Krátke správy redakcie

Imrich Gazda pred 499 d

Počet žien vo vatikánskych funkciách pomaly, ale isto stúpa. Riaditeľkou svetoznámych Vatikánskych múzeí sa prvýkrát v histórii stane žena, 54-ročná Barbara Jatta (na snímke s veľvyslancom Švédska pri Svätej stolici Larsom-Hjalmarom Wideom). Talianska historička umenia doteraz viedla oddelenie starých tlačovín vo Vatikánskej apoštolskej bibliotéke.

Najvyššie postavenou ženou vo Vatikáne je momentálne iná Talianka, Flaminia Giovanelli, ktorá je od roku 2010 podsekretárkou Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Prvou ženou, ktorá zastávala vysokú funkciu v Rímskej kúrii, bola zosnulá Austrálčanka Rosemary Goldie. V rokoch 1966 – 1976 bola podsekretárkou Pápežskej rady pre laikov. Foto – twitter.com  

Fero Múčka pred 500 d

Keď britský premiér David Cameron v pondelok odchádzal z tlačovej konferencie, na ktorej oznámil termín svojho odchodu z úradu, predtým, ako si zložil mikrofón, stihol ešte zanôtiť niekoľko tónov.

Britskú verejnosť zaujalo, z čoho jeho nápev pochádza. Viacerí skladatelia a speváci, sólisti aj zbory sa jeho tónov chytili a ďalej ich rozvíjali. Z Cameronovho popevku tak vzniklo niekoľko diel, tie najlepšie si môžete pozrieť na stránke classicfm.com

Martin Hanus pred 500 d

Nórska spisovateľka Åsne Seierstad, autorka knihy o Andersovi Breivikovi, v zaujímavom rozhovore pre Denník N hovorí o tom, prečo sa stal Breivik masovým vrahom. Podľa nej by bolo síce banálne vysvetľovať všetko zlým detstvom, ale nedá sa tomu vyhnúť: „Mal matku, ktorá ho v jednom momente nenávidela, v ďalšom milovala, potom mu hovorila, že sa ho zbaví.“ Ako Seierstad ďalej hovorí, toto má Breivik spoločné aj s islamskými teroristami: „Bola som šokovaná, keď som čítala životopisy vrahov z Paríža, pretože ich detstvo bolo presná kópia Breivikovho.“

 

V tejto súvislosti som si spomenul na príbeh, o ktorom nedávno písal taliansky týždenník L'Espresso. Je o 19-ročnom Tarikovi Aboulalovi, najmladšom džihádistovi z Talianska, ktorý zomrel v Sýrii ako martýr ISIS. Tarik sa narodil v Maroku, ako chlapec sa stal sirotou, no na rozdiel od frustrovaného samotára Breivika mal neskôr kus šťastia. Ako 15-ročný sa dostal do katolíckeho centra na periférii Milána, ktoré vedie v Taliansku veľmi vážený kňaz, don Claudio Burgio. Centrum pomáha mladým bez rodiny, aby si dokončili školu a zaobstarali bývanie aj prácu. A Tarik mal byť jedným z tých, ktorí to mali s prehľadom zvládnuť, „bol pokojný, veľkorysý, obľúbený“, centrum sa mu stalo rodinou, zažíval tu úspechy.

 

Až sa stalo, že v jeden deň z ničoho nič zmizol, objavil sa až o pár týždňov na akejsi fotke, ako vojak kalifátu s dlhou bradou a cez rameno prehodenou puškou. Ale prečo tá premena, pýta sa  L'Espresso, „napriek tým rokom výchovy a formácie, ktorá bola inšpirovaná najvznešenejšími hodnotami mieru, náboženskej tolerancie a lásky k blížnemu“.

 

Tragický príbeh podľa týždenníka opäť potvrdzuje, ako sa v ére internetu môže mladý človek zradikalizovať rýchlo a nekontrolovateľne. V Tarikovom prípade k tomu prispel aj ďalší mladík marockého pôvodu, Monsef El Mkhayar, ktorý bol takisto súčasťou milánskej komunity. Monsef mal tiež zlé detstvo, na rozdiel od Tarika bol však veľmi problémový, dostal sa pre drogy do väzenia, odkiaľ sa vrátil ako vymenený – už nefajčil ani nepil, hovoril len o náboženstve a všetok čas trávil na internete. Tarika v priebehu pár mesiacov presvedčil, aby zavrhol islam svojich rodičov, pretože za ten pravý islam sa bojuje v kalifáte a tým pravým nepriateľom je Západ, prenasledujúci moslimov.   

