Krátke správy redakcie

Jaroslav Daniška pred 1036 d

Podelím sa s vami s krátkym vtipným príbehom. Cestoval som vlakom s mladým rozhľadeným právnikom, rozprávali sme sa o politike, mal viacero bystrých poznámok, pýtam sa ho:

Koho by ste vlastne volili, keby boli zajtra voľby?

On: Na to sa nedá odpovedať.

Prečo? Pýtam sa.

Pretože pred každými voľbami vzniknú nové strany.

 

Nebudem sa pretvarovať, išla z toho nádej.

 

Jaroslav Daniška pred 1037 d

V novom Respekte vyšla pravdepodobne posledná esej, ktorej autorom je zosnulý sociológ Ivo Možný. Text nesie názov Automaty dane neplatia a autor ho krátko pred smrťou poslal do Respektu. Esej je o demografii, autor čiastočne rehabilituje, ale aj kritizuje knihu Thila Sarrazina, približuje neuveriteľnú odkázanosť Nemecka na imigrantoch a nemecký osud opisuje realisticky, až z toho mrazí:

 

„Dnes je 27 procent německé populace starší 60 let, po polovině století to bude 40 procent. I když se díky „čtvrté generaci“ automatů podaří zvýšit produktivitu, a udržet tak ekonomický výkon Německa, automaty daně neplatí – a zdrojům penzijních fondů hrozí propad. Automaty také nenakupují a vývoz bez domácí poptávky ani německou ekonomiku neudrží. Zejména pokud koupěchtivost začne klesat v celé západní Evropě, jež se potýká se stejnými problémy.“

 

Na záver textu sa púšťa do opatrnej paralely s Českom s takouto pointou:

 

„Jako všechny bohaté státy, i my jsme se ocitli v situaci úspěšného páru, který si pořídil velkou vilu se zahradou a zůstal bezdětný. Jak stárne a výkon i zdroje se mu tenčí, má tři možnosti: buď děti adoptuje a ony majetek převezmou a ve stáří se o něj postarají. Nebo neudělá nic a bude přihlížet, jak vila chátrá a zahrada pustne. Anebo bude brát jen podnájemníky – ale možná se dožije toho, že se mu ve vile začnou až příliš zabydlovat. Japonsko je příkladem druhého řešení: je to dnes nejstarší společnost na světě. Němci usilují spíše o to první. My si zatím vypomáháme „agenturními pracovníky“ – ale rozhodnutí se nevyhneme.“

 

Najviac ma ale z celého textu oslovila krátka, priam úsečná, ale maximálne presná veta:

„Ač demografická čísla varují už 20 let, žádná strana nepřišla s programem imigrační politiky.“ U nás sa o to jeden politik pokúsil, žiaľ, neuspel. Je načase, aby sa na tom niečo zmenilo.

 

Martin Hanus pred 1037 d

Taliansky premiér Matteo Renzi v kritike bratislavského summitu ešte pritvrdil. Vo víkendovom rozhovore pre Corriere della Sera na podpichovačnú otázku, či nebol po Bratislave urazený z dôvodu, že ho Merkelová a Hollande nepozvali na spoločnú tlačovku, sa Renzi trochu rozohnil: „Ale prosím vás, buďme vážni, sme v Európe, nie v škôlke. Nemám žiaden problém s Merkelovou a Hollandem. (...) Ale nebudem sa tváriť ako pekná socha a velebiť rozhodnutia, ktoré nerozhodli o ničom. (...) Ak chceme tráviť popoludnia a spisovať dokumenty bez akejkoľvek duše a vízie, to môžu pokojne robiť sami. Spoločné tlačovky, na ktorých sa nepovie nič, nie sú práve mojím životným snom. A predstierať dohodu, ktorá nie je, by nebolo seriózne. (...) V mene jednoty žiadajú, aby sme vonku hovorili, že sme všetci zajedno. Neviem, na čo sa odvoláva kancelárka Merkelová, keď hovorí o duchu Bratislavy. (...) V Bratislave sme si spravili peknú plavbu po Dunaji, všetci spolu. Ja som však dúfal, že budeme hľadať odpoveď na krízu, ktorú vyvolal brexit, nie že si budeme robiť len výlet na loďke.“

