Krátke správy redakcie

Jaroslav Daniška pred 514 d

Na Českom rozhlase odznela zaujímavá relácia o Kolakovičovi. Jej autori David Hertl a Pavel Hlavatý v nej predstavili niektoré nové dokumenty týkajúce sa chorvátskeho jezuitu z archívu pražskej ŠtB, najzaujímavejšia časť sa týka Kolakovičovho pôsobenia v Číne.

 

O tom, že Tomislav Kolakovič bol v Číne, vieme z textu arcibiskupa Fultona J. Sheena, ktorý píše, že tam s ním Kolakovič cestoval a že mu dal svoje odporúčania. Teraz sa môžeme dočítať o jeho vzťahoch s nacionalistickým vodcom Čankajškom a s jeho manželkou, dozvedáme sa o jej odporúčaní a niektorých ďalších veciach.

 

V Postoji sa k téme ešte vrátime a nové súvislosti čitateľom čoskoro predstavíme. Relácia a krátky text, ktorý napísal David Hertl, stoja za pozornosť.

Jaroslav Daniška pred 516 d

Najzaujímavejšiu a zároveň najvtipnejšiu analýzu ruských volieb spravili štatistici Dmitrij Kobak, Sergej Špilkin a Maxim Pšenišnikov, na ich prácu upozornil britský Economist.

 

Ruskí autori k veci pristúpili sofistikovane rusky a tiež s humorom: Keby sa v ruských voľbách manipulovalo a falšovalo, je psychologický predpoklad, že vzhľadom na prirodzenú ľudskú náklonnosť zaokrúhľovať by sa (sfalšované) percento pre víťaza mohlo zaokrúhľovať a vyskytovali by sa násobky päť a desať.

 

Pozreli sa na výsledné čísla z volebných okrskov a zistili nápadný výskyt takýchto anomálií. Iste, nie je vylúčené, že voľby môžu dopadnúť presne tak, ale predsa len, ak sa takéto výsledky opakujú častejšie, pravdepodobnosť, že sa skončili práve tak, je nižšia. Najmä ak sa to nápadne opakuje v regiónoch na Kaukaze.

 

Tak či onak, realita nepustí: ruskej politike dominuje Putin a jeho strana, percento navyše alebo menej na tom veľa nemenia. Aj keď to pekne zaokrúhlia. Nikto sa ale nevie ruskej manipulácii vysmiať lepšie ako samotní Rusi. O tom nemôže byť pochýb.

Jozef Majchrák pred 517 d

Ak by Igor Matovič kvôli tejto formalite prišiel o poslanecký mandát a taký Robert Kaliňák si svoje ministrerské kreslo uchoval, bola by to nielen absurdita, ale aj historická nespravodlivosť.

Avšak urobiť dvakrát za sebou v tej istej veci rovnakú chybu tiež trochu o niečom svedčí. Opozičný líder, ktorý je v permanentnom konflikte a všetci striehnu na každý jeho krok, si takúto vec môže dovoliť možno raz. Druhýkrát to už nie je chyba, ale politická nekompetentnosť, ktorou zbytočne poškodzuje nielen seba, ale aj svoju stranu. 

Foto: TASR/ Jakub Kotian

Jaroslav Daniška pred 517 d

Česká veľvyslankyňa v Sýrii Eva Filipi hovorí, že začiatok nepokojov v Sýrii v roku 2011 revolúciou nazvať nemožno a z tamojšieho vývoja viní aj intervenciu Západu. Hovorí:

„V případě Sýrie se to skutečně nazvat revolucí nedá. Sýrie podle dřívější kategorizace patřila k té ‚Ose zla‘, společně s Íránem, ale Západ se jej snažil z té osy vyjmout a přemlouval jej, aby se zřekl spojenectví s Íránem. Takže to, co začalo v březnu 2011, byl výsledek snah, které nebyly příliš uskutečnitelné.“

Dôsledky sú podľa nej pre Západ nepríjemné: nové regionálne spojenectvo Rusko-Irán-Irak-Sýria. Tragicky tiež vidí ďalší osud Kurdov. Povedala to na pôde českého Institutu 2080.

Pani veľvyslankyňu Evu Filipi (na obr.) som mal tú česť osobne stretnúť na jej predchádzajúcom pôsobisku v Turecku, je to jedna z tých vzácnych žien, ktorú skúsenosť s komunizmom posilnila v zmysle, že slobodu si váži rovnako ako pravdu. Dodnes sa pamätám na jej realistické hodnotenie Alexandra Dubčeka, ako aj jej osobnú skúsenosť, ako ju postihol obuškový zákon, podpísaný Dubčekom.

Foto: institut2080.cz

Jaroslav Daniška pred 517 d

Trochu neúmyselne u nás doma niektorí pestujú mýtus, že útek Vrbu a Wetzlera z Auschwitzu bol prvý a jedinečný. Nebol. Čo, samozrejme, nijako neznižuje jeho historický význam.

