Krátke správy redakcie

Martin Hanus pred 1102 d

Už druhý deň nemeckí komentátori špekulujú, aký je vlastne odkaz krajinských volieb v Sársku pre celonemeckú politiku – je to naozaj tak, že efekt nového lídra sociálnych demokratov Martina Schulza vyprchal?

Najskôr stručný kontext: Sársko má menej než milión obyvateľov, samo osebe je politicky málo významným regiónom, ale keďže Martin Schulz má z otcovej strany korene v Sársku, čakalo sa, že miestna SPD tu v krajinských voľbách zahviezdi. Nestalo sa tak, napokon ju triumfujúca CDU porazila o 11 percent (hoci podľa posledných prieskumov mali byť tesne pri sebe). 

Samozrejme, tie výsledky vypovedajú najmä o miestnom kontexte: sárska premiérka Annegret Kramp-Karrenbauer z CDU, pokojným štýlom politiky akýsi juhonemecký klon Merkelovej, je tu mimoriadne populárna, hovoria jej tu „Landesmutter“. 

Lenže voľby v malej spolkovej krajine priniesli odkaz aj pre veľkú politiku v Berlíne: sárska SPD vo finiši zaostala aj preto, že otvorene koketovala s takzvanou červeno-červeno-zelenou koalíciou (teda SPD-Linkspartei-Zelení). Lenže pre stredovejších voličov je vidina radikálne ľavicovej Linkspartei vo vláde odstrašujúca, aj z toho dôvodu sa v posledných dňoch masa váhajúcich voličov presunula k CDU.

Niečo podobné sa môže stať aj na jeseň v parlamentných voľbách: Martin Schulz síce v rekordne rýchlom čase vyrovnal zhruba 15-percentný náskok CDU (dnes majú podľa prieskumov CDU aj SPD okolo 32 percent), ale súčasne v SPD silneli hlasy, že SPD sa musí konečne vymaniť zo zovretia CDU, a ak bude na to väčšina, zostaviť veľkú ľavicovú vládu s Linkspartei a Zelenými. 

Toto uvažovanie má svoju logiku, lenže priemerný nemecký volič je mimoriadne konsezuálny tvor – najviac zo všetkého si želá veľkú koalíciu CDU a SPD, či už na čele s Mekelovou alebo Schulzom, len žiaden väčší posun doprava či doľava. Aj preto sa po sárskych voľbách ozýva pravé krídlo SPD, ktoré žiada, aby sociálni demokrati úplne vylúčili povolebnú spoluprácu s Linkspartei. 

Takže ak bude chcieť Martin Schulz vo voľbách zvíťaziť, bude možno nútený pred voľbami povedať niečo v zmysle: S CDU na večné časy a nikdy inak.    

Martin Schulz zatvára oči počas vyhlásenia po zverejnení prvých oficiálnych výsledkov vo voľbách v spolkovej krajine Sársko v Saarbrückene 26. marca 2017. Foto TASR/AP

Fero Múčka pred 1104 d

Najväčším úspechom víkendového stretnutia európskych lídrov v Ríme bolo, že sa zhodli na spoločnom vyhlásení, akokoľvek zvláštne to znie. Dlho bolo tiež neisté, či sa nakoniec Grécko, ale najmä Poľsko pripojí k návrhu deklarácie. Poľská vláda totiž nedávno prehrala boj s Úniou, keď bol proti jej vôli potvrdený vo funkcii predsedu Európskej rady niekdajší poľský premiér Donald Tusk, a cítila sa preto ponížená.

Stretnutie sa konalo ako oslava 60. výročia podpisu Rímskych zmlúv v 1957, ktoré boli medzníkom pri budovaní EÚ. Na záverečnom akte chýbal zástupca Veľkej Británie, ktorá pravdepodobne už v stredu oficiálne odštartuje začiatok procesu odchodu z EÚ.

