Za prvý týždeň od spustenia služby zdieľania elektrických kolobežiek v Bratislave malo dôjsť k odcudzeniu až polovice z nich. No vďaka zabudovanému GPS zariadeniu sa všetky podarilo vypátrať a piati podozriví už sedia v celách predbežného zadržania...

Informoval o tom vo štvrtok na svojom webe ekonomický týždenník Trend.

Či už ide o kolobežky alebo bicykle, ak služby ich zdieľania majú fungovať hladko, v spoločnosti by mala byť medzi občanmi prítomná istá miera dôvery a zmysel pre reciprocitu či vzájomnosť. Inak sa vždy nájdu jednotlivci, ktorí sa pokúsia dopravný prostriedok ukradnúť alebo zdemolovať. Takto pred rokom sa napríklad riešilo, že v Bratislave v rámci projektu bikesharingu ľudia kradnú na bicykloch pedále.

Bolo by zvodné zalomiť rukami a odovzdane skonštatovať, že Slováci (prípadne Bratislavčania) sú „proste takí“. Zmysluplnejšie je baviť sa o téme sociálneho kapitálu v slovenskej spoločnosti a ako zvyšovať jeho úroveň.

Schopnosť vidieť v druhom blížneho, reciprocita, dôvera, spoločenská súdržnosť, zdieľané občianstvo, kultúrne normy, ktoré podnecujú spoluprácu medzi jednotlivcami aj za hranicou vlastnej rodiny... to všetko súvisí s pojmom sociálny kapitál.

V týchto prípadoch netreba nevyhnutne čakať na politickú iniciatívu. Do sociálneho kapitálu spoločnosti môže investovať každý. A to tak, že jednotlivci či inštitúcie sa sami správajú dôveryhodne a pristupujú aj k ostatným s určitou mierou prezumpcie dôvery, ktorú zároveň sprevádza pripravenosť odpísať straty (aspoň do určitej výšky), ak bude v niektorých prípadoch táto prejavená dôvera sklamaná.

Takáto vytrvalá prezumpcia dôvery (aj keď asi veľakrát sklamaná naozaj bude) môže pôsobiť výchovne či nápravne aj na ľudí, ktorí by sa inak stali „čiernymi pasažiermi“ spoločnosti. Teda niekým, kto napríklad kradne kolobežky alebo demoluje bicykle.

Ak bratislavskí prevádzkovatelia služieb zdieľania kolobežiek a bicyklov vytrvajú navzdory tomu, že niekoľko kusov padne nevyhnutne za obeť vandalom a zlodejom, dlhodobo takéto a iné podobné projekty majú potenciál aspoň v malej miere posilniť sociálny kapitál medzi ľuďmi v hlavnom meste. Napríklad cez sebauvedomenie, že k zdieľanému dopravnému prostriedku by som sa mal správať šetrne, lebo tak, ako ho chcem používať bez problémov ja, bude ho chcieť používať niekto iný po mne.

A takáto malá investícia do sociálneho kapitálu by dokonca mohla mať presahy aj do iných oblastí občianskeho života.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Chodci kráčajú okolo opustenej elektrickej kolobežky na chodníku v centre Lisabonu v pondelok 1. júla 2019. Portugalské úrady sa v centre hlavného mesta rozhodli zakročiť proti pohrome, za ktorú miestni obyvatelia označujú opustené elektrické kolobežky, povaľujúce sa na chodníkoch. Ilustračné FOTO TASR/AP

Poľské parlamentné voľby budú o štyri mesiace, vo Varšave práve vrcholia debaty, ako pôjdu strany do volieb. A možno čakať prekvapenia. Ide samozrejme najmä o opozíciu.

Výsledky eurovolieb, kde sa vládnej strane PiS postavila široká Európska koalícia (Platforma, SLD, PSL, Nowoczesna, Zelení), si strany vyhodnotili ako neúspech, v tomto zložení už do domácich volieb nepôjdu. Eurovoľby napokon prehrali, zo zelených sa do EP nedostal nikto, Eurokoalíciu preto rozpustili.

Najďalej je poľská ľavica, ktorá formuje opozičný blok pod názvom Lewica, súčasťou je SLD, Biedrońove progresivistické hnutie Jar (to kandidovalo v máji samostatne) a malá strana Razem (Spolu). Otázkou je, či bude formácia kandidovať ako koalícia (potrebuje 8 percent), alebo pôjdu jednotlivé strany z kandidátky SLD. Druhou otázkou je, či bude kandidovať Robert Biedroń, v máji zvolený za europoslanca.

