Na ilustračnej fotografii k tomuto textu správne vidíte zelené vlajky Kotlebovej ĽSNS. Nepochádzajú však z Pochodu za život, ale zo spomienky pri príležitosti 100. výročia úmrtia Milana R. Štefánika z mája tohto roku na Bradle. Na akcii sa zúčastnili tisícky ľudí, ktorí s ĽSNS nemajú nič spoločné. Podujatie ĽSNS neorganizovala, jej predstavitelia na nej nevystupovali, len sa so svojimi vlajkami zamiešali do davu. 

Ak sa prizriete bližšie, medzi zelenými vlajkami uvidíte členov Progresívneho Slovenska, zakladateľa Ivana Štefunka a Ondreja Prostredníka. V máji na takéto premiešanie davu upozornili Hospodárske noviny, ktoré to v reportáži zvlášť vypichli: „Slávnosť na Štefánikovej mohyle si pripravila aj jednu kuriozitu. V dave sa zhodou okolností stretli sympatizanti Progresívneho Slovenska a SPOLU v spoločnosti kotlebovcov. Zatiaľ čo fanúšikovia Kotlebovej strany kričali kritické heslá, progresívci a podporovatelia SPOLU ich karhali. Na slávnostnom kladení vencov sa zúčastnil aj šéf SPOLU Miroslav Beblavý. (...) Exšéf Progresívneho Slovenska Ivan Štefunko taktiež prišiel na akciu. Ocitol sa v dave medzi podporovateľmi ĽSNS.“ Poznámka bola uvedená ako paradox, nie ako odsúdenie účastníkov.

Tvrdil vtedy niekto, že pre prítomnosť ĽSNS bola celá myšlienka akcie – spomienka na Štefánika – chybná sama osebe? Spochybňoval niekto samotného Štefánika? Mal niekto výčitky, že sa na akcii zúčastnil? Kritizoval niekto progresívcov, že sa s nimi ocitli v jednom dave? Samozrejme, nikto, bolo by to úplne absurdné.

Voči ĽSNS sa vtedy z pódia ohradil Andrej Danko. Teraz sa voči zneužívaniu akcie viacnásobne ohradili organizátori Pochodu za život – pred konaním akcie aj počas nej, podobne aj mnohí účastníci počas akcie alebo po jej skončení v blogoch. Kotlebovcom nemohol nikto brániť prísť na Bradlo, podobne ani teraz na Námestie slobody. To však neznehodnocuje samotnú akciu.

Ak teraz človek sleduje reakcie v médiách a na internetových fórach, nemal by zabúdať oddeliť zmysel podujatia od správania menej ako percenta jeho účastníkov. My ostatní by sme si mohli pripomenúť, že ĽSNS bola pred jeden a pol rokom jediným navrhovateľom pro-life zákona – na škodu všetkých ostatných. Štefánik nebol fašista, rovnako ako nimi nie sú ani pro-liferi. Nech v ĽSNS študujú Štefánikov odkaz a nech sa učia, že pro-life postoj je o hodnote každého človeka bez rozdielu – tak ako to neustále zdôrazňujú organizátori Pochodu.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Reprofoto: hnonline.sk

Český ekonóm Lukáš Kovanda (na obr.) napísal krátku poznámku s dôležitou témou: porovnáva bohatstvo priemerného Čecha a priemerného Slováka, štúdiu, z ktorej čerpá, vydala poisťovňa Allianz. Krátky citát:

„Majetek průměrného Slováka dosahoval loni podle zmíněné studie Allianzu 58 procent majetku průměrného Čecha. Vskutku, průměrný Slovák vlastní nyní necelé tři pětiny toho, co průměrný Čech. Počítá se jak movitý, tak nemovitý majetek,“ píše s odkazom na nemeckú štúdiu Kovanda.

