Dnešok síce patrí významnému výročiu SNP, no zároveň sa dnešný dátum spája aj s komunistickou Akciou R, od ktorej uplynulo 69 rokov. 

Akcia R sa začala 29. augusta 1950 o ôsmej ráno a bola namierená proti ženským reholiam. Vtedajší režim násilne sústredil členky ženských reholí, prenasledovanie pokračovalo v ďalších etapách a skončilo sa prakticky v roku 1989.

Historik Róbert Letz pre agentúru TASR ozrejmil, že v prvej fáze boli na rane rehoľníčky zaoberajúce sa kontemplatívnym a rozjímavým životom so zvýšeným časom venovaným modlitbám.

Týkalo sa to aj sestier pôsobiacich v školách, lebo sa dali ľahko sústrediť. Až v ďalších fázach, v priebehu 50. a 60. rokov 20. storočia, režim postupne vytláčal zo služby rehoľníčky, ktoré pracovali v zdravotníctve. Starali sa napríklad o telesne či duševne postihnutých ľudí.

Odchodom rehoľných sestier z nemocníc v nich zanikali aj kaplnky, došlo k odstraňovaniu krížov, kňazi sa ťažšie dostávali k pacientom, ktorí potrebovali duchovné zaopatrenie.

Ako ďalej uviedol vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte UK Letz, sestry boli sústredené v centralizačných objektoch, mnohé vyvezené do českého pohraničia. Tam boli najmä v textilných továrňach zamestnané ako lacná pracovná sila. Rehoľníčky aj v továrňach nosili habit a dochádzalo aj k úrazom. Stávalo sa, že sestre napríklad stroj odtrhol prsty.

Na väčšiu diskreditáciu rehoľníčok režim najmä v 50. rokoch zosnoval niekoľko politických procesov, osobitne so sestrami vincentkami. Boli to napríklad procesy Valéria Olšovská a spol., Dalimila Magulová a spol. z roku 1958.  

Na snímke pietna spomienka pri príležitosti 65. výročia Akcie Rehoľníčky pri Pamätníku obetí komunistického režimu na Jakubovom námestí v Bratislave. FOTO TASR – Štefan Puškáš

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Sú dve veci, ktoré najviac ohrozujú slovenské školstvo: na jednej strane domáca nehybnosť a ľahostajnosť voči pozvoľnému úpadku, na druhej strane nadšenecké vízie, ktoré sa vezú na módnych vlnách odpozeraných na Západe. 

Viedenský profesor Konrad Paul Liessmann už dlho varuje pred tými reformami, ktoré v skutočnosti ubíjajú skutočnú vzdelanosť. Najnovšie, krátko pred otvorením školských brán, vo svojom stĺpčeku v denníku Die Neue Zürcher Zeitung píše, že najviac ho strašia dva koncepty novodobých školských revolucionárov.

Ten prvý nazýva „spásou vďaka technike“: všetko sa zmení k lepšiemu, keď sa v triedach dokoná digitalizácia, hovorí sa tomu aj mediálna výchova. „V naivnej viere v digitálny svet, v ktorom už nemusí nikto nič vedieť, pretože všetko možno nájsť na internete, sa neodráža ani tak didaktická perspektíva, ale skôr autentické opovrhnutie poznaním, čo je o to paradoxnejšie, o čo väčšmi sa na sociálnych sieťach šíria lži a polopravdy a mnohí varujú pred stratou súdnosti,“ píše Liessmann.   

Druhý koncept opisuje Liessmann ako „spásu vďaka infantilizácii“: všetko vraj bude lepšie, keď učitelia a dospelí prestanú deti poučovať, školy prebudujú na „domy učenia“, v ktorých sa rôzne predmety a disciplíny pretransformujú na „projekty“, deti už nebudú čeliť frontálnemu vyučovaniu, ale spolupráci v skupinkách a budú tak viac nasledovať vlastné potreby a záujmy.