Nedávny prieskum im nameral 10,2 percenta, lídri strán hovoria, že majú 80-percentnú programovú zhodu, o jednotkách na kandidátke zatiaľ odmietajú hovoriť. Poľskú ľavicu trochu straší spomienka na ostatné voľby, keď koalícia s SLD nezískala 8 percent, nedostala sa do parlamentu, čo umožnilo vznik jednofarebnej vlády PiS.

Na vývoj zareagoval aj Grzegorz Schetyna (na obr. v strede), líder hlavnej opozičnej strany Občianska platforma. Ten formuje Občiansku koalíciu, ktorú má tvoriť jeho Platforma, Nowoczesna, Poľská iniciatíva a niektoré osobnosti z SLD a zelených, ktorých volá na kandidátku ako jednotlivcov. Schetynova strana už vyslala signál, že sa nebude predháňať v ľavoliberálnej agende, vyjadrila mäkký dištanc od pochodov solidarity a rovnosti (LGBT), ktorých sa nezúčastnia. Medzi kandidátmi, ktorých už Schetyna predstavil, sú aj komunálni politici a niektoré známe mená. Je tam veľa ľavičiarov, zelených a spomedzi prekvapení napr. meno Pawla Kowala, bývalého štátneho tajomníka ministra zahraničných vecí z vlády PiSu, ktorý je známym publicistom a pravičiarom kritickým ku Kaczynskému. V prvom prieskume, ktorý meral nové koalície, nedávno získali 25 percent.

Najviac je týmto postupom ohrozená strana PSL, tradičná vidiecka stredová strana, ktorá sa dokázala spájať s ľavicou aj pravicou, podľa komentátorov ju môže tento vývoj vytlačiť mimo parlament, strane zvoní umieračik. V spomínanom prieskume mala 2,8 percenta, ešte horšie dopadla v prieskume, ktorý meral, keby strany kandidovali samostatne.

Víťazom volieb by sa stal vládny PiS, prieskum pre RMF FM a Gazetu Prawnu im nameral 41,7 percenta. Kaczynského môže upokojovať aj číslo pre radikálne pravicovú Konfederáciu (2,6 perc.), tesne nad piatimi percentami je ešte národno-pravicové hnutie Kukiz 15.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: TASR/AP

Šepká sa, že keď bol na audiencii u britskej kráľovnej Alžbety II. nový premiér Boris Johnson, mala mu povedať, že je prekvapená, že má ešte niekto o post premiéra záujem.

Johnsonov nástup vyvoláva najmä menej prajné poznámky – vo všetkých médiách hlavného prúdu predovšetkým výsmech, prípadne tvrdú kritiku (slovo populizmus už definitívne stráca obsah a stáva sa floskulou). Je len príznačné, že jeho predchodkyňa Theresa Mayová, ktorá sa snažila obísť výsledky referenda o odchode z EÚ, ničomu podobnému nečelila. O jej výkone ale najlepšie svedčia texty, ktoré boli napísané po jej odchode – neboli žiadne, akosi nebolo o čom písať.

Malým osviežením v povrchnom porovnávaní Johnsona a Trumpa je článok Franka Luntza vo Financial Times, ktorý Johnsona pozná dlhé desaťročia, Trumpa dlhodobo sleduje, živí sa ako politický stratég. Čudujsasvete, dochádza k šokujúcemu záveru – Johnson a Trump toho nemajú veľa podobného, ich porovnávanie je „smiešne, nepresné a zlomyseľné“.

Boris má oxfordský jazyk, ide z neho optimizmus a vystupovaním si vie získať náklonnosť okolia. Luntz, ktorý opiera svoj pohľad na politiku o focus skupiny, píše, že ľudia si o ňom nemyslia, že je ako oni, myslia si, že je viac, ako sú oni – a to je jeho výhoda. Považuje ho za jedného z najpresvedčivejších rečníkov našej doby, z jeho prejavu ide nádej, pozitívna energia, čo mení tón debaty. V článku je toho viac, aj o spôsobe, ako si vie nakloniť publikum, aj ako buduje svoj argument.