 

Aké témy trápia Renziho najviac? Podľa neho sa predstiera, že dohodou s Tureckom sa utečenecká otázka vyriešila, lenže problém je aj v Afrike, o ktorej sa v schválenom dokumente nepíše ani riadok. Renzi tiež tvrdí, že politika fiškálnej úspornosti stroskotala, v tejto súvislosti dáva za vzor masívne investície Obamovej administratívy, ktoré priniesli rekordný počet pracovných miest. Talianskemu premiérovi chýba, že ani toto nechce EÚ uznať ako fakt. Podľa Renziho totiž Taliansko urobilo reformy, ale kým Nemci, ktorí vŕšia obrovské prebytky, nebudú investovať oveľa viac, nič sa nepohne. Premiér tvrdí, že do toho bude búšiť, pretože pravidlá musia platiť pre všetkých: „Ak chce niekto umlčať Taliansko, pomýlil si adresu, metódu aj obsah,“ vyhlásil Renzi.

 

Foto: TASR/AP

Imrich Gazda pred 1037 d

Prišli sme za ním presne pred týždňom. Po informáciách o znova sa zhoršujúcom zdravotnom stave sme boli pripravení na všetko. No pohľad naňho nás aj tak prekvapil. Profesor Zasępa ležal v septembrovým slnkom rozhorúčenej nemocničnej izbe vychudnutý a zoslabnutý. Nevládal ani rozprávať. Napriek tomu nazberal silu, aby profesorke Danuši Serafínovej pobozkal ruku. Tak ako to robil pri každej žene. Tento prejav úcty som videl už len u jedného človeka – profesora Juraja Vojteka, ktorý zomrel pred niekoľkými týždňami. S profesorom Zasępom sa mali vo vzájomnej úcte.

Na naše slová reagoval len nenápadným kývnutím hlavou. Obom nám dal krížik na čelo. Rovnako my jemu. Nie som stavaný pre takéto situácie, tak som ho len letmo pohladil po líci a pokúsil sa o slovo povzbudenia. Také isté, ako vždy poviem na rozlúčku svojmu 92-ročnému dedkovi. Napriek pokročilému veku dáva na moje slová a stále je medzi nami. Profesor Zasępa ma nepočúvol...

Foto – T2.sk/Anton Kulan (profesor Zasępa so zosnulým dekanom FF KU Imrichom Vaškom v roku 2008) 

Jaroslav Daniška pred 1037 d

Pawel Lisicki, šéfredaktor poľského pravicového týždenníka DoRzeczy, kritizuje posledné výroky ministra obrany Antoni Macierewicza (na obrázku). Tento dnes najbližší spolupracovník Jaroslawa Kaczynského totiž vytvára chaos okolo Smolenskej katastrofy. Tá sa síce stala pred vyše šiestimi rokmi, dodnes však polarizuje Poľsko. Vinu na tom nesú obidve časti spektra, pravica, ktorá roky živí každú možnú konšpiráciu, aj liberáli, ktorí nedokázali národnú katastrofu vyšetriť, postupovať štandardne, ale pričasto si protirečili a tiež znevažovali obete tragédie. Jedni tak iritovali druhých.

 

Teraz je však situácia zmenená, pravica je pri moci, Smolensk by mal dostať bodku, o jej podobe môže rozhodnúť práve Kaczynského strana. Téme sa dlhodobo najviac venuje práve spomínaný minister obrany Macierewicz, ktorému sa podarilo už vyvolať diplomatický škandál s Ruskom, vyvolať očakávania aj sklamania. V poslednej dobe pravicové kruhy podporujú školy, aby navštevovali v kinách film o Smolensku, vláda zriadila komisiu a Macierewicz všetko rád komentuje. A keďže si protirečí, vyvoláva chaos.