To sú však podľa Liessmanna fantazmagórie, ktoré popierajú zmysel školy: jej úlohou je oboznamovať mladých ľudí s vecami, ktoré nepoznajú a (ešte) sa o ne nezaujímajú. A, samozrejme, ako dodáva profesor Liessmann, nech sa to deje aj s pomocou najnovších technických a didaktických možností. Ale veriť v akési vnútorné motivácie žiakov, ktorí na to prídu sami od seba, je pre Liessmanna rovnako nezmyselné ako „predstava, že v školách deťom treba sprostredkovať len to, čo budú raz samy potrebovať. Kultúra znamená poznať viac a konať aj niečo iné, než je nevyhnutné“.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ilustračná foto TASR – Oliver Ondráš

Novým ukrajinským premiérom bude podľa ukrajinských médií pravdepodobne Oleksij Gončaruk, 35-ročný právnik, ktorý v ostatných mesiacoch pracoval v administrácii prezidenta Zelenského. Táto nominácia je v línii Zelenského personálnej politiky, ktorý sa obklopuje flexibilnými pragmatikmi. 

Gončaruk už pracoval aj pre predchádzajúcu vládu Arsenija Jacenjuka, keď bol poradcom kontroverzného ministra životného prostredia Igora Ševčenka, ktorý bol z funkcie odvolaný. Dôvodom boli podozrenia z korupcie a nadštandardný vzťah s oligarchom Alexandrom Oniščenkom. Gončaruk bol potom poradcom prvého vicepremiéra Stepana Kubiva. Od roku 2015 viedol Úrad pre efektívnu reguláciu, ktorý sa zaoberal prípravou ekonomických reforiem. 

Neúspešne sa skúšal presadiť aj v straníckej politike. Spoluzaložil stranu Sila ľudí, ktorá rokovala o predvolebnej spolupráci s – v tom čase populárnou – stranou Svojpomoc ľvovského primátora Andrija Sadového. Keď to nevyšlo, Sila ľudí išla do volieb v roku 2014 samostatne, ale získala len 0,1 percenta hlasov.

V roku 2019 sa Gončaruk stal blízkym spolupracovníkom šéfa Zelenského administrácie Andrija Bogdana. Má povesť schopného, prispôsobivého a lojálneho manažéra.   

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Wikimedia.org

Kardinál George Pell sa na Najvyššom súde odvolá voči rozhodnutiu súdu v austrálskom štáte Victoria. Ten minulý týždeň zamietol jeho odvolanie voči odsúdeniu za zneužívanie detí. Kardinál sa tak pokúsi o poslednú právnu možnosť zvrátiť toto rozhodnutie.

Podľa CNA by Najvyšší súd mohol prípad prerokovať, keďže okolo neho panujú viaceré kontroverzie.

Americký katolícky publicista George Weigel napísal, že proces voči austrálskemu kardinálovi vzbudzuje hlbokú pochybnosť nad výmerom spravodlivosti v štáte Victoria. Podľa neho kladie doterajší priebeh udalostí vážny otáznik nad možnosťou čestného prístupu v prípadoch obvinenia katolíckeho kléru zo sexuálneho zneužívania.

Weigel tvrdí, že akokoľvek sa sudcovia odvolávajú na fakty a dôkazy, v skutočnosti v tejto kauze žiadne neboli. Pripomína, že kardinál Pell bol odsúdený na základe obžaloby domnelej obete, zatiaľ čo v prípade svedeckých výpovedí bola svojvoľne spochybnená ich pamäť. Námietky, ktoré poukazujú na praktickú nevykonateľnosť činov, z ktorých je Pell obžalovaný, ako katedrála plná ľudí alebo krátky čas, nepovažoval súd za relevantné. Žalobcovi stačila videonahrávka so svedectvom.

Podľa Weigela nastáva nebezpečná situácia, keď je jediné svedectvo považované pred právom za fakt. „Ak je to tak, potom je niečo zásadné v neporiadku s trestným zákonníkom štátu Victoria. Právny proces tam teraz vykazuje poľutovaniahodnú príbuznosť so stalinistickým Sovietskym zväzom, kde boli obvinenia rovnako považované za dôveryhodné na základe nepodložených tvrdení,“ píše.

Poukazuje tiež na absurdity doterajšieho procesu, v ktorom porota kardinála najprv jednohlasne zbavila viny a následne ho na základe rovnakých argumentov jednohlasne odsúdila. Dodáva, že táto kauza vrhá tieň na celé súdnictvo v tejto časti anglofónneho sveta, kedysi obdivovaného pre nezávislosť myslenia.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: TASR/AP

Vo veku 90 rokov zomrel v pondelok známy kňaz a rehoľník Ján Janok. Informovala o tom rehoľa redemptoristov.

