Krátke správy redakcie

Lukáš Krivošík pred 97 d

Vo veku 95 rokov zomrel Robert Mugabe, bývalý prezident Zimbabwe, ktorý fakticky vládol svojej krajine od roku 1980 do prevratu v roku 2017. K jeho vláde patrila okrem iného katastrofálna hyperinflácia, ktorá na vrchole v novembri 2008 dosiahla úroveň 79 miliónov percent. Nepomohli ani úradné ustanovenia, ktoré obchodníkom zakazovali zvyšovať ceny. Hyperinfláciu totiž poháňalo tlačenie peňazí vládou, aby mala na svoje výdavky.

Ekonomický rozklad meny v roku 2009 vyústil do používania mien okolitých štátov či amerického dolára. O opätovné zavedenie vlastnej meny sa Zimbabwe pokúsilo tento rok.

Je príznačné, že Robert Mugabe, ktorého ideológia mala byť okrem iného inšpirovaná aj Mao Ce-tungom, si v poslednom čase chodil liečiť svoje zdravotné problémy do Singapuru. Teda do štátu, ktorý po získaní nezávislosti robil veľmi odlišnú ekonomickú politiku ako Mugabe u seba doma. V Singapure tiež zomrel.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Bývalý prezident Zimbabwe Robert Mugabe. FOTO – TASR/AP

Martin Hanus pred 98 d

Robert Fico dnes na svojom facebooku zverejnil video, v ktorom sa celou štátnickou váhou postavil za odsúdeného poslanca ĽSNS Milana Mazureka. Líder Smeru sa pýta, či sa máme po rozsudku Najvyššieho súdu „báť povedať, že časť Rómov zneužíva sociálny systém“, ďalej háji Mazureka tým, že čerstvý exposlanec povedal len to, „čo si myslí takmer celý národ a ak popravíte niekoho za pravdu, urobíte z neho národného hrdinu“, hovorí, že po takomto rozsudku budú preferencie Kotlebu len utešene rásť alebo že to už môže polícia rovno vojsť do akejkoľvek krčmy a „všetkých hostí vrátane ležiacich psov pozatvárať“.

Ak preferencie ĽSNS naozaj porastú, tak po dnešku bude možné povedať, že k tomu prispel nielen rozsudok Najvyššieho súdu, ale aj plne oslobudzujúce slová trojnásobného premiéra, ktorý Mazurekov rasizmus povolal späť do politického salóna.

Fico dobre vie, že Mazurek nebol odsúdený za reči v krčme, ale za verejné vystúpenie v rádiu Frontinus, takisto vníma, že nehovoril len akési banality o tom, že časť Rómov zneužíva sociálny systém, ale o „cigánskych asociáloch“ z cigánskych osád, ktorí „nikdy pre náš národ, pre náš štátny rozpočet, pre našu kultúru neurobili nič“ a v súvislosti s rómskymi deťmi v osobitných školách vravel o „zoologickej záhrade“. 

Samozrejme, hoci Mazurekove reči boli rasistické, je úplne legitímne sporiť sa, či takéto prejavy má postihovať trestný zákon, ako je to na Slovensku. To je napokon predmetom odvekých polemík o miere slobody prejavu, aj to je dôvod, prečo mal napríklad autor týchto riadkov z verdiktu NS zmiešané pocity.

Fico si však s dôsledkami svojich slov nerobí ťažkú hlavu, jediným účelom jeho facebookového videa je surfovať po pudoch, nadbiehať krčme aj ĽSNS a otvárať si nové, dosiaľ netušené povolebné možnosti.

Robert Fico sa takto oblúkom vracia do svojich lídrovských začiatkov: krátko po tom, čo pred 20 rokmi vznikol Smer, vtedy mladý, zhruba 36-, 37-ročný politik s premiérskymi ambíciami na mítingoch rád rečnil o rómskej otázke, jeho hitom bol farmársky zákon, ktorý by pomáhal zakročiť proti zlodejom zemiakov a podobne. Jeho premiérsky sen mu vyšiel s istým oneskorením, od roku 2006 vládol krajine s poldruharočnou prestávkou až do minulého roka. 