 

Zbytočne, naozaj zbytočne a nešťastne.

Foto: wikimedia

Jaroslav Daniška pred 1037 d

Ross Douthat komentuje možné dôsledky pápežovho listu argentínskym biskupom, kde im umožnil podávanie eucharistie rozvedeným a znovuzosobášeným katolíkom. 

 

Douthat píše, že tento pápežov súhlas nie je to isté, ako požehnanie, Františkov kompromis teda ponecháva doktrínu formálne nezmenenú, aktívne však rozširuje výnimky. Druhé manželstvá sa nebudú svätiť, ale rozvedení a znovuzosobášení budú môcť mať podobné výhody, ako po prvom sobáši. Tento kompromis, podľa Douthata krátkodobo možno aj efektívny, však povedie k vnútornému napätiu - nemôže totiž vyhovovať ani liberálnym katolíkom, ktorí budú žiadať zmenu doktríny (ak už je zmenená prax), a nebude vyhovovať ani konzervatívnym katolíkom. Dá sa očakávať, že osoby rovnakého pohlavia žijúce v stabilnom zväzku budú napríklad žiadať rovnaký prístup. 

 

"Táto nestabilita," píše Douthat, vedie k tomu, že "bude veľmi nepravdepodobné, aby bol pápež František raz považovaný za veľkého zmierovateľa alebo zjednotiteľa. Je podstatne pravdepodobnejšie, že jeho dedičstvo bude buď slávne, alebo neslávne. Ak rozumejú liberálni katolíci zámerom prozreteľnosti správne, bude patrónom a svätcom všetkých budúcich reformátorov. Ak nie, pripojí sa k skupine ešte výlučnejšej, ako je spoločenstvo svätých: K zoznamu pápežov, ktorí boli blízko - veľmi blízko - k hlásaniu niečoho iného ako katolícka viera," končí svoj text Ross Douthat.

Foto: flickr.com

 

Martin Hanus pred 1039 d

Bratislavský summit pekne ilustroval, že zahraničná politika je často len pokračovaním domácej politiky. Kým Robert Fico zvykol po summitoch kritizovať, že sa tam veľa reční bez hmatateľných výsledkov, včera večer sa zmenil na prototyp učebnicového europolitika – na tlačovke veľa hovoril o veľkom úspechu, o jednote, o krásach EÚ. Ten prejav mohol mať pokojne pripravený už od rána, napokon, summit bol jeho dieťaťom, takže ani nemohol dopadnúť inak než úspechom.

 

Naopak, pre Viktora Orbána musel dopadnúť fiaskom – 2. októbra je v Maďarsku referendum proti kvótam na prerozdeľovanie utečencov, a hoci ich Maďari v drvivej väčšine odmietajú, hrozí, že sa na ňom nezúčastní potrebná nadpolovičná väčšina. To by bola prehra, preto Orbán potrebuje mobilizovať. A preto sa po pokojnom summite musel tváriť nespokojne a z toho dôvodu jeho Fidesz povinne odhlásil, že po summite je „bruselský balík kvót čoraz hrozivejší“. Samozrejme, k pravde majú oveľa bližšie nemecké médiá, ktoré v tejto súvislosti píšu, že Merkelová je až príliš krotká a s odporom V4 proti kvótam sa už celkom zmierila.

 

Druhým nespokojným bol taliansky premiér Matteo Renzi, ktorý zas bojuje o svoje politické prežitie, v decembri ho čaká kľúčové referendum o zmene volebného systému. Samozrejme, Renzi má na nespokojnosť s EÚ objektívne dôvody (migranti momentálne prichádzajú do Európy takmer výlučne cez Taliansko, ktoré je ponechané svojmu osudu), no taliansky premiér k tomu ešte v Bratislave pristavil divadelné kulisy: odmietol vystúpiť na spoločnej tlačovke s Hollandem a Merkelovou, ironicky podotkol, ako sa teší, že Francúzsko a Taliansko si dobre rozumejú, ale „my nebudeme nikomu predstierať, že sme v jednote“. Zaujímavú posummitovú analýzu o Renziho správaní napísal denník Corriere della Sera, v ktorej na záver konštatuje: ak chce Renzi prežiť svoje referendum, musí na svoju stranu získať „umiernených Talianov, ktorí sú unavení z germanizovanej Európy“.

