Krátke správy redakcie

Jaroslav Daniška pred 1031 d

Trochu neúmyselne u nás doma niektorí pestujú mýtus, že útek Vrbu a Wetzlera z Auschwitzu bol prvý a jedinečný. Nebol. Čo, samozrejme, nijako neznižuje jeho historický význam.

 

Maciej Ruczaj pripomína výročie neuveriteľne odvážnej misie Witolda Pileckého. Text sa začína takto:

„Svaz ozbrojeného boje, předchůdce polské odbojové Zemské armády, potřeboval člověka, který by pronikl do nedávno vzniklého koncentračního tábora ve městě Osvětim. Vytipován byl kapitán kavalerie Witold Pilecki. Několik dnů nato se stal vězněm číslo 4859 v lágru Auschwitz I.“

 

Celý text si možno prečítať tu.

Lukáš Obšitník pred 1031 d

Profesor Tadeusz Zasępa bol jeden z najvzácnejších ľudí, akí na Slovensku v posledných rokoch pôsobili. Nielenže pozdvihol Katolícku univerzitu v Ružomberku, ale zanecháva za sebou veľa oddaných študentov a bežných ľudí, ktorých ovplyvnil svojou ľudskosťou a milotou. Neučil ma a neviem si spomenúť, či som bol vôbec sa na jeho prednáške, kým som študoval v Ružomberku. Ale jeho vízie posúnúť univerzitu vyššie, vybudovať solídny univerzitný kampus a pod. boli známe. V istý čas bolo treba postaviť sa neporiadku na škole a pustil sa do toho s energiou, akú nevidieť ani na iných univerzitách. Jeho študenti žurnalistiky patrili medzi tých, ktorí šírili aspoň v malom hrdosť na to, že patria na túto školu, a nepochybne to bolo aj jeho zásluhou. Spolu s dekanom Imrichom Vaškom patril medzi „dobré srdcia“ tejto univerzity. Aj napriek mnohým rozdeleniam by sa patrilo, aby sme si ho uctili so všetkou vážnosťou a úctou.

Vybudovali ste dobré dielo. Requiescat in pace, pán rektor.

Zadušná omša bude v nedeľu v jezuitskom kostole v Ružomberku, kondolencie je možné vložiť aj na www.zasepa.sk.

Martin Hanus pred 1031 d

Český prezident Miloš Zeman pre iDNES.cz vyhlásil, že keby bol Američan, volil by Donalda Trumpa. Kritikov Trumpa dokonca prirovnal k niekdajším kritikom Reagana, ktorému sa kedysi takisto posmievali, hoci to bol potom jeden z najväčších prezidentov. Rozumiem, čo oceňuje Zeman na oplzlom Trumpovi, ale urážať pamiatku Ronalda Reagana takýmito prirovnaniami sa nepatrí ani v tretej cenovej.  

 

Zemanov palec pre Trumpa nie je v našich končinách izolovaný jav. Rovnako sa vyjadril Zemanov predchodca, Václav Klaus, Trumpove víťazstvo si v najnovšom blogu želá aj Ján Čarnogurský. Niežeby to bolo zvlášť prekvapivé, no aj tak je pozoruhodné sledovať, ako títo traja celkom rozdielni politici splývajú v starobe v jednom myšlienkovom gete. Pri všetkých vzájomných rozdieloch ide v niečom o rovnaký príbeh: Všetci títo traja muži tvoria jednu generáciu (Klaus má 75, Zeman čoskoro 72 rokov, rovnako ako Čarnogurský), za komunizmu sa každý svojím spôsobom pokúšal o zmenu režimu, všetci traja sa po Novembri kľúčovým spôsobom zaslúžili o demokraciu, zároveň každý z nich reprezentoval iný ideový prúd, ktorý budil rešpekt aj na iných ideových brehoch. V posledných rokoch už nikto z nich nestelesňuje celkom to, čo stelesňoval v 80. a 90. rokoch, a ja som zo všetkých týchto troch premien akosi nesvoj. 

 

Foto: TASR/AP

Martin Hanus pred 1031 d

Svoju komunikačnú stratégiu nemení len Robert Fico, ktorý po letnej letargii začal rozdávať rozhovory a útočiť na nepriateľov (ako povedal jeho komunikačný poradca Erik Tomáš pre SME – aj volič Smeru musí mať argumenty, aby pri pive zvládal súboj so spolusediacim).