Pointa je, že niektoré podobnosti (schopnosť prekvapiť, prekročiť politické tabu, usilovať o hlasy nonkonformnej pravice) z neho ešte nerobia dvojičku Trumpa. Napokon, podobne je to aj s jeho politickými prioritami, o ktorých by sa dalo písať. Luntz píše, že z americkej politiky je mu najbližší nebohý Ronald Reagan.

Osobne považujem za dobrú správu, že sa k postu britského premiéra konečne dostal politik, ktorý chce realizovať názor väčšiny z referenda, ktorý sa navyše obklopil politikmi a poradcami (aj tu je značný rozdiel oproti Trumpovi), ktorí vedia, kam britská konzervatívna strana patrí a koho má zastupovať. Dôkazov je viac, kým budú v Guardiane vychádzať takéto texty na jeho adresu, robí to dobre.

Vtipná a svojím obsahom prajná poznámka kráľovnej Alžbety je toho tiež dôkazom.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Johnson počas prvého vystúpenia v parlamente v pozícii premiéra, TASR/AP

Imám Abubakar Abdullahi z Nigérie zachránil životy 262 kresťanov, keď do jeho obce vtrhli 23. júna 2018 ozbrojenci z väčšinovo moslimského pastierskeho etnika Fulani, aby zabíjali príslušníkov väčšinovo kresťanského a roľníctvom sa živiaceho etnika Berom.

Po skončení poludňajších modlitieb počul zvonku streľbu a výkriky. Schoval teda 262 miestnych kresťanov do svojej mešity a do domu vedľa. Následne odmietol ozbrojencov vpustiť do mešity a dokonca im ponúkol svoj život za životy ľudí vo vnútri. Aj keď v dedine zabili v ten deň 84 ľudí, kresťania, ktorým sa podarilo dostať sa do mešity, sa vďaka zásahu imáma zachránili.

Americký minister zahraničia Mike Pompeo tento mesiac imámovi Abdullahovi udelil Medzinárodnú cenu náboženskej slobody. Minulý týždeň o tom informoval americký konzervatívny magazín National Review.

Popri zlých správach z Nigérie (pri sobotňajšom útoku teroristov z Boko Haram zahynulo 65 ľudí) je toto jedna veľmi dobrá. Nejde o jediný podobný prípad.

V decembri 2015 teroristi z organizácie aš-Šabáb v Keni prepadli autobus, v ktorom sa viezli moslimskí i kresťanskí cestujúci. Kresťanov chceli od ostatných oddeliť a postrieľať, no moslimovia svojich spolucestujúcich zatajili. „Buď nás zabite všetkých alebo odíďte,“ povedali im vtedy. Postoj o prípade písal TU.

Popri nigérijskom imámovi vyznamenal Mike Pompeo ešte štyroch ľudskoprávnych aktivistov, venujúcich sa téme náboženskej slobody zo Sudánu, Brazílie, Iraku a Cypru. Viac o prípade aj o ďalších ocenených na stránke ministerstva zahraničia Spojených štátov.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Mike Pompeo, minister zahraničných vecí USA. FOTO - TASR/AP

Emeritný pápež Benedikt XVI. vo štvrtok večer navštívil tri mestečká neďaleko Ríma. Udalosť by nevzbudila až takú pozornosť, keby to nebolo prvýkrát po dlhom čase, čo opustil územie Vatikánu.

Čierny mercedes s 92-ročným emeritným pápežom na zadnom sedadle najprv zastavil v Castel Gandolfe, kde naposledy v júli 2015 absolvoval dvojtýždňový pobyt. Hoci jeho výjazd mal byť neverejný, a preto nebol vopred ohlásený, napokon sa okolo pápežskej kolóny zhŕklo množstvo ľudí.

Lokálny portál totiž zachytil jeho príjazd, o ktorom vzápätí informoval, to pred brány niekdajšieho letného sídla pápežov (František sa ho v roku 2016 zriekol a stalo sa verejne prístupnou súčasťou Vatikánskych múzeí) pritiahlo množstvo zvedavcov. S niektorými sa Benedikt XVI. pozdravil aj osobne.

Po prechádzke v niekdajších pápežských záhradách spojenej s modlitbou ruženca (okrem osobného sekretára Georga Gänsweina ho pre prípad potreby sprevádzal aj personál s invalidným vozíkom) sa Benedikt XVI. presunul do Rocca di Papa, kde sa pomodlil v mariánskej svätyni. Návštevu tzv. Castelli Romani ukončil vo Frascati, kde povečeral s miestnym biskupom.

