Hoci sa za najvýznamnejšiu udalosť, ktorá u nás spustila pád komunistického režimu, považuje pražská demonštrácia 17. novembra 1989, veľmi dôležitým momentom bol aj študentský protest o deň skôr v Bratislave.

Jeho aktéri predstavili knihu s názvom Študentský prológ k Nežnej revolúcii. Bratislava 16. november 1989, ktorá približuje túto dejinnú udalosť. Pre mnohých účastníkov pochodu patrí 16. november k najväčším zážitkom celého života. Dvadsiatka osobných príbehov hovorí o tom, kto boli títo mladí ľudia, ktorí sa pred tridsiatimi rokmi rozhodli prísť na Mierové námestie (dnes Hodžovo námestie) v Bratislave a napriek sledovaniu polície demonštrovať svoju túžbu po slobode.

„Študentský November 1989 nás všetkých pohol a dodnes pohýna k lepšiemu a demokratickejšiemu. Je to impulz, ktorý je pre našu spoločnosť jeden z najšťastnejších,“ povedal Valér Mikula, jeden z profesorov z Univerzity Komenského, ktorý už vtedy podporoval študentskú protirežimovú aktivitu.

Jej priami účastníci a autori publikácie zdôrazňujú, že 16. november 1989 je potrebné si pripomínať aj preto, že popri Sviečkovej demonštrácii išlo na Slovensku iba o druhý verejný protest voči režimu od roku 1968.

Rozhovor s jedným z organizátorov študentského protestu Milanom Novotným o tom, ako prebiehal protest a čo mu predchádzalo aj čo nasledovalo, si môžete prečítať tu.

Vo veku 88 rokov odišiel na večnosť profesor Július Krempaský, významný slovenský vedec a činorodý pedagóg, autor viacerých patentov, vedeckých článkov aj univerzitných učebníc, zakladateľ špecializovaného odboru zameraného na termodynamické vlastnosti. Profesne bol zviazaný s dnešnou STU a SAV, bol členom viacerých nadnárodných komisií a telies, pán profesor Krempaský sa venoval vzťahom vedy a náboženstva, patril do kultúrno-spoločenského milieu spojeného s kresťanskou pravicou po roku 1989.

Za svoje dielo bol ocenený viacerými cenami, o. i. Radom Ľudovíta Štúra, Cenou Slovenskej akadémie vied či Národonou cenou Slovenska.

Nech mu je zem ľahká a odpočíva v pokoji!

Hlavnou postavou evanjelia druhej adventnej nedele (8. 12. 2019) je sv. Ján Krstiteľ, predchodca Pána Ježiša, ktorý nás vyzýva: „Pripravte cestu Pánovi“ (Mt 3,1-12).

(1) Myslím si, že Ježiš nepotreboval predchodcu. Zaobišiel by sa aj bez neho. Ale predsa ho chcel. Tým nám zanechal posolstvo, že človeka pre svoje diela a činnosť potrebuje, že s nami počíta. Aj pre také dôležité dielo, akým je vykúpenie ľudstva. Ak niečo znamenáme, tak iba preto, že Boh sa rozhodol a s nami počíta.

(2) Ján žil asketickým spôsobom života. Ľudia súčasnej dobe snívajú o pozemskom živote bez asketiky, bez odriekania. Načo by umŕtvovali svoje zmysly? Lenže Ján v tomto spôsobe života vidí súčasť svojho poslania pripraviť cestu Pánovi. Dá sa pripraviť cestu Pánovi bez sebadisciplíny a sebazaprenia?

(3) Spôsob, ako pripraviť cestu Pánovi, Ján vidí aj v krste, keď krstí v Jordáne. Je to prísľub a záväzok ľudí, že chcú sa očistiť. Áno, pripraviť cestu Pánovi znamená nastúpiť cestu morálnej očisty. Mnohí to podceňujú, iní bagatelizujú, vraj je to jedno, ako žijeme. Nie je to jedno. Kresťan sa vždy musí namáhať a usilovať o svoju morálnu integritu. S Božou pomocou.

Požehnanú druhú adventnú nedeľu prajem všetkým.

Ilustračné foto: ePhoto.sk

Kresťania by nemali slová krst, krstiť či krstenie používať nesprávnym spôsobom. „Najmä ich nevzťahujme na veci (lode, autá, knihy, platne...) či zvieratá, ktoré sa nikdy nemôžu vnútorne ,pokristiť‘, lebo nie sú osoby,“ píše sa vo vyhlásení, pod ktorým je podpísaný predseda Subkomisie Konferencie biskupov Slovenska pre náuku viery, banskobystrický biskup Marián Chovanec (foto TASR – Dušan Hein).

