Dnes ráno vo veku 95 rokov zomrel významný slovenský vedec, kritik a prekladateľ Július Pašteka. Narodil sa v roku 1924 v Seredi, študoval na gymnáziu v Trenčíne a francúzštinu a filozofiu na Komenského univerzite v Bratislave. Napísal desiatky kritík na diela európskej aj slovenskej literatúry, portrétov európskych aj slovenských výtvarníkov, písal tiež o svojich kolegoch-kritikoch, mal nesmierne široký rozhľad a záber. Viaceré jeho texty vyšli v posledných rokoch nanovo a stále pôsobili sviežo, ich čítaním človek získa rozhľad o intelektuálnych dejinách 20. storočia u nás. Pašteka rozumel katolíckej moderne a vôbec katolíckej kultúre, jeho texty budú navždy patriť k dôležitým dielam tunajšej katolíckej kultúry.

Mal som tú česť pred pár mesiacmi navštíviť pána profesora v jeho byte, vypočuť si jeho vážne aj zábavné rozprávanie, prezrieť si knihami zaťažené police v útulnom byte aj fotografiu predčasne zosnulej dcéry (ešte v detskom veku), ktorú mal celé desaťročia na svojom pracovnom stole.

Nikdy nezabudnem na príbeh jednej tajnej vraždy, ktorá sa údajne stala vo Viedni, ešte v čase Habsburgovcov a návštevy bohatého amerického finančníka, o ktorej hovoril s takým zaujatím a napätím, akoby bol jej svedkom, ako aj na jeho naliehanie, aby sme od jeho priateľa Viliama Turčányho získali poému, ktorú napísal svojej nešťastnej láske, ktorá nemohla jeho city opätovať (bola rehoľníčka), ktorá – ako vravel – patrí k tomu najlepšiemu, čo kedy Turčány napísal. Naša kultúra, vravel profesor Pašteka so smútkom, je ochudobnená, keďže nikdy nebola zverejnená.

Nepodarilo sa, poéma je podľa všetkého navždy stratená. Tajomstvo, o ktorom sa s nami vtedy podelil, však charakterizuje profesora Pašteku, vedel seba aj iných pre literatúru zaujať a nadchúť, akoby išlo o detektívku, napínavé dielo, kde sa autor a jeho dielo spája, kultúra sa v jeho podaní stávala nielen niečím živým a tvorivým, ale dramaticky-napínavým.

Profesor Pašteka bol nositeľom Veľkého kríža Rytierskeho rádu sv. Gregora Veľkého, nositeľom dvoch čestných doktorátov slovenských univerzít, ako aj ďalších štátnych vyznamenaní vrátane Rádu Ľ. Štúra I. triedy. V slovenskej kultúre po ňom zostala nezmazateľná stopa.

Nech odpočíva v pokoji!

Pohreb profesora Pašteku sa uskutoční v bratislavskom krematóriu vo štvrtok 21. novembra o 14:00 hod.

Foto: litcentrum.sk

Konzervatívny britský filozof Roger Scruton dostal v piatok od predsedu českého Senátu Jaroslava Kuberu Striebornú pamätnú medailu Senátu za činnosť takzvanej podzemnej univerzity v Československu v období normalizácie. Stalo sa tak v rámci oficiálnych podujatí pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie.

Scruton podľa českého týždenníka Echo predniesol ďakovný príhovor v češtine. Na fotografiách je nápadné, že nemá vlasy, čo zrejme súvisí s liečbou rakoviny. O diagnostikovaní závažného ochorenia informoval britský mysliteľ v lete.

Roger Scruton viedol v 80. rokoch bytové semináre pre disidentov v Prahe, Brne a Bratislave. O tom, ako prebiehali jeho aktivity na Slovensku, si môžete prečítať spomienkový text Jána Čarnogurského TU.

Britský konzervatívny mysliteľ Roger Scruton. FOTO – Pete Helme/rogerscruton.com

Harabin a Kotleba sa nedohodli, do volieb by nemali ísť spoločne, prvý z dvojice vyhlásil:

„Pôjdeme do volieb samostatne – ako možnosť pre takto zameraných vlastencov, ale nie proti nikomu, komu ide o normálne Slovensko. Vedú nás k tomu aj záväzky, ktoré máme k takmer 310-tisíc voličom, ktorí hlasovali za mňa v prezidentských voľbách, čo je približne o 100-tisíc viac hlasov, ako získal pán Kotleba.“

Predbežne to teda znamená dve veci: jednotný nacionalistický blok zatiaľ nevznikne a po druhé, spoločenský tlak najmä z náboženského prostredia na Kuffovu stranu KDŽP sa zvýši. Bude ľahšie kritizovať Kuffovu stranu za spájanie sa s Kotlebom, ako by bolo za spájanie sa s Kotlebom aj Harabinom. Odvrátenou stranou bude, že hádky v časti cirkevného prostredia budú ešte emotívnejšie.