 

Obaja zmizli z Talianska. A o ďalších pár mesiacov sa stal Tarik, tento „bravo ragazzo“, ďalším oslavovaným martýrom medzi džihádistickými hrdlorezmi.

Jaroslav Daniška pred 500 d

V mestečku Sighișoara v Sedmohradsku som mal estetický zážitok. Nielen zo samotného mesta, ale aj jednej výstavy, ktorá v je Schassburgu – ako Nemci kedysi toto Sasmi obývané mesto volali. Prebieha tu práve výstava vyše 60 medirytín nemeckého majstra  Albrechta Dürera. 

 

Viacero z nich je veľmi pôsobivých, napríklad zobrazenie spravodlivosti, ktorá na rozdiel od bežných výjavov nie je slepá a váhy nezobrazujú rovnováhu, ale aj trpiaceho Krista či scény vyjadrujúce nemecký charakter. Pridodzene, osobité miesto má na výstave najmä slávna Melanchólia I. (výsek z diela na obrázku). Nielen kvôli slávnemu číselnému štvorcu v pravom rohu, ktorého numerologický odkaz pravdepodobne pripomína smrť Dürerovej matky, ale najmä kvôli celkovej amtosfére diela. Mať všetko a byť smutný, taký častý obraz zo súčasnosti. Dürer toto rozpoloženie duše videl rovnako ako my už pred vyše 500 rokmi.

Pavol Rábara pred 501 d

Trpký záver futbalového EURA nielen pre domácich Francúzov. Dôvod na malé sklamanie má na konci šampionátu aj slovenský fanúšik. Gól Marka Hamšíka proti Rusom sa totiž nedostal do konečného výberu UEFA o najkrajší gól majstrovstiev. V kategórii „základná skupina“ dostal viac hlasov od fanúšikov maďarský zásah Geru proti Portugalsku. V konečnom hlasovaní o gól turnaja tak figuruje okrem Geru aj zásah Švajčiara Saquiriho z osemfinále, Walesana Robsona-Kanu zo štvrťfinále a semifinálová hlavička Portugalčana Ronalda.
Tak nabudúce, Marekiaro. 

(Foto: TASR/Michal Svítok)

Martin Hanus pred 502 d

Jeden z najzaujímavejších spisovateľov dneška, Francúz Michel Houellebecq, ostal v rozhovore pre nemecký týždenník Der Spiegel verný svojej umeleckej póze: je ponurý, strhujúci, ironický, provokujúci, nostalgicko-depresívny, ale nie ubíjajúci. Houellebecq, ktorý naposledy upútal literárny svet románom Podvolenie, hovorí o svojej parížskej výstave, ktorá je manifestom jeho fantázie (ukazuje „civilizačný úpadok“, „pominuteľnosť ľudských vecí“), o svojom milovanom mŕtvom psovi („Pes je ako dieťa, ktoré nikdy nedospeje“), o tom, že každý veľký spisovateľ by mal vedieť niečo povedať o smrti (vraj najlepšie to dokázal Thomas Mann v Čarovnom vrchu) a napokon prišla reč aj na Európu.

 

Michel Houellebecq nemeckých novinárov provokuje – kým Nemci sa musia podľa neho vykupovať zo svojich hriechov vierou v európsky ideál, on sám myšlienke európskej integrácie neverí. Ako zdôvodňuje, „rozdeľuje nás toho príliš veľa. Niet spoločného jazyka, spoločnej verejnosti, spoločnej identity. Kresťanská Európa, ktorá nás kedysi kultúrne zjednocovala, zmizla. Jej čas pominul.“ Houellebecq hovorí o paradoxnej situácii: hoci sa všetci zaklínajú Európou a jej politickým zjednodcovaním, kultúrna Európa 18. a 19. storočia je preč. „Vtedy sa všetci veľkí spisovatelia navzájom čítali. Nemci, Francúzi, Angličania sa poznali a bola medzi nimi neustála kultúrna výmena. Zatiaľ čo v súčasnosti číta len každý literatúru svojho národa a okrem toho nanajvýš anglosaských autorov. Súčasní nemeckí autori sa vo Francúzsku neprekladajú, nepoznám ich.“