Okrem bezpečnostných opatrení, ktoré spadajú do agendy represívnych zložiek, však jeho Smer za celé tie roky neprišiel so žiadnym väčším plánom, ako riešiť problémy s Rómami, prehlbujúce sa starosti a napätia tak ležali na bedrách samospráv, cirkvi či mimovládok. Roberta Fica to však nezaujímalo, lebo vie, že takýto plán by bol nákladný, jeho uskutočňovanie by zaberalo dlhé roky až desaťročia, neprinášalo by žiadne politické body, ale skôr kyslé tváre nemalej masy voličov, pre ktorých riešenie tohto problému nemá presahovať slotovsko-kotlebovský rámec „dlhý bič, krátky dvor“.  

Marian Kotleba svojho času – až kým sa nezačal báť zákonov – rád hovorieval o „cigánskych parazitoch“. Ale aby sme sa dostali k jadru slovenského problému, treba ho premenovať: sú ním politici, ktorí už desaťročia parazitujú na rómskom probléme, pričom sa na začiatku aj ku koncu svojej politickej kariéry správajú a hovoria rovnako ako Robert Fico.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Predseda Smeru Robert Fico kráča k volebnej urne počas parlamentných volieb, 20. september 2002. Foto: TASR – Ivan Majerský 

Martin Hanus pred 98 d

Prvý letný prieskum agentúry AKO prináša po dlhom čase povzbudivé signály pre stranu Andreja Kisku. Podľa prieskumu, ktorý robila agentúra pre Hospodárske noviny, by dnes Za ľudí (zber dát sa konal na konci augusta) volilo takmer 9 percent voličov, doterajšie tri prieskumy Focusu vrátane posledného z polovice augusta namerali Kiskovej strane len okolo piatich percent. Inak sú výsledky AKO podobné ako v poslednom Focuse, Smer leží okolo 20 percent, koalícia PS/Spolu má zhruba 15, ĽSNS okolo 11 percent. AKO prináša o niečo lepšie správy pre SaS aj OĽaNO, ktoré napriek preferenčnému vzostupu Kiskovcov sa držia pri deviatich, respektíve siedmich percentách. Naopak, horšie je to s KDH, ktoré kleslo na 6,3 percenta.  

Samozrejme, treba si počkať na ďalšie merania a trendy. V tejto chvíli je predčasné tvrdiť, či v prípade Hlinovho hnutia ide skôr o štatistickú odchýlku alebo o mierny pokles, ktorý súvisí s rastom Kiskovej strany alebo napríklad s nadviazaním tesnejšieho spojenectva s PS/Spolu. V každom prípade je však pre KDH nová Kiskova strana najnebezpečnejším súperom v boji o hlasy voličov. Kiska požíval ako prezident u voličov KDH značnú dôveru, navyše, od vzniku strany sa pozicionuje ako umiernený konzervatívec a do svojej strany prilákal Veroniku Remišovú či Janu Žitňanskú, teda političky, ktoré majú v radoch kádeháckych voličov pozitívnu rezonanciu. Pre Alojza Hlinu by bolo preto najlepšie, keby Kiska príliš nestúpal a keby ho skôr okolnosti vracali do pomerne nedávnych úvah o volebnej trojkoalícii s liberálnym tandemom PS/Spolu.

 Z prieskumu AKO vyplýva, že dnes je tu okolo 47 percent voličov, ktorí sú ochotní voliť niekoho z veľkého opozičného bloku (PS/Spolu, SaS, Za ľudí, OĽaNO, KDH). Ale ako sa tieto pomery medzi jednotlivými stranami napokon premiešajú, sa začiatkom septembra dá len veštiť.