Späť do kláštora Mater Ecclesiae vo Vatikánskych záhradách, kde žije v posledných rokoch, sa vrátil okolo pol jedenástej večer.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto – TASR/AP

Banská Bystrica sa chystá na veľkolepé oslavy SNP aj s vojenskou prehliadkou. Niektorým sa to nepáči, bola aj petícia proti nej. Ale Bystričania sa určite potešia, že sa teraz rekonštruujú cesty, chodníky, výstavné priestory.

Vláda vyčlenila na túto udalosť naozaj vysokú sumu – 3 148 612,66 eura. Ja by som však mala takú skromnú prosbu. Keď už ide na toto podujatie taká vysoká suma, bola by som naozaj rada, keby sa našlo zopár eur aj na obnovu nápisu, ktorý je pri vstupnej bráne Múzea SNP. Tento nápis pripomína, že pamätník bol sprístupnený 29. augusta 1969 a že autorom pamätníka bol architekt Dušan Kuzma – a ešte ktosi, lenže to sa návštevník nedozvie, lebo písmenká na tom druhom mene odpadli.

Druhým tvorcom Pamätníka SNP bol sochár Jozef Jankovič (1937 – 2017). Za komunizmu bolo toto meno na čiernej listine, takže pôvodne nemohlo byť nikde uvedené. Lenže po Novembri sa veci zmenili a meno Jozefa Jankoviča pribudlo aj na tabuli pri vstupe do pamätníka. Zrejme sa to však neurobilo kvalitne a dnes už písmená z jeho mena poodpadávali. Takže spoluautorstvo Jozefa Jankoviča je akoby opäť zamlčané, tentoraz nie z ideologických dôvodov. Je to veľká neúcta k Jozefovi Jankovičovi, nehovoriac o estetickom hľadisku, teda o tom, ako vyzerá tabuľa s opadanými písmenami na reprezentatívnej budove, ktorú teraz navštevujú tisícky návštevníkov.

V roku 2010 som s Jozefom Jankovičom robila rozhovor a o tom, ako sa dostal k práci na návrhu Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, mi povedal:

„Dušan Kuzma vyhral architektonickú súťaž ešte v roku 1959, a to s návrhom funkcionalistickej budovy, ale stavba sa odkladala. Keď sa opäť vrátila myšlienka, že treba postaviť pamätník, vývoj medzitým šiel takým rýchlym tempom, že Kuzmov návrh z roku 1959 sa stal bežným štandardom. To si sebakriticky uvedomil aj Kuzma, preto prišiel s návrhom, že my dvaja urobíme aj návrh na alternatívny pomník povstania a on ho potom ponúkne na realizáciu spolu s pôvodným návrhom. Ja som tomu veľmi neveril, ale bola to zaujímavá ponuka. (...) Som spoluautor architektonického návrhu, v odbornej tlači som uvádzaný, ale oficiálne som občas cenzurovaný. Keď sa mi za normalizácie pokazil kádrový profil, tak ma cenzurovali a za nenormalizácie ma tam nemá kto dať naspäť.“ Jozef Jankovič sa pri tých slovách usmieval. Bol na takéto veci zvyknutý.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Na môj text Keď raz zvíťazí dúha prišla kritika sprava aj zľava, tu je moja reakcia. Podľa Milana Krajniaka som dúhový kapitulant a konzervatívcov vlastne vyzývam, aby sa vzdali presadzovania ochrany tradičnej rodiny. 

Problém Krajniakovho blogu je v tom, že si postavil slameného panáka, do ktorého triafal svoje ideologické šípky. Vraj ignorujem, že po schválení registrovaných partnerstiev (RP) prídu homosexuálne manželstvá a adopcie a že som vlastne prebral klasické liberálno-progresivistické argumenty. Pritom veta, ktorá to má dokazovať, nebola mojím konštatovaním, ale rečníckou otázkou, po ktorej som uviedol, prečo kresťanskí konzervatívci nemôžu hlasovať ani za minimálnu požiadavku súčasného liberalizmu, ktorou sú RP.