Česi zbohatli o. i. aj preto, že v uplynulom čase vzrástli ceny českých nehnuteľností. Ešte horšie dopadne naše porovnanie s Čechmi, ak sa majetky očistia od dlhov:

„Pokud porovnáme majetek Čechů a Slováků po odečtení dluhu, dopadají Slováci ještě hůř. Jejich majetek pak už totiž neodpovídá třem pětinám majetku Čechů. Ne. Majetek průměrného Slováka, pokud nepočítáme dluh, odpovídá jen o něco více než jedné třetině majetku průměrného Čecha, konkrétně 37 procentům.“

Kovanda svoj text uzatvára poznámkou, že pred zavedením eura bol priemerný Slovák na tom voči priemernému Čechovi lepšie, po desiatich rokoch s eurom sme si teda pohoršili. Kovanda v závere textu otvoril otázku, ako to súvisí s eurom.

Na túto krátku poznámku zareagoval ekonóm Pavol Minárik, ktorý vedie Katedru ekonomie a managementu na Cevro Institutu v Prahe a práve prípadná súvislosť s eurom sa mu zdá neopodstatnená, píše:

„Nárast bohatstva Čechov súvisí najmä s rastom cien nehnuteľností a nemá nič spoločné s eurom. Od roku 2009 (prijatie eura) vzrástli ceny na Slovensku o necelých 9 %, v Česku cez 45 %, pritom nehnuteľnosti tvoria okolo 40 % bohatstva domácností. Kovanda uvádza, že minuloročný rast bohatstva Čechov bol cez 4 %, to ide celé na vrub rastu nehnuteľností (tie vzrásti cez 10 %). Obávam sa, že Čech a Slovák s rovnakým domom budú mať odlišný majetok len kvôli cenám,“ píše Minárik.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: lukaskovanda.cz

Vo štvrtok 26. septembra sa v Univerzitnej knižnici v Bratislave uskutoční medzinárodná konferencia o využívaní archívnych dokumentov tajnej polície v štátoch bývalého komunistického bloku.

Na konferencii vystúpia odborní predstavitelia inštitúcií venujúcich sa tejto oblasti zo Slovenska, Nemecka, Poľska, Českej republiky, Slovinska, Rumunska, Lotyšska, Bulharska, Maďarska a Albánska. Budú hovoriť o spracovaní dokumentov komunistických bezpečnostných zložiek, o verejnej diskusii v jednotlivých krajinách, akú ich sprístupnenie vyvolalo, a o tom, aký to malo dosah na verejnú mienku.

Podujatie pri príležitosti 30. výročia pádu komunizmu organizuje Ústav pamäti národa v spolupráci s Európskou sieťou úradov spravujúcich písomnosti tajnej polície. Presný program konferencie nájdete na webovej stránke ÚPN.

V priestoroch Univerzitnej knižnice si od štvrtka môžu návštevníci pozrieť aj výstavu Prísne tajné! Výstava o dejinách ŠtB na Slovensku z dielne ÚPN.

V rovnaký deň sa v Poľskom inštitúte v Bratislave uskutoční aj slovensko-poľská konferencia „1989“. Na podujatí vystúpia Ján Čarnogurský, Radoslav Števčík a Martin Homza zo Slovenska a Łukasz Kamiński, Mateusz Gniazdowski a Maria Papierz z Poľska. Viac informácií o konferencii nájdete na webovej stránke Katedry slovenských dejín FiF UK v Bratislave.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Výstava ÚPN pod názvom Prísne tajné! o dejinách ŠtB na Slovensku. Zdroj: TASR/Henrich Mišovič

Samozrejme, prišli. A nebolo ich málo. Stalo sa to, čo sme všetci čakali. Že kotlebovci napochodujú na Národný pochod za život. Ich zástavy a zelené tričká sa nedali nevidieť. Netvorili väčšinu, možno to bolo jedno percento ľudí. Ale viditeľné. Lebo oni nerešpektovali žiadne upozornenia, výzvy ani prosby usporiadateľov. Niesli hrdo svoje zástavy a pre istotu mali na sebe ešte aj tričká s názvom strany a logom.

