Paul Wolfowitz, jeden z hlavných neokonzervatívnych ideológov, ktorý je považovaný za architekta americkej vojny v Iraku, v rozhovore pre Der Spiegel priznáva, že táto americká vojna bola chybou. Keby vraj v Bushovej administratíve vedeli, že Saddám nedisponuje zbraňami masového ničenia, „neboli by sme napochodovali“. Wolfowitz však príliš veľa sebakritiky neprejavil – za chybu v úsudku sú podľa neho zodpovedné tajné služby, za ktoré – ako zdôrazňuje – on nebol zodpovedný. Wolfowitz takisto prízvukuje, že on bol hneď za to, aby po zvrhnutí Saddáma Američania prenechali vládu Iračanom, lenže sa presadila línia ministerstva zahraničných vecí, na základe ktorej si Američania podržali vplyv na vládu a to všetko vyústilo do chaosu.

Bushov minister obrany Donald Rumsfeld, ktorý kedysi trochu arogantne rozdelil Európu kvôli vojne v Iraku na „starú“ a „novú“, zas len nedávno povedal, že omylu sa dopustil George Bush, ktorý chcel vytvoriť v Iraku demokraciu, kým on sám, Rumsfeld, bol v tomto skeptický. Americké médiá vzápätí „obrátenému“ Rumsfeldovi pripomenuli jeho dobové vyjadrenia, ktoré tomu nenasvedčovali.

Na niekdajších architektov vojny v Iraku celkom sedí príslovie: Úspech má mnohých otcov, neúspech je sirota.

Zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg bol včera v Taliansku, kde sa stihol stretnúť s pápežom Fantiškom, ale aj vyvolať vášne pre svoj „charitatívny“ počin. 

S pápežom sa podľa Vatikánu rozprával najmä o tom, ako by mohli byť komunikačné technológie využité v boji proti chudobe. Zuckerberg potom absolvoval okrem stretnutia s premiérom Renzim aj prednášku na univerzite Luiss. Práve tam ohlásil, že jeho firma venuje talianskemu Červenému krížu 500-tisíc eur na práce po ničivom zemetrasení. 

Namiesto pochvaly sa však dostalo Zuckerbergovi na interentoch skôr kritiky. Pol milióna eur totiž venuje pán Facebooku vo forme kreditu na reklamné plochy, kde môže Červený kríž propagovať svoje požiadavky na podporu pri charitatívnych prácach. 

Mnohým Talianom sa to zdá málo, keďže Zuckerbergova spoločnosť len v prvom štvrťroku 2016 mala čistý zisk 1,51 miliardy dolárov. 

(Foto: TASR/AP)

Počet kardinálov – voliteľov opäť klesol. Pred týždňom sa 80 rokov dožil emeritný arcibiskup Madridu kardinál Antonio María Rouco Varela a tak by sa už nemohol zúčastniť na prípadnom konkláve.

Kardinál Rouco Varela sa narodil 20. augusta 1936 vo Villalbe v Španielsku. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1959. Od roku 1976 pôsobil ako pomocný biskup a od roku 1984 ako arcibiskup arcidiecézy Santiago de Compostela. Po desiatich rokoch ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za arcibiskupa Madridu, kde v roku 2011 hostil aj Svetové dni mládeže za účasti pápeža Benedikta XVI. Pred dvoma rokmi vo veku 78 rokov kardinál Rouco Varela rezignoval na úrad madridského arcibiskupa. Na jeho miesto pápež František vymenoval dovtedajšieho arcibiskupa Valencie Carlosa Osora Sierru.

Kardinálsky zbor v súčasnosti tvorí 211 kardinálov, z ktorých 111 patrí medzi kardinálov – voliteľov. Môžeme očakávať, že už v najbližšom období pápež František vymenuje nových kardinálov, aby sa počet voliteľov zvýšil aspoň na 120 členov. 

Foto – TASR/AP

Ďalšia z bizarností slovenskej politiky. Denník N informoval, že bývalá tvár SDKÚ a expredsedníčka Slobodného fóra Zuzana Martináková spolupracuje s hnutím Sme rodina. Radiť bude poslankyni Petre Krištúfkovej. V minulosti sa Martináková profilovala ako liberálna politička. Nuž čo, zdá sa, že na Slovensku na takýchto detailoch až tak veľmi nezáleží a naozaj sme tu všetci jedna veľká rodina. 

Foto: TASR

Je pravda, že Taliani sú na zemetrasenia zvyknutí, napokon, najmä regióny stredného Talianska patria medzi seizmograficky najcitlivejšie oblasti Európy. No dnešné zemetrasenie s desiatkami mŕtvych sa zapíše ako ďalší tragický dátum. Jediným šťastím v nešťastí bolo, že epicentrum najsilnejšieho otrasu sa nachádzalo v menej zahustenej zóne, v blízkosti dedín a malých mestečiek – keby bolo posunuté o desiatky kilometrov inde, napríklad v Perugii s vyše 160-tisíc obyvateľmi, obete sa mohli rátať na stovky.