Do noviciátu Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa vstúpil v roku 1946 v Českých Budějoviciach. Vo formácii pokračoval v Obořišti, prerušilo ju však prenasledovanie rehoľníkov komunistami. V roku 1950 odmietol nastúpiť do štátneho seminára, kvôli čomu ho po internácii na Králikách odviedli do pracovného útvaru v Komárne, Hájnikoch a neskôr vystriedal viaceré civilné zamestania.

V roku 1961 vyštudoval medicínu na Karlovej Univerzite v Prahe a niekoľko rokov pracoval ako lekár-hygienik.

Potom pokračoval v príprave na kňazstvo v Litoměřiciach, kde bol vysvätený biskupom Štepánom Trochtom. Po získaní štátneho súhlasu pôsobil v Košiciach, Liberci, Bíline a v Košickej Novej Vsi. 

V roku 1986 bol zvolený za viceprovinciála a po Nežnej revolúcii sa podieľal na obnovení života redemptoristov na Slovensku.

Posledné roky života prežil v Bratislave, kde viedol kňazský a komunitný život, staral sa o rehoľný dorast, duchovne viedol členov hnutia Fokoláre, vypomáhal a slúžil chorým v nemocniciach.

Dátum pohrebu redemptoristu Jána Janoka by mal byť čoskoro zverejnený.

Prezident Macron má za sebou dobré leto, ukázalo sa, že je skvelým vyjednávačom na medzinárodnom poli. Uspel pri deľbe moci v EÚ po eurovoľbách, bilaterálne s Američanmi aj s Iránom, malá rekapitulácia:

Dnešné Financial Times píšu, že Macronovo prekvapivé pozvanie Iránu na summit G7 môže viesť k zmiereniu napätia. Iránsky prezident Hassan Rúhání sa nechal počuť, že je pripravený sa stretnúť s prezidentom Trumpom, Trump je ochotný sa s ním stretnúť od momentu, keď vypovedal jadrovú dohodu (je to jeho metóda, stretnúť sa s každým), aj teraz mal Macronovi povedať, že ak budú podmienky korektné, určite sa rád stretne.

Posun v otázke Iránu by pomohol nielen regiónu (nárast napätia si neželá najmä Irak), ale aj Británii, prípadne Sýrii a ďalším. Zatiaľ k ničomu nedošlo, zmena je len v rétorike a pár diplomatických gestách, ale nič z toho by nebolo bez Macrona a summitu v Biarritz.

Druhý úspech sa týka zdanenia tzv. Big Tech, Francúzi a Taliani sú zatiaľ najďalej, Francúzi za tzv. turnover tax čelili kritike USA, Macron dosiahol na summite G7 dva úspechy: jednak Američania Francúzom ustúpili a ich postup nebudú viac kritizovať, jednak je súčasťou dohodnutého kompromisu medzi ministrami financií Mnuchinom a Le Mairom aj dohoda na medzinárodnom zdanení Big tech v rámci OECD, ak by francúzska daň bola vyššia, ako to, čo sa vyrokuje na OECD, americké firmy budú odškodnené. Nie je bez významu, že Macron to s Trumpom vie aj v čase, keď sa dosť prudko zhoršujú americko-nemecké vzťahy.

Tretí úspech bol ešte na začiatku leta, pri deľbe moci v EÚ, ten najväčší má meno Christine Lagardeová, ktorá povedie ECB, najdôležitejšiu inštitúciu v Európe v čase nielen ekonomickej krízy. Druhým úspechom je Belgičan Charles Michel na čele Európskej rady (nahradí Tuska), Macronovi blízky politik, a tretím úspechom je šéfka Komisie Ursula von der Leyen z nemeckej CDU, ktorá však viac ako kresťanskú političku pripomína macronovskú modernizátorku, ktorá v minulosti dala na vedúcu rolu francúzskej armády v EÚ a francúzske predstavy o spoločnej armáde EÚ.

Macron môže mať teda doma vážne problémy čeliť protestom či piskotu počas vojenskej prehliadky na Deň Bastily, ale medzinárodne má úspech.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: TASR/AP

Na tento článok a súvisiace videá ma upozornila Lucia Sulovská, rozvíja to tému, o ktorej nedávno na Postoji hovorila Jana Jochová. Právo na deti vytvára novú oblasť podnikania a novú potrebu regulácie, zaujímavé je, že niektoré chudobnejšie krajiny (napr. Thajsko) musia reagovať skôr ako vyspelejšie. Tlačí ich k tomu verejná mienka.