Pre tradične založených kresťanov by bolo nešťastné, keby sa pridávali ku kritike KDŽP z liberálnych pozícií, musia byť schopní vlastnej kritiky a najmä obhajoby vlastného pohľadu na svet. Tak ako to bolo v čase Povstania aj v čase Pacem in terris počas komunizmu. Po včerajšku nie najhorší vývoj, to podstatné však ešte len príde.

Foto: Pavel Neubauer/TASR

Skautský inštitút organizuje dnes v Prešove o 17.00 v kaviarni Čukoláda diskusiu s názvom „Nepoddajne v čase totality“. Bude sa hovoriť o živote podzemnej cirkvi, tajných náboženských stretkách v bytoch odvážnych „nepoddajných“ veriacich, vydávaní samizdatov, vplyve vzdorovania komunistickej ideológii na rodinný a profesionálny život aj o samotnom Novembri 1989. Diskutovať budú Pavol Hric, Mária Dravecká a Ferdinand Uličný.

Skautský inštitút na Slovensku funguje necelý rok, no má za sebou viacero úspešných akcií. Jeho cieľom je organizovať verejné podujatia, diskusie, eventy s pozvanými hosťami na rôzne aktuálne témy.

Tento november je medzi skautmi skloňovaný častejšie, pretože je vlastne oslavou 30 rokov slobodného skautingu (pripomínajúc si tri zákazy v čase totalitného režimu). Event „Nepoddajne v čase totality“ so vzácnymi osobnosťami je otvorený pre (nielen skautskú) verejnosť, vstup je voľný. 

Kniha Krotitelia displejov z nášho vydavateľstva sa stala rýchlo jednou z najpredávanejších. Jej autorka Slávka Kubíková, ktorá napísala aj bestseller Klub nerozbitných detí, ju tento štvrtok o 18:00 predstaví v kníhkupectve Martinus na Obchodnej ulici v Bratislave. Špeciálnym hosťom bude Daniel Hevier. 

Príďte na prezentáciu knihy, ktorá pomáha vychovávať deti tak, aby život s digitálnymi médiami zvládli. No nie je to kniha len o deťoch. Autorka kladie provokatívne otázky každému vlastníkovi smartfónu a používateľovi internetu. Aby nám technológie nebrali viac, ako nám dávajú.

Tešíme sa na spoločné stretnutie.

Knihu Krotitelia displejov si môžete kúpiť v našom eshope. Prvý náklad sa už rýchlo vypredal, ale dotlač už máme na skade a objednávky vybavujeme do dvoch pracovných dní.

Len päť dní pred 17. novembrom 1989 bola v Ríme svätorečená Anežka Přemyslovna († 1282) , najmladšia dcéra českého kráľa Přemysla Otakara I., ktorá sa podľa vzoru svätého Františka z Assisi rozhodla pre rehoľný život.  

Na slávnosti sa vtedy zúčastnilo približne 10-tisíc pútnikov z ČSSR vedených kardinálom Františkom Tomáškom. „Vtedajšia československá vláda dokonca vypravila štyri mimoriadne lôžkové vlaky, stovky autobusov a dva letecké špeciály,“ pripomína agentúra TASR. Bohoslužbu, ktorú viedol pápež Ján Pavol II., v priamom prenose vysielala aj Československá televízia.

Udalosti spred 30 rokov si český národ v týchto dňoch pripomína trojdňovou národnou púťou do Ríma, na ktorej sa zúčastňujú dve tisícky veriacich na čele s kardinálom Dominikom Dukom a ďalšími biskupmi. Českú vládu reprezentuje minister zahraničných vecí Tomáš Petříček.