 

Maciej Ruczaj pripomína výročie neuveriteľne odvážnej misie Witolda Pileckého. Text sa začína takto:

„Svaz ozbrojeného boje, předchůdce polské odbojové Zemské armády, potřeboval člověka, který by pronikl do nedávno vzniklého koncentračního tábora ve městě Osvětim. Vytipován byl kapitán kavalerie Witold Pilecki. Několik dnů nato se stal vězněm číslo 4859 v lágru Auschwitz I.“

 

Celý text si možno prečítať tu.

Lukáš Obšitník pred 517 d

Profesor Tadeusz Zasępa bol jeden z najvzácnejších ľudí, akí na Slovensku v posledných rokoch pôsobili. Nielenže pozdvihol Katolícku univerzitu v Ružomberku, ale zanecháva za sebou veľa oddaných študentov a bežných ľudí, ktorých ovplyvnil svojou ľudskosťou a milotou. Neučil ma a neviem si spomenúť, či som bol vôbec sa na jeho prednáške, kým som študoval v Ružomberku. Ale jeho vízie posúnúť univerzitu vyššie, vybudovať solídny univerzitný kampus a pod. boli známe. V istý čas bolo treba postaviť sa neporiadku na škole a pustil sa do toho s energiou, akú nevidieť ani na iných univerzitách. Jeho študenti žurnalistiky patrili medzi tých, ktorí šírili aspoň v malom hrdosť na to, že patria na túto školu, a nepochybne to bolo aj jeho zásluhou. Spolu s dekanom Imrichom Vaškom patril medzi „dobré srdcia“ tejto univerzity. Aj napriek mnohým rozdeleniam by sa patrilo, aby sme si ho uctili so všetkou vážnosťou a úctou.

Vybudovali ste dobré dielo. Requiescat in pace, pán rektor.

Zadušná omša bude v nedeľu v jezuitskom kostole v Ružomberku, kondolencie je možné vložiť aj na www.zasepa.sk.

Martin Hanus pred 517 d

Český prezident Miloš Zeman pre iDNES.cz vyhlásil, že keby bol Američan, volil by Donalda Trumpa. Kritikov Trumpa dokonca prirovnal k niekdajším kritikom Reagana, ktorému sa kedysi takisto posmievali, hoci to bol potom jeden z najväčších prezidentov. Rozumiem, čo oceňuje Zeman na oplzlom Trumpovi, ale urážať pamiatku Ronalda Reagana takýmito prirovnaniami sa nepatrí ani v tretej cenovej.  

 

Zemanov palec pre Trumpa nie je v našich končinách izolovaný jav. Rovnako sa vyjadril Zemanov predchodca, Václav Klaus, Trumpove víťazstvo si v najnovšom blogu želá aj Ján Čarnogurský. Niežeby to bolo zvlášť prekvapivé, no aj tak je pozoruhodné sledovať, ako títo traja celkom rozdielni politici splývajú v starobe v jednom myšlienkovom gete. Pri všetkých vzájomných rozdieloch ide v niečom o rovnaký príbeh: Všetci títo traja muži tvoria jednu generáciu (Klaus má 75, Zeman čoskoro 72 rokov, rovnako ako Čarnogurský), za komunizmu sa každý svojím spôsobom pokúšal o zmenu režimu, všetci traja sa po Novembri kľúčovým spôsobom zaslúžili o demokraciu, zároveň každý z nich reprezentoval iný ideový prúd, ktorý budil rešpekt aj na iných ideových brehoch. V posledných rokoch už nikto z nich nestelesňuje celkom to, čo stelesňoval v 80. a 90. rokoch, a ja som zo všetkých týchto troch premien akosi nesvoj. 

 

Foto: TASR/AP

Martin Hanus pred 517 d

Svoju komunikačnú stratégiu nemení len Robert Fico, ktorý po letnej letargii začal rozdávať rozhovory a útočiť na nepriateľov (ako povedal jeho komunikačný poradca Erik Tomáš pre SME – aj volič Smeru musí mať argumenty, aby pri pive zvládal súboj so spolusediacim).

 

Na vlastných voličov myslí aj nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá po porážkach v Mecklenbursku-Predpomoransku a naposledy v Berlíne, ale aj po útokoch zo strany CSU takisto mení komunikačnú stratégiu. Na rozdiel od Fica sa však do svojich kritikov snaží vcítiť. Samozrejme, reč bude o obavách z utečeneckej krízy.

 

Včera sa kancelárka najskôr štyri hodiny radila v centrále CDU s vedením svojej strany, následne predstúpila pred novinárov so starostlivo pripraveným prejavom, ktorý čítala 15 minút z papiera. Nemeckých novinárov zaujala nielen forma, ale aj obsah. Merkelová sa odpútala od svojej slávnej utečeneckej vety „Wir schaffen das“ (Zvládneme to). Povedala, že táto jej veta bola natoľko prepieraná, až sa stala prázdnou formulkou, takže ju už nebude používať.

