Ten príbeh už niekoľko dní zabáva Česko, v skutočnosti je to napriek absurdno-komickým zápletkám ľudská dráma, ktorá poukazuje na hlbší problém.

Päťčlenná rodina Ševcových si povedala, že konečne raz vyrazí k moru, Jan a Eva tam nikdy neboli a aj svojim trom synom chceli dopriať konečne iné letné prázdniny než len doma v chátrajúcom domčeku v istej dedinke v Náchodsku. Nechceli ísť cestovnou kanceláriou, to bolo pre nich pridrahé, rozhodli sa, že pôjdu sami k Baltskému moru do Poľska. Nemali auto, za 30-tisíc korún si na inzerát kúpili sedemmiestny Fiat Ulysse, verili majiteľovi, že je v najlepšom stave. Na strechu pripevnili matrace, do auta naložili masívne zásoby jedla, chladničku, varič, prespávali v kempe, kde si z auta odmontovali sedadlá, prehodili ich na strechu a do auta si dali matrace, na ktorých prespávali.

Problém nastal pri návrate, v motore im začalo niečo klepotať, prešli ešte 80 kilometrov, až na jednej pumpe zistili, že sa rozlomila kladka remeňa alternátora. Iní vodiči im vyhovárali ďalšiu cestu, lenže oni mali pri sebe posledných 460 korún a nemohli si dovoliť odtiahnutie. Napokon pokračovali v jazde, lenže auto mlelo z posledného, po diaľnici išli už len 50-tkou, policajti ich vykázali na okraj, kde sa ich cesta okolo polnoci skončila. Mobily však mali vybité, nevedeli tak zavolať domov. Na odstavenom pruhu diaľnice tak prežili ďalšie tri dni, auto si opäť prebudovali na karavan, zo situácie boli zúfalí, nevedeli, čo ďalej. Pred autom mali výstražný trojuholník s tabuľou „SOS Česká republika“, no aj keď sa niekto zastavil, rodine s jej poslednými 77 zlotými nevedel pomôcť.

Až sa konečne našiel záchranca, ktorý celú rodinu zobral do hotela, tam im dali pobyt aj stravu zadarmo. Auto skončilo v oprave, kde však malo zostať dva týždne. Eva cez ambasádu požiadala o pomoc svoju mamu, babička mala prísť za nimi autom a odviezť ich späť. Lenže sa jej nedočkali – babke sa pokazila navigácia, zle odbočila a takto prišla až do Berlína. Našťastie, rodina Ševcových už nemusela čakať, kým sa vystresovaná babka vráti za nimi, v Poľsku im pokazené auto rýchlo opravili, ktosi uhradil celé náklady, a tak mohli konečne vyraziť domov.

Samozrejme, na tomto príbehu si niektoré české médiá poriadne zgustli, celá story je pre nich ako letný ohňostroj. Keďže Jan a Eva vo svojej naivnej úprimnosti podrobne opisujú, čo sa im stalo a aké mali pritom pocity, sú tak vďačným terčom láskavejšieho, ale aj celkom škodoradostného posmechu. 

Lenže za tým všetkým, čo médiá prezentujú ako tohtoročnú