Krátke správy redakcie

Jaroslav Daniška pred 1403 d

Včera bolo v dedine Markowa otvorené nové múzeum venované pamiatke Poliakov, ktorí cez druhú svetovú vojnu pomáhali Židom. Spolu s veľkolepým múzeom dejín poľských Židov, ktoré bolo otvorené v roku 2014 a ktorého vznik inicioval prezident Lech Kaczynski, ide o nový prístup, akým Poliaci pristupujú k poľsko-židovským dejinám. A je to príklad hodný nasledovania.

 

V Poľsku bolo cez vojnu popravených takmer dvetisíc Poliakov za to, že pomáhali Židom. Podľa odhadov skrývali Poliaci od 30 do 100-tisíc Židov, a treba povedať, že v podstatne horších podmienkach ako na Slovensku, Poľsko bolo totiž okupované Nemcami a Rusmi (istý čas) a režim bol preto podstatne tvrdší a viac krutý.

 

Príbeh rodiny Ulmovcov, ktorým je venované novootvorené múzeum, je hrdinský. Sčítaný sedliak Józef so svojou ženou Viktóriou a šiestimi deťmi vo svojom maličkom dome skrývali niekoľko židovských susedov, Goldmanovcov a Szallovcov, rodičov a početné deti. Keď Ulmanovcov udali, nacisti všetkých z nich vyvraždili. Ako sa ukázalo, Viktória vtedy čakala siedme dieťa.

 

Nemec, ktorý ich vraždil, vtedy povedal: „Len sa pozerajte, takto zdochne každá poľská sviňa, ktorá bude skrývať Židov.“ Ten muž bol pôvodom zo Sudet, po vojne žil v Prahe, napokon zomrel v poľskom väzení.

 

Poliaci si jeho krutosť a odvahu obyčajných kresťanov zoči-voči barbarom už uctili. Na Slovensku sa podľa odhadov skrývalo cez vojnu okolo 10-tisíc Židov, pomáhali ich ukrývať najmä slovenskí kresťania, často kňazi. Viac ako my si ich odvahu všíma izraelské Jad Vašem. Je načase, aby sa to zmenilo. Otvorenie tohto múzea si včera pripomenul aj bratislavský Poľský inštitút, kde som mal česť moderovať diskusiu s Dariuszom Žuk-Olszewským a Eduardom Nižňanským. Aj táto diskusia ukázala, že máme k téme čo povedať aj u nás doma.

 

 

Jaroslav Daniška pred 1404 d

Béla Bugár napísal článok o zostavovaní vlády. Vyšiel ako jeho blog v denníku Sme s podtitulkom „Z nenávisti a s nenávisťou sa politika robiť nedá a nemá“. Text sa začína veľmi sugestívne: „Žijem najťažšie dni svojej politickej kariéry. Nielen preto, že musím prijímať veľmi ťažké rozhodnutia, ale aj preto, lebo sa dostávam do situácie, že veci, ktoré mi voliči doteraz schvaľovali, dnes odsudzujú.“

Bugár sa sťažuje, že vláda mohla vyzerať inak a lepšie, mocensky vyváženejšie: „Aj ja by som si želal jednoznačnú, proreformnú, skutočne pravicovú vládu. V momente, keď po Sneme SNS bolo jasné, že nevznikne pravicová vláda, jedinou možnosťou zostal vznik ľavo-pravej koalície. Je pravda, že mohla vyzerať inak, ak by SaS nevolila ľahšiu cestu. Mohli sme v trojici SaS, Sieť a Most-Híd byť s vtedajšími 42 hlasmi razantným protipólom Smeru. Ale k tomu, aby aj niekto okrem mňa musel urobiť „hrubú čiaru“, nedošlo. Žiaľ.“

V texte oceňuje dohodu na programe, kde – tvrdí – jeho strana nikdy nepresadila toľko svojich priorít ako práve teraz. Na záver dodáva: „Nestačí sa tváriť, že nám ide o Slovensko a zapadnúť v straníckych vodách a v osobných ambíciách. Nepoškvrnene stáť na postrannej čiare a kričať hráčom, ako majú hrať. Treba ísť na ihrisko a hrať ten zápas. S najväčším možným nasadením. Ja, my tento zápas dohráme. Verím že úspešne.“

Foto: TASR/Štefan Puškáš

 

Martin Hanus pred 1404 d

Rýchlosť, s akou Robert Fico zostavil štvorkoalíciu a upiekol Most aj Sieť, je zarážajúca. Skúsme porovnanie s Radičovej vládou z roku 2010: voľby boli 12. júna, už vo volebnú noc bolo jasné, že novú vládu zostavia SDKÚ, SaS, KDH a Most. Následne sa začali rokovania, a hoci to boli programovo kompatibilné strany, na programových tézach novej vlády sa dohodli až 23. júna – no Fico s Dankom, Bugárom a Procházkom to „zvládli“ v priebehu dvoch dní.

 

Radičovej vznikajúca koalícia ešte dva týždne po voľbách nevedela, ako presne budú prerozdelené rezorty, pánom na to stačila jedna streda.

 

Fico tak s plným dôrazom uplatnil, čo pravidelne zažíva na eurosummitoch – na veľké dohody stačí jeden deň (najlepšie jedna noc) vyčerpávajúcich maratónových rokovaní, kde vyhráva ten najsilnejší a najzdatnejší. Radoslav Procházka možno zo stredajšieho maratónu vychádzal s pocitom, že uhral aspoň rezort dopravy (podľa kuloárnych informácií si na začiatku pýtal pre seba post ministra zahraničia, čo mal Fico rázne odmietnuť). V skutočnosti však Fico ani nemohol vyjednať viac, než vyjednal. A v Smere sú možno ešte sami prekvapení, aký debakel vnútili Mostu a najmä Sieti v priebehu pár hodín.  

Jaroslav Daniška pred 1404 d

Všeličo sa v posledných hodinách vyfarbilo a ukázalo, aj mimo politiky. Napríklad médiá. Zdá sa, že opozičným médiom číslo jeden sa práve stal Denník N, bude zaujímavé sledovať, akú rolu si v politickom spektre nájde Fun rádio a tiež, kam sa vydá povedzme denník Sme, či bude súperiť s Enkom alebo si nájde vlastnú polohu. Pravda, sú aj médiá, ktoré to už majú vyriešené.

 

Ale nech už to bude akokoľvek, jeden rozmer slovenskej žurnalistiky sa nestratí ani teraz. A to je zápas medzi analytikmi, komentátormi a fanúšikmi slovenskej politiky. Fanúšika spoznáte nie vždy podľa toho, že nosí dres, skôr podľa toho, že vidí najmä fauly a ofsajdy protihráčov, neférovosť tých svojich občas prehliadne.

 

Ktovie, možno je toto čaro malej krajiny s malým hlavným mestom, kde sa navzájom poznáme, naším osudom.  Ale keďže fanúšikovia sú všelijakí, treba byť radšej opatrní. Najmä ak niekto uverí, že je v kotle.

Jaroslav Daniška pred 1405 d

Charakter novej vlády, svojím spôsobom jej pH, určí hneď na začiatku niečo silnejšie a vážnejšie ako jej program – a to je miesto, aké budú mať v novej koaličnej vláde páni Kaliňák a Počiatek.

Táto dvojica totiž reprezentuje pre slovenskú verejnosť to isté, čo odstavený Pavol Paška. Je to princíp, ktorý pôsobí deštrukčne na fungovanie každej strany, ale pre budúcnosť strany Most-Híd, najmä jej slovenských politikov a tiež elementárnu hygienu, ktorú musí žiadať od svojich partnerov Radoslav Procházka, je to zásadná vec.

Na Slovensku sme nikdy nevynikali v aplikovaní trestnej spravodlivosti, zato politická spravodlivosť u nás funguje celkom dobre. Zažili sme to pri Mečiarovi, Slotovi a plejáde ďalších. Otázkou na novú vládu je pK – potenciál Kaliňáka.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

Jaroslav Daniška pred 1406 d

Nazval by som to hon na Šebeja. A neviem sa prestať čudovať. Stačí sa pozrieť na facebook alebo dnešnú papierovú titulku denníka N. Na facebooku mnohí priamo vyzývajú Františka Šebeja či Luciu Žitňanskú, aby určite nešli do vlády s Robertom Ficom. Pripomínajú im ich nedávne slová, pravicovú česť a neviem čo ešte. Tak trochu si za to Šebej so Žitňanskou môžu sami, ale jedna vec ma predsa len vyrušuje.

 

To, čo práve sledujeme, je totiž mix pouličnej demokracie, detinskej hystérie a nedostatku rešpektu k parlamentarizmu. Demokratický parlament a dedinský futbal totiž nemajú fungovať rovnako.

 

V tom prvom prípade má politik po zvolení niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ktoré – ak je na to dôvod, ktorý on pozná – nemusia jeho voliči hneď schvaľovať. Dokonca ich môže stratiť. A stále to môže mať význam. Pri dedinskom futbale behajú útočníci často podľa želaní tých, čo vedia najsilnejšie zakričať. Či sa na to potom pozerá lepšie, nech posúdi každý sám.

 

Žijeme v dobe, keď sa voliči cítia často ako fanúšikovia, politikov si vyberajú pre ich life-style, ale parlament ešte stále nie je dedinské ihrisko.

Foto: TASR

Imrich Gazda pred 1406 d

Tento týždeň sa vo Vatikáne odohrajú dve dôležité udalosti. Ešte dnes pápež František počas stretnutia s kardinálmi podpíše dekrét, ktorým potvrdí svätorečenie Matky Terezy z Kalkaty a stanoví miesto a termín slávnosti. Najčastejšie sa spomína Rím a 4. september. Aj keď indickí biskupi urobili všetko pre to, aby svätorečenie prebehlo priamo v Kalkate. Uvidíme.

 

V sobotu pápež podpíše posynodálnu exhortáciu, v ktorej zhrnie výsledky ostro sledovanej mimoriadnej a riadnej synody o rodine. Dokument by mal byť zverejnený v priebehu apríla. Dátum podpisu nie je náhodný – 19. marca cirkev slávi sviatok sv. Jozefa, člena Svätej rodiny. O oboch udalostiach vás budeme podrobne informovať.

 

Foto – TASR/AP

Jaroslav Daniška pred 1407 d

Ak si myslíte, že máme na Slovensku veľké problémy, oplatí sa pozrieť do Poľska. U nás sú totiž v kríze politické strany, v Poľsku základné inštitúcie štátu. Tamojší Ústavný súd totiž prijal rozhodnutie, ktorým vyhlásil viaceré časti nedávneho rozhodnutia parlamentu za neústavné. Úrad vlády reaguje tým, že rozhodnutie sudu nepovažuje za právoplatný výrok, a preto ho nemieni publikovať, čo znamená, že ho nemožno považovať za vykonateľný.

 

Biedu poľskej situácie podčiarkuje to, že čím viac ide Ústavný súd (a najmä jeho predseda) do konfliktu s vládou a prezidentom, tým viac to podľa šéfredaktora týždenníka DoRzeczy Lisického preferenčne podporuje Kaczynského stranu. Druhý problém je, že pozíciu vlády a prezidenta otvorene oslabuje poľská opozícia, ktorá každé medzinárodné fórum využíva na tvrdú kritiku pomerov vo Varšave.

 

Výsledok? Oslabené a paralyzované Poľsko, polarizované doma, bez spojencov medzi veľmocami. Dvakrát hádajte, komu taká situácia vyhovuje. Sú totiž dve správne odpovede, ktoré platia súčasne.

Martin Hanus pred 1407 d

Troje krajinských volieb v Nemecku dopadli pre Merkelovej CDU ešte horšie, než sa čakalo. V najväčšom Bádensku-Württembersku, ktoré je spolu s Bavorskom baštou nemeckého katolicizmu a kde boli kresťanskí demokrati zvyknutí na „ficovské“ výsledky, zvíťazili Zelení na čele s Winfriedom Kretschmannom. CDU sa tu s 27 percentami dotkla svojho historického dna. V Sasku-Anhaltsku a Porýní-Falcku stratila CDU tiež, ale nie katastrofálne.

 

Najväčším šokom je úspech protiutečeneckej AfD, ktorá získala ešte podstatne viac, než predpokladali prieskumy verejnej mienky. Vo východonemeckom Sasku-Anhaltsku dostala na prvý pokus rekordných 24 percent, získala takmer toľko, čo sociálni demokrati a postkomunistická Linkspartei dohromady. Dvojciferné výsledky získala AfD aj vo zvyšných dvoch západonemeckých krajinách, takže napriek miestami úplne prepálenej radikálnej rétorike sa jej darilo nadmieru dobre.

 

Pre Merkelovú zmierňujú volebné fiasko dva fakty: jednak hlavným víťazom volieb je „zelený“ Kretschmann, ktorý je najväčším zástancom Merkelovej utečeneckej politiky. A tiež to, že voľby dopadli ešte horšie pre spoluvládnucich sociálnych demokratov. Nemecká kancelárka ostáva nenahraditeľnou aj po tejto nedeli, čelí však väčším rizikám, než si bola predtým ochotná pripustiť.

Jaroslav Daniška pred 1407 d

Je to môj najväčší zážitok z posledných dní, knižný, aby som bol presný. Kniha rakúskeho autora Martina Pollacka Americký cisár je o vysťahovalectve z východného Uhorska a Rakúšanmi spravovanej Haliče v poslednej tretine 19. storočia, je teda o Slovákoch, Rusínoch, Židoch, Poliakoch, Ukrajincoch a, samozrejme, Nemcoch. Pre jedných je snívaním o Amerike, pre iných o tom, ako sa dá zbohatnúť na chudobe. Aj tej najväčšej chudobe. A je to skvele napísaná kniha.

 

Čitateľ zažije nielen dnes už nepredstaviteľnú biedu našich predkov, ale aj neuveriteľné okrádanie, zneužívanie, pochopí, ako fungovali dobové mafie, ako spolupracovali so štátom, ako pôsobili anjeličkárky, ako súdy, vzťahy so Židmi, Nemcami... o našom dnešnom svete si môžete myslieť hocičo, ale ten pokrok za necelých 150 rokov musí prekvapiť každého.

 

Pri tejto knihe som si ale uvedomil ešte niečo iné: Je čas zmeniť koncepciu povinného čítania na našich školách. Klasiku, samozrejme, čítať treba, ale niektoré knihy, ktoré rámcujú naše dejiny v strednej Európe, treba doplniť. Najmä z 20. storočia, ale nielen. Pollackova kniha je dokonalý prípad toho, čo by mal každý gymnazista čítať.  Nielen preto, aby chápal naše dejiny. Ale aby rozumel dilemám svojich predkov a azda aj sebe.

 

Ak si chcete prečítať úryvok, nájdete ho na stránke vydavateľstva Větrné mlýny.