Magnitúda bola veľmi silná (šesť stupňov), navyše podľa talianskych seizmológov bol bod otrasu len v malej hĺbke, aj preto sa uvoľnil na povrch s takou pustošivou energiou. Po prvom otrase nasledovali ďalšie, prvý trval 142 sekúnd, ďalší 60 sekúnd, ani po niekoľkých hodinách si postihnutí obyvatelia ešte nemohli byť istí, že to prestalo. 

Pred rokom a pol som s rodinou v centre Talianska zažil tiež sériu otrasov, pravdaže, boli oveľa slabšie, najsilnejší mal magnitúdu 4,1. Dnes je to len vyblednutý zážitok, ale spomínam si ešte na ten pocit bezmocnosti aj neistoty, keďže napriek všetkým informáciám o prebiehajúcich a opakovaných otrasoch seizmológovia nevedeli predpovedať, či neprídu ešte ďalšie, silnejšie. Preto sme žili dva-tri dni v neistote aj obavách, pri väčšom otrase sme rýchlo opúšťali budovy, deti nechodili do škôl a škôlok. V tomto prípade sa okrem malých materiálnych škôd vlastne nič nestalo, človek mal však ďalších pár dní po tom, čo sa to celé skončilo, pocit akéhosi trasenia v nohách, akoby nemal zem pod kontrolou.

Ťažko sa však vžiť do toho, čo momentálne prežívajú obyvatelia Accumoli, Amatrice či Pescara del Trento, ktorí vidia navôkol len trosky svojich padnutých domov a oplakávajú či stále s nádejou hľadajú svojich blízkych. Taliansku dnes patrí minúta ticha aj našich modlitieb.

Foto: TASR/AP, ruiny domov v Pescara del Trento.

Potešila ma správa, že pápež František nominoval do novozriadenej komisie na skúmanie diakonátu žien okrem iných aj Piera Codu, špičkového talianskeho teológa a prezidenta univerzitného inštitútu Sophia v Loppiane. Keď som žil rok v Taliansku, mal som možnosť sledovať Codu zblízka, nedostal som sa síce na jeho prednášku, ale zažil som viacero jeho príhovorov – keď tento Talian nízkeho vzrastu začal hovoriť, jeho charizmy bola plná celá aula. A keď som v prostredí univerzity počúval naňho samé chválospevy, rozmýšľal som, čo bude so sympatickou malou univerzitou, keď raz Codu nebude.

Coda si je zjavne blízky s pápežom Františkom, ktorý sa netají tým, že ho pokladá za jedného z najväčších teológov súčasnosti. Coda je odborník na dogmatickú teológiu, súčasne otvorený voči svetu, komunikuje o jednote s patriarchom Bartolomejom, ale aj s intelektuálnymi centrami islamu. Coda významne zasiahol aj do života slovenského kňaza a tiež výborného teológa Ľubomíra Žáka, prodekana Fakulty posvätnej teológie Pápežskej lateránskej univerzity v Ríme. Žák pred tromi rokmi v rozhovore pre Svet kresťanstva opísal, ako mu Coda v Taliansku otváral dvere až po významnú pápežskú univerzitu.

Jarek Nohavica mal v máji koncert aj v Košiciach. Zvláštne, že pesnička Arab mi šahá na babu, ktorá tu zaznela v plnej paráde, nevyvolala vôbec žiadne ohlasy. A nepostrehla som ani, žeby niekto z publika krčil nosom alebo ho nebodaj pre túto vydarenú zhudobnenú aliteráciu vypískal. Naopak, so svetelnými a dymovými efektmi a teatrálnym Nohavicovým postojom vyznel tento song veľkolepo, humorne, možno dokonca veľkolepo humorne. Presne tak, ako sme u tohto pána muzikanta zvyknutí.

Keď sa koncert chýlil pomaly k záveru, zaradil do programu ďalšiu svoju novinku. Jezevčík. Predtým, ako začal hrať a spievať, povedal: „Neviem ako u vás na Slovensku, ale v Čechách ľudia radi dávajú druhým rôzne nálepky. Preto vznikla táto pesnička.“ O čom je? O psovi jazvečíkovi, ktorý sa správa celkom normálne ako každý iný pes, no pre svoj pôvod a občasné lapajstvá je označený za „buzíka, žida, cyklistu, zlodeja, holohlavého, cigána, rasistu, xenofóba a vraha“.

Nepripomína vám to niečo?