PS: Niektorí čitatelia sa pozastavili nad tým, prečo sme v tejto súvislosti nespomenuli aj včera zverejnený prieskum agentúry MVK, kde napríklad KDH dopadlo podstatne lepšie. Dôvod je prozaický: táto agentúra už dlhodobo nepožíva práve najlepšiu povesť, nie je členom Slovenskej asociácie výskumných agentúr, to okrem iného znamená, že metodologickú hodnovernosť jej údajov nevie odborná komunita v prípade potreby skontrolovať. 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

 Zdroj foto: Facebook Andreja Kisku

Lukáš Obšitník pred 98 d

Boris Johnson hrá o všetko, je to však lepšie ako neustály chaos a cesta k nevyhnutnej prehre, po ktorej tri roky šla Theresa Mayová, napísal James Forsyth, komentátor britského konzervatívneho týždenníka The Spectator.

Johnson v uplynulých dňoch prehral dve veľké hlasovania britskej Dolnej snemovne. Poslanci schválili návrh zákona, ktorý neumožňuje brexit bez dohody, resp. poveruje premiéra, aby v EÚ vyrokoval odklad brexitu z 31. októbra na neskorší termín. Súčasne Johnsonovi neschválili vypísanie predčasných volieb na 15. október. De facto tým jeho vláda v rekordnom čase stratila väčšinu.

Zákon o zákaze brexitu bez dohody ešte musí schváliť Snemovňa lordov. Ak prejde aj tam, Johnson sa podľa doterajších vyjadrení opäť pokúsi presadiť predčasné voľby na polovicu októbra. Pôjde o ďalšie kľúčové hlasovanie a keďže aj líder labouristov Jeremy Corbyn doteraz vyjadroval vôľu po predčasných voľbách, úspech tohto hlasovania nie je úplne nereálny.

Dôvod, prečo chce Johnson takýto termín volieb, je jednoduchý. Do 19. októbra je totiž nutné uzavrieť dohodu o brexite – ak k nej nedôjde, Británia k 31. októbru vystupuje z EÚ automaticky. Do 19. októbra by bolo nutné aj vyjednať prípadný ďalší odklad brexitu.

Johnson sa, pochopiteľne, nechce stať bábkou rozhádaného parlamentu, preto ho chce preobsadiť pred tým, než uplynú kľúčové termíny a než by – rešpektujúc zákon – musel vyjednávať niečo, čo je podľa neho v neprospech krajiny a kvôli čomu ho do funkcie premiéra nezvolili. Navyše už aj z krajín EÚ zaznievajú hlasy proti ďalšiemu odkladu brexitu.

Voľby, samozrejme, Johnson nemusí vyhrať a v dnešnej emocionálne vypätej atmosfére je ich výsledok veľkým otáznikom. Ak by ich však vyhral a získal novú väčšinu oddaných toryovských poslancov (niekoľko posledných prieskumov tomu nasvedčuje, pred labouristami majú konzervatívci pribl. 10-percentný náskok), zákon o zákaze brexitu bez dohody by mohol nový parlament zvrátiť, resp. by sa mohol urýchlene pokúsiť o dohodu, pri ktorej by mal oveľa vyššiu pravdepodobnosť, že bude v parlamente schválená.

Ak mu predčasné voľby v tomto termíne neumožnia, je pravdepodobné, že sa funkcie radšej vzdá, ako by mal presadzovať dohodu nanútenú zo strany parlamentu alebo EÚ, teda to, čo sa tri roky neúspešne snažila robiť Mayová. V tom prípade padne zodpovednosť za ďalšie kroky už zrejme na Corbyna.

Johnsonova pozícia vo voľbách je dobrá hlavne preto, lebo sa mu darí zjednocovať početných zástancov brexitu, ktorí v uplynulom roku zbehli k Farageovej Brexit party. Johnson ako líder tohto prostredia priamo z čias referenda je omnoho presvedčivejší než Mayová, ktorá hlasovala za zotrvanie v EÚ.

Na druhej strane, v tábore zástancov zotrvania v EÚ je omnoho väčšia rozdrobenosť a ani Corbyn ako predseda labouristov vôbec nie je takou autoritou pre liberálnych demokratov, zelených či nacionalistov, ako je Johnson v tábore brexitu.