Tvárili sa, že oni môžu všetko, že pre nich žiadne pravidlá neplatia. Oni už fungujú v inej dimenzii, oni sú mimo tohto skazeného systému, nemusia preto nič rešpektovať. Pravidlá sú len pre slabých a bezmocných. Silní majú vlastné noty. A tým o sebe kotlebovci povedali veľmi veľa. Vieme ešte o niečo lepšie, s kým máme do činenia. Kotleba a jeho partia presne ukázali, ako si predstavujú demokraciu. Oni sú nad zákonom, nad dohodnutými pravidlami.

Ukázali, že nerešpektujú nikoho, ani ľudí, ktorí vyznávajú konzervatívne hodnoty. Nerešpektovali vlastne ani Katolícku cirkev, ku ktorej sa tak radi hlásia. Konferencia biskupov Slovenska bola predsa spoluorganizátorom Národného pochodu za život a na svojej stránke vyzvala účastníkov, aby sa zdržali akýchkoľvek nenávistných a extrémistických prejavov, ako aj politickej a inej reklamy. Slovenskí biskupi sa tak mohli presvedčiť, aký rešpekt majú u kotlebovcov. Žiadny.

Pre mnohých z nás to bol čudný zážitok, pochodovať bok po boku s kotlebovcami. Mne sa prihodilo, že som bola na konci sprievodu, ktorý už ani nedostal možnosť odpochodovať. Boli sme dosť nahusto natlačení v uličke za hlavným námestím a čakali, či nás ešte pustia pochodovať. Nejaký čas som tak musela stáť bok po boku s Mariánom Kotlebom. Mala som tak možnosť sledovať ho asi z pol metra. Bol tu so svojím malým synom, venoval sa najmä jemu. Okolo neho boli asi štyria mocní chlapi, ochranka s vysielačkami.

Vlastne to je tak, Marián Kotleba sa aj na pochod za život, kde boli ľudia naladení veľmi mierumilovne, bojí prísť bez ochranky. Celý čas sa usmieval, tak sám pre seba, a užíval si, ako so všetkými vybabrali. Smutné bolo vidieť, že v jeho partii už neboli len mladí nezrelí chalani, ale aj ľudia v strednom veku, upracovaní ľudia s vráskami v tvári, natiahnutí v zelených tričkách.

Takto na diaľku by som sa chcela poďakovať mladému mužovi, ktorý odvážne stál v centre námestia s transparentom Áno životu, nie Kotlebovi. Bolo to odvážne gesto, lebo mohol aj dostať. Ale hovoril za veľa ľudí na pochode, ktorí to cítili podobne. Vďaka! Aj vďaka vám sme sa mnohí na tom pochode cítili lepšie.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Spisovateľ Daniel Hevier dnes na svojom Facebooku zverejnil svoj osobný príbeh, ktorý stojí za širšiu pozornosť:

„Toto je moja účasť na Národnom pochode za život, toto je moje svedectvo, toto je svedectvo dieťaťa, ktoré sa nemalo narodiť. Bolo to asi koncom mesiaca marca roku 1955. Pred gynekológom stála mladá žena Štefánia a lekár jej potvrdil, že je naozaj tehotná (voľakedy sa hovorilo v požehnanom stave, ale v tejto ordinácii určite nie). Namiesto gratulácie jej však striktne prikázal, že TO si musí nechať zobrať. Mal na to dôvody, moja mama mala ťažké poškodenie obličiek (vtedy sa hovorilo ľadvín).

