Krátke správy redakcie

Martin Hanus pred 1129 d

Už dlhšie sa vie, že Európska komisia je k Francúzom, ktorí napriek prísľubom rok za rokom porušujú maastrichtské kritériá o trojpercentnom deficite, pozoruhodne zhovievavá. Nová kniha francúzskych novinárov Gérarda Daveta a Fabrica Lhommeho z Le Monde, prináša jasnú odpoveď, prečo je to tak – medzi Francúzskom a Komisiou bola totiž uzavretá „tajná zmluva“, podľa ktorej si môžu Francúzi ďalej vyrábať deficity a Komisia si ich ďalej nebude všímať, jediné, čo sa od Francúzov chce, aby ďalej hovorili, že sa ďalej usilujú dostať deficit pod tri percentá.

 

Nie, nie je to žiadna konšpirácia, takto to francúzskym renomovaným novinárom porozprával sám prezident Hollande, s ktorým títo novinári za uplynulé štyri roky nahrali vyše 60 rozhovorov a teraz aj na základe nich napísali 661-stranovú knihu. Je šokujúce, s akou otvorenou suverénnosťou Hollande hovorí, ako si skrotil Junckerovu Komisiu: hoci pred Európou aj svojimi voličmi pôvodne sľuboval, že už v roku 2015 predloží celkom vyrovnaný rozpočet, novinárom povedal, ako bolo všetkým od začiatku jasné, že sa to nepodarí a Francúzi ostanú nad tromi percentami. „Ale keby sme to takto povedali na začiatku, nikto by nás nepokladal za serióznych,“ odôvodňuje Hollande francúzsky „seriózny“ prístup a v knihe opisuje, ako vznikla tajná zmluva s Komisiou: „Povedali sme teda: ´Spravme tajnú zmluvu, ďalej budeme udávať tri percentá ako cieľ, ale vy dobre viete, že to nedosiahneme´. A s tým súhlasili.“

 

Prostoreký prezident novinárom tiež povedal, že takýto prístup je „privilégiom veľkých krajín“, a dodal: „Sme jednoducho Francúzsko, chránime vás, máme armádu, kapacitu na odstrašenie nepriateľa, máme diplomaciu.“ Európania proste vedia, „že nás potrebujú. A to má svoju cenu, ktorú treba zaplatiť“.

 

Niežeby sme si predtým naivne mysleli, že to v európskom zákulisí funguje nejako zásadne inak. Ale ak sa euroelity na dobrých Európanov nebudú už ani len hrať, európska integrácia môže skončiť s veľkým rachotom.

 

Jean-Claude Juncker (uprostred) a Francois Hollande žartujú, prizerá sa slovenský premiér Robert Fico. FOTO TASR/AP

Lukáš Obšitník pred 1129 d

Ak by sa voľby konali dnes, prezidentom USA by sa stala Hillary Clintonová. Za posledné týždne odvrátila doťahovanie Donalda Trumpa a potvrdila svoj náskok z prvej polovice septembra v pomere 340 k 198 hlasov voliteľov.

V systéme amerických volieb je dôležité sledovať viac ako celounijné prieskumy vývoj verejnej mienky v jednotlivých štátoch. Za víťazstvá v nich získa kandidát príslušný počet hlasov voliteľov, pričom každý štát ich má vzhľadom na počet obyvateľov rôzny, teda aj váha víťazstiev je v rôznych štátoch iná. Na celkové víťazstvo potrebuje kandidát v súčte aspoň 270 voliteľských hlasov.

Najviac sa zvykne bojovať o tzv. „swing states“, teda o štáty, ktoré nie sú tradične ani demokratické, ani republikánske. Medzi ne patrí napr. Florida, ktorá má až 29 voliteľských hlasov. Koncom septembra sa v nej prieskumy naklonili v prospech Trumpa, no momentálne tu znovu vyhráva Clintonová.

