Bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorý sa chce budúci rok vrátiť do Elyzejského paláca, prišiel s iniciatívou, ako vrátiť Britániu do EÚ. Pre denník Financial Times povedal, že keby sa stal prezidentom, navrhol by novú zmluvu EÚ, ktorá by zohľadňovala britské výhrady, kvôli ktorým Briti hlasovali za brexit.

Nová zmluva by priniesla zmenu pravidiel Schengenu, obmedzila by právomoci Európskej komisie, stanovila by pravidlá medzi eurozónou a zvyškom EÚ a Turkom povedala, že ich miesto je v Ázii, nie v Európe.

Sarkozy samozrejme nie je naivný a vie, že takýto pokus nevráti Londýn do EÚ, môže však posilniť jeho imidž v kampani a legitimizovať niektoré témy, ktoré oslovujú voličov Marine Le Penovej. 

V súvislosti s voľbou nového generálneho tajomníka OSN sa objavila zaujímavá informácia. Podľa rakúskeho denníka Die Presse chce Rusko bývalého portugalského premiéra Antónia Gutteresa vetovať. Denník ako zdroj tejto informácie uvádza ruské diplomatické zdroje. Rusi vraj budú trvať na tom, aby sa novým šéfom OSN stal kandidát z východnej Európy. 

Podľa toho istého zdroja chcú ďalšieho kandidáta, bývalého srbského ministra zahraničných vecí Vuka Jeremiča, zase vetovať USA.

Ak by tieto informácie boli pravdivé, tak by to zvyšovalo šance slovenského šéfa diplomacie Miroslava Lajčáka. O novom šéfovi OSN sa rozhodne v októbri, pričom vyjednávať a obchodovať sa bude určite do posledného momentu. 

Pápež František často čelí výčitkám, že sa málo vyjadruje k morálnym otázkam. Neraz ho kritizujú práve tí, ktorí jeho príhovory čítajú selektívne. Je preto dobré upozorniť, že v uplynulých dňoch sa k týmto témam vyjadril hneď dvakrát. Počas medzináboženského modlitbového stretnutia, ktoré sa konalo pred týždňom v Assisi, povedal, že v Ježišovom výkriku „žíznim“ na kríži „môžeme počuť hlas trpiacich, ukrytý výkrik nevinných maličkých, ktorým bolo zabránené uvidieť svetlo tohto sveta“. V nedeľu zasa podporil protesty Mexičanov proti snahám uzákoniť zväzky osôb rovnakého pohlavia.

A teraz čakám komentáre typu: „Veď áno, vyjadruje sa, ale mal by sa viac.“

Foto – TASR/AP

Nie každý vie, že 26. september je Medzinárodným dňom antikoncepcie. Pri tejto príležitosti vydala skupina francúzskych právnikov a lekárov publikáciu s názvom „Právo a prevencia potratov v Európe“. Práca uvádza štatistické údaje, ktoré vyvracajú rozšírený názor, že antikoncepcia pomáha vyhnúť sa neželanému tehotenstvu a následne potratu. Práve naopak, údaje ukazujú na existenciu proporcionálnej korelácie medzi mierou antikoncepcie a potratmi.

V západnej Európe patrí Francúzsko, škandinávske štáty a Veľká Británia ku krajinám s najvyššou mierou antikoncepčného pokrytia, 70 až 80 % žien v plodnom veku používa nejaký spôsob antikoncepcie. Potraty vo Francúzsku však rástli z 206-tisíc v roku 2003 na 216 -isíc v 2013. Počet potratov na 1 000 žien v plodnom veku tam narástol zo 14,2 nad 15,3 ‰. Rovnako vo Švédsku išli potraty hore zo 17,2 v 1983 na 20,2 ‰ v 2014, pričom u mladých vo veku 20 – 24 rokov dosahuje až 29,3 ‰. Vo Veľkej Británii je počet potratov takisto veľmi vysoký, celkovo viac ako 16 ‰ a až 28,7 ‰ u 21-ročných. Ako opačný príklad sa spomína Taliansko, ktoré má nižšiu mieru antikoncepčného krytia a dokázalo znížiť počet potratov z 234-tisíc na 102-tisíc medzi rokmi 1982 a 2013.

Korelácia medzi antikoncepciou a počtom potratov sa vysvetľuje tým, že väčšina žien, ktoré idú na potrat, používala antikoncepciu. Generálny inšpektorát sociálných vecí vo Francúzsku uvádza, že „v roku 2010 bolo 72 % potratov vykonaných u žien, ktoré používali antikoncepciu, pričom až 42 % používalo metódy považované za teoreticky veľmi účinné (tabletka alebo teliesko).“

Z údajov možno vyvodiť, že rozširovanie antikoncepcie nedokáže znížiť počet potratov pod proporcionálnu hranicu jej miery spoľahlivosti. Veľká časť neželaných tehotenstiev sa končí potratom, v roku 1975 to bolo 4 z 10, dnes je to 6 z 10, čo vysvetľuje udržovanie vysokého počtu potratov. Masívne používanie antikoncepcie zvyšuje rizikové správanie, eliminuje psychologicky, nie však biologicky, možnosť stať sa rodičom a vedie k potratom.