Kardinál František Tomášek (na fotografii z 80. rokov 20. storočia) sa narodil v roku 1899, vysvätený za kňaza bol v roku 1922. Za olomouckého pomocného biskupa ho v roku 1949 tajne vysvätil miestny arcibiskup Josef Matocha. V roku 1965 sa stal apoštolským administrátorom Pražskej arcidiecézy, počas Pražskej jari bol verejným podporovateľom spoločenských zmien.

Pápež Pavol VI. ho v roku 1977 vymenoval za kardinála in pectore, teda v tajnosti, a ešte v tom istom roku sa stal pražským arcibiskupom. Po páde totality požiadal o uvoľnenie z úradu a krátko nato v roku 1992 zomrel vo veku 93 rokov.

Foto – Wikipedia

Tak predsa sa to podarilo: strana Andreja Kisku Za ľudí dnes napokon pristúpila k takzvanému paktu o neútočení medzi PS/Spolu a KDH. Dohodu mali podpísať už v pondelok, ale zhruba v čase, keď Kiska cestou z Popradu oznamoval, že prichádza do Bratislavy, aby podpísal pakt o neútočení, mu predstavitelia PS/Spolu odkázali e-mailom, že dohodu nepodpíšu, ale pošlú ju kuriérom. Zvonka bolo len ťažko uveriť, čo predvádzajú lídri strán, ktorí sa tvária, že sú v porovnaní so starou opozíciou (SaS a OĽaNO) tou štátnickejšou časťou opozície.

Dnes síce uzavretie paktu zvládli bez kuriéra, no aj tak sa z ich slov a výrazov tváre dalo čítať, že tento akt mali odložiť alebo to už nechať tak. Vzájomne to medzi nimi totiž iskrí tak, že ani to divadlo nevedia zahrať poriadne.

Po Trubanovom deklaratórnom úvode vystúpil Andrej Kiska, ktorý povedal: „Možno na rozdiel od pána Trubana, ja som presvedčený optimista, som presvedčený o tom, že tak ako v minulosti aj teraz Slovensko zaberie a že ho vrátime späť občanom.“ Nebolo celkom jasné, prečo Kiska začal tak trochu jedovatou slinou („na rozdiel od pána Trubana“), zjavne tomu nerozumel ani Truban, ktorý mal problém po týchto slovách udržať pokoj v mimike.

Kiska o pár minút znovuoživil už inak mŕtvu tému, ktorú pôvodne predostrel verejnosti, aby zakryl dojem rozbíjača jednoty po tom, čo odmietol spoločnú koalíciu Za ľudí s PS/Spolu. Hoci si Kiska určite sám uvedomuje, že akýsi päťblok PS/Spolu, Za ľudí, KDH, SaS a prípadne aj OĽaNO je fantazmagóriou, aj dnes zopakoval, že po poslednom prieskume Focusu je stále na stole otázka veľkej predvolebnej koalície Bloku zmeny, aby nehrozilo riziko prepadu hlasov. Súčasne pripustil, že „nemáme žiadne signály od jednotlivých lídrov“ o tom, že by niekto takýto blok chcel. Zároveň dodal, že ak nastane ešte dramatická stiuácia, tak do termínu uzatvorenia kandidátok, teda do 1. decembra, by sme „mali byť schopní dohodnúť sa do 24 hodín“.

To znervóznilo aj Alojza Hlinu, ktorý sa ovládol a zahryzol si do jazyka („teraz povedať a nepokaziť“), po ikstýkrát zopakoval, že KDH pôjde do volieb samostatne, lebo len tak to dáva zmysel.

Krátko nato Truban zdôraznil, že progresívci a Spolu tlačili na spoluprácu (myslel tým spojenectvo s Kiskom) 18 mesiacov, stále je tomu otvorený, ale otázka je, či je to ešte reálne: „Úprimne si nemyslím, že dobrá dohoda sa dá urobiť za 24 hodín (...) my nie sme diktátorské strany, máme množstvo členov, máme stanovy, predsedníctva, snemy, sme demokratické strany, hovoriť o tom, že takáto dohoda sa dá spraviť za 24 hodín, nie je reálne.“

Takzvaný pakt o neútočení plní dosiaľ v opozičnej politike najmä deštrukčnú rolu: odvtedy, čo ho v lete najskôr uzavrelo PS/Spolu s KDH, tá dohoda zjavne škodila KDH, ktoré si samo odkrylo najcitlivejšie miesto, čo následne využil na cielené a niekoľkotýždňové útoky delostrelec Igor Matovič. Teraz ho uzatvára PS/Spolu a KDH s Andrejom Kiskom, ktorý pri tej príležitosti súťaží s PS/Spolu o rolu opozičného lídra, preto sa prezentuje ako hlavný zjednocovateľ, ktorému nestačí tento pakt, ale chce utopický Blok zmeny. No exprezident súčasne strieľa aj do KDH – keď pri podpise paktu hovorí, že ohrozené strany ako KDH či SaS by nemali riskovať prepadnutie hlasov, ale ísť pod spoločné krídla s Kiskom aj progresívcami.