 

Potom nasledovala pôsobivá pasáž, keď sa Merkelová vrátila k prieskumu, podľa ktorého si až 82 percent Nemcov želá čiastočnú alebo úplnú zmenu kurzu utečeneckej politiky. "Ak sa tým myslí, že ľudia už jednoducho nechcú u nás prijímať žiadnych cudzincov, žiadnych ľudí moslimskej viery, potom sa to prieči našej ústave (...), ale najmä etickému fundamentu CDU a môjmu osobnému presvedčeniu. (...) Ak mi však 82 percent ľudí chce povedať (...): Už sa nemá opakovať situácia, akú sme mali v minulom roku (...), v podobe sčasti nekontrolovanej a neregistrovanej migrácie - tak potom bojujem presne za to, aby sa to neopakovalo. (...) Opakovanie tejto situácie si neželá nikto, ani ja nie."

 

Tento "pozoruhodný prejav", ako ho nazvali médiá, rozobrali komentátori z viacerých strán. Denník Süddeutsche Zeitung skonštatoval, že kancelárka "prekvapivo zreteľne priznala chyby vo svojej utečeneckej politike", a kým dosiaľ reagovala na kritiku tvrdohlavo a neprístupne, tak teraz minimálne v rétorike obrátila kormidlo a citlivo sa priblížila ku kritikom. Ako píše denník, Merkelovej vláda pritom v posledných mesiacoch "bezprecedentným spôsobom zostrila utečeneckú politiku", len zneistení voliči si to v dôsledku Merkelovej rétoriky nevšimli. Preto kancelárka teraz mení formu, ale nemení princípy. Jej včerajší prejav bol teda podľa komentátorov šikovným ťahom, ktorým Merkelová reaguje na pokles preferencií. Ale možno ešte viac na šéfa CSU Horsta Seehofera, ktorý už otvorene uvažuje, že ak sa Merkelová neprispôsobí výhradám bavorských konzervatívcov, CSU ju nepodporí ako spoločnú kandidátku na kancelárku. 

 

Foto: Angela Merkelová počas tlačovej konferencie 19. septembra 2016 v Berlíne. TASR/AP

Jaroslav Daniška pred 517 d

Podelím sa s vami s krátkym vtipným príbehom. Cestoval som vlakom s mladým rozhľadeným právnikom, rozprávali sme sa o politike, mal viacero bystrých poznámok, pýtam sa ho:

Koho by ste vlastne volili, keby boli zajtra voľby?

On: Na to sa nedá odpovedať.

Prečo? Pýtam sa.

Pretože pred každými voľbami vzniknú nové strany.

 

Nebudem sa pretvarovať, išla z toho nádej.

 

Jaroslav Daniška pred 518 d

V novom Respekte vyšla pravdepodobne posledná esej, ktorej autorom je zosnulý sociológ Ivo Možný. Text nesie názov Automaty dane neplatia a autor ho krátko pred smrťou poslal do Respektu. Esej je o demografii, autor čiastočne rehabilituje, ale aj kritizuje knihu Thila Sarrazina, približuje neuveriteľnú odkázanosť Nemecka na imigrantoch a nemecký osud opisuje realisticky, až z toho mrazí:

 

„Dnes je 27 procent německé populace starší 60 let, po polovině století to bude 40 procent. I když se díky „čtvrté generaci“ automatů podaří zvýšit produktivitu, a udržet tak ekonomický výkon Německa, automaty daně neplatí – a zdrojům penzijních fondů hrozí propad. Automaty také nenakupují a vývoz bez domácí poptávky ani německou ekonomiku neudrží. Zejména pokud koupěchtivost začne klesat v celé západní Evropě, jež se potýká se stejnými problémy.“

 

Na záver textu sa púšťa do opatrnej paralely s Českom s takouto pointou:

 

„Jako všechny bohaté státy, i my jsme se ocitli v situaci úspěšného páru, který si pořídil velkou vilu se zahradou a zůstal bezdětný. Jak stárne a výkon i zdroje se mu tenčí, má tři možnosti: buď děti adoptuje a ony majetek převezmou a ve stáří se o něj postarají. Nebo neudělá nic a bude přihlížet, jak vila chátrá a zahrada pustne. Anebo bude brát jen podnájemníky – ale možná se dožije toho, že se mu ve vile začnou až příliš zabydlovat. Japonsko je příkladem druhého řešení: je to dnes nejstarší společnost na světě. Němci usilují spíše o to první. My si zatím vypomáháme „agenturními pracovníky“ – ale rozhodnutí se nevyhneme.“

 

Najviac ma ale z celého textu oslovila krátka, priam úsečná, ale maximálne presná veta:

„Ač demografická čísla varují už 20 let, žádná strana nepřišla s programem imigrační politiky.“ U nás sa o to jeden politik pokúsil, žiaľ, neuspel. Je načase, aby sa na tom niečo zmenilo.