Chápem, že konzervatívnych kritikov môjho textu vyrušili pasáže, prečo agenda RP pôsobí nezadržateľne víťazne, že ide o kultúrnu zmenu, ktorá sa najskôr prejaví v preklopení verejnej mienky a následne aj v zákonoch.  Samozrejme, keby som bol konzervatívny aktivista, ktorého úlohou je mobilizovať verejnosť proti takýmto zmenám, niečo také by som nemohol napísať. Ale novinár/komentátor nie je aktivista ani politik, je to angažovaný pozorovateľ, ktorý sa okrem iného usiluje opisovať realitu aj trendy. A k tomu patrí aj pomenovanie faktu, že oveľa väčším ideovým aj praktickým zásahom do kresťanského chápania manželstva bola totálna liberalizácia rozvodov. Aj preto by zdraviu slovenského konzervativizmu prospelo, keby sme o jednotlivých hrozbách (typu RP) hovorili v správnych proporciách.

A že som konzervatívny kapitulant? Rovnako ako si myslím, že v oblasti nových práv homosexuálov bude v najbližšej dekáde víťaziť agenda liberálov, v prípade legalizovaných potratov vidím šancu na opačný trend – v USA môže potratové barbarstvo v podobe Roe verzus Wade konečne padnúť, takisto je nádej, že sa ochrana nenarodených detí zvýši aj na Slovensku.

Ale to závisí aj od presvedčovacích schopností Milana Krajniaka vo vlastnej straníckej rodine. Keď sa vo februári hlasovalo o Vašečkovej protipotratovej novele, väčšina klubu Sme rodina vrátane Borisa Kollára bola proti.    

Na druhej strane, Pavel Sibyla z Progresívneho Slovenska mi okrem iného vyčíta, že ako argument proti RP opäť oprašujem „salámovú metódu“. Konzervatívna teória, že po RP nasledujú homosexuálne manželstvá, je podľa neho rovnako chabá ako viera, že po vstupe do EÚ musí každá krajina prijať aj euro.

Lenže to je zlá analógia. Kým ochota vstúpiť do eurozóny závisí výsostne od vlastného rozhodnutia tej-ktorej krajiny, v prípade nových práv pre homosexuálne páry robia politiku v USA aj v Európe súdy. Rakúsky ústavný súd nedávno rozhodol, že registrované partnerstvá sú diskrimináciou párov rovnakého pohlavia, ktoré majú nárok na manželstvo vrátane adopcií. Nové precedensy vytvorili aj Európsky súd pre ľudské práva a Európsky súdny dvor v kauzách Orlandi či Coman.

Pritom aj mnohí liberáli (napríklad Richard Sulík), ktorí sú jasne za RP, hovoria, že nesúhlasia s adopciami ani s manželstvami homosexuálov, pretože inštitúcia manželstva má ostať z logiky veci vyhradená pre zväzok muža a ženy.

Lenže aj keby sa dnes slovenskí progresívci či Sulíkovi liberáli miestoprísažne zaviazali, že po prijatí registrovaných partnerstiev už neprídu s ďalšou požiadavkou, pre novodobý súdny aktivizmus by to nebolo nič platné. Aj preto sú liberálno-konzervatívne kompromisy v tejto téme vo svojej podstate nemožné.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ilustračná foto TASR/AP

Nemecký štatistický úrad zverejnil krátku správu o tom, aké percento populácie jednotlivých spolkových krajín bolo za minulý rok ohrozené chudobou.

Prehľad s údajmi za každú zo 16 spolkových krajín Nemecka si môžete pozrieť TU. Najväčší podiel ľudí ohrozených chudobou majú Brémy (22,7 percenta). Najmenej ich má Bavorsko (11,7 percenta).

Spolkový štatistický úrad sa k príčinám týchto rozdielov nevyjadruje. Dôvody toho, prečo je niekde viac ľudí ohrozených chudobou a inde menej, sú akiste komplexné. Napríklad západné a východné (postkomunistické) spolkové krajiny určite treba posudzovať rozdielne.

No jedna vec stojí predsa len za zmienku. Brémy a Bavorsko sú aj v západonemeckom kontexte extrémy v tom zmysle, že v nich na krajinskej úrovni desaťročia politike dominovala jedna strana (aj keď často v koalíciách).  

Kým v Brémach od vzniku Nemeckej spolkovej republiky v druhej polovici 40. rokov dominovala sociálna demokracia, v Bavorsku od roku 1957 vládne nepretržite konzervatívna CSU.