Johnsonov tlak na predčasné voľby pritom nemá iba takéto „mocenské“ dôvody. Dá sa vysvetliť aj cez základné rozdelenie úloh v demokracii. Ako píše spomínaný Forsyth, „ak vláda nemá dôveru Snemovne v najväčšej otázke tohto obdobia, korektnou odpoveďou sú voľby, nie legislatívny orgán snažiaci sa prevziať funkcie výkonnej moci“.

Ak Johnson stratil dôveru orgánu, ktorému sa zodpovedá – čo sa de facto stalo –, potom sú čo najskoršie voľby jednoducho najčistejším demokratickým riešením.

A tiež je pravdou, že hoci Johnsonovi dve vážne veci nevyšli, jeho prístup je osviežením trojročného tápania a chaosu. V nadväznosti na to, že chce konečne presadiť výsledky platného referenda, stále platí komentár kolegu Jaroslava Danišku: „To, čomu sa práve postavil do čela, nie je žiadne ohrozenie britskej demokracie, je to jej potvrdenie.“

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Jeremy Corbyn a Boris Johnson (TASR/AP)

Imrich Gazda pred 98 d

Kardinál Jozef Tomko sa stal tretím najstarším členom kardinálskeho zboru po tom, čo v uplynulých dňoch zomreli dvaja najstarší kardináli.

V utorok vo veku 100 rokov zomrel kolumbijský kardinál José de Jesús Pimiento Rodríguez, emeritný arcibiskup arcidiecézy Manizales a priamy účastník Druhého vatikánskeho koncilu. Za biskupa ho v roku 1955 vymenoval pápež Pius XII., kardinálsku hodnosť mu udelil pápež František v roku 2015. 

Omnoho známejšou osobnosťou bol francúzsky kardinál Roger Etchegeray, ktorý zomrel v stredu vo veku nedožitých 97 rokov. Pavol VI. ho v roku 1969 vymenoval za pomocného parížskeho biskupa, ale už zakrátko sa stal arcibiskupom Marseille. V roku 1979 ho pápež Ján Pavol II. menoval za kardinála.

V rokoch 1984 – 1998 bol Etchegeray predsedom pápežských rád Cor Unum a pre spravodlivosť a pokoj a v rokoch 2005 – 2017 zastával pozíciu vicedekana kardinálskeho zboru.

„Neraz bol de facto ambasádorom Jána Pavla II. v delikátnych diplomatických misiách,“ napísala o zosnulom kardinálovi Catholic News Agency. V roku 2003 ho pápež napríklad poveril úlohou pokúsiť sa zabrániť invázii USA do Iraku.

Najstarším členom kardinálskeho kolégia je tak v súčasnosti 96-ročný francúzsky kardinál Albert Vanhoye. Druhým najstarším je poľský kardinál Henryk Roman Gulbinowicz, ktorý v októbri oslávi 96. narodeniny. Tretím najstarším kardinálom je spomenutý 95-ročný Jozef Tomko.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto TASR/Milan Kapusta – Kardinál Jozef Tomko (vľavo) počas minuloročného blahorečenia Anny Kolesárovej v Košiciach.

Adam Takáč pred 99 d

Miroslav Šatan na stredajšej tlačovke ohlásil, že Kanaďan Craig Ramsay zostáva naďalej v pozícii hlavného trénera slovenskej reprezentácie. Pre náš hokej je to výborná správa.

Šatan priviedol bývalého trénera viacerých klubov NHL v lete 2017 s víziou, že moderný štýl súčasného hokeja zapracuje do hry našej reprezentácie. Hlavným testom, či Šatanov ťah vyšiel, mali byť tohtoročné domáce majstrovstvá sveta. Napriek tomu, že Slováci cieľ v podobe postupu do štvrťfinále nesplnili, svojou hrou pozitívne prekvapili hokejovú verejnosť.