Dokument bol nakoniec podpísaný 27 podpismi. Že sa v ňom veľa hovorí o spolupráci a ekonomickom rozvoji, je v dokumentoch EÚ tradičná povinná jazda. Tou však už nie je množstvo zmienok o bezpečnosti a istote, ktoré sa v „EU speaku“ až donedávna vyskytovali skôr sporadicky. V dokumentoch o dlhodobých cieľoch (napr. agenda Európa 2020) sa takéto zmýšľanie neobjavuje vôbec. Časy sa ale prudko zmenili a vo víkendovej deklarácii je bezpečnosť a ochrana vonkajších hraníc už bodom č. 1.

Atmosféru v Ríme aj obsah dokumentu poznačila ešte ďalšia vec, ktorá bola donedávna oficiálne neprijateľná. A tou je teória o viacrýchlostnej Európe. Čo to presne znamená, nikto nevie. Ale formulácia dokumentu o tom, že krajiny EÚ majú jeden cieľ, ale môžu sa hýbať „rozličnou intenzitou“, potvrdzuje, že predstava o rozdelení EÚ začína byť čoraz prijateľnejšou.

Ján Duda pred 1104 d

Evanjelium štvrtej pôstnej nedele je o Ježišovi, ktorý uzdravil slepého od narodenia (Jn 9,1-41). Je to veľmi dlhý a polemický text, v ktorom sa vedie zápas, kto je vlastne Ježiš.

(1)  Benedikt XVI. sa vyznáva: „Moja vnútorná cesta ku knihe o Ježišovi bola dlhá“ (Ježiš Nazaretský, I., 5). Táto dlhá cesta nebola len ku knihe, ale k Ježišovi samotnému. Východiskovým bodom každého Ježišovho skutku je to, že je Bohom. „Bez zakotvenia v Bohu zostáva Ježišova (historická) postava prchavou, neskutočnou a neobjasniteľnou“ (tamtiež, 7). Rozuzlením celej polemiky je otázka Ježiša slepcovi: „Veríš v Syna človeka?“ Ten odpovedal: „Verím, Pane.“ A klaňal sa mu (Jn 9,35-38).

(2)  Aj naša cesta k viere v Ježiša Krista môže byť dlhá a možno aj problematická. Akú odpoveď mám dať na jeho otázku slepcovi, na ktorého mieste teraz stojím ja? Niekedy sa rozum človeka búri. Náboženské osudy človeka sú nezriedka svedectvom vnútorných zápasov.

Ponaučenie: prosme Pána Ježiša, aby nám pomohol uveriť, že je naším Bohom a Záchrancom. Aby nám poslal v ústrety ľudí, ktorí nebudú zadúšať našu vieru zlým príkladom, ale nám budú povzbudením.

Ján Krupa pred 1106 d

Ruská pravoslávna cirkev zaradí do svojho liturgického kalendára celý rad veľkých svätcov a svätíc západnej tradície z prvého tisícročia kresťanstva.

Rozhodol o tom 9. marca 2017 Posvätný synod Moskovského patriarchátu. Zámerom je posilniť medzi veriacimi povedomie o niekdajšej cirkevnej jednote v prvom tisícročí. Ruskí veriaci čochvíľa spoznajú životné osudy lyonských mučeníkov, Viktora Marseillského, Germána Auxerrského, Vincenta Lerinského, Genovévy Parížskej, Albána z Anglicka, Patrika z Írska i Prokopa Sázavského.

Predseda Synodálneho oddelenia pre vzťahy so spoločnosťou a médiami Vladimír Legojda povedal, že zoznam západných svätých bol zostavený na základe informácií, ktoré zozbierali západoeurópske eparchie Moskovského patriarchátu.

Kritériom bolo bezchybné vyznávanie pravovernej viery cirkvi prvého tisícročia, ale aj okolnosti svätorečenia a fakt, že ich postava nebola zneužitá v polemike proti východnej cirkvi a východnému obradu počas druhého tisícročia.

(Sv. Patrik na ikone – foto: Flickr.com/Ted)

 

Imrich Gazda pred 1106 d

Fatimské deti, ktorým sa v roku 1917 zjavovala Panna Mária, budú svätorečené. Pápež František vo štvrtok schválil dekrét, ktorým potvrdil, že došlo k zázraku vykonanom na ich príhovor, čo je kľúčová podmienka pre svätorečenie.