 

Na vlastných voličov myslí aj nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá po porážkach v Mecklenbursku-Predpomoransku a naposledy v Berlíne, ale aj po útokoch zo strany CSU takisto mení komunikačnú stratégiu. Na rozdiel od Fica sa však do svojich kritikov snaží vcítiť. Samozrejme, reč bude o obavách z utečeneckej krízy.

 

Včera sa kancelárka najskôr štyri hodiny radila v centrále CDU s vedením svojej strany, následne predstúpila pred novinárov so starostlivo pripraveným prejavom, ktorý čítala 15 minút z papiera. Nemeckých novinárov zaujala nielen forma, ale aj obsah. Merkelová sa odpútala od svojej slávnej utečeneckej vety „Wir schaffen das“ (Zvládneme to). Povedala, že táto jej veta bola natoľko prepieraná, až sa stala prázdnou formulkou, takže ju už nebude používať.

 

Potom nasledovala pôsobivá pasáž, keď sa Merkelová vrátila k prieskumu, podľa ktorého si až 82 percent Nemcov želá čiastočnú alebo úplnú zmenu kurzu utečeneckej politiky. "Ak sa tým myslí, že ľudia už jednoducho nechcú u nás prijímať žiadnych cudzincov, žiadnych ľudí moslimskej viery, potom sa to prieči našej ústave (...), ale najmä etickému fundamentu CDU a môjmu osobnému presvedčeniu. (...) Ak mi však 82 percent ľudí chce povedať (...): Už sa nemá opakovať situácia, akú sme mali v minulom roku (...), v podobe sčasti nekontrolovanej a neregistrovanej migrácie - tak potom bojujem presne za to, aby sa to neopakovalo. (...) Opakovanie tejto situácie si neželá nikto, ani ja nie."

 

Tento "pozoruhodný prejav", ako ho nazvali médiá, rozobrali komentátori z viacerých strán. Denník Süddeutsche Zeitung skonštatoval, že kancelárka "prekvapivo zreteľne priznala chyby vo svojej utečeneckej politike", a kým dosiaľ reagovala na kritiku tvrdohlavo a neprístupne, tak teraz minimálne v rétorike obrátila kormidlo a citlivo sa priblížila ku kritikom. Ako píše denník, Merkelovej vláda pritom v posledných mesiacoch "bezprecedentným spôsobom zostrila utečeneckú politiku", len zneistení voliči si to v dôsledku Merkelovej rétoriky nevšimli. Preto kancelárka teraz mení formu, ale nemení princípy. Jej včerajší prejav bol teda podľa komentátorov šikovným ťahom, ktorým Merkelová reaguje na pokles preferencií. Ale možno ešte viac na šéfa CSU Horsta Seehofera, ktorý už otvorene uvažuje, že ak sa Merkelová neprispôsobí výhradám bavorských konzervatívcov, CSU ju nepodporí ako spoločnú kandidátku na kancelárku. 

 

Foto: Angela Merkelová počas tlačovej konferencie 19. septembra 2016 v Berlíne. TASR/AP

Jaroslav Daniška pred 1031 d

Podelím sa s vami s krátkym vtipným príbehom. Cestoval som vlakom s mladým rozhľadeným právnikom, rozprávali sme sa o politike, mal viacero bystrých poznámok, pýtam sa ho:

Koho by ste vlastne volili, keby boli zajtra voľby?

On: Na to sa nedá odpovedať.

Prečo? Pýtam sa.

Pretože pred každými voľbami vzniknú nové strany.

 

Nebudem sa pretvarovať, išla z toho nádej.

 

Jaroslav Daniška pred 1032 d

V novom Respekte vyšla pravdepodobne posledná esej, ktorej autorom je zosnulý sociológ Ivo Možný. Text nesie názov Automaty dane neplatia a autor ho krátko pred smrťou poslal do Respektu. Esej je o demografii, autor čiastočne rehabilituje, ale aj kritizuje knihu Thila Sarrazina, približuje neuveriteľnú odkázanosť Nemecka na imigrantoch a nemecký osud opisuje realisticky, až z toho mrazí:

 