„Hráme najbližšie k moderným hokejovým trendom za posledných desať rokov, možno aj viac,“ hodnotil pre Postoj počas majstrovstiev hokejový komentátor Pavol Gašpar, ktorý po turnaji dúfal, že Ramsay ostane pri slovenskej reprezentácii minimálne v pozícii konzultanta, pretože systém, ktorý nastavil, treba zachovať.

68-ročný Kanaďan napokon bude viesť našich hokejistov ako tréner aj na budúcoročných majstrovstvách sveta aj v augustovej olympijskej kvalifikácii.

Pokračovanie Ramsayho angažmánu pozitívne okomentoval na facebooku aj bývalý hráč a hokejový expert Boris Valábik: „Ja nie som zástanca Craiga Ramsayho. Ja som zástanca rozumných rozhodnutí, rozhodnutí, ktoré pomôžu slovenskému hokeju. Preto som rád, že Craig Ramsay sa rozhodol pokračovať na lavičke našej reprezentácie. Nemám na to iný dôvod, darmo by ho ľudia hľadali. Ak by som bol človek s priveľkým egom a pocitom krivdy, Craiga Ramsayho by som nenávidel. Poslal ma na farmu z kempu Atlanty, len čo sa stal hlavným trénerom. Prečo? Lebo vedel, čo od svojich hráčov chce, a aj to, že hokej sa hýbe dopredu. To bol rok 2011! Vedel, že budúcnosť sú agilní, rýchlonohí, dobre korčuľujúci hráči. Bol som takým hráčom ja? Ťažko. Bolo by ťažké aj snažiť sa vysvetliť, aký veľký rozdiel je v trénovaní v NHL a u nás. To treba zažiť. Ten zmysel pre detail, profesionalizmus, hokejové IQ. Aj keď viacero mladých trénerov u nás robí veľké kroky v napredovaní, určite sa im zíde mentor v osobe takého skúseného profíka, akým je Craig. Pre slovenský hokej je toto veľmi dobrá správa. Nielen pre rok 2019, ale aj do budúcna,“ napísal Valábik.

Ramsay si za svoju doterajšiu prácu zaslúži rešpekt, pretože dokázal priniesť do reprezentácie zmeny, na ktoré sa dlho čakalo. Treba dúfať, že čas, ktorý ešte na Slovensku strávi, využije náš hokej na inšpiráciu a nastavenie procesov, ktoré budú fungovať aj po jeho odchode.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Craig Ramsay (TASR/František Iván)

Imrich Gazda pred 99 d

Už jeho meno napovedá, že pochádza z našich končín. V menoslove nových kardinálov, ktorých menovanie pápež František oznámil uplynulú nedeľu, figuruje aj 73-ročný jezuita Michael Czerny.

Narodil sa v roku 1946 v Brne, ale po nástupe komunistov k moci jeho rodičia emigrovali do Kanady. V roku 1963 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, po desiatich rokoch ho vysvätili za kňaza a celý život zasvätil úsiliu o sociálnu spravodlivosť.

Keď v roku 1989 počas občianskej vojny v Salvádore zavraždili šiestich jezuitov a dvoch spolupracovníkov, ktorí pôsobili na Stredoamerickej univerzite v San Salvadore, páter Czerny odišiel na univerzitu, kde pôsobil ako prorektor a riaditeľ inštitútu pre ľudské práva. Neskôr roky pôsobil v Afrike, kde sa angažoval aj v boji proti AIDS.

V roku 2016 sa stal podsekretárom Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj, kde má na starosti problematiku migrácie.

Medzi 13 novými kardinálmi je jediný, kto nemá biskupskú hodnosť.

„Páter Michael sa dodnes hlási k svojmu pôvodu a hoci aktívne nerozpráva po česky, rád pomenuje aspoň knedlíky a palačinky so správnym prízvukom. Má dobrý vzťah aj k Slovensku a evidentnú slovanskú náturu, ktorá je, samozrejme, spojená s univerzálnosťou medzinárodnej jezuitskej formácie,“ priblížil designovaného kardinála vedúci slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu a jezuita Jozef Bartkovjak.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto – jesuits.ca

Adam Takáč pred 100 d

Pakistanská kresťanka Asia Bibi, ktorú na jeseň minulého roka prepustili z väzenia, poskytla svoj prvý rozhovor pre britské noviny The Sunday Telegraph.