Miesto a termín kanonizačnej slávnosti zatiaľ Svätá stolica nezverejnila, ale očakáva sa, že sa tak stane v polovici mája, keď Svätý Otec navštívi Fatimu pri príležitosti 100. výročia mariánskych zjavení.

Francisca Marta (1908 – 1919) a jeho sestru Giacintu (1910 – 1920) blahorečil pápež Ján Pavol II. ešte v roku 1989.

Tretie fatimské dieťa, Lucia Dos Santos, ktorá bola sesternicou súrodencov Martovcov, zomrela v roku 2005 ako karmelitánska rehoľníčka. V súčasnosti prebieha proces jej blahorečenia.

Najväčšiu pozornosť na zjaveniach Panny Márie vo Fatime, ktoré trvali od 13. mája do 13. októbra 1917, pútajú tzv. fatimské posolstvá. Kým prvé dve, ktoré sa týkali pekla a Ruska, boli zakrátko zverejnené, tretie si nechala Lucia Dos Santos pre seba.

Keď v roku 1943 ťažko ochorela, miestny biskup jej prikázal obsah posolstva písomne zaznamenať. V roku 1957 ho na žiadosť Svätej stolice biskup zaslal do Vatikánu, kde sa s jeho obsahom oboznámili jednotliví pápeži, ale až Ján Pavol II. rozhodol o jeho zverejnení.

Hovorí sa v ňom o útrapách „biskupa oblečeného v bielom“ (interpretované ako odkaz na atentát na pápeža Jána Pavla II., ku ktorému došlo 13. mája 1981, vo výročný deň fatimských zjavení), ako aj o utrpení kresťanov po celom svete.

Zverejnenie tretieho fatimského posolstva sprevádzal rozsiahly teologický komentár vtedajšieho prefekta Kongregácie pre náuku viery, kardinála Josepha Ratzingera.

Foto – wikipedia.org

Lukáš Obšitník pred 1107 d

„Každý vie, že všetky mešity v Bruseli sú v rukách salafistov,“ povedal starosta Bruselu Yvan Mayeur pre noviny De Morgen pri včerajšom výročí teroristického útoku na letisko Zaventem a stanicu metra Maalbeek. Salafizmus je fundamentalistická odnož sunitského islamu, býva financovaný krajinami Perzského zálivu, ako sú Saudská Arábia alebo Katar.

„Musíme to zmeniť. Potrebujeme nové mešity, ktoré budú nasledovať naše demokratické pravidlá a budú kontrolované vládou,“ hovorí Mayeur. V rozhovore tiež odmietol, že by bol Brusel hlavným mestom džihádu. „Belgický džihádizmus začal v Antverpách, rozšíril sa do Vilvoorde, Molenbeeku a na sever Bruselu. (...) Terorizmus je problém, ktorý zasahuje Európu ako celok. Nezabúdajte na to, čo sa stalo v Paríži, Nice a Berlíne. Ak by to bol len bruselský problém, bol by vyriešený.“

Mayer takisto varoval pred šírením radikalizmu vo všeobecnosti, podľa neho sú extrémisti aj ľudia ako Donald Trump, Marine Le Penová a Vladimír Putin. Posťažoval sa tiež, že jeho mesto nemá dostatok policajtov na zvládanie bezpečnostných opatrení.

Server Politico pripomína, že pred pár dňami bola zverejnená správa o protiteroristických opatreniach, podľa ktorej polícia v bruselskej štvrti Molenbeek odhalila 51 organizácií podozrivých z napojenia na terorizmus. Belgický minister vnútra Jan Jambon prisľúbil túto štvrť „vyčistiť“.

V Bruseli sídli viacero centrálnych organizácií Európskej únie, ako je napr. Európska komisia. Tiež je sídlom hlavného veliteľstva organizácie NATO.