 

Der Spiegel namieta, že práve jemu sa predsa svojou apokalyptikou posledného románu podarilo osloviť celú Európu: „Moje knihy sa predávajú všade, som výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. No trvám na tom: Kultúrna Európa neexistuje. Ako by mohla existovať politická Európa?“ Európska ekonomika, výmana tovarov si nájde podľa neho cestu aj bez EÚ, „nemeckú kvalitu si vážia všade“. 

 

Houellebecq však nie je nihilista, ktorý chce so zadosťučinením sledovať zánik Európy, ani fanúšik Marine Le Pen. Tá je na jeho vkus reakcionárska, on sám sa pokladá za konzervatívca, ktorý verí referendovej demokracii („prinesie to lepšie a trvácnejšie výsledky než dnešná európska expertokracia“) a tiež dúfa, že vo Francúzsku sa vyformuje nový, modernejší politický systém. Želá si, aby proti extrémnej pravici (ňou je pre neho Le Penová) aj extrémnej ľavici stál dominantný politický stred, v rámci ktorého sa zjednotia umiernení ľavičiari aj pravičiari. Houellebecq tak chce veriť inej vízii, než ktorú nakreslil vo svojom románe: Budúcemu Francúzsku by mali vládnuť reformní politici ako dnešný minister hospodárstva Emmanuel Macron. 

Štefan Danišovský pred 502 d

Rada štátu, najvyšší administratívny súd vo Francúzsku, dostala návrh niekoľkých právnických a fyzických osôb na zrušenie vládneho dekrétu, ktorý zavádza evidenciu detí s Downovým syndrómom ešte vo fáze tehotnosti ich matiek. Pod rúškom „vyhodnocovania kvality služieb“ prenatálnej diagnostiky Downovho syndrómu vládne nariadenie zavádza povinný celoštátny zber údajov o tehotných ženách, ktoré podstúpili test na túto patológiu, jeho výsledkov, výsledkov prenatálneho karyotypu, ak bol vykonaný, spôsob ukončenia tehotnosti atď.

Predkladatelia návrhu vytýkajú uvedenému dekrétu mnohé formálne nedostatky, okrem iného aj chýbajúcu povinnosť lekára informovať matku o tom, ako bude nakladané s jej osobnými údajmi. Omnoho závažnejšie výhrady sú však voči samotnému obsahu, ktorý zavádza štátom organizovanú diskrimináciu trizomických detí, keďže predmetom evidencie je len táto jedna patológia. Okrem toho vládne nariadenie zasahuje do súkromia tehotných žien a obmedzuje slobodu a nezávislosť lekárov, ktorí sú vystavení tejto povinnosti bez ohľadu na to, či s tým súhlasia alebo nie.

Jean-Marie Le Méné, predseda nadácie Lejeune, ktorá spolupracuje na podaní na Najvyšší súd, ide vo svojich argumentoch ešte ďalej. Podľa neho budú údaje z evidencie slúžiť na prípravu komercializácie krvných tehotenských testov na Downov syndróm (neinvazívna prenatálna diagnostika), aby sa tak preukázala ich selekčná výkonnosť. Hneď nato budú tieto testy zavedené do systému a preplácané zdravotnou poisťovňou. Vzhľadom na to, že už dnes je 96 % diagnostikovaných detí potratených, táto aktívna politika prenatálnej diagnostiky spôsobuje, že „štátny eugenizmus je realitou aj bez toho, aby bola vôľa vyhladzovať“.

Zdroj: genethique.org

Jaroslav Daniška pred 503 d

S kolegom Jožom Majchrákom sme sa vybrali na cestu do Odesy, po ceste navštívime niekoľko pozoruhodných miest, pokúsime sa o nich aj niečo napísať. Práve sme dorazili do rumunského mestečka Sighișoara. Ak máte voči Rumusku nejaké predsudky, mali by ste sem zavítať, stratíte ich. Je to krásne historické mesto zapísané na zoznam UNESCO, tak trochu Banská Štiavnica, len väčšia.