„Dnes je 27 procent německé populace starší 60 let, po polovině století to bude 40 procent. I když se díky „čtvrté generaci“ automatů podaří zvýšit produktivitu, a udržet tak ekonomický výkon Německa, automaty daně neplatí – a zdrojům penzijních fondů hrozí propad. Automaty také nenakupují a vývoz bez domácí poptávky ani německou ekonomiku neudrží. Zejména pokud koupěchtivost začne klesat v celé západní Evropě, jež se potýká se stejnými problémy.“

 

Na záver textu sa púšťa do opatrnej paralely s Českom s takouto pointou:

 

„Jako všechny bohaté státy, i my jsme se ocitli v situaci úspěšného páru, který si pořídil velkou vilu se zahradou a zůstal bezdětný. Jak stárne a výkon i zdroje se mu tenčí, má tři možnosti: buď děti adoptuje a ony majetek převezmou a ve stáří se o něj postarají. Nebo neudělá nic a bude přihlížet, jak vila chátrá a zahrada pustne. Anebo bude brát jen podnájemníky – ale možná se dožije toho, že se mu ve vile začnou až příliš zabydlovat. Japonsko je příkladem druhého řešení: je to dnes nejstarší společnost na světě. Němci usilují spíše o to první. My si zatím vypomáháme „agenturními pracovníky“ – ale rozhodnutí se nevyhneme.“

 

Najviac ma ale z celého textu oslovila krátka, priam úsečná, ale maximálne presná veta:

„Ač demografická čísla varují už 20 let, žádná strana nepřišla s programem imigrační politiky.“ U nás sa o to jeden politik pokúsil, žiaľ, neuspel. Je načase, aby sa na tom niečo zmenilo.

 

Martin Hanus pred 1033 d

Taliansky premiér Matteo Renzi v kritike bratislavského summitu ešte pritvrdil. Vo víkendovom rozhovore pre Corriere della Sera na podpichovačnú otázku, či nebol po Bratislave urazený z dôvodu, že ho Merkelová a Hollande nepozvali na spoločnú tlačovku, sa Renzi trochu rozohnil: „Ale prosím vás, buďme vážni, sme v Európe, nie v škôlke. Nemám žiaden problém s Merkelovou a Hollandem. (...) Ale nebudem sa tváriť ako pekná socha a velebiť rozhodnutia, ktoré nerozhodli o ničom. (...) Ak chceme tráviť popoludnia a spisovať dokumenty bez akejkoľvek duše a vízie, to môžu pokojne robiť sami. Spoločné tlačovky, na ktorých sa nepovie nič, nie sú práve mojím životným snom. A predstierať dohodu, ktorá nie je, by nebolo seriózne. (...) V mene jednoty žiadajú, aby sme vonku hovorili, že sme všetci zajedno. Neviem, na čo sa odvoláva kancelárka Merkelová, keď hovorí o duchu Bratislavy. (...) V Bratislave sme si spravili peknú plavbu po Dunaji, všetci spolu. Ja som však dúfal, že budeme hľadať odpoveď na krízu, ktorú vyvolal brexit, nie že si budeme robiť len výlet na loďke.“

 

Aké témy trápia Renziho najviac? Podľa neho sa predstiera, že dohodou s Tureckom sa utečenecká otázka vyriešila, lenže problém je aj v Afrike, o ktorej sa v schválenom dokumente nepíše ani riadok. Renzi tiež tvrdí, že politika fiškálnej úspornosti stroskotala, v tejto súvislosti dáva za vzor masívne investície Obamovej administratívy, ktoré priniesli rekordný počet pracovných miest. Talianskemu premiérovi chýba, že ani toto nechce EÚ uznať ako fakt. Podľa Renziho totiž Taliansko urobilo reformy, ale kým Nemci, ktorí vŕšia obrovské prebytky, nebudú investovať oveľa viac, nič sa nepohne. Premiér tvrdí, že do toho bude búšiť, pretože pravidlá musia platiť pre všetkých: „Ak chce niekto umlčať Taliansko, pomýlil si adresu, metódu aj obsah,“ vyhlásil Renzi.