Ak chcú opoziční lídri ešte v časti verejnosti vzkriesiť pocit, že zmena je možná a že sú schopní spolupracovať bez toho, aby sa vzájomne potápali, možno by bolo najlepšie, keby do volieb už spolu nijako nepaktovali a vymieňali si odkazy radšej cez kuriéra.

Neparlamentná strana Za ľudí sa pridala k dohode o neútočení, foto TASR – Pavol Zachar

Ešte pred Nežnou revolúciou v Československu sa 10. novembra zlomil režim aj v prvej balkánskej republike. Bulharsko si dnes pripomína 30. výročie od pádu komunistického režimu. Takzvaná „palácová revolúcia“ bola skôr prevratom v samotnej bulharskej komunistickej strane než zmenou politického režimu v krajine. Nakoniec však viedla k zmene pomerov a prvým demokratickým voľbám.

Na čele krajiny vďaka nej skončil dlhoročný vodca Todor Živkov, ktorý bol vylúčený z politbyra a nahradil ho liberálnejší komunista a bývalý minister zahraničných vecí Petăr Mladenov.

Živkov neobmedzene vládol Bulharsku 35 rokov a viedol jeden z najtvrdších komunistických režimov vo východnej Európe. Bulharsko bolo zároveň silným spojencom Sovietskeho zväzu. Bez súhlasu Moskvy by zrejme ani nedošlo k stiahnutiu Živkova. Jedným z dôvodov, prečo došlo k tejto výmene, je aj to, že Živkov nebol nadšencom Gorbačovovej glasnosti a perestrojky.

Nový režim zrušil obmedzenia slobody prejavu a zhromažďovania, ktoré viedli k prvej masovej demonštrácii 17. novembra, ako aj k vytvoreniu protikomunistických hnutí. Tie sa v decembri spojili do Zväzu demokratických síl na čele s neskorším prezidentom krajiny a bývalým disidentom Želju Želevom. Pamätným mottom demokratického opozičného hnutia sa stal slogan „Čas je náš“.

Zväz požadoval ďalšie demokratické reformy a najmä odstránenie vedúcej úlohy Bulharskej komunistickej strany z ústavy, k čomu došlo v priebehu nasledujúcich mesiacov. Neskôr vznikol podľa vzoru Poľska a Československa aj okrúhly stôl, z ktorého vzišla dohoda o prechode k demokracii.

Prvé slobodné demokratické voľby sa v Bulharsku uskutočnili v júni 1990. Vyhrali ich však komunisti už premenovaní na Bulharskú socialistickú stranu, ktorá v krajine pôsobí dodnes ako hlavná opozičná sila. Tieto voľby boli však sfalšované, čo následne viedlo opäť k protestom po celej krajine. Na základe toho koncom roka abdikovala aj posledná komunistická vláda.

Prechod krajiny k demokracii podobne ako v iných postkomunistických štátoch nebol jednoduchý. Hoci je v súčasnosti Bulharsko členom Severoatlantickej aliancie a aj Európskej únie, stopy 45 rokov trvajúceho komunistického režimu v Bulharsku cítiť aj 30 rokov od jeho pádu. Mnohí členovia bývalého socialistického zriadenia alebo ich potomkovia dodnes zastávajú dôležité posty v krajine.

Balkánsky štát taktiež trápia hospodárske ťažkosti, veľká emigrácia obyvateľstva, no predovšetkým korupcia, ktorá prerástla do všetkých aspektov života. A to je tiež jeden z dôvodov, prečo medzi ľuďmi naďalej prevláda nostalgia za bývalým režimom. V médiách tiež výročie zmeny režimu nerezonuje. Prečo je to tak, si môžete prečítať v staršom rozhovore s balkanistkou Zuzanou Piptovou-Vrabachev.