Vo vyhlásení je uvedených viacero príkladov z náboženského pohľadu nesprávneho používania výrazov, ako krst knihy, krst ohňom či krstenie v zmysle karhania, z ktorých niektoré sa nachádzajú aj v slovníkoch slovenského jazyka.

„Pre nás, katolíkov, je krst prvá sviatosť, ktorou sa začína kresťanský život človeka. (...) Výraz ,kristiť‘ znamená ,pokristiť sa‘, teda špeciálnym spôsobom – osobne, duchovne a navždy – sa začleniť do Krista,“ píše sa vo vyhlásení, ktoré navrhuje, aby sa v prípade udalostí spätých vecami či zvieratami používali slová ako uviesť, predstaviť, dať do pozornosti či ponúknuť.

Vraj približne 30 percent 15-ročných slovenských žiakov označilo čítanie kníh za mrhanie času. Vyplýva to z dotazníka, ktorý študenti vypĺňali spolu s medzinárodným testovaním OECD PISA 2018.

Správu o tom včera zverejnil denník SME.   

Pri jej čítaní som si spomenul na Dennisa Kimbra, autora knihy Wealth Choice, ktorý pred pár rokmi robil detailné rozhovory s americkými milionármi čiernej farby pleti o ich životných návykoch, postojoch a denných rutinách. Okrem iného sa pýtal aj na ich čitateľské návyky. Vyšlo mu, že čierni milionári prečítajú v priemere asi 20 kníh ročne. A popri biznisovej literatúre si vedia vychutnať tiež životopisy alebo knihy o histórii.

K podobným výsledkom dospel aj ďalší autor, venujúci sa návykom bohatých a úspešných ľudí, Thomas Corley. Na svojom blogu uvádza, že 85 percent „self-made“ milionárov prečíta dve knihy a viac mesačne.

O miliardároch ako Peter Thiel, Elon Musk, Bill Gates či Warren Buffett je známe, že patria zároveň k vášnivým čitateľom a na internete sa dajú od nich nájsť zaujímavé knižné tipy. Vzťahu čítania kníh a úspechu v biznise sme sa dotkli aj počas besedy s českým podnikateľom Stanislavom Martincom a slovenským bankárom Rastislavom Blažejom na Košických Hanusových dňoch (videozáznam našej besedy s názvom „Kto bude nový Baťa“ nájdete TU).

Nechcem tvrdiť, že jediný alebo najvyšší zmysel čítania kníh spočíva v utilitárnom cieli zbohatnúť. Literatúra je sama osebe príjemnou kratochvíľou, bez ohľadu na jej ďalšie benefity.

Ani neplatí, že kto veľa číta, automaticky sa stane milionárom – aj keď mnohí milionári sú očividne zároveň zvedavými čitateľmi. V každom prípade, čítanie kníh určite nie je mrhaním času.

Podujatie Noc s Andersenom pri príležitosti narodenín dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena sa uskutočnilo v Centre pre deti a mládež Staromestskej knižnice. Bratislava 5. apríla 2013. Ilustračné FOTO TASR – Michal Svítok

Ankete portálu Politico sa venujem aj v texte o prezidentke Čaputovej, ale jednu vec ešte chcem vypichnúť. Najvplyvnejší rozkladač v Európe je podľa ľavých liberálov Dominic Cummings, hlavný poradca premiéra Johnsona. Cummingsa Politico nazvalo boľševikom (pozri obr.). Dôvod: Cummings môže za brexit, prekáža mu neefektivita britskej byrokracie, ktorú chce zmeniť, má bojovný prístup, je arogantný, obdivuje Bismarcka, bŕŕŕ!!, proste boľševik. Tí predsa vždy zbožňovali referendá, bojovali proti internacionalizmu a hlásali take back control, všakáno.

Prečo to píšem? Nuž, keď niekto ako bývalý ruský disident Vladimír Bukovskij prirovnal EÚ k ZSSR, tak to bol automaticky hoax, proti ktorému treba bojovať. Bukovskij preháňal, iste. Ale keď niekto nazve Cummingsa boľševikom, to už hoax nie je? Ktože to viac obdivoval Marxa, Cummings či nebodaj nejaký predseda Európskej komisie? 