Obe spolkové krajiny sú na opačných koncoch aj v rebríčku nezamestnanosti: Bavorsko ju má najnižšiu v Nemecku (len 2,6 percenta), kým Brémy najvyššiu (10 percent). Priemer pre celú Nemeckú spolkovú republiku je 4,9 percenta.

Dlhodobé úspechy bavorskej CSU sú príkladom toho, ako konzervatívna politika dokáže vytvárať vysokú životnú úroveň a popri tom prinášať voličom aj niektoré z tých výsledkov, ktorých dosiahnutie sľubujú skôr ľavicové strany.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Mladý muž v tradičnom bavorskom oblečení hádže lístok do urny vo volebnej miestnosti v meste Maisach v južnom Bavorsku počas krajinských volieb 14. októbra 2018. FOTO TASR/AP

Ten príbeh už niekoľko dní zabáva Česko, v skutočnosti je to napriek absurdno-komickým zápletkám ľudská dráma, ktorá poukazuje na hlbší problém.

Päťčlenná rodina Ševcových si povedala, že konečne raz vyrazí k moru, Jan a Eva tam nikdy neboli a aj svojim trom synom chceli dopriať konečne iné letné prázdniny než len doma v chátrajúcom domčeku v istej dedinke v Náchodsku. Nechceli ísť cestovnou kanceláriou, to bolo pre nich pridrahé, rozhodli sa, že pôjdu sami k Baltskému moru do Poľska. Nemali auto, za 30-tisíc korún si na inzerát kúpili sedemmiestny Fiat Ulysse, verili majiteľovi, že je v najlepšom stave. Na strechu pripevnili matrace, do auta naložili masívne zásoby jedla, chladničku, varič, prespávali v kempe, kde si z auta odmontovali sedadlá, prehodili ich na strechu a do auta si dali matrace, na ktorých prespávali.

Problém nastal pri návrate, v motore im začalo niečo klepotať, prešli ešte 80 kilometrov, až na jednej pumpe zistili, že sa rozlomila kladka remeňa alternátora. Iní vodiči im vyhovárali ďalšiu cestu, lenže oni mali pri sebe posledných 460 korún a nemohli si dovoliť odtiahnutie. Napokon pokračovali v jazde, lenže auto mlelo z posledného, po diaľnici išli už len 50-tkou, policajti ich vykázali na okraj, kde sa ich cesta okolo polnoci skončila. Mobily však mali vybité, nevedeli tak zavolať domov. Na odstavenom pruhu diaľnice tak prežili ďalšie tri dni, auto si opäť prebudovali na karavan, zo situácie boli zúfalí, nevedeli, čo ďalej. Pred autom mali výstražný trojuholník s tabuľou „SOS Česká republika“, no aj keď sa niekto zastavil, rodine s jej poslednými 77 zlotými nevedel pomôcť.

Až sa konečne našiel záchranca, ktorý celú rodinu zobral do hotela, tam im dali pobyt aj stravu zadarmo. Auto skončilo v oprave, kde však malo zostať dva týždne. Eva cez ambasádu požiadala o pomoc svoju mamu, babička mala prísť za nimi autom a odviezť ich späť. Lenže sa jej nedočkali – babke sa pokazila navigácia, zle odbočila a takto prišla až do Berlína. Našťastie, rodina Ševcových už nemusela čakať, kým sa vystresovaná babka vráti za nimi, v Poľsku im pokazené auto rýchlo opravili, ktosi uhradil celé náklady, a tak mohli konečne vyraziť domov.

Samozrejme, na tomto príbehu si niektoré české médiá poriadne zgustli, celá story je pre nich ako letný ohňostroj. Keďže Jan a Eva vo svojej naivnej úprimnosti podrobne opisujú, čo sa im stalo a aké mali pritom pocity, sú tak vďačným terčom láskavejšieho, ale aj celkom škodoradostného posmechu. 

Lenže za tým všetkým, čo médiá prezentujú ako tohtoročnú českú letnú komédiu, nie je príbeh o milých babrákoch či smoliaroch, ale niečo hlbšie a znepokojivejšie: Jan vyrastal v detskom domove, keď sa potom zjavne nepripravený ocitol vo víre života, napožičiaval si peniaze, spolu s Evou (ktorá je v invalidnom dôchodku) stále čelia dlhovej špirále a exekútorom. V skutočnosti tak dovolenková story rodiny Ševcových otvorila závažné sociálne témy.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ilustračné foto: TASR – Lukáš Grinaj