Ako každá technológia, rozširovanie antikoncepcie vytvára ilúziu kontroly nad prírodou a možnosti vyhnúť sa prirodzeným dôsledkom sexuálneho vzťahu. Z toho dôvodu „možno považovať sexuálnu výchovu za neadekvátnu, ak je obmedzená len na používanie antikoncepcie a prezervatívu“, uvádza sa v publikácii. Tento „antikoncepčný paradox“ vysvetľuje, prečo potraty stúpajú najmä u mladých. Tí by potrebovali najmä výchovu k zodpovednosti, tak ako to ukazujú skúsenosti z niektorých krajín.

Spoluzakladateľ Smeru a europoslanec Boris Zala sa lúči so Smerom. Na dnešnej tlačovke oznámil, že pred pár dňami požiadal štruktúry strany o prerušenie členstva. Prípadov takéhoto rozchodu bolo za 17 rokov existencie Smeru pozoruhodne málo, no Zalov odchod je napriek tomu tak trochu „neudalosť“.

Pre Ficovu stranu bol oveľa nepríjemnejší spor s iným spoluzakladateľom – Bohumilom Hanzelom, ktorý pred rokmi opísal, ako Fico zháňal peniaze pre Smer, akým spôsobom fungovalo paralelné financovanie a ako sa strana upísala sponzorom. Zalove dôvody rozchodu sú ideologické a keďže europoslanec prezentuje typ ľavičiarstva, ktorý má v Smere a medzi jeho voličmi minimálnu podporu, vedenie Smeru nemusí zvolávať žiadne krízové zasadania.

Za to, že jeho odchod stranou neotrasie, si môže Zala najmä sám. Už dlhé roky ho nebolo v strane cítiť, bol povestný tým, že nepatril – jemne povedané – k tým najpracovitejším politikom, a tak postupne prichádzal o postavenie, ktoré mal v začiatkoch. Vo všetkom podstatnom však naďalej zastával Ficovu líniu, až by sa dalo povedať, že vzhľadom na svoje vzdelanie a rozhľad patril k tým cynickejším. Keď Smer vstúpil do koalície s SNS a HZDS, Boris Zala (na rozdiel od Beňovej-Flašíkovej) vôbec nedával najavo, že by mu koalícia so Slotom prekážala. Koalícia s Mečiarovým HZDS mu zrejme prekážala ešte menej, pretože Zala patril v polovici 90. rokov k tomu krídlu sociálnych demokratov (SDSS), ktoré malo bližšie k Mečiarovi než k protimečiarovskej opozícii. 

Odkedy sa stal v roku 2009 členom europarlamentu, nebolo o ňom dlhé roky počuť už vôbec nič. S vehementnou kritikou Smeru sa ozval až po marcových voľbách, čím prekvapil aj vlastné vedenie strany. Dnes sa profiluje ako vnútropolitický revolucionár, ktorému záleží na obrode krajiny v mene moderných európskych ľavicových ideálov. No práve pre kombináciu pasivity a cynizmu, ktorú stelesňoval posledných viac než desať rokov, to nie je ľahko uveriteľná póza.

Tlačová konferencia poslanca Európskeho parlamentu a člena predsedníctva strany Smer-SD Borisa Zalu v Bratislave 26. septembra 2016. Foto TASR – Michal Svítok

Únosy a vraždy kňazov v Mexiku nie sú ničím výnimočným. Uplynulé dni však boli enormne brutálne. Presne pred týždňom vo východomexickom štáte Veracruz neznámi páchatelia uniesli a zavraždili dvoch kňazov – Aleja Nabora Jiméneza Juáreza a Josého Alfreda Suáreza de la Cruz. V ten istý deň v štáte Michoácan uniesli ďalšieho kňaza José Alfreda Lopeza Guillena, ktorý je dodnes nezvestný. Mexiko patrí medzi najmenej bezpečné krajiny pre výkon duchovného povolania. Napríklad v roku 2014 tu zavraždili troch kňazov. Ilustračné foto – TASR/AP

Dnes v noci nás čaká veľký vrchol americkej prezidentskej kampane – prvá priama televízna diskusia medzi Hillary Clintonovou a Donaldom Trumpom. Očakávania sú obrovské, podľa niektorých môžu diskusie (budú ešte dve ďalšie) rozhodnúť novembrové voľby. Ak porovnáte dnešnú prezidentskú dvojicu s jej predchodcami (Romney-Obama, McCain-Obama, Bush-Kerry), neobľúbenosť Trumpa, rovnako ako neobľúbenosť Clintonovej a ešte väčšiu nevraživosť voči protikandidátovi druhej strany, a teda neočakávateľnosť volieb do poslednej chvíle, je jasné, o čo ide.