Na fotografii dlhoročný komunistický vodca Bulharska Todor Živkov. FOTO: Wikimedia Commons

V hlavnom meste Nemecka odhalili novú sochu amerického prezidenta Ronalda Reagana neďaleko miesta, kde v roku 1987 v legendárnom prejave vyzval sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, aby strhol berlínsky múr. Sochu v piatok slávnostne odhalil americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo.

Hlavné mesto Spolkovej republiky má sociálnodemokratického starostu, za ktorým stojí koalícia SPD, postkomunistickej Die Linke a Zelených. Podľa amerického denníka Wall Street Journal miestni ľavicoví politici roky brzdili snahu postaviť v Berlíne sochu Ronaldovi Reaganovi, ktorý bol známy ako konzervatívny obhajca slobody a symbol antikomunizmu. A tak bola socha teraz odhalená na terase, ktorá patrí k pozemku amerického veľvyslanectva.

Ronald Reagan má pritom pamätník vo Varšave a v Budapešti, kým v Prahe je po ňom pomenovaná ulica a v Krakove námestie. Gdansk má zase po bývalom americkom prezidentovi pomenovaný park. Nachádzajú sa v ňom sochy Ronalda Reagana a pápeža Jána Pavla II. vo vzájomnom rozhovore.    

Berlínsky múr rozdeľoval nemeckú metropolu od roku 1961, keď ho postavil východonemecký komunistický režim, aby zabránil útekom svojich obyvateľov do západnej časti mesta. Stal sa tak symbolom Studenej vojny. Strhnutý bol pred 30 rokmi, v novembri 1989.

Nová socha bývalého amerického prezidenta Ronalda Reagana v Berlíne. FOTO TASR/AP.

Inštitút vzdelávacej politiky zverejnil prieskum o atraktivite učiteľského povolania. Učiteľov a študentov učiteľských odborov sa pýtali na príťažlivosť pedagogického povolania, dôvody, ktoré ich od profesie najviac odrádzajú, alebo na to, čo by bolo potrebné zmeniť pre zatraktívnenie povolania učiteľa. Sledovali tiež rozdiely v názoroch z hľadiska ich veku, regiónov a pohlavia.

Výsledky prieskumu ukázali, že najčastejšími motiváciami pre výber učiteľskej profesie sú práca s mladými ľuďmi, vychovávanie a odovzdávanie hodnôt a odovzdávanie vedomostí. Ukázalo sa však, že spoločenský status povolania ako jeden z hlavných dôvodov výberu zaznamenal pokles z hľadiska veku. Z najstarších pedagógov (nad 61 rokov) ho uviedlo 15 percent, z najmladších to boli iba 4 percentá.

Čo sa týka študentov, väčšinu z nich odrádza od povolania podľa prieskumu nízky plat, zlý obraz o profesii, príliš veľa stresu a málo možností na profesijný rast. Takmer tri štvrtiny z nich sa plánujú po skončení školy zamestnať ako učitelia.

„Študentov z východného Slovenska a Trenčianskeho kraja relatívne častejšie od profesie odradili iné než platové dôvody,“ píše sa v analýze. „Naopak, pre študentov z Bratislavského a Trnavského kraja boli nízke platy významnejším faktorom neatraktivity učiteľskej profesie. Nízky plat je najzásadnejším dôvodom voľby iného povolania pre obe pohlavia, no častejšie odradil mužov než ženy.“

Ako najťažšie vo svojom povolaní považujú budúci učitelia nedostatok disciplíny a motivácie u niektorých žiakov, stres a veľké pracovné zaťaženie okrem vyučovania. Starších učiteľov trápi najviac nedostatok disciplíny a motivácie žiakov. Príliš veľa stresu trápi najmä pedagógov vo veku od 31 do 40 rokov.

„Ako najdôležitejšie zmeny na zlepšenie atraktivity učiteľskej profesie uviedlo najviac respondentov vyšší plat, vyššie spoločenské uznanie a lepší obraz profesie učiteľa, lepšie pracovné podmienky a viac možností na profesijný rast. Možnosť vyšší plat označilo 59 % respondentov z Prešovského kraja, zatiaľ čo respondenti z ostatných krajov Slovenska túto možnosť označovali frekventovanejšie (priemer za všetky kraje je 70 %),“ uvádza prieskum.

Napriek všetkému je väčšina učiteľov spokojná s výberom svojho povolania. Až 87 percent z opýtaných by sa preň rozhodli znova.

Ilustračné foto: TASR/Marko Erd