Krátke správy redakcie

Lukáš Obšitník pred 1151 d

Západné médiá manipulujú informáciami o dianí v Sýrii, hovorí sýrsky chaldejský biskup, jezuita Antoine Audo. „Hoci tzv. povstalci nemajú lietadlá, denne nás ostreľujú najmodernejšími zbraňami. Len v kresťanskom spoločenstve zomrelo za posledné dva týždne dvadsať ľudí. O tom, čo prežívame, však západné médiá nehovoria,“ povedal Audo pre agentúru Fides niekoľko dní po tom, čo povstalci minulý štvrtok bombardovali zhromaždenie kresťanských a moslimských detí modliacich sa za mier, ktoré sa konalo v západnej časti Aleppa kontrolovanej sýrskou armádou.

Audo tiež spomína tragické príbehy rodín, ktoré v západnom Aleppe navštevuje a ktorým umierajú ich príbuzní počas bombardovania povstalcami. „Tieto strašné príbehy sa opakujú od rána do večera. Sme bez prúdu, bez vody – a nikto o nás nehovorí. Všetky informácie sa zameriavajú na východnú časť, kde sú spomínané ozbrojené skupiny. Skutočne by ma zaujímalo, kde sú objektívne informácie...“ Tiež dodal, že kresťania ako nezávislí pracujú v celej Sýrii, ale ak chcú prísť pomôcť ľuďom aj do východného Aleppa, vstup tu majú zakázaný.

Podobne hovorí maronitský biskup mons. Joseph Tobji: „Aleppo je rozdelené na dve časti ako novodobý Berlín. Východnú časť kontrolujú teroristi, kým západná je pod kontrolou sýrskej vlády. (...) Vy na Západe hovoríte o 'povstalcoch', ale pre nás, ktorí v západnej časti Aleppa pre ich ostreľovanie umierame, to sú teroristi. Každý deň pochovávame najmenej desať ľudí. Západ vôbec veľmi čudne vníma túto 'umiernenú opozíciu'. To nie sú pokojní demonštranti na námestiach, ale ľudia, ktorí strieľajú do nevinných civilistov, hlásia sa či už k tzv. Islamskému štátu, al-Nusre a pod. Majú tisícky názvov, ale rovnakú ideológiu – extrémny fanatizmus... Väčšina našich sýrskych moslimov – sunnitov aj šíitov – sa s touto ideológiou nestotožňuje.“

Sýrski a irackí biskupi tvrdo kritizovali Západ už pred tromi rokmi pri pláne USA bombardovať pozície sýrskej armády, následkom čoho by sa podľa nich uvoľnilo pole pre islamistických teroristov. K útoku nakoniec nedošlo pre zásah Ruska. Sýrska občianska vojna už nadobudla obojstranne obludné rozmery, ale je tragédia, že Západ dodnes ignoruje hlas tých, ktorí by mu v konflikte mali byť civilizačne najbližší.

Foto: Antoine Audo, zdroj: wikimedia.org/HazteOir.org

Martin Hanus pred 1151 d

Aký bol skutočný vzťah veľkého nemeckého filozofa Martina Heideggera k nacizmu? Táto téma je už desaťročia predmetom polemík, kritici Heideggera ho vyhlasovali za presvedčeného kolaboranta a snažili sa dokázať, že aj jeho filozofia je napáchnutá nacizmom. Naopak, obhajcovia veľkého mysliteľa poukazovali na fakt, že síce bol členom NSDAP, bol však možno viac kariéristom, ktorý v skutočnosti vnútorne trpel, aj z tohto dôvodu odstúpil v roku 1934 z funkcie rektora Freiburskej univerzity. 

 

Týždenník Die Zeit ako prvý zverejnil výňatky z korešpondencie medzi Heideggerom a jeho bratom Fritzom. Ako píše týždenník, už dlhšie sa tušilo, že obsah týchto listov je brizantný, ale na príkaz rodiny sa z nich nemohlo citovať. To sa teraz zmenilo, podľa Die Zeit zverejnené listy ukazujú „senzačne nový“ pohľad na politické zmýšľanie Heideggera. Listy ukazujú, že na začiatku Hitlerovho nástupu v apríli roku 1933 bol Heidegger nadšeným prívržencom Hitlera, písal, ako sa z vodcu zo dňa deň stáva čoraz väčší štátnik, a každý, kto má oči, uši a srdce, musí byť fascinovaný a vzrušený.