Táto mapa z portálu realclearpolitics.com prehľadne ukazuje rozloženie hlasov v štátoch USA podľa náskoku v preferenciách. V štátoch so sivou farbou je náskok iba veľmi tesný. Trumpovi okrem iného hrozí, že stratí napr. tradične republikánsku Arizonu s 11 voliteľskými hlasmi. V predchádzajúcich štyroch prezidentských voľbách tu vyhrali republikánski kandidáti, dnes tu Trump vedie v prieskumoch iba o jedno percento. Republikánsky senátor za tento štát John McCain sa už vyjadril, že síce nebude voliť Clintonovú, ale nepodporí ani Trumpa.

Foto: realclearpolitics.com

Adam Takáč pred 1131 d

Palác v Castel Gandolfo už viac nebude slúžiť ako pápežský apartmán. Od budúceho týždňa sa z neho stane múzeum pre turistov. Doposiaľ mala verejnosť prístup do záhrad v okolí paláca a sál na prvom poschodí. Po novom budú môcť ľudia navštíviť aj súkromné priestory, ako knižnicu, študovňu, kde pápeži písali homílie či encykliky, pápežskú izbu, kúpeľňu, kuchynku, súkromnú kaplnku, ale aj kancelárie osobných pápežských sekretárov a salón švajčiarskej gardy. Taktiež môžu vystúpiť na balkón, odkiaľ sa v lete pápeži modlili Anjel Pána. Ako pripomína česká sekcia Vatikánskeho rozhlasu, Castel Gandolfo bol obľúbenou letnou rezidenciou pápežov už od starého Ríma vrátane pápežov od Urbana VIII. až po Benedikta XVI. Súčasná hlava cirkvi František sem však na dovolenku počas svojho pontifikátu neprišiel ani raz. 

V Apoštolskom paláci v Castel Gandolfo zomreli pápeži Pius XII. a Pavol VI. (Foto: Flickr.com/edward bertozzi)

Martin Hanus pred 1132 d

Richard Rybníček dnes začal pozývať novinárov na nedeľňajšiu tlačovku v bratislavskom hoteli Falkensteiner. Pôvodne sa špekulovalo, že úspešný trenčiansky primátor svoju novú stranu predstaví až v novembri, ale zrejme si povedal, že ten správny čas je už tu. Rybníček na jar po voľbách, keď ohlásil svoj zámer prestúpiť do veľkej politiky, hovoril o veľkej decentralizačnej reforme. Uvidíme, s akými ďalšími témami príde v nedeľu, keďže v krajine s 5,5 miliónmi obyvateľov (ktorá je tak na úrovni menšieho spolkového štátu Nemecka) nie je decentralizácia a regionalizácia témou, ktorá by voličov uvádzala do tranzu.

 

Rybníčkova strana však bude povolebne najvážnejším pokusom zamiešať politicky karty. Štefunkov projekt Progresívne Slovensko je ako politická strana zatiaľ iba virtuálnym projektom, navyše, samotný Rybníček je na rozdiel od spoluzakladateľov združenia PS celoslovensky známou postavou.

 

Proti Rybníčkovi však bude hrať fakt, že sa v tomto roku podarilo priam senzačným spôsobom etablovať Sulíkovej SaS, ktorá sa stala z veľkej časti voličským dedičom SDKÚ. Sulík ma zdisciplinovanú stranu s jasným programom, jeho politická nekorektnosť je tiež skôr výhodou než bremenom, najmä keď sa mu po voľbách v rámci opozičného tandemu SaS-OĽaNO sčasti podarilo odlíšiť od krikľúnsko-divadelného štýlu Igora Matoviča. 

 

Aj preto musí prísť Rybníček s niečím sviežim a originálnym. Fakt, že pôsobí štátnickejšie než Sulík, nestačí, pretože na rozdiel od lídra najsilnejšej opozičnej strany sa bude z Trenčína len veľmi ťažko predierať do celoštátnych médií.

 

Foto TASR - Radovan Stoklasa

Jaroslav Daniška pred 1132 d

Viete o tom, že náš samizdat je zapísaný do svetového dedičstva Unesco? Stalo sa tak už pred tromi rokmi, z českej iniciatívy. A nemá ostať iba pri tom. Z iniciatívy historika Jána Šimulčíka, Jiřího Gruntoráda a Miroslava Svobodu a na pamiatku dňa, keď sa českí a slovenskí vydavatelia samizdatu listom zastali Ivana Polanského, list 12. októbra podpísali a poslali komunistickému prezidnetovi Gustávovi Husákovi, navrhujú, aby sa tento deň nazýval „dňom samizdatu“.