54-ročná matka piatich detí, ktorú zavreli do väzenia za falošné obvinenie z urážky proroka Mohameda, hovorí, ako tým utrpel celý jej život aj jej rodina.

„Niekedy som bola sklamaná a strácala som nádej. Cítila som neistotu, či sa vôbec dostanem z väzenia alebo v ňom zostanem celý život,“ opisuje Asia Bibi svoje prežívanie za mrežami cely, kde strávila osem rokov. „Keď ma boli navštíviť moje dcéry, nikdy som pred nimi neplakala, ale keď odišli, od bolesti a smútku som sa rozplakala. Myslela som na ne celý čas.“

Asia Bibi, ktorá po prepustení získala azyl v Kanade, by mala čoskoro odísť žiť do Európy, do ktorej krajiny, však nie je známe. V interview hovorí aj o tom, aké ťažké bolo pre ňu opustiť rodný Pakistan. „Moje srdce bolo zlomené, odchádzala som bez stretnutia so svojou rodinou. Pakistan je moja krajina, domov, milujem ju.“

Jedným z tých, ktorý sa vyjednávaním podieľal na bezpečnom prepustení Asie Bibi, bol aj vyslanec pre náboženskú slobodu Ján Figeľ. „Bezpečnostné podmienky sú teraz pre Asiu a jej rodinu mimoriadne dôležité,“ vraví s tým, že jej príbeh a rozhodnutie pakistanského súdu môže slúžiť ako základ pre reformy v Pakistane, kde stále funguje veľmi zastaraný systém zákonov o rúhaní, ktoré sa dajú ľahko zneužiť voči nevinným.

Asia Bibi v rozhovore upozorňuje, že kvôli podobným obvineniam, ako to bolo v jej prípade, je za mrežami stále veľa ľudí. „Svet by ich mal počúvať. Mal by si všimnúť, ako sú títo ľudia obvinení z rúhania bez riadneho vyšetrovania a dôkazov. Zákon o blasfémii by mal byť revidovaný a mali by existovať vhodné mechanizmy pri jeho uplatňovaní. Nemali by sme kohokoľvek považovať za porušiteľa tohto zákona bez dôkazu.“

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Jaroslav Daniška pred 101 d

„Je to absolútne zaslúžené, nechceme byť sluhami Číňanov!“ Týmito slovami včera na twitteri komentoval prezident Trump ďalšie kolo ďalších amerických sankcií na čínsky tovar, tentokrát ide o oblečenie, obuv, elektroniku a iné tovary v celkovej výške 111 miliárd dolárov, ktoré sa importujú na americký trh.

Americká vláda zároveň oznámila, že ďalšie clo vo výške 15 percent na videohry, smartfóny, laptopy a iný tovar vo výške 156 miliárd dolárov odložila predbežne na 15. december. Ide o tovary, ktoré sa na americký trh najviac dodávajú pred Vianocami.

Trumpova politika vyvoláva rôzne reakcie, najnovšie zaujal prezident amerických odborov AFL-CIO Trumpa, ktorý postup voči Číne vo všeobecnosti víta, nepostačuje mu ale unilaterálny prístup, tvrdí, že časť zo sankcionovaných tovarov sa na americký trh dostane cez tretie štáty a tak sa clám vyhne, potrebný je preto multilaterálny prístup.