 

Obsah listov tak podľa Die Zeit ukazuje, že Heidegger nevstupoval do NSDAP z dôvodu akéhosi kariérneho oportunizmu alebo preto, že by bol v otázke politiky ničnetušiacim ignorantom, ktorý len riešil odťažité otázky existencie a bytia. K Hitlerovi sa pridal z hĺbky politického presvedčenia, jeho národný socializmus bol spojený s dobovým rasizmom, Heidegger zdieľal nacistické predstavy o nemeckej aj židovskej rase. Ako píše týždenník, antisemitské výpady filozofa sú obzvlášť odporné vzhľadom na to, že slávny fenomenológ a Heideggerov učiteľ Edmund Husserl bol Židom, rovnako Židovkou bola jeho Hannah Arendt, s ktorou mal v 20. rokoch ľúbostný vzťah. V jednom liste sa napríklad cynicky a chladne sťažoval, že mu na univerzite pribúda čoraz viac práce, keďže v jeho odbore miznú Židia.

 

Jeho vášeň pre NSDAP v listoch časom mizne, čo však viac než s ideológiou súvisí s tým, že sa mu kariérne tak nedarilo. Keď vypukla druhá svetová vojna, bolo mu jasné, že „nemectvo“ treba chrániť pred boľševizmom a amerikanizmom a čudoval sa, prečo „naša propaganda“ nie je ešte protiamerickejšia. Po skončení vojny sa v listoch bratovi sťažuje, ako je všetko horšie než za nacistov a že odsuny Nemcov z východu sú horšie než všetky „organizované zločiny“ pred rokom 1945.

 

Die Zeit uzatvára: „Už niet čo prikrášľovať. Prípad Heidegger je intelektuálnou aj morálnou katastrofou nemeckých dejín myslenia.“

 

Jaroslav Daniška pred 1152 d

Videli ste už dánsky politický seriál Vláda (Borgen)? V utorok večer ho vysiela Česká televízia, začína sa Machiavelliho citátom, nehrozí mu americké preháňanie, aké poznáme z House of Cards, kvôli dánskemu naturelu aj rozpočtu, stojí teda za to?

 

Myslím, že si u nás nájde svojich fanúšikov, ale mňa výsledok sklamal. Hlavná postava, prvá dánska ženská premiérka Birgitte Nyborg (na obrázku), pôsobí dobrotivo, niektoré dialógy a zápletky takmer telenovelovo, seriál chce byť realistický a nepreháňať, ale dosiahol na opačný limit ako Dom z kariet – naivitu. Ak sa pozriete do pokojných dobráckych očí dánskej premiérky, máte pocit, že seriál má tajnú úlohu nahradiť nezáživnú občiansku výchovu.

 

A to je problém, predsa len Machiavelli a stredoškolské učiteľky uvažujú o politike trochu inak.

 

Nemôžem si pomôcť, napriek rastúcemu záujmu o žáner politického seriálu je stále najlepším výsledkom anglický Jistě, pane ministře a Jistě, pane premiére.

Jaroslav Daniška pred 1152 d

David Brooks sa zahral na Sigmunda Freuda a ponúka psychoanalýzu Donalda Trumpa, text sa volá Smutný osamelý život Donalda Trumpa. Brooks sa pokúsil vteliť do kože Donalda Trumpa a uvidel biedny svet bez služby blížnemu, bez altruizmu, základných cností a nezištných vzťahov. Všade zato vidí agresivitu, amorálnosť, krutosť a ovládanie slabších. Trump skrátka podľa neho žije v alternatívnom vesmíre.

 

Niežeby psychologizovanie nebolo v týchto voľbách faktorom, veľa dokáže postihnúť práve psychológia, ale povedzme to takto: Stefan Zweig z Davida Brooksa nebude.

 

Ross Douthat išiel na vec inak, pokúsil sa o zhodnotenie možností, ktoré republikáni mali (videné z dnešnej perspektívy), keby sa rozhodli Trumpa zastaviť. Opísal dva zlé scenáre, z obidvoch vychádzajú republikáni mizerne, peklo by im Trump robil, keby ho zastavili v primárkach a peklo robí aj teraz. Text ale čítam len ako prvú časť, viac ma bude zaujímať, čo Douthat napíše o vývoji republinánskej strany v budúcnosti.

 

Rod Dreher zašiel vo svojom nedávnom komentári ďalej, republikáni sú podľa neho skorumpovaní a nepoužiteľní a konzervatívni kresťania sú „politickými bezdomovcami“. Dreher upozorňuje na hranice liberálnej demokracie a najmä – ako jeden z prvých – na nový politický svet, kde je kresťanstvo s jeho hodnotami a videním sveta v menšine.

 

Otvorene nekresťanskú Ameriku ešte svet nepoznal. Zdá sa, že nás to neminie.

 

Jozef Majchrák pred 1152 d

V nemeckej sociálnej demokracii sa špekuluje, či by vyzývateľom Angely Merkelovej v parlamentných voľbách nemal byť namiesto predsedu strany Sigmara Gabriela radšej súčasný šéf Európskeho parlamentu Martin Schulz. Píše o tom server Spiegel Online. 