Neprichádzalo do úvahy, aby rodičku, pardon pacientku, vystavili takému ťažkému riziku, že pri pôrode príde o život alebo že sa narodí poškodený jedinec. Sme uprostred päťdesiatych rokov, len nedávno dozneli popravy ľudí, väznili sa kňazi a rehoľníci, kradla sa pôda roľníkom, zatvárali sa politickí väzni. Aj medicína bola ideologická. Kto by odmietol očkovanie, dopustil by sa sabotáže na socialistickom zdravotníctve. Lekári-gynekológovia nemali možnosť výhrady vo svedomí, buď uskutočňovali potraty, alebo ich prinajlepšom preradili za obvoďákov v zastrčenom regióne, alebo išli k lopate. V takýchto kulisách doby moja mama povedala statočne: NIE. Ja si to dieťa nedám zobrať.

A tak som sa narodil. (Mimochodom, po mne ešte moja sestra a naša mamička sa dožila požehnaných 60 rokov, posledných 15 s dlhotrvajúcou rakovinou.) Aj plod, ktorý dostal meno Daniel, sa narodil bez poškodenia, ak len nerátame zvýšenú hyperemocionalitu vedúcu k umeleckej tvorbe...

Celý život som zasvätil tvorbe pre deti a mládež. Ročne uskutočním množstvo besied, väčšinou v preplnených telocvičniach. Keď som to tak rátal, tento rok som sa mohol stretnúť asi so 6000 deťmi. A teraz sa dozvedáme, že počet potratov u nás klesol na 6024. (Počet usmrtených pri nehodách bol 229, počet zavraždených 67). A detí 6024. Úžasný úspech, však? Namiesto desaťtisícov detí príde o život len niečo vyše 6000. To je 20 plných telocviční na dvadsiatich školách v dvadsiatich mestách, ku ktorým som sa prihováral tento rok. Je to možno plný štadión detí, ktoré vytvorili tú úžasnú atmosféru na Slovane. Je to celé mesto Gelnica. Celá Gelnica detí nežije. Zabili sme ich. Pardon, pripravili sme ich o dar života. Ešte stále tvrdé? Tak dobre: Nedovolili sme im narodiť sa. Nazvime to hocijako, eufemisticky umelé prerušenie tehotenstva, vždy je to to isté: dokonalé a dokonané prerušenie života. Isteže, lekári dnes už majú možnosť nevykonávať túto činnosť. Ale prečítajte si rozhovor s gynekológom Matúšom Chudom a uvidíte, aké vlčie vzťahy medzi nimi panujú.

Keď som písal libreto k Povolaniu pápež, mnohé repliky sme museli z časového dôvodu vynechať. Ale jeden citát Jána Pavla II. ostal: „Za každou vinou ženy treba vidieť muža.“ Za každým týmto zúfalým činom ženy (a nehovorte mi, že zbavenie sa daru života nie je výrazom zúfalstva), treba vidieť našu vinu, vinu spoločnosti, vinu blízkych, ktorí sme jej v tomto rozhodovaní nepomohli prikloniť sa na stranu života.

Dnes odsudzujeme barbarstvo Sparťanov, ktorí usmrcovali nedochôdčatá, pohoršujeme sa nad kanibalizmom. Usmrcovanie našich detí je kanibalizmom tejto „kultúry“. Raz sa budú naši vnuci a pravnuci (ak im dovolíme narodiť sa) hanbiť za civilizáciu, ktorá dovolila, ktorá nezakázala usmrcovať novoprichádzajúce životy, ktorá dobrovoľne odmietala Boží dar života.
Toto je moje svedectvo, môj postoj a názor, moja účasť na Národnom pochode za život.

Podpísaný Daniel Hevier, ktorý mal možnosť narodiť sa.“

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Facebook Daniela Heviera

V nedeľu (22. 9. 2019) je evanjelium Ježišovým podobenstvom o nepoctivom správcovi (Lk 16,1-13). Majiteľ zistil, že správca podvádza a zle spravuje jeho majetok. Preto sa rozhodol, že správcovi dá padáka. 

(1) Človek by očakával, že správca sa zmení, že oľutuje, že podvádzal, že bude prosiť o odpustenie. Ale nie. On sa nezmenil. Aj budúcnosť si zabezpečuje podvodom. Tak konajú „synovia sveta“. Premena na „synov svetla“ sa nerodí nikdy ľahko. 