Celý spor sa odohráva v čase, keď sa Čína usiluje potlačiť a ukončiť demonštrácie v Honkongu, ktoré začínajú prekážať už aj biznis-triede, orientovanej na čínsky aj globálny trh. Do mozaiky zapadá aj informácia, že z Pekingu bol vykázaný redaktor denníka Wall Street Journal Chu Han Wong, ktorý písal o tom, že austrálske orgány preverujú bratranca čínskeho prezidenta Si Ťin-phcinga, kvôli podozreniu z údajného prania špinavých peňazí. Číňania sa voči západným a najmä americkým médiám snažia o tvrdšiu líniu, najmä o nastolenie autocenzúry, niekoľko príkladov z minulosti zhrnul v texte v Lidových novinách Marek Hudema. Americké médiá by si Trumpovu ideu v istom zmysle mohli osvojiť, majú totiž slúžiť niekomu a niečomu inému.

Ilustračné foto: TASR/AP

Martin Hanus pred 102 d

O mentálnom rozpoložení nemeckého establišmentu najviac svedčí úľava, s ktorou tento večer komentuje výsledky krajinských volieb vo východonemeckom Sasku a Brandenbursku. Sasko je tradičnou baštou CDU, v 90. rokoch sa tu volebné zisky strany blížili až k 60 percentám, teraz si CDU v Sasku vydýchla, že vďaka mobilizácii proti AfD získala okolo 32 percent a bude môcť vládnuť s ľavicou. Svoj suverénne najhorší výsledok dosiahla aj SPD v Brandenbursku, no aj sociálni demokrati sú dnes večer radi, že aspoň tesne predbehli AfD a obhájili prvé miesto. 

Skutočným víťazom volieb je však AfD. V štvormiliónovom Sasku dosiahla podľa prognózy okolo 28 percent (naposledy v roku 2014 ju volilo menej než 10 percent Sasov), v menšom Brandenbursku získala zhruba 24 percent (v roku 2014 12 percent). V oboch spolkových krajinách síce skončila na druhom mieste, ale ako jediná strana dosiahla v oboch spolkových krajinách vyše 20 percent a keby dnes boli voľby v celom východnom Nemecku (teda na území bývalej NDR), získala by najviac voličov.

AfD tým celkom vytlačila Die Linkspartei (Ľavicová strana), strana východonemeckých postkomunistov, ktorú tu kedysi volil každý štvrtý či piaty východný Nemec, teraz pristála zhruba na desiatich percentách. 

Tieto voľby ešte zosilnia nervozitu na nemeckej politickej scéne, hoci by nemali mať bezprostredný dosah na stabilitu Merkelovej vlády. V CDU aj SPD hneď ako prvé heslo dňa vyhlasujú, že masívne straty veľkých strán a raketový vzostup AfD boli "eingepreist" - povedané inak, rátalo sa s nimi a v priebehu leta sa dokonca zdalo, že AfD by mohla v Sasku či Brandenbursku aj zvíťaziť. 

Východonemecké voľby zasiahnu aj charakter samotnej AfD. Táto strana mala byť pôvodne konzervatívnou reakciou na zliberálnenie Merkelovej CDU, no z nemalej časti sa jej zmocnili radikálne až extrémistické kruhy. Pocítil to i jeden z lídrov AfD Jörg Meuthen (na fotke TASR/AP), keď ho členovia vlastného miestneho združenia nezvolili za delegáta snemu, na ktorom má opäť kandidovať do čela strany - a to preto, že Meuthen tlačí na vylučovanie extrémistov z radov AfD.

Problémom pre Meuthena aj iných je, že tieto voľby posilnili šéfa brandenburskej AfD Andreasa Kalbitza, najmocnejšieho muža nacionalistického krídla strany, ktorý disponuje pozoruhodným organizačným talentom. Kalbitz bol kedysi súčasťou rôznych spolkov, napojených na neonacistické prostredie a od svojej minulosti sa nijako nedištancoval. AfD sa i napriek tomuto imidžu darí na východe, v západnej časti Nemecka sa jej rast zastavil, pretože mnohým nespokojným voličom pravice až príliš smrdí. Kalbitzov vzostup je tak súčasne aj predzvesťou vyhrotenia vnútorných konfliktov o podobu strany, ktoré sa môžu skončiť jej ďalším rozpadom.   

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.