Človek tu ale pochopí ešte niečo, najmä po ceste, keď vidí ohromný objem investícií EÚ do ciest a železničných tratí. Ak niekto pochybuje o zmysle EÚ, tu ho nájde – je to modernizácia. Nech už si o európskych sporoch myslíme čokoľvek, rumunské cesty by bez dotácií z Bruselu vyzerali dramaticky inak.

Foto: wikimedia

 

Pavol Rábara pred 504 d

Debata o zmenách v liturgii už v Cirkvi nejaký ten čas beží. Tento týždeň prišiel kardinál Sarah s veľmi priamym vyjadrením, aby kňazi od adventu slúžili časť omše smerom na východ, alebo aspoň k oltáru. Dá sa predpokladať, že tieto slová vyšpičkujú diskusiu nielen medzi kňazmi, ale aj laikmi.

Avšak už pred rokom sa v talianskych médiách „pohádali“ kardinál Sarah s profesorom liturgiky Andreom Grillom. Viackrát si vymenili názory na interpretáciu II. vatikánskeho koncilu v oblasti liturgie. Ide o pomerne ostrú polemiku. Teológ Grillo označil kardinála „koncilovým analfabetom“, prefekt Sarah mu to zase vracia dôstojnou iróniou. Polemika je v českom preklade dostupná na stránke teologickej revue Salve.cz.  
 

Martin Hanus pred 505 d

Kniha známeho britského historika a ekonóma Nialla Fergusona Veľký rozklad, ktorá analyzuje príčinu úpadku západných inštitúcií, je istým sklamaním. Ferguson je najmenej zaujímavý vtedy, keď sa na svet pozerá očami svojej profesie, keďže píše len to, čo sme predtým už veľakrát počuli a čítali (o probléme veľkých dlhov a preregulovanosti západných ekonomík).

 

Zaujímavejší je vtedy, keď sa pozerá na svet očami Brita – a pýta sa, prečo tak prudko klesá angažovanosť ľudí v rámci občianskej spoločnosti vo Veľkej Británii či USA, kde sa kedysi oveľa väčšia časť obyvateľov zúčastňovala na komunitnom spolkovom či klubovom živote. Prečo „britského sociálneho kapitálu“ ubúda čoraz rýchlejšie a prečo občiansku spoločnosť nahrádza občianska ľahostajnosť? Ferguson si nemyslí, že je za tým rozmach sociálnych sietí a facebooku, ako tvrdia iní autori. Vracia sa k Alexisovi de Tocquevillovi, ktorý tento vývoj predvídal už v 19. storočí a písal o obrovskom počte podobných a rovných ľudí, ktorí sú v jednom kole v honbe za drobnými a všednými zábavami, ktorými sýtia svoju dušu“. Tocqueville videl príčinu postupného úpadku občianskej angažovanosti v rastúcej moci štátu, ktorý nad ľuďmi rozpažuje ruky svojej „nesmiernej a protektorskej moci“ s úlohou zaistiť „ich pôžitky a držať ochrannú ruku nad ich osudom“.

 

Ferguson túto intepretáciu bezvýhradne podporuje a zosilňuje, tvrdí, že „nepriateľom občianskej spoločnosti nie sú nové technológie, ale štát so svojím lákavým prísľubom istoty od kolísky po hrob“. Ale opäť, Ferguson si vystačí so 180 rokov starým pohľadom, nie je mu len inšpiráciou, ale konečnou odpoveďou, hoci žijeme v značne iných pomeroch, než si Tocqueville mohol a vedel predstaviť.

 

Ferguson túto svoju knihu napísal v roku 2012, v českom preklade vyšla až tento rok, takže som si pri čítaní naplno uvedomil, čo všetko sa za tie štyri roky zmenilo. A že vlastne oneskorený preklad tej knihy bol tak trochu márnou prácou. Ferguson píše o „veľkom rozklade“, ale ešte vôbec nerieši ani nepredvída vzburu davov, najmä zneistenej strednej a staršej generácie mužov, ktorá sa prejavuje v nevídanom vzostupe populistov trumpovského strihu. Preto Fergusonove recepty (oveľa menej dlhov a oveľa viac trhu) znejú ako z minulého desaťročia či z konca minulého storočia. Aj preto sú jeho odpovede na dnešné problémy len čiastkové.