(2) „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás prijali do večných príbytkov!“ Cesta „synov sveta“ však nie je beznádejná. Majetok, hoci aj nespravodlivý, možno použiť ako almužnu na pomoc tým, ktorí to potrebujú. Takto dobro konajúci môžu nadobudnúť miesto v nebeskom kráľovstve. Vďaka tomu, že konajú dobro (Kodell, 110).

(3) Nezriedka si myslíme, že duchovné je viac ako materiálne. A som presvedčený, že je to pravda. Na druhej strane, niektorí si preto myslia, že ak vedia spravovať duchovné veci, vedia spravovať aj materiálne. A naopak. Ježiš varuje, že to tak byť nemusí. Vždy existuje nebezpečenstvo podriadiť duchovné veci tým materiálnym. A nezriedka si človek ani nevšimne, že pravému Bohu už prestal slúžiť a slúži už len mamone. Hľa, ako sa z „duchovného“ môže stať úbožiak.

Požehnanú nedeľu prajem všetkým. Nech v nás rastie túžba po večnom živote.

Ilustračné foto: express.co.uk

Práve sa skončil 63. ročník cyklistických pretekov Okolo Slovenska. V Senici vyhral pri hromadnom špurte úradujúci majster Európy Talian Elia Viviani. Celkovým víťazom sa stal Belgičan Yves Lampaert. 

Slovensko si týmto ročníkom urobilo vo svete cyklistiky dobrú reklamu. Hoci sú naše preteky z pohľadu kategórií na tretej najvyššej úrovni, boli zaujímavé a dramatické. 

Veľkým úspechom bola už len prítomnosť piatich tímov „prvej ligy“, ale tam sa to neskončilo. Lukáš Timko vo vysielaní RTVS na záver dnešnej etapy zhodnotil aj ďalšie pozitíva: napríklad, že počas celých pretekov, ktoré trvali štyri dni, nedošlo k žiadnemu pádu (jeden menší sa stal na konci prvej etapy, ale bol tesne pred cieľom, takže sa nedostal do tímových vysielačiek). Nie je to samozrejmosť a z pohľadu bezpečnosti ide o skvelú vizitku. Pre väčšinu jazdcov zo špičkových tímov je účasť na Okolo Slovenska prípravou na majstrovstvá sveta (ktoré sa začínajú už zajtra a vyvrcholia budúcu nedeľu). Nikto sa nechce zraniť, takže reputácia o hladkom priebehu podujatia dobrému menu pretekov len pomôže. 

Silnou stránkou bola tento rok naozaj zostava. „Mená, ktoré šprintovali v tejto poslednej etape, nám môžu závidieť aj mnohé preteky kategórie World Tour,“ pridal poznámku Lukáš Timko. Narážal na to, že na hlavnej ceste v Senici súperili o víťazstvo Viviani, Démare či Kristoff. 

Samozrejme, treba pochváliť aj Erika Bašku z Bory, ktorý dokázal pri špurte držať „krok“ so svetovou extratriedou. 

Veľkým povzbudením je iste aj množstvo ľudí pri cestách, ktorí vyšli povzbudzovať, hoci vedeli, že okolo nich neprefrčí Peter Sagan. Svedčí to o tom, že povedomie o cyklistike medzi Slovákmi rastie a že po Saganovej ére na cyklistiku nezanevrieme. A pokojne privítame medzi našimi kopcami a dolinami aj iné hviezdy Tour de France. 

Na snímke (TASR – Lukáš Grinaj) víťazi jednotlivých kategórií. 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Dnes večer sa v Bratislave začína sprievodné podujatie k Národnému pochodu za život BHD Life. Večer o 20.00 na Malej scéne sa bude konať politická diskusia, ktorú organizuje Postoj, vystúpia viacerí poslanci a poslankyne, ktoré predkladajú zákony o ochrane života a budú odpovedať na otázky, ako sa chcú posunúť zo súčasného bodu k lepšej ochrane. Príde Eva Smolíková, Milan Krajniak, Richard Vašečka, Marek Krajčí či Eva Greyová. Ak im chcete niečo povedať priamo, oplatí sa prísť. Moderovať bude náš redaktor, ktorý k téme Národného pochodu za posledný týždeň priniesol najdôležitejšie texty – Pavol Rábara.