 

Foto: TASR/AP

Imrich Gazda pred 1033 d

Prišli sme za ním presne pred týždňom. Po informáciách o znova sa zhoršujúcom zdravotnom stave sme boli pripravení na všetko. No pohľad naňho nás aj tak prekvapil. Profesor Zasępa ležal v septembrovým slnkom rozhorúčenej nemocničnej izbe vychudnutý a zoslabnutý. Nevládal ani rozprávať. Napriek tomu nazberal silu, aby profesorke Danuši Serafínovej pobozkal ruku. Tak ako to robil pri každej žene. Tento prejav úcty som videl už len u jedného človeka – profesora Juraja Vojteka, ktorý zomrel pred niekoľkými týždňami. S profesorom Zasępom sa mali vo vzájomnej úcte.

Na naše slová reagoval len nenápadným kývnutím hlavou. Obom nám dal krížik na čelo. Rovnako my jemu. Nie som stavaný pre takéto situácie, tak som ho len letmo pohladil po líci a pokúsil sa o slovo povzbudenia. Také isté, ako vždy poviem na rozlúčku svojmu 92-ročnému dedkovi. Napriek pokročilému veku dáva na moje slová a stále je medzi nami. Profesor Zasępa ma nepočúvol...

Foto – T2.sk/Anton Kulan (profesor Zasępa so zosnulým dekanom FF KU Imrichom Vaškom v roku 2008) 

Jaroslav Daniška pred 1033 d

Pawel Lisicki, šéfredaktor poľského pravicového týždenníka DoRzeczy, kritizuje posledné výroky ministra obrany Antoni Macierewicza (na obrázku). Tento dnes najbližší spolupracovník Jaroslawa Kaczynského totiž vytvára chaos okolo Smolenskej katastrofy. Tá sa síce stala pred vyše šiestimi rokmi, dodnes však polarizuje Poľsko. Vinu na tom nesú obidve časti spektra, pravica, ktorá roky živí každú možnú konšpiráciu, aj liberáli, ktorí nedokázali národnú katastrofu vyšetriť, postupovať štandardne, ale pričasto si protirečili a tiež znevažovali obete tragédie. Jedni tak iritovali druhých.

 

Teraz je však situácia zmenená, pravica je pri moci, Smolensk by mal dostať bodku, o jej podobe môže rozhodnúť práve Kaczynského strana. Téme sa dlhodobo najviac venuje práve spomínaný minister obrany Macierewicz, ktorému sa podarilo už vyvolať diplomatický škandál s Ruskom, vyvolať očakávania aj sklamania. V poslednej dobe pravicové kruhy podporujú školy, aby navštevovali v kinách film o Smolensku, vláda zriadila komisiu a Macierewicz všetko rád komentuje. A keďže si protirečí, vyvoláva chaos.

 

Zbytočne, naozaj zbytočne a nešťastne.

Foto: wikimedia

Jaroslav Daniška pred 1033 d

Ross Douthat komentuje možné dôsledky pápežovho listu argentínskym biskupom, kde im umožnil podávanie eucharistie rozvedeným a znovuzosobášeným katolíkom. 

 

Douthat píše, že tento pápežov súhlas nie je to isté, ako požehnanie, Františkov kompromis teda ponecháva doktrínu formálne nezmenenú, aktívne však rozširuje výnimky. Druhé manželstvá sa nebudú svätiť, ale rozvedení a znovuzosobášení budú môcť mať podobné výhody, ako po prvom sobáši. Tento kompromis, podľa Douthata krátkodobo možno aj efektívny, však povedie k vnútornému napätiu - nemôže totiž vyhovovať ani liberálnym katolíkom, ktorí budú žiadať zmenu doktríny (ak už je zmenená prax), a nebude vyhovovať ani konzervatívnym katolíkom. Dá sa očakávať, že osoby rovnakého pohlavia žijúce v stabilnom zväzku budú napríklad žiadať rovnaký prístup. 

 

"Táto nestabilita," píše Douthat, vedie k tomu, že "bude veľmi nepravdepodobné, aby bol pápež František raz považovaný za veľkého zmierovateľa alebo zjednotiteľa. Je podstatne pravdepodobnejšie, že jeho dedičstvo bude buď slávne, alebo neslávne. Ak rozumejú liberálni katolíci zámerom prozreteľnosti správne, bude patrónom a svätcom všetkých budúcich reformátorov. Ak nie, pripojí sa k skupine ešte výlučnejšej, ako je spoločenstvo svätých: K zoznamu pápežov, ktorí boli blízko - veľmi blízko - k hlásaniu niečoho iného ako katolícka viera," končí svoj text Ross Douthat.

Foto: flickr.com