Môj obľúbený komentátor Ross Douthat píše, že by bolo „smiešne, keby Trump diskusie vyhral“. Hneď sa aj vysporadúva s námietkou, že mnohí čakali to isté pred republikánskymi diskusiami, a píše, v čom je rozdiel. Podstata jeho poznámky je ale v inom: otáča pozornosť na Hillary Clintonovú. Ak Trump diskusie vyhrá, bude to preto, že demokrati postavili slabú kandidátku, povedané po našom, uvidíme Vašáryovej efekt.

Podceňovať Trumpa však neradno. Ako to totiž nedávno vystihol Václav Klaus, ak niekto z neho robí idiota, politike veľmi nerozumie. 90-minútovú diskusiu bude možné o polnoci sledovať na CNN či Sky News, komentár o jej priebehu bude od skorého rána aj na našej stránke.

Kultúrny svet si dnes pripomína 110. výročie narodenia hudobného génia Dmitrija Šostakoviča. Jeho vzťah k Stalinovmu režimu a komunizmu bol podobne komplikovaný, ak nie ešte viac ako v prípade Bulgakova, trpel tým on aj jeho dielo. Napriek tomu našiel spôsob, ako prežiť Stalina aj komunizmus.

Ak si chcete vypočuť Šostakoviča, zájdite dnes na Konvergencie, na programe sú jeho sonáty a večer v rozhlase skladby pre sláčikové kvarteto a okteto. Včera sa už Šostakovič kratučko na Konvergenciách hral a bol to zážitok. Oplatí sa pozrieť si aj dokument, ktorý nedávno vysielala Česká televízia, nuž a Artforum aktuálne k jubileu hudobného génia preložilo a vydalo román Juliana Barnesa Šum času. O dojmoch z knihy sa podelím, keď ju dočítam. Na pultoch by ale ešte mala byť aj knižka Dirigent od Sarah Quigleyovej o živote Šostakoviča v obliehanom Leningrade počas druhej svetovej vojny aj o vzniku jeho slávnej siedmej symfónie.

Na Českom rozhlase odznela zaujímavá relácia o Kolakovičovi. Jej autori David Hertl a Pavel Hlavatý v nej predstavili niektoré nové dokumenty týkajúce sa chorvátskeho jezuitu z archívu pražskej ŠtB, najzaujímavejšia časť sa týka Kolakovičovho pôsobenia v Číne.

O tom, že Tomislav Kolakovič bol v Číne, vieme z textu arcibiskupa Fultona J. Sheena, ktorý píše, že tam s ním Kolakovič cestoval a že mu dal svoje odporúčania. Teraz sa môžeme dočítať o jeho vzťahoch s nacionalistickým vodcom Čankajškom a s jeho manželkou, dozvedáme sa o jej odporúčaní a niektorých ďalších veciach.

V Postoji sa k téme ešte vrátime a nové súvislosti čitateľom čoskoro predstavíme. Relácia a krátky text, ktorý napísal David Hertl, stoja za pozornosť.

Najzaujímavejšiu a zároveň najvtipnejšiu analýzu ruských volieb spravili štatistici Dmitrij Kobak, Sergej Špilkin a Maxim Pšenišnikov, na ich prácu upozornil britský Economist.

Ruskí autori k veci pristúpili sofistikovane rusky a tiež s humorom: Keby sa v ruských voľbách manipulovalo a falšovalo, je psychologický predpoklad, že vzhľadom na prirodzenú ľudskú náklonnosť zaokrúhľovať by sa (sfalšované) percento pre víťaza mohlo zaokrúhľovať a vyskytovali by sa násobky päť a desať.

Pozreli sa na výsledné čísla z volebných okrskov a zistili nápadný výskyt takýchto anomálií. Iste, nie je vylúčené, že voľby môžu dopadnúť presne tak, ale predsa len, ak sa takéto výsledky opakujú častejšie, pravdepodobnosť, že sa skončili práve tak, je nižšia. Najmä ak sa to nápadne opakuje v regiónoch na Kaukaze.

Tak či onak, realita nepustí: ruskej politike dominuje Putin a jeho strana, percento navyše alebo menej na tom veľa nemenia. Aj keď to pekne zaokrúhlia. Nikto sa ale nevie ruskej manipulácii vysmiať lepšie ako samotní Rusi. O tom nemôže byť pochýb.