Samantha Hawleyová vedie pobočku austrálskeho ABC v Londýne a jej text o problémoch detí, ktoré sa narodili surogátnym matkám a ich papieroví rodičia ich po narodení odmietli, si zaslúži pozornosť. Hawleyová zdokumentovala viacero takýchto prípadov, opisuje, ako opustené deti v Thajsku či Indii viedli tieto krajiny k zákazu takýchto „objednávok“ na vynosenie detí, ale najmä aj o situácii na Ukrajine, kde je takáto prax legálna – hoci šéf úradu, menovaný ukrajinským prezidentom, považuje takýto „biznis“ za nemorálny a sám pozná asi tucet prípadov, kde boli deti opustené.

Hawleyová píše o dievčatku s americkým menom Bridget (na obr.), ktoré hľadala niekoľko mesiacov, až ho napokon vypátrala a stretla sa s ním, na rozdiel od jej rodičov, ktorí na výzvy nereagovali. Jej rodičmi majú byť Američania Matthew Scott Etnyre (39) a Irmgard Pagan (61), ktorí však Bridget po predčasnom narodení odmietli prevziať. Bridget sa narodila, keď mala 25 týždňov a hmotnosť 800 gramov, jej dvojča pri pôrode zomrelo, americkí rodičia situáciu vyhodnotili tak, že dieťa nie je schopné prežiť, a požiadali orgány, aby v jej liečbe po narodení nepokračovali a Bridget odpojili od prístrojov.

Ukrajinské orgány to však odmietli, dieťa prežilo a hoci má odvtedy vážne zdravotné komplikácie, žije. Momentálne v detskom domove v Záporoží, juhovýchodne od Kyjeva.

Prečítajte si o tom tento text a pozrite príslušné videá, otvára to úplne inú perspektívu, ako o téme a nárokoch na vynosenie a porodenie detí surogátnymi matkami pristupovať.

Tento text je z radu tých, ktoré otvárajú oči a ukazujú, prečo sú niektoré údajné human rights v skutočnosti human wrongs. A ako na to doplácajú nevinné deti. Je pre mňa nepochopiteľné, ako v takejto činnosti pomáhajú Američanom ich veľvyslanectvá a konzuláty. Na stole je ďalšia politická téma, ktorá si vyžaduje reakciu.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: screenshot/abc.net.au

Guvernér Národnej banky Slovenska Peter Kažimír dnes v priestoroch jej bratislavského sídla otvoril výstavu s názvom „Hrdinovia Slovenskej národnej banky v SNP“.

Ide o príspevok centrálnej banky k podujatiam pri príležitosti 75. výročia Slovenského národného povstania, ktoré si pripomenieme tento štvrtok.

Je symbolické, že týždeň spomienkových akcií sa začal práve v NBS. Skôr ako vojaci mohli pozdvihnúť zbrane, potrebovali obuv, zásoby potravín... skrátka, materiálne zabezpečenie. A to vtedy pomáhali organizovať ekonómovia.

Do odbojovej činnosti počas druhej svetovej vojny sa zapojili viacerí pracovníci vtedajšej centrálnej banky ako Július Vagač, Ivan Hrušovský, Ondrej Černák či Karol Markovič. Asi najznámejší je príbeh jej guvernéra Imricha Karvaša. Podieľal sa na organizovaní Povstania. Začiatkom septembra 1944 ho zatkli Nemci a odvliekli do Ríše.

Vojnu prežil, no tento významný slovenský národohospodár sa stal neželanou osobou pre komunistický režim, počas ktorého bol opäť väznený. Na otvorení výstavy v NBS sa zúčastnil aj jeho syn Milan Karvaš.

Príbeh pozoruhodných peripetií Imricha Karvaša priniesol Postoj TU.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Na snímke zľava Milan Karvaš, syn prvého guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša a guvernér Národnej banky Slovenska (NBS) Peter Kažimír počas otvorenia výstavy Hrdinovia Slovenskej národnej banky v SNP pri príležitosti 75. výročia SNP v budove Národnej banky Slovenska v Bratislave 26. augusta 2019. FOTO TASR – Jaroslav Novák

Monika Jankovská má problém. Ale je to aj problém slovenskej spoločnosti. Jankovská nebola sivou myškou. Naopak, ambiciózna, dravá, neprehliadnuteľná. Pred pár mesiacmi si ešte trúfala na post ústavnej sudkyne. Ale nepresadzovala sa len v rezorte spravodlivosti. Žila aj bohatým spoločenským životom. Sudca by pritom mal byť človek zdržanlivý a nepredvádzajúci sa okázalo na verejnosti. Jankovská bola pravý opak.