 

V Schulzov prospech hovorí to, že má výrazne vyššie sympatie nemeckej verejnosti. Jeho podpora však aj tak ďaleko zaostáva za preferenciami nemeckej kancelárky. Treba mať teda dosť veľkú fantáziu na to, aby sme si predstavili, že Schulz vymení svoju pohodlnú bruselskú kariéru za neisté dobrodružstvo v národných voľbách. Merkelovú neporazí a môže sa tak stať maximálne vicekancelárom, teda jej dvojkou. Aj to len vtedy, ak by opäť vládla veľká koalícia CDU a SPD. 

Foto: TASR/ Jakub Kotian

Lukáš Obšitník pred 1152 d

„Trumpove hanebné slová ukončujú jeho šance na víťazstvo. Mal by urobiť čestnú a spásnu vec: odstúpiť v prospech guvernéra Penca,“ napísal v reakcii na Trumpove výroky o ženách Robert P. George, profesor právnej vedy na Princetonskej univerzite a jeden z najrešpektovanejších katolíckych intelektuálov v USA.

V búrlivej debate, ktorá sa medzi konzervatívcami rozpútala, následne dodal: „Súhlasím, že Clintonová je ešte horšia, to ale nerobí Trumpa prijateľným. Dnes už nie je ani zvoliteľný. Musí odstúpiť, inak budeme mať Clintonovú.“ Kritizoval tiež oba tábory, ktoré v zápale ideologických bojov stratili povedomie o zlom charaktere oboch straníckych kandidátov, a doplnil: „Republikáni by si mali udržať integritu, aj keď ju už demokrati stratili. Trump by mal byť donútený odstúpiť. Nebuďme 'strumpizovaní', ako sú 'sclintonizovaní' demokrati.“

Profesor George je kultivovaný a zásadový intelektuál. Podľa agentúry Bloomberg patril medzi poradcov polovice republikánskych kandidátov na prezidenta. Dlhodobo sa angažuje vo verejnej debate, patrí medzi lídrov návrhu, aby americké štáty ignorovali rozhodnutie Najvyššieho súdu USA v prípade Obergefell v. Hodges ako neústavné. Slovenskí čitatelia môžu Georga poznať napr. ako jedného z troch autorov knihy Čo je to manželstvo? V primárkach podporil Teda Cruza, ktorý patril medzi jeho žiakov na Princetone. Cruz na rozdiel od neho pred pár týždňami (ešte pred zverejnením inkriminovaných výrokov o ženách) Trumpa podporil s cieľom zamedziť víťazstvo Hillary Clintonovej.

Foto: Robert P. George, zdroj: campaignforamericanprinciples.com

Martin Hanus pred 1152 d

Keď sa presne pred piatimi rokmi rozsypala vláda Ivety Radičovej, ako novinár som to zblízka sledoval so zatajeným dychom. Dodnes celkom neviem, či to bola viac lekcia z politiky alebo zo psychológie. Už vtedy však bolo jasné, že pád tejto vlády dramaticky zmení slovenskú politiku, jej dovtedajšie delenie aj budúcu podobu vládnych a opozičných táborov. Spomínam si, ako pár dní po osudnom hlasovaní v parlamente Ivan Mikloš skupinke novinárov vravel, že Sulík týmto politicky skončil a najbližšie tri volebné obdobia s ním nikto nepôjde do vlády. Na Sulíkovi síce biľag nezodpovedného rozbíjača čiastočne ostal, ale kým jeho SaS šťastnou zhodou okolností prežila a dnes sa teší preferenciám ako SDKÚ vo svojich lepších časoch, tak pravica v starej podobe – SDKÚ a KDH – celkom alebo takmer skončila. 

 

Aj spätne si myslím, že dve vtedy najsilnejšie interpretácie, prečo Radičovej vláda skončila, nesedia: vládu v konečnom dôsledku nepovalil Sulík, ale ani Dzurinda. Áno, Sulík bol tvrdohlavý, ale predvídateľný. Keď som s ním robil rozhovor mesiac pred pádom vlády, bolo mi jasné, že tento chlapík za euroval nezahlasuje, rovnako ako by KDH nezahlasovalo za liberalizáciu potratového zákona. Koaličné dúfanie, že ho vydieraním v cieľovej rovinke predsa len obrátia, bolo zlým odhadom Sulíkovej motivácie v politike, taktika mala vyzerať inak. Áno, Dzurinda sa občas správal intrigánsky, ale vôbec nehral v zákulisí takú magickú rolu, aká sa mu občas pripisovala.