Na snímke: starosta Bruselu Yvan Mayeur, zdroj: youtube.com

Jozef Majchrák pred 1107 d

Režim Alexandra Lukašenka reagoval na sériu protivládnych demonštrácií policajnými raziami a vlnou zatýkania. Zadržaných bolo niekoľko desiatok ľudí, medzi nimi aj príslušníkov bezpečnostných zložiek. 

Protivládne demonštrácie vypukli ako reakcia na prezidentský dekrét o zdanení nezamestnaných. Ten postihuje ľudí bez trvalého zamestnania, ktorí nie sú hlásení na úradoch práce. Lukašenko síce platnosť dekrétu pozastavil, ale demonštranti požadujú jeho úplné zrušenie. 

Prezident organizátorov demonštrácií označuje za extrémistov financovaných Poľskom a Litvou, ktorí chcú destabilizovať krajinu. 

Foto: TASR/ Martin Baumann

Martin Hanus pred 1108 d

Trochu neskôr som sa dostal ku komentáru Michala Havrana, ktorý pred týždňom písal o Jozefovi Tisovi a o omyloch a bludoch politického katolicizmu. Havran o Tisovi napísal, že „svojím pôsobením naplnil heretický konštrukt politického katolicizmu, keď prezentoval sám seba raz ako obeť a raz ako obetu.“ To platí podľa Havrana o viacerých katolíkoch aj dnes, „pretože sa prezentujú ako obete nejakých kultúrnych a politických sprisahaní, trepkajú o neomarxizme a liberalizme, tvrdia, že žijú v neslobodných spoločnostiach.“

Ako ďalej píše Havran, „je to bolestínska póza, ktorá si našla na Slovensku silné zázemie“, pričom o niečo nižšie za dedičov tohto bolestínstva označuje skupinu „Martin Hanus a spol.“ (Tým má zrejme na mysli celý Postoj.)

Chvíľu ma to primälo rozmýšľať, či naozaj tak vynikám bolestínstvom tohto druhu, ale nejako špeciálne sa v tom ja sám (ani Postoj) nenachádzam. Bolestínsky som sa necítil ani pred pár rokmi, keď Havran napísal, že moja novinárska eufória je „spôsobená zrejme prejedením sa hostií po záruke“. (Havrana ako vtedy pravidelného stĺpčekára Pravdy sa dotkol text v .týždni, v ktorom som písal, prečo denník Pravda toľko útočí na vtedajšieho šéfa polície Jaroslava Spišiaka.)

Téma bolestínstva v katolíckom či konzervatívnom prostredí je však nesporne zaujímavá, v tom Michal Havran netriafa úplne vedľa.

Len ma vcelko pobavilo, že ju nastoľuje autor, ktorý je v našich zemepisných šírkach majstrom bolestínskej publicistiky – keby čitateľ poznal Slovensko len z textov Michala Havrana, videl by krajinu plnú skrytých či otvorených ľudákov a nehodnej luzy, ktorým len osvietená EÚ bráni, aby svojimi čižmami už-už rozšliapli pučiace výhonky progresivizmu v bratislavskom Starom Meste.

Lukáš Obšitník pred 1108 d

Ukazuje sa, že menej kresťanská Amerika môže byť horšia Amerika, píše David French, komentátor amerického magazínu National Review. Pripomína nedávny článok Rossa Douthata z New York Times, podľa ktorého absencia náboženstva vo verejnom priestore nevyhnutne a ani pravdepodobne nepovedie k rastu tolerancie a umiernenosti.