Dodnes jej meno pyšne svieti v nominačnej komisii ankety Slovenka roka. Prevzala aj záštitu nad VIP Clubom Slovenky. Rada rozprávala v ženských časopisoch, napríklad o tom, ako s rodinou trávi Vianoce, ako sa venovala karate, ako behá, a dokonca Šarmu podrobne porozprávala aj o takej intímnej veci, ako je cysta na vaječníku, ktorú jej našli a liečili. Ukazovala sa na módnych prehliadkach, po boku rôznych celebrít. A v ženských časopisoch bola preto často prezentovaná ako vzor modernej ženy. Teda ženy, ktorá je profesijne i politicky úspešná, má rodinu a ešte je aj krásna, vyšportovaná, spoločenská a vždy elegantne nastajlovaná s drahými kabelkami. Na internete sa dajú nájsť jej fotky z rôznych spoločenských podujatí v objatí so spevákmi či hercami. A sú tam dokonca aj jej súkromné fotky z Instagramu či FB, pretože Monika Jankovská sa prosto so svojím vydareným životom rada pochválila.

Lenže o Jankovskej sa v kuloároch hovorilo už dlho podozrievavo. Slovensko je príliš malé, aby sa niektoré veci neprepierali aspoň v zákulisí. Hovorilo sa o nej nielen ako o schopnej, ale aj všetkého schopnej žene. Teda bez veľkých zábran pri budovaní kariéry a luxusného života. Áno, mohlo to vyzerať ako klebety alebo závisť. Aj tak by bola v jej prípade zdržanlivosť namieste. Lenže teraz to celé vyzerá ešte inak. A môže to byť studená sprcha aj pre tých, ktorí z Jankovskej vyrábali nasledovaniahodný vzor modernej úspešnej ženy.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

 FOTO TASR – František Iván

V evanjeliu 21. nedele v cezročnom období (25. 8. 2019) sa ktosi opýtal Ježiša: „Pane, málo je tých, čo budú spasení?“ (Lk 13,22-30). Kľúčovým slovom nedeľného evanjelia je „spása“. Vieme, čo znamená a o čo tu ide?

(1) V sekulárnom význame je to niečo, čo oslobodí človeka, uzdraví ho, pomôže mu! Ako keď lekár pomôže človeku uzdraviť sa. Ako keď priateľ mu pomôže dostať sa z ťažkej situácie alebo oslobodí ho zo zlých návykov. Skrátka, toto „oslobodenie“ môže byť politické, sociálne, psychologické i morálne. Vždy tu však ide o ľudské oslobodenie, ktoré treba – na jednej strane – nielen rešpektovať, ale aj oceniť. Na druhej strane, ľudské oslobodenie treba jasne odlíšiť od Božieho oslobodenia.

(2) Zásadnou sa stáva otázka: ako sa človek stáva spravodlivým pred Bohom? Bola to jedna z vážnych otázok, ktoré riešil apoštol Pavol po svojom obrátení: nestávame sa spravodlivými pred Bohom skutkami konanými podľa Zákona (= 5 biblických Mojžišových kníh), ale vierou v Ježiša Krista!

Niektorí to pochopili tak, že je to „oslobodenie od etiky“. Nech žijeme akokoľvek, že na tom nezáleží, že dôležité je veriť! To je však chybný výklad s katastrofálnymi následkami. Lebo kresťanská etika sa rodí z našej viery, ktorá nie je iba myšlienkou, presvedčením, ale vychádza z osobného vzťahu človeka s Ježišom. Preto apoštol Jakub tvrdí, že „viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26). Zdá sa, že každý závažný morálny úpadok je výsledkom znehodnotenej viery (Benedikt XVI., 93).

Čo je spása? Tu na zemi je to námaha (= tesná brána), proces „uzdravovania“ od hriechov, prijímanie milosti Kristovho vykúpenia, rastu vo viere a činorodej láske, život nasledovania Krista.

Požehnanú nedeľu prajem všetkým.

Ján Duda

Foto: davidjeremiah.blog