Predtým o 18. hodine bude jedna z možno najdôležitejších prednášok na túto tému – opis toho, čo sa stalo v Poľsku, hovoriť bude Tymoteusz Zych (na obr.). Je to neuveriteľné, že susedíme s krajinou, ktorá je nám spoločensky a nábožensky blízka, kde boli zakázané potraty už pred 26 rokmi a o Poľsku počúvame z liberálnej tlače samé mýty a nepravdy. Pritom poľský príklad svedčí o presnom opaku, ako zmena zákona vychováva spoločnosť k úcte k životu aj k väčšej zodpovednosti. Vystúpenie Dr. Zycha by malo zaujať aj preto, že nás budúci týždeň čaká parlamentná debata o obmedzení potratov, kde sa bude diskutovať aj o zákonoch, ktoré pripomínajú ten poľský.

Na BHD Life toho bude cez víkend viac, celý program nájdete tu. 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Budem pôsobiť trochu rodinkársky, ale pokiaľ mi pamäť siaha, ešte žiaden slovenský gynekológ, ktorý odmieta vykonávať potraty, nepomenoval tak otvorene, akej atmosfére títo lekári čelia vo svojich kolektívoch.

Môj švagor Matúš Chuda hovorí, ako si ho kolegovia v ružinovskej nemocnici chceli otestovať, keď ho zaradili do služby na potrat, ale aj o istej hrubosti v tomto prostredí: „Pred rokmi sme mali prípad pôrodu chlapčeka bez rúk a nôh, ktorý „ušiel“ ultrazvukovému vyšetreniu. Boli to starší rodičia, pre ktorých to bola posledná šanca mať dieťa, a narodilo sa im takto postihnuté dieťa. A viacerí kolegovia vtedy strašným spôsobom odsúdili prenatálnu starostlivosť obvodného gynekológa so slovami, ako sa „toto“ mohlo narodiť. Po rokoch som v obchodnom centre videl zvláštne utekať chlapčeka na špičkových protézach na rukách i na nohách. Hneď mi napadlo, či nejde o toho chlapčeka z našej nemocnice. Mne to nedalo, prihovoril som sa otcovi a opýtal som sa ho, či sa jeho syn nenarodil náhodou v Ružinove v tom a v tom roku. Bol to on a jeho otec mi vyrozprával dojímavý príbeh o tom, že by svojho syna nevymenil za nič na svete. Je najšikovnejší v triede, vybavili mu protézy z Rakúska preplatené poisťovňou a ich chlapec je poklad. Ja som vtedy povedal, že všetci tí kolegovia, ktorí mi tam rozprávali tie historky, by mali dnes stretnúť tohto chlapca a najmä jeho rodičov, ktorí sa tešili zo svojho jediného syna.“

Matúš Chuda ďalej hovorí, že v nemocnici v Ružinove, sa začali robiť opäť potraty na požiadanie, hoci predtým si aspoň tu držali líniu, že potraty na pôdu univerzitnej nemocnice nepatria, keďže nesúvisia s medicínou. Opisuje tiež, ako sa zhoršuje atmosféra voči lekárom, ktorí ich nechcú robiť, a ich hlavnou ochranou je tak len výhrada vo svedomí.  