 

Na snímke predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker a predseda vlády SR Robert Fico počas tlačovej konferencie. Foto TASR, Michal Svítok.

  

Martin Hanus pred 1039 d

Denník Süddeutsche Zeitung ostro kritizoval prístup Vyšehradskej štvorky (ako je v prípade nemeckých médií obvyklé, o stredoeurópskej štvorke sa píše ako o „štyroch východoeurópskych štátoch“), ktorá požaduje zavedenie „flexibilnej solidarity“. Podľa nemeckého liberálneho denníka je táto požiadavka „nehanebná“. Tieto štáty si to totiž predstavujú tak, že budú solidárne len vtedy, keď sa im to hodí – teda nie pri utečencoch, ich prijímaní a humanitárnej starostlivosti.

 

Lenže ako píše denník, solidarita je základným pilierom EÚ, ktorý sa dá merať aj peniazmi. Maďarsko platí do rozpočtu EÚ každý rok 890 miliónov eur, kým z rôznych zdrojov prijíma 6,6 miliárd eur. Podobne to platí aj o ostatných štátoch. „To sú peniaze, ktoré vynakladajú európski daňoví poplatníci. Je to žitá solidarita. Ak má byť aj táto solidarita v budúcnosti ´flexibilná´, nech to len vyšehradské štáty povedia,“ uzatvára Süddeutsche Zeitung. 

 

Na snímke maďarský premiér Viktor Orbán prichádza na rokovanie na Bratislavskom hrade. Foto TASR – Michal Svítok.

Imrich Gazda pred 1039 d

Pápež František v piatok navštívil novorodenecké oddelenie Nemocnice sv. Jána neďaleko Lateránskej baziliky. Momentálne sa tam nachádza 12 detí, päť z nich je vo vážnom stave v inkubátoroch s intenzívnou terapiou, informovalo Tlačové stredisko Svätej stolice. Rovnako ako ostatní návštevníci musel rešpektovať prísne hygienické opatrenia. Následne zavítal do hospicu v severozápadnej časti Ríma, kde pozdravil približne 30 pacientov v terminálnom štádiu. Obe návštevy sa uskutočnili v rámci takzvaných piatkov milosrdenstva. Foto - TASR/AP
 

Lukáš Obšitník pred 1039 d

Aliancia európskych konzervatívcov a reformistov dnes v Prahe organizuje konferenciu o dôsledkoch brexitu, migračnej kríze v Európe a súčasných výzvach transatlantického partnerstva. Na jej webovej stránke by od 10.00 hod. mal byť dostupný videostream.

Na konferencii vystúpia rečníci, ako britský europoslanec a jeden z popredných podporovateľov brexitu Daniel Hannan, Slovák Marián Tupý z Cato Institute, Tomáš Pojar z CEVRO Institute, Alexander Vondra z Pražského centra pre transatlantické vzťahy alebo Ted Bromund z amerického konzervatívneho think-tanku Heritage Foundation.

Do AECR patria európske pravicovo-konzervatívne strany, ako britská Konzervatívna strana, poľská Právo a spravodlivosť, česká ODS či slovenské NOVA, SaS a OKS. V Európskom parlamente patria do platformy Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR). AECR plánuje vydávať štvrťročník The Conservative, v Prahe predstavili jeho prvé číslo s podtitulom „Európa v revolúcii. Ako brexit a migrácia rušia starý poriadok“.

Ktovie, možno to bude myšlienkovo realistickejšie a zaujímavejšie, ako bol bratislavský summit EÚ.

Foto: aecr.eu