Keď David Cameron pred referendom o brexite strašil, že odchod Británie z EÚ môže ohroziť mier, a teda znamenať návrat vojny, bolo to v poriadku, keď Boris Johnson povedal, že Londýn posiela do Bruselu 350 miliónov libier týždenne, bolo to klamstvo a hoax. A keď Tim Congdon v Standpointe zverejnil oficiálne vládne čísla, že to tak naozaj bolo, aj s vysvetlením v čom je problém, nikto sa nenechal rušiť. Johnson je ten nezodpovedný populista, Cameron ten zodpovedný štátnik.

Double standards ako z Oxfordského slovníka.

Foto: Politico/screenshot

Igor Matovič sa tretíkrát po sebe predviedol ako HR manažér, ktorý vie na poslednú chvíľu poskladať zaujímavú volebnú kandidátku a strhnúť na ňu patričnú pozornosť. Aj tentoraz Matovič cieli na rôzne typy opozičných voličov: samozrejme, je tu on, hrdina protikorupčného odboja so svojou lídrovskou 150-tkou, vpredu sú zas hviezdy masovej kultúry, tanečník Erik Ňarjaš z Let´s Dance, ale najmä niekdajší markizák, v posledných mesiacoch politický šoumen Jozef Pročko, ktorý má na svojom facebooku väčší zásah než Ľuboš Blaha (o dobe Pročka a Blahu písal pred časom kolega Jaroslav Daniška).

Keďže žijeme v dobe Threemy, viaceré strany to skúšajú na kandidátke s bývalými policajnými vyšetrovateľmi, Matovič ich pretromfol dvoma esami, bývalým šéfom tímu Gorila Lukášom Kyselicom a Romanom Mikulcom, exriaditeľom Vojenskej spravodajskej služby.

Ďalej sú tu kandidáti emócie, Anna Remiášová, matka zavraždeného Roberta Remiáša. Matovič chcel na kandidátke aj Zlaticu Kušnírovú, tá však odmietla. Pre ekológov je tu známy lesník Ján Mičovský, pre fanúšikov športu Karol Kučera. Nad svojimi štyrmi krúžkami budú asi najviac špekulovať kresťanskí voliči OĽaNO, zozadu sa im ponúkajú súčasní poslanci (Heger, Vašečka, Krajčí), spredu Anna Záborská či Peter Kremský, trochu hlbšie v poli psychologička Katarína Hatráková, ktorú nominovala KÚ.

Na prvý pohľad sa zdá, že Matovič, ktorého OĽaNO sa v posledných mesiacoch preferenčne prepadlo až do pásma ohrozenia, si vďaka kandidátke vylepšilo šance na opätovne slušný zisk. Necelé tri mesiace pred voľbami je však márnosťou čokoľvek odhadovať. Pred štyrmi rokmi, keď Matovič dosiahol oproti očakávaniam dvojnásobný počet hlasov, bola kľúčom k jeho úspechu emócia dvoch posledných predvolebných týždňov. Pôvodný opozičný favorit, Procházkova Sieť, ktorá stavala na kompetentnosti, bola vo finiši mdlá a nekonfrontačná, masa opozičných voličov sa tak presunula k autentickým bojovníkom proti Smeru, k Sulíkovi aj Matovičovi. 

Samozrejme, súčasní lídri opozície, Za ľudí a PS/Spolu, pôjdu na to celkom inak ako Procházka, proti Smeru sa budú vyhraňovať rovnako ako Matovič, len s menším ohňostrojom. No pre prerozdelenie hlasov v opozičnom pelotóne bude aj teraz rozhodujúce, s akou emóciou posledných dní dokráčajú jeho voliči k urnám. Ak sa presadí emócia hnevu a zaťatej päste, kandidátka Matoviča s Pročkom bude vyhľadávaným ventilom. Ak v opozičnom tábore emóciu hnevu preváži strach z povolebného chaosu aj pocit, že krajina potrebuje viac štandardnú scénu než extravagantné sólojazdy, Matovičov projekt sa do tretice vyčerpá. Viac si o tom povieme 1. marca.    

Na fotke Jozef Pročko počas predstavenia kandidačnej listiny OĽaNO v Bratislave 3. decembra 2019. FOTO TASR – Martin Baumann

Dnes, 4. decembra, krátko po polnoci zomrel v Prešove vo veku 93 rokov Mons. Ján Eugen Kočiš, emeritný pomocný biskup gréckokatolíckeho Pražského apoštolského exarchátu a abrittský titulárny biskup. Zaopatrený sviatosťami odovzdal dušu Pánovi v Dome sv. Kozmu a Damiána v Prešove v 69. roku kňazstva a presne deň po 52. výročí tajnej biskupskej vysviacky, ktorú prijal v Brne 3. decembra 1967. Bol druhým najstarším žijúcim biskupom byzantskej tradície na svete. Večná mu pamiatka!