Na záver vysvetľuje, prečo víta nedeľňajší Pochod za život: „(...) Vo svojom pracovnom prostredí si pripadám často ako úplný exot a zrazu sa tu vynorí masa ľudí, ktorá ide do ulíc s rovnakým názorom, aký mám aj ja, s veľkou podporou, že v tom nie som sám.“

Celý rozhovor si môžete prečítať na portáli www.nm.sk.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

V Taliansku nie je ani na chvíľu nuda. V auguste padla vláda Salviniho Ligy a Hnutia 5 hviezd (M5S), začiatkom septembra vytvorili novú vládu dovtedy zarytí nepriatelia, M5S a ľavicová Demokratická strana (PD), uplynulo len pár dní a z koaličnej PD odchádza expremiér Matteo Renzi aj so skupinou prívržencov. A komentátori dnes ešte menej než včera veria, že Conteho vláda vydrží aspoň rok.

Líder PD Nicola Zingaretti sa tak ocitol v absurdistane, ktorého sa najviac obával: Zingaretti si totiž po rozpade starej vlády želal rýchle predčasné voľby, a to aj za cenu, že by ich suverénne vyhral Salvini. Veril totiž, že PD bude silnou opozíciou a že sa mu podarí rozhádanú stranu stmeliť. Lenže bol to Matteo Renzi, ktorý v auguste zavelil, že PD musí aj za cenu veľkých kompromisov zabrániť predčasným voľbám, po ktorých by si Salvini uzurpoval všetku moc a ovládol krajinu. Mnohí Renziho upodozrievali, že napriek vznešeným slovám mu ani tak nejde o Taliansko, ale najmä o zámer vytvoriť vlastnú stranu, v čom by mu predčasné voľby zabránili.

Renzi však svojím rétorickým zápalom strhol na svoju stranu väčšinu PD, Zingaretti sa neochotne prispôsobil a na radosť Bruselu, Berlína a Paríža vstúpil do koaličnej vlády s chaotickým spolkom, akým je M5S.

No a ešte ani nestihlo prvýkrát napršať a Zingaretti sa prizerá, ako Renzi spolu s nasledovníkmi opúšťa stranu a ešte milosrdne odkazuje, že spoločnú vládu M5S a Zingarettiho bude podporovať. Conteho vláda sotva vznikla a už závisí od rozmarov Renziho, ktorý sníva, ako sa opäť stane Macronom talianskej politiky.

Renzi sa hneď v rozhovore pre La Repubblica pozicionoval do role hlavného vyzývateľa Salviniho („nevyhlasujem vojnu Zingarettimu, ale Salvinimu“, „najbližšie mesiace strávim tým, že budem bojovať proti salvinizmu na námestiach, v školách, vo fabrikách“). Oboch Matteov, Renziho aj Salviniho, všeličo spája, sú nadmerní egocentrici, ktorí veria vo svoju misiu záchrancov upadajúceho Talianska, ale zatiaľ to nijako nevyzerá, že by mohol Salviniho vážne ohroziť práve Renzi.

Ten hovorí, že ideologicky nie je vpravo ani vľavo či v strede, ale „za budúcnosť“, lenže po rokoch premiérovania už pre mnohých Talianov patrí skôr do minulosti. Salvini síce v auguste vybabral najmä sám so sebou, keď sa v tranze z predčasných volieb vyhnal z vlády, ale má naďalej veľkú mocenskú perspektívu: jeho Liga zastáva koherentnú ideológiu, zmes ekonomického populizmu a nacionalizmu, ktorá oslovuje emócie aj pudy väčšiny Talianov. Už teraz obieha so svojou propagandistickou mašinériou celú krajinu, napokon, aj ako minister vnútra trávil každý deň tak, ako keby bol v nepretržitej predvolebnej kampani.

Matteo Renzi tak odchodom z koaličnej PD a vyhlásením vojny salvinizmu najviac potešil samotného Salviniho. Teda toho Mattea, ktorý sa každé ráno budí s pocitom, že deň zúčtovania s rímskym aj bruselským establišmentom sa blíži.   

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.    

Matteo Renzi ešte ako taliansky premiér sa usmieva počas tlačovej konferencie pre zahraničných novinárov v Ríme 22. februára 2016. FOTO TASR/AP