French potom upozorňuje na článok v The Atlantic od Petra Beinarta, profesora žurnalistiky a politickej vedy na City University v New Yorku. Breinart: „Sekularizmus sa spája s väčšou toleranciou voči homosexuálnym manželstvám a marihuane. Tiež však robí americké stranícke spory brutálnejšími. A takisto prispel k rastu aj Donalda Trumpa, aj tzv. hnutia 'alternatívnej pravice', ktorého členovia sa považujú za reprezentantov belošského nacionalizmu. Hoci Američania opustili organizované náboženstvo, politiku neprestali vnímať ako zápas medzi 'my' a 'oni'. Mnohí začali 'nás' a 'ich' definovať ešte primitívnejším a nezmieriteľnejším spôsobom.“

Breinart cituje prieskum agentúry Pew Research Center, podľa ktorého síce Trump v primárkach o 17 percent strácal na Teda Cruza medzi evanjelikálmi, ktorí pravidelne navštevujú kostol, no vyhral nad ním o 27 percent medzi tými, ktorí do kostola nechodia.

Podobne je to podľa Breinarta aj medzi ľavičiarmi. Afroamerickí tridsiatnici sa trikrát viac vyhýbajú spojeniu s cirkvou ako afroamerickí päťdesiatnici. Z takéhoto podhubia potom vzrastá aj revolučná nálada tvoriaca hnutie „Black Lives Matter“, ktoré v mene ochrany práv černochov organizuje masové nepokoje v amerických mestách. Breinart to uzatvára: „Politickí komentátori roky snívali o tom, že kultúrna vojna o náboženskej morálke, ktorá sa začala v 1960. a 1970. rokoch, vyhasne. To sa aj stalo. No sekulárnejšia a divokejšia národná a rasová kultúrna vojna, ktorá nasleduje, je horšia.“

„Nemalo by to nikoho prekvapovať,“ píše French. „Ak na oboch stranách spektra marginalizujete a vytesňujete ľudí, ktorí veria, že by mali hovoriť pravdu, milovať svojich nepriateľov a usilovať sa o pozdvihnutie najviac znevýhodnených Američanov (akokoľvek nedokonale žijú svoje ideály) v prospech tých, ktorí si pravdu ctia menej, svojimi nepriateľmi pohŕdajú a usilujú sa o víťazstvo svojej strany za každú cenu, potom sa politika naozaj rýchlo stane odpornou.“

Foto: flickr.com/Anne Worner

Martin Hanus pred 1109 d

Francúzska televízia včera odvysielala prvú prezidentskú debatu, trpezlivosť divákov aj kandidátov bola preverená na doraz – debata trvala tri hodiny, piati najsilnejší kandidáti zakaždým odriekali svoje dvojminútové stanoviská k obrovskému počtu tém.

Ako vo svojej analýze napísal nemecký týždenník Der Spiegel, divák sa už nemal šancu vyznať v džungli všetkých čísel, štatistík a percent (k nezamestnanosti, chudobe, zadlženosti, daniam či sociálnym programom).

Nacionalistka Marine Le Pen, liberál Emmanuel Macron, konzervatívec François Fillon, radikálny socialista Benoit Hamon a ešte radikálnejší socialista Jean-Luc Mélenchon sa vyjadrovali k trom základným okruhom (Akú chceme spoločnosť pre Francúzsko? Aký ekonomický model? Aké miesto vo svete?), no ako píše Spiegel, v tejto debate sa oveľa viac než súkané fakty rátali emócie.

Jednu z najpamätnejších viet vyslovila podľa týždenníka Le Penová: „Emmanuel Macron, ste fascinujúci. Dokážete hovoriť sedem minút bez toho, aby ste vyjadrili jedinú jasnú myšlienku.“ Macronovi sa však podľa Spieglu prvá debata vydarila, úspešne sa dokázal vymedziť voči „profesionálnym politikom“ a pritom pôsobiť vcelku štátnicky.

Macronovi zatiaľ ide karta aj v prieskumoch: v prvom kole sú zatiaľ zisky Macrona a Le Penovej v podstate vyrovnané (každý okolo 26 percent), v druhom kole by mal Macron poraziť Le Penovú v pomere, v akom u nás zdolal Andrej Kiska Roberta Fica. Teda 60 ku 40.

Zľava Francois Fillon, Emmanuel Macron, Jean-Luc Mélenchon, Marine Le Penová a Benoit Hamon počas pondelňajšej televíznej debaty v Aubervilliers na okraji Paríža 20. marca 2017. FOTO TASR/AP