Pri tejto príležitosti zároveň vznikla webová stránka, ktorá ponúka rozsiahly archív samizdatu. Nájdete tam Bratislavské listy, Náboženstvo a súčasnosť a 15 ďalších titulov, autori zároveň predstavujú, čo to samizdat bol, aký mal význam, čo sa o samizdate napísalo, pričom stránku plánujú ďalej dopĺňať a zlepšovať.

Za dielom je už dnes veľa práce a zaslúži si uznanie. Ak budete mať pár minút, pozrite si texty, ktoré autori písali a vydavatelia vydávali s vedomím, že za ne môžu ísť okamžite do väzenia.

Martin Hanus pred 1132 d

Keď som sa dozvedel, že nositeľom Nobelovej ceny za literatúru sa stal Bob Dylan, celkom som nevedel, čo si o novátorskom poňatí tejto ceny myslieť. Upokojilo ma až nadšenie môjho bývalého kolegu Petra Bálika z .týždňa (asi najväčšieho slovenského znalca Dylana).

 

Peter píše: „Okolo Dylana sa vytvoril úplne nový odbor, ktorý sa volá dylanológia a týka sa najmä výkladu jeho textov. Jeho tvorba sa prednáša a rozoberá na svetových univerzitách. O významoch jeho piesní vznikli desiatky kníh, v šesťdesiatych rokoch sa našli aj takí blázni, ktorí prehľadávali jeho odpadky pri dome, kde býval, aby našli správnu odpoveď. (...)  Nobelova cena za literatúru je tak v správnych rukách. Stačí si zobrať jeho rozsiahlu knihu zobraných textov Lyrics/Texty (1962 – 2001), ktorá dávnejšie vyšla v českom preklade. Tam nájdeme úplne všetko.“

 

Americký pesničkár Bob Dylan vystupuje v júli 2012 na festivale Les Vieilles Charrues vo francúzskom meste Carhaix. Foto TASR/AP.

Martin Hanus pred 1133 d

Najskôr hrôza z takmer ďalšieho teroristického útoku, potom úľava, že bezpečnostné zložky fungujú a na konci pocit zlyhania štátu – tieto všetky emócie sprevádzalo v Nemecku zatknutie Sýrčana Jabera Albakra, kľúčovej postavy ISIS v Nemecku, ktorý plánoval teroristický útok a včera sa vo vyšetrovacej cele obesil. 

 

Týždenník Der Spiegel je z toho pobúrený, vidí v tom zlyhanie štátu (konkrétne spolkovej republiky Sasko) a doslova justičný škandál, po ktorom by mali padať hlavy. Podľa Spieglu prišla krajina o možnosť získať veľmi užitočné informácie, ktoré mohol Albakr poskytnúť o pozadí plánovaného bombového útoku, o jeho komplicoch, o tom, ako fungovala jeho komunikácia s ISIS. Albakrovi totiž v júni minulého roku nemecké úrady pridelili status utečenca, no vie sa, že Albakr chodil do Turecka aj Sýrie (hoci sa ako uznaný utečenec smel pohybovať len v rámci EÚ). Nesporne bol úspech, že sa prišlo na jeho plány aj na byt, v ktorom už takmer zhotovil bombu. Albakr však po zuby ozbrojeným policajtom pri razii ušiel, pretože tí mali na sebe príliš ťažké ochranné oblečenie a nevládali za ním utekať. O dva dni vydali polícii Albakra traja Sýrčania, ktorí ho premohli. O ďalšie dva dni sa Albakr obesil v cele. 