 

Jednoducho vláda, ktorej premiérka má medzi svojimi partnermi klesajúcu autoritu a nemá ani potrebnú vôľu po moci – a Iveta Radičová, ktorú vedel občasný parlamentný rečník Robert Fico tak ľahko vyviesť z konceptu, ju mala čoraz menšiu – musela raz stroskotať. Či už predtým takmer na daňovom úrade, alebo neskôr práve na eurovale. To bolo cítiť aj posledné dni pred samotným pádom vlády, Iveta Radičová síce naoko viedla rokovania, ale už nemala chuť ísť ďalej – a to mimo diktafónu priznávali aj jej poslední prívrženci, ktorých medzi koaličnými partnermi ešte mala.

 

Politika je remeslo, ktoré treba vedieť robiť, byť ochotný mu zasvätiť život, mať pre ňu vášeň, nebáť sa kompromisov a súčasne poznať ich hranice. Tragédiou pravice bolo, že po roku 2010 vystriedali klasických politikov novodobí antipolitici s dobrými úmyslami. A dnes je evidentné, že pravica preto stratila v tom lepšom prípade celú jednu dekádu, ktorá jej pritom mohla patriť.

 

Na snímke premiérka Radičová, líder SDKÚ Dzurinda a líder SaS Sulík po rokovaní v Častej Papierničke presne mesiac pred pádom vlády. Foto TASR – Štefan Puškáš

Pavol Rábara pred 1152 d

Témou biskupskej synody v roku 2018 mal byť údajne kňazský celibát a možnosť kňazov sa ženiť. Poradný orgán pápeža Rada pre synodu biskupov však väčšinou hlasov svojich členov návrh neschválila, píše známy vatikanista Edward Pentin z amerického portálu National Catholic Register. 

Podľa Pentina mal pápež František záujem preskúmať túto otázku.

Po vlaňajšej synode o rodine vytvorili špeciálnu Radu pre synodu biskupov, ktorá má za úlohu spolu so Svätým Otcom určiť tému ďalšej synody. V tejto skupine sú známi biskupi a kardináli, napríklad Christoph Schönborn z Viedne, Wilfrid Napier z Durbana, šéf finančnej reformy Vatikánu – Austrálčan George Pell, Charles Chaput z Philadelphie či prefekt dikastéria pre liturgiu Robert Sarah.

Vatikán už oficiálne oznámil tému najbližšej biskupskej synody: „mladí, viera a rozlišovanie povolania“. Synoda sa bude konať o dva roky v októbri.

Na snímke synoda o rodine z októbra 2015. (Foto: TASR/AP)

Jaroslav Daniška pred 1153 d

Misie prechádzajú v našej dobe pozoruhodnou krízou. Samozrejme, že sú oblasti, kde sa im darí, sú však aj také, kde misie prestávajú existovať, stretávajú sa s mnohými limitmi, niekedy nie sú atraktívne alebo jednoducho neplnia svoj účel. Nie je to jednoduchá téma, najmä ak si uvedomíme, ako výrazne sa mení a dotýka sa aj nás s prebiehajúcou migračnou krízou. Na Slovensku sú však ľudia, ktorí k nej majú čo povedať.

 

O týždeň v pondelok sa bude v Bratislave konať konferencia, ktorá sa nad témou viac zamyslí. Organizuje ju Katedra misiológie na Vysokej škole sv. Alžbety a Misijná spoločnosť sv. Vinventa de Paul. Spiritus movens celého podujatia je Ladislav Bučko, bývalý misionár v Rusku, medzi vystupujúcimi sú medzinárodne rešpektované osobnosti ako prof. Robert Schreiter z Chicaga či arcibiskup Cyril Vasiľ z Ríma, záštitu nad podujatím prebral arcibiskup Zvolenský a rektor sv. Alžbety.

 

Všetky informácie nájdete na špeciálnej webovej stránke.

Martin Hanus pred 1154 d

V článku Čakanie na Andreja Kisku som minulý týždeň v súvislosti so vznikajúcim združením Progresívne Slovensko (PS) okrem iného napísal: „K Štefunkovi, Dubécimu, Trubanovi či Palovi, čo sú zatiaľ prvé štyri verejne známe mená, pribudnú aj ďalší, ako Michal Meško z Martinusu, Rasťo Kulich z Google Slovensko, expertka na kultúrnu politiku Zora Jaurová alebo právnička Zuzana Čaputová. Okruh podporovateľov združenia, ktorí sa zúčastňujú na vnútorných debatách, je širší, patria doň ľudia ako teológ Miroslav Kocúr či riaditeľ festivalu Pohoda Michal Kaščák.“

 

Všetky mená sedia, s jedinou výnimkou – Michal Kaščák nie je súčasťou formálneho ani neformálneho tímu okolo PS, so združením nemá nič spoločné. Michalovi Kaščákovi aj čitateľom Postoja sa touto cestou za chybu ospravedlňujem.