Foto: wikipedia.org/Mohylek

Milan Šimečka napísal text, kde je niekoľko dobrých odsekov, ale aj ťažký omyl. Spomína na 1968 a následnú normalizáciu a ilustruje to skvelou spomienkou:

„Je sobota dopoledne, jdeme s otcem, který je bagristou, z nákupu a potkáme jeho bývalého kolegu z univerzity. „Ahoj,“ říká mému otci a usmívá se, jako kdyby se opravdu radoval, že jej vidí. „Ahoj,“ říká otec a taky se usmívá. „Jak se ti žije se zlomenou páteří?“

Pohled na tvář toho muže si pamatuji mnohem přesněji než pohled na ruské tanky. Během vteřiny se mu rozpadá, svaly ji přestávají držet pohromadě, padne mu brada, ústa se otevřou, spodní ret se chvěje, oči má vytřeštěné a dostanu strach, že umírá. Ve skutečnosti jsem byl jen svědkem toho, že tento muž na několik vteřin pod tlakem otcovy otázky odhalil tajemství, jež se snažil skrýt i před sebou samým: že umřela část jeho duše odpovědná za sebeúctu.“

A omyl? Šimečka píše:

„Ale svalovat vinu na normalizaci, jejíž jsme dědicové, by bylo chybou. Podívejte se na Poláky či Maďary. Tamní režimy byly mnohem měkčí než ten náš, a přesto je dnes v těchto zemích méně svobody, tisíce novinářů pracují v médiích patřících vládě a slouží její propagandě.“

Milanovi Šimečkovi dlhodobo leží v žalúdku Kaczynski s Orbánom, v mnohom mu rozumiem, občas aj nerozumiem. Napríklad keď prehliada obrovské zlyhania tamojších liberálov a socialistov. Ale teraz je jeho chyba ešte väčšia. Tvrdiť, že poľský režim bol mäkší ako ten náš normalizačný, je jednoducho historická lož. Už kvôli tomu, že v Poľsku bol v 80. rokoch výnimočný stav, SB bola omnoho tvrdšia ako naša ŠtB, proti KORu sa postupovalo podstatne brutálnejšie ako proti Charte 77. Príkladov by bolo viac. Iste, boli aj rozdiely v prospech Poľska (najmä v postavení katolíckej cirkvi a voči sedliakom), ale celkovo bol poľský komunizmus brutálnejší ako ten náš. Poľskí komunisti boli totiž väčší boľševici ako tí naši, a teda oveľa viac nenávideli svojich vlastných obyvateľov, ako to bolo u nás. Pozoruhodné je, že to platilo až do pádu režimu.

Mimochodom, práve to je jeden z dôvodov, prečo je Poľsko dodnes tak vnútorne rozdelené a prečo sa poľskí nacionalisti a postkomunisti, ale aj konzervatívci a liberáli tak nenávidia.

Máločo je otravnejšie než ideologická zaslepenosť a je jedno, či jej prepadnú ľavičiari alebo pravičiari, liberáli či konzervatívci. Poslanec Smeru a predseda výboru pre zahraničné záležitosti Ľuboš Blaha je toho príkladom. Pri včerajšom výročí sovietskej invázie mu na facebooku nenapadlo nič lepšie než napísať, že hoci si rok 1968 najhlučnejšie pripomínajú „antikomunisti a milovníci Ameriky“, v skutočnosti by mali byť ticho, lebo všetko je inak: „Proti Brežnevovi sa predsa nepostavil žiaden pravičiar, žiaden liberál, žiaden americký televízny hero. Proti stalinistom sa postavil Dubček, čestný komunista, ktorý veril v socializmus s ľudskou tvárou a ktorý je dodnes legendou demokratickej ľavice na Slovensku aj v celej Európe. Jar 1968 bola hrdinstvom ľavice, nie pravice.“

Nie je síce celkom jasné, ako sa proti Brežnevovi mohli vo vtedajšom Československu postaviť „pravičiari“, ktorí v čase, keď Dubček stúpal po kariérnom komunistickom rebríku, sedeli napríklad v base, ale marxistický dialektik zo Smeru by na uvedenú námietku určite našiel originálne vysvetlenie.

Ted McDermott, 79-ročný britský spevák, ktorý vystupoval v kluboch a pri rôznych rodinných oslavách, trpí už niekoľko rokov na Alzheimerovu chorobu. Prestal spoznávať aj svoje deti, vplyvom choroby máva aj veľmi podráždené nálady. Jeho syn Simon si však všimol, že keď opäť spieva, pamäť sa mu vracia a láska k hudbe ho posúva do obdobia predtým, než ho postihla choroba.

Rodine v starostlivosti o otca pomáhajú ľudia z Alzheimerovej spoločnosti. Tedov syn Simon napísal, že bez ich pomoci by sa s týmto hrozným ochorením nevedeli vysporiadať. Aby sa im za pomoc odvďačil, nakrútil niekoľko videí, ako spolu s otcom v aute spievajú, a cez internetovú kampaň chcel vyzbierať pre spoločnosť pôvodne tisíc libier. Ich spoločné videá však dojali ľudí po celom svete, hlavne pieseň Quando, Quando, Quando, ktorá má len na facebooku už viac ako 4 milióny pozretí. Pre Alzheimerovu spoločnosť sa im tak od začiatku júna podarilo vyzbierať už 98-tisíc libier.

Na Slovensku sa boju s touto ťažkou chorobou venuje napr. Slovenská Alzheimerova spoločnosť a Centrum Memory, n. o. Aktuálne im môžete pomôcť vytvoriť tzv. Azheimerspace – priestor s terapiami, ktoré pomáhajú spomaľovať priebeh choroby a zmierňovať jej príznaky.

Foto: Youtube/The Songaminute Man