 

Inou optikou než Spiegel to však hodnotí Frankfurter Allgemeine Zeitung: aj podľa tohto denníka sa síce nemalo dopustiť, aby Albakr spáchal samovraždu, ale aj tak platí, že jeho dolapenie je jedným z najväčších úspechov boja proti islamskému terorizmu. Preto si úrady zaslúžia viac pochvalu než výsmech. Podľa denníka sa ani nedá povedať, že by ho v cele zanedbali, bol stále pod dozorom, stačilo však pätnásť minút a muž, ktorý plánoval samovražedný atentát, si bez najmenšieho zaváhania vzal život.

 

 

Nemeckí policajti stoja na ulici pred budovou, ktorú evakuovala v meste Chemnitz na východe krajiny pre podozrenie, že sa tam plánuje bombový útok, a upozornila obyvateľov postihnutej oblasti, aby sa zdržiavali doma v sobotu 8. októbra 2016. FOTO TASR/AP

Lukáš Obšitník pred 1133 d

Západné médiá manipulujú informáciami o dianí v Sýrii, hovorí sýrsky chaldejský biskup, jezuita Antoine Audo. „Hoci tzv. povstalci nemajú lietadlá, denne nás ostreľujú najmodernejšími zbraňami. Len v kresťanskom spoločenstve zomrelo za posledné dva týždne dvadsať ľudí. O tom, čo prežívame, však západné médiá nehovoria,“ povedal Audo pre agentúru Fides niekoľko dní po tom, čo povstalci minulý štvrtok bombardovali zhromaždenie kresťanských a moslimských detí modliacich sa za mier, ktoré sa konalo v západnej časti Aleppa kontrolovanej sýrskou armádou.

Audo tiež spomína tragické príbehy rodín, ktoré v západnom Aleppe navštevuje a ktorým umierajú ich príbuzní počas bombardovania povstalcami. „Tieto strašné príbehy sa opakujú od rána do večera. Sme bez prúdu, bez vody – a nikto o nás nehovorí. Všetky informácie sa zameriavajú na východnú časť, kde sú spomínané ozbrojené skupiny. Skutočne by ma zaujímalo, kde sú objektívne informácie...“ Tiež dodal, že kresťania ako nezávislí pracujú v celej Sýrii, ale ak chcú prísť pomôcť ľuďom aj do východného Aleppa, vstup tu majú zakázaný.

Podobne hovorí maronitský biskup mons. Joseph Tobji: „Aleppo je rozdelené na dve časti ako novodobý Berlín. Východnú časť kontrolujú teroristi, kým západná je pod kontrolou sýrskej vlády. (...) Vy na Západe hovoríte o 'povstalcoch', ale pre nás, ktorí v západnej časti Aleppa pre ich ostreľovanie umierame, to sú teroristi. Každý deň pochovávame najmenej desať ľudí. Západ vôbec veľmi čudne vníma túto 'umiernenú opozíciu'. To nie sú pokojní demonštranti na námestiach, ale ľudia, ktorí strieľajú do nevinných civilistov, hlásia sa či už k tzv. Islamskému štátu, al-Nusre a pod. Majú tisícky názvov, ale rovnakú ideológiu – extrémny fanatizmus... Väčšina našich sýrskych moslimov – sunnitov aj šíitov – sa s touto ideológiou nestotožňuje.“

Sýrski a irackí biskupi tvrdo kritizovali Západ už pred tromi rokmi pri pláne USA bombardovať pozície sýrskej armády, následkom čoho by sa podľa nich uvoľnilo pole pre islamistických teroristov. K útoku nakoniec nedošlo pre zásah Ruska. Sýrska občianska vojna už nadobudla obojstranne obludné rozmery, ale je tragédia, že Západ dodnes ignoruje hlas tých, ktorí by mu v konflikte mali byť civilizačne najbližší.

Foto: Antoine Audo, zdroj: wikimedia.org/HazteOir.org

Martin Hanus pred 1133 d

Aký bol skutočný vzťah veľkého nemeckého filozofa Martina Heideggera k nacizmu? Táto téma je už desaťročia predmetom polemík, kritici Heideggera ho vyhlasovali za presvedčeného kolaboranta a snažili sa dokázať, že aj jeho filozofia je napáchnutá nacizmom. Naopak, obhajcovia veľkého mysliteľa poukazovali na fakt, že síce bol členom NSDAP, bol však možno viac kariéristom, ktorý v skutočnosti vnútorne trpel, aj z tohto dôvodu odstúpil v roku 1934 z funkcie rektora Freiburskej univerzity. 

 

Týždenník Die Zeit ako prvý zverejnil výňatky z korešpondencie medzi Heideggerom a jeho bratom Fritzom. Ako píše týždenník, už dlhšie sa tušilo, že obsah týchto listov je brizantný, ale na príkaz rodiny sa z nich nemohlo citovať. To sa teraz zmenilo, podľa Die Zeit zverejnené listy ukazujú „senzačne nový“ pohľad na politické zmýšľanie Heideggera. Listy ukazujú, že na začiatku Hitlerovho nástupu v apríli roku 1933 bol Heidegger nadšeným prívržencom Hitlera, písal, ako sa z vodcu zo dňa deň stáva čoraz väčší štátnik, a každý, kto má oči, uši a srdce, musí byť fascinovaný a vzrušený.

 

Obsah listov tak podľa Die Zeit ukazuje, že Heidegger nevstupoval do NSDAP z dôvodu akéhosi kariérneho oportunizmu alebo preto, že by bol v otázke politiky ničnetušiacim ignorantom, ktorý len riešil odťažité otázky existencie a bytia. K Hitlerovi sa pridal z hĺbky politického presvedčenia, jeho národný socializmus bol spojený s dobovým rasizmom, Heidegger zdieľal nacistické predstavy o nemeckej aj židovskej rase. Ako píše týždenník, antisemitské výpady filozofa sú obzvlášť odporné vzhľadom na to, že slávny fenomenológ a Heideggerov učiteľ Edmund Husserl bol Židom, rovnako Židovkou bola jeho Hannah Arendt, s ktorou mal v 20. rokoch ľúbostný vzťah. V jednom liste sa napríklad cynicky a chladne sťažoval, že mu na univerzite pribúda čoraz viac práce, keďže v jeho odbore miznú Židia.

 

Jeho vášeň pre NSDAP v listoch časom mizne, čo však viac než s ideológiou súvisí s tým, že sa mu kariérne tak nedarilo. Keď vypukla druhá svetová vojna, bolo mu jasné, že „nemectvo“ treba chrániť pred boľševizmom a amerikanizmom a čudoval sa, prečo „naša propaganda“ nie je ešte protiamerickejšia. Po skončení vojny sa v listoch bratovi sťažuje, ako je všetko horšie než za nacistov a že odsuny Nemcov z východu sú horšie než všetky „organizované zločiny“ pred rokom 1945.

 

Die Zeit uzatvára: „Už niet čo prikrášľovať. Prípad Heidegger je intelektuálnou aj morálnou katastrofou nemeckých dejín myslenia.“

 

Jaroslav Daniška pred 1134 d

Videli ste už dánsky politický seriál Vláda (Borgen)? V utorok večer ho vysiela Česká televízia, začína sa Machiavelliho citátom, nehrozí mu americké preháňanie, aké poznáme z House of Cards, kvôli dánskemu naturelu aj rozpočtu, stojí teda za to?

 

Myslím, že si u nás nájde svojich fanúšikov, ale mňa výsledok sklamal. Hlavná postava, prvá dánska ženská premiérka Birgitte Nyborg (na obrázku), pôsobí dobrotivo, niektoré dialógy a zápletky takmer telenovelovo, seriál chce byť realistický a nepreháňať, ale dosiahol na opačný limit ako Dom z kariet – naivitu. Ak sa pozriete do pokojných dobráckych očí dánskej premiérky, máte pocit, že seriál má tajnú úlohu nahradiť nezáživnú občiansku výchovu.

 

A to je problém, predsa len Machiavelli a stredoškolské učiteľky uvažujú o politike trochu inak.

 

Nemôžem si pomôcť, napriek rastúcemu záujmu o žáner politického seriálu je stále najlepším výsledkom anglický Jistě, pane ministře a Jistě, pane premiére.