Krátke správy redakcie

Pavol Rábara pred 1399 d

Ak chcete osobne stretnúť irackých utečencov, ktorí žijú od decembra na Slovensku, dnes máte príležitosť. Večer budú v bratislavskom UPC.

Podujatie sa volá Večer porozumenia. Komunita irackých kresťanov porozpráva o živote v moslimských krajinách, o spolužití rôznych kultúr, ako aj o úteku pred radikálmi z Islamského štátu.

Pozvaní sú aj zdravotnícki dobrovoľníci, ktorí pôsobia na Blízkom východe, a ďalší odborníci.

Program spestrí speváčka Janais s kapelou. Organizátori sľubujú, že Iračania vás na záver programu naučia svoje tradičné tance a budete môcť ochutnať aj typickú irackú kuchyňu.

Takže dnes (utorok) o 19:00 vo veľkej sále Univerzitného pastoračného centra v Mlynskej doline. Vstupné je dobrovoľné.

(na snímke Bassan a Maan, s ktorými sme sa stretli pred dvoma týždňami v Nitre) 

Jaroslav Daniška pred 1399 d

Kniha Jób. Román prostého človeka je skvelý román, nedávno som ho našiel v antikvariáte, teraz vyšiel v novom vydaní vo Vyšehrade. Jeho autor Joseph Roth je pôvodom Žid z Haliče, sympatizoval s komunizmom, ale ako jeden z prvých ho tvrdo odmietol, konvertoval na katolicizmus a omnoho lepšie ako jeho priateľ Stefan Zweig zachytil starý svet našej monarchie. Už preto, že menej písal o Viedni a viac o perifériách ríše, ktorým rozumel.

Kniha Jób. Román prostého človeka nie je ničím menším než románom o konci Židov u nás, ukazuje však Židov, ktorí v našej historickej pamäti až tak neostali – nie tých bohatých a ľavicových, ale chudobných a ortodoxných, aj oni sa ocitli na hranici, z ktorej viedlo niekoľko ciest. Roth opisuje príbeh rodiny, ktorá sa rozdelila – časť sa asimilovala v Rusku, väčšina v Amerike. A utrpenie sa neskončilo.

Ak vám vo výbornej knihe Martina Pollacka Americký cisár chýbal románový dej, Rotha treba čítať ako náhradu. Má totiž presne opačné kvality ako Pollackova kniha a navzájom sa skvele dopĺňajú.

Lukáš Obšitník pred 1400 d

Nie je to veľmi známe, ale Slovensko má podľa všetkého špičkových odborníkov na kybernetickú ochranu. Tím Ministerstva obrany SR vyhral prestížne medzinárodné cvičenie Locked Shields 2016, ktoré každoročne organizuje Centrum výnimočnosti NATO pre kybernetickú bezpečnosť. Súťažiaci mali za úlohu ubrániť siete a služby fiktívnej krajiny Berylia pred intenzívnymi útokmi, vyhodnocovaní boli v rôznych aspektoch týkajúcich sa technického zabezpečenia, forenzného vyšetrovania, právnej stránky, mediálneho vplyvu a pod.

Na cvičení sa počas minulého týždňa v estónskom Talline zúčastnilo viac ako 550 súťažiacich z 26 krajín, ako druhý za Slovenskom skončil špecializovaný tím NATO rýchlej reakcie na počítačové incidenty (NCIRC), tretí bol tím Fínska. Locked Shields je považované za najväčšie a najmodernejšie medzinárodné cvičenie o kybernetickej bezpečnosti. Tento rok ho organizovali ozbrojené sily Estónska, Fínska, Veľkej Británie v spolupráci so Švédskom a ďalšími partnermi.

Foto: Hans-Toomas Saarest, Estonian Defence Forces

Fero Múčka pred 1400 d

Presne pred týždňom sme publikovali výzvu Hľadáme ľudí, ktorých baví rozmýšľať, s cieľom rozšíriť rady spolupracovníkov. Okrem zaslania ukážky z vlastnej tvorby bolo podmienkou aj napísať nám, čo by sa na Postoji malo zmeniť. Spätná väzba nás veľmi milo prekvapila, až zaskočila. Za týždeň sme od vás dostali presne 72 emailov. Prišli nám od najrozličnejších ľudí, od študentov domácich i významných zahraničných škôl, docentov, dlhoročných novinárov, humanitne vzdelaných ľudí či IT-čkarov... i jedného pilota. Zatiaľ sme nestihli všetky prejsť a odpovedať na ne, určite tak spravíme počas najbližších dní. Len sme vám chceli vopred povedať, že si to veľmi vážime.

Jaroslav Daniška pred 1401 d

Ak hľadáte tip na víkendový výlet, odporúčam viedenskú galériu Albertina. Práve tam prebieha výstava ruskej avantgardy od Chagalla po Maleviča s veľmi solídnym zastúpením všetkých dôležitých autorov.

 

Uvidíte viacero krásnych Chagallov, Kandinského, Altmana, Lebedeva, Gončarovovú, Jawlenského, slávny čierny aj červený Malevičov štvorec a ďalších. Mňa asi najviac zasiahol obraz Pavla Filonova s názvom Nemecká vojna. Ako obrázok k tomuto mini-textíku som ho nedal úmyselne, pretože dojem, keď človek to dielo vidí naživo a jeho kópiu v knihe či na obrazovke počítača, je asi najviac odlišný, ako som doteraz zažil.

 

Filonov obraz je z roku 1914 a toľko bolesti a utrpenia som ešte asi v obraze nevidel, je takmer neznesiteľné pozerať sa naň dlhšie. Azda najdesivejšia je ružovkastá farba krvi, ktorá celé dielo oživuje. Až na hranicu neznesiteľnosti.

 

Výstava sa, samozrejme, nemohla vyhnúť propagande ani vlne ruského primitivizmu, preto je plná kontrastov hneď od prvého momentu. Napokon nádhera mramorovej busty cára Mikuláša II. a jeho manželky a chlad obďaleč stojacej sochy Lenina ukazuje, aký široký rozptyl ruská avantgarda ponúka.

Martin Hanus pred 1403 d

S miernym pobavením som si práve vypočul reakcie mladých ľudí, ktorí boli včera na diskusii BHD s Mikulášom Dzurindom a potom s ním ešte zotrvali v neformálnej debate pri víne. Generácia 20+ bola zo 61-ročného Dzurindu doslova nadšená: dvojnásobný expremiér bol uvoľnený, vtipný, prekypoval energiou aj provokoval, na všetko otvorene odpovedal, kontakt s narastajúcim hlúčikom mladých si zjavne užíval a mladí sa naopak nevedeli od neho odtrhnúť, počúvali ho so zatajeným dychom. Dzurinda tak odchádzal z Pisztoryho paláca veľmi neskoro.

 

Ešte pred štyrmi-piatimi rokmi bolo všetko inak, aj mladí pravicoví voliči boli z Dzurindu na smrť unudení aj otrávení, bol symbolom už zvetraných reforiem, najmä však intríg, na záver i Gorily. No roky odmlky aj pocit frustrácie z dnešnej politiky navrávajú, že možno ani nie sme ďaleko od čias, keď začneme písať o Dzurindonostalgii, respektíve novej Dzurindománii. A ako poznáme vytrvalca Dzurindu, ktorý každú, aj tú najväčšiu porážku vníma ako príležitosť pre budúce víťazstvo, on sám zrejme stále verí, že ešte napodobní Miloša Zemana alebo Karla Schwarzenberga, ktorí sa dostali na nové výslnie okolo sedemdesiatky.

 

Ak teda v apríli 2016 povieme, že politická kariéra Mikuláša Dzurindu pôsobí perspektívnejšie než kariéra Radoslava Procházku, nie je to nevyhnutne myslené iba ako vtip.

Martin Hanus pred 1403 d

Okolo 86-ročného Helmuta Kohla je opäť rozruch. Hoci je nemecký exkancelár pripútaný na vozík a len ťažko sa mu rozpráva, tento týždeň prijal u seba maďarského premiéra Viktora Orbána. Mnohí to vnímali ako nepriamy útok na kancelárku Merkelovú, ktorá je kvôli utečeneckej kríze v zásadnom konflikte práve s Orbánom a ktorej Kohl nezabudol, ako ho koncom 90. rokov vytlačila z politiky.

 

Frankfurter Allgemeine Zeitung dnes cituje z Kohlovho textu, ktorý vyšiel v zborníku „Európa v osudovom roku“. Exkancelár v texte viní súčasných európskych lídrov z malomyseľnosti a slabej historickej pamäti. „S projektom európskeho zjednotenia sme boli kedysi oveľa ďalej,“ píše Kohl a kritizuje, že transatlantické partnerstvo dostalo nové trhliny a že EÚ zanedbáva partnerstvo s Ruskom. 

 

Legendárny kancelár tiež kritizuje, že Európa stratila spoločného ducha, čo sa ukázalo pri riešení eurokrízy, gréckych balíčkoch aj pri výzvach ako terorizmus a utečenci, z tohto dôvodu vzrastá pravicový aj ľavicový populizmus. Kohl dodáva, že keby „takto váhavo a malomyseľne“ ako dnes reagovali aj lídri počas prelomových rokov 1989/1990, nedošlo by k znovuzjednoteniu Nemecka ani k európskemu zjednoteniu. Európa sa musí podľa neho vrátiť k „vízii európskych otcov zakladateľov“, inak neostáva veľa času a s Európou sa to podľa Kohla skončí nedobre. 

 

Majú pravdu tí, čo hovoria, že Kohl sa teraz mstí Merkelovej? Skôr sa zdá, že Kohlovi nejde ani tak o ďalšie spochybňovanie oslabenej kancelárky, ale najmä o vyjadrenie obáv z celkového vývoja. A, samozrejme, pripomenutie vlastných zásluh ako novodobého zjednotiteľa Nemecka aj Európy. Ani Kohl však nepredkladá recepty, ako sa dostať von z dnešnej ťaživej situácie.

Jaroslav Daniška pred 1404 d

Keď som sa prisťahoval na juh, kde spolu žijú Slováci a Maďari, azda najviac ma prekvapilo, že Slováci, ktorí sa sem po vojne prisťahovali často z Kysúc, prípadne z iných oblastí zo severu, používajú pre okolité dediny a mestečká pôvodné maďarské názvy. Samozrejme, nie všetci, ale mnohí áno a robia to celkom prirodzene. Teda nie Sládkovičovo, ale Dioszég, nie Nový dvor, ale Újhely a podobne.

Dioszég pristane tomuto omylom univerzitnému mestečku podstatne viac ako Sládkovičovo meno. Tak som začal používať pôvodné maďarské názvy v bežnej reči aj ja. Zdá sa mi to nielen úctivejšie, ale aj správnejšie.

Tento trend sa ešte posilní, keď nová vláda zavedie dvojjazyčné názvy aj na železničných staniciach. Mám z toho dobrý pocit. Česká politika, ktorá po roku 1918 dôsledne trvala na premenovaní pôvodných maďarských názvov do slovenských novotvarov, ukazuje, ako po 100 rokoch postupne stráca význam.

Martin Hanus pred 1404 d

Tej správe nie je jednoduché uveriť, ale vypovedá všetko o tom, do akých absurdností zašla takzvaná humanizácia väzenstva. Keď Andreas Breivik, nórsky masový vrah, ktorý pred piatimi rokmi zabil 77 ľudí a nič z toho dodnes neoľutoval, žaloval štát, že podmienky väzenia porušujú jeho ľudské práva a spôsobujú mu bolesti hlavy, vyzeralo to ako jedna z jeho ďalších výstredností. 

 

Problém je, že súd dal Breivikovi v dôležitých bodoch za pravdu: „Súd dospel k záveru, že väzobné podmienky Andersa Behringa Breivika predstavujú neľudské zaobchádzanie.“ Súd ďalej pokračoval: „Zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania je základnou hodnotou demokratickej spoločnosti. Platí to za všetkých okolností – aj pri zaobchádzaní s teroristami a vrahmi.“ Súd tiež rozhodol, že štát musí zaplatiť súdne trovy vo výške 36-tisíc eur. 

 

V čom boli teda porušené ľudské práva Breivika? Breivikova cela má dokopy 31 metrov štvorcových, je rozdelená na tri časti, súkromnú, pracovnú, športovú, k dispozícii má televízor, počítač (bez internetu) a hraciu konzolu. Sudcom sa však nepozdáva, že Breivik je už piaty rok vo väzení izolovaný, pričom štát prijal len málo „vyvažujúcich opatrení“.

 

Rovnako som si pretieral oči, keď univerzita v Oslo minulý rok prijala Breivika na odbor politológie s odôvodnením, že spĺňa všetky podmienky štúdia a univerzite neostáva nič iné, než sa držať pravidiel. Platí to však s výhradou, Breivik môže totiž absolvovať semináre a skúšky len v prípade, ak sa uvoľnia jeho väzobné podmienky, respektíve keď opustí väzenie.

 

Ale ani to nemusí byť pre Breivika v Nórsku neprekonateľný problém. Dá sa očakávať, že humanistickí nórski sudcovia čoskoro skonštatujú, že štát porušuje jeho právo na vzdelanie.  
 

Jozef Majchrák pred 1404 d

Pred tridsiatimi rokmi, 26. apríla, došlo k havárii ukrajinskej jadrovej elektrárne Čenobyľ. Tragédii, o ktorej hroznom rozsahu, sme sa podrobnosti dozvedali až s odstupom rokov. Ústav pamäti národa a Slovenský hydrometerologický ústav pripravujú na tento deň zaujímavú akciu. Konferenciu Černobyľ 1986. Minulosť, dôsledy, východiská, s dobrým, medzinárodným obsadením. 

Foto: TASR/AP