Životopis zosnulého biskupa Kočiša nájdete tu. 

Na fotografii je gréckokatolícky biskup Eugen Kočiš. Zdroj: grkatpo.sk

Katolícki biskupi Malty vyzvali na spoluprácu a pokojné hľadanie pravdy a spravodlivosti. Pripojili sa k výzve prezidenta Georgea Vellu. Súčasná politická kríza nemá vyostrovať rozpory, uvádza sa vo vyhlásení troch biskupov krajiny, ktoré v utorok zverejnila arcidiecéza Malta.  

Príslušné inštitúcie by mali svoje povinnosti vykonávať s náležitou starostlivosťou a nestrannosťou, uviedli biskupi Charles Scicluna, Mario Grech a Joseph Galea-Curmi. Pozadím krízy sú súdne vyšetrovania prípadu v roku 2017 zavraždenej investigatívnej novinárky Daphne Caruanovej-Galiziovej. Podľa vyšetrovania stopy viedli až k vládnym kruhom.

Na Malte došlo k demonštráciám. V pondelok dav zablokoval na celé hodiny parlament. Predseda vlády Joseph Muscat oznámil svoju januárovú rezignáciu.

Medzitým Komisia EÚ v Bruseli varovala maltskú vládu pred politickým zasahovaním do vyšetrovania vraždy. Na Malte je v súčasnosti aj delegácia Parlamentu EÚ. (Viac infomácií nájdete tu).

Daphne Caruanová-Galiziová pracovala na tzv. „Maltských spisoch“ a chcela dokázať, že koncerny EÚ s pomocou Malty krátia vo veľkom štýle dane. V októbri 2017 ju zabila bomba nastražená v jej aute.

Na fotografii (zľava) biskup Mario Grech, arcibiskup Charles Scicluna a pomocný biskup Joseph Galea-Curmi. Zdroj: church.mt

Dnes sa v Londýne a na jeho predmestí začal samit NATO, dôvodom je 70. výročie založenia, tém viac než dosť – o stave sveta aj vnútorných napätiach v Aliancii.

Tie najnovšie vystihuje obsiahly rozhovor prezidenta Macrona pre Economist, kde hovoril o klinickej smrti Aliancie a nevedel odpovedať, či ešte platí článok 5, základ obrany členov NATO. Na Macrona hneď na úvod reagoval prezident Trump, výrok sa ho však dotkol a označil ho za nehanebný.

Aby stiahol pozornosť na seba, musel Trump niečím aj zabaviť médiá, vyhlásil, že keby nebol vo funkcii, svet by čelil tretej svetovej vojne. Vážnejšie bolo, keď opäť napomenul Nemecko, že Amerika a NATO financujú jeho obranu, zároveň ale ocenil, že od roku 2016 (keď sa stal prezidentom) sa počet štátov, ktoré dávajú na obranu dve percentá svojho HDP, čo je oficiálny záväzok, zvýšil z troch (bez USA) na deväť štátov. Zároveň sa zvyšuje celková suma na obranu v celej Aliancii.

NATO je vo zvláštnom stave, Macron kritizuje Američanov, Trump Nemcov, Merkelová a Európania Turkov, Erdogan hrozí všetkým. Dávno neplatí zakladateľský mýtus, že zmyslom NATO je držať Rusov (vtedy Sovietov) mimo, Nemcov dole a Američanov vnútri. Turci a Rusi spolupracujú v Sýrii, po zblížení s Rusmi volá aj Paríž, Rím či Budapešť, nemecká pasivita dlhodobo dráždi, pre Američanov je hlavná téma Čína, o čom zase Nemci, Francúzi, ale ani ďalší nechcú ani počuť.

Ak to zhrnieme, konsenzus a mocenská rovnováha, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne v rokoch 1945 – 1949, sú už dávno minulosť. Otázka je, či to NATO môže dlhodobo prežiť a v akej podobe.

Ak by európske štáty chceli Alianciu udržať, budú musieť oveľa viac hovoriť o Číne a Blízky východ riešiť skôr s Rusmi a tamojšími regionálnymi mocnosťami. Samozrejme, na to je potrebná aj autorita, ktorú reprezentujú viac zelené uniformy ako zelené témy.

Dôvod na slávnostný prípitok si ale NATO zaslúži, to, čo organizácia počas studenej vojny dokázala, bolo na prospech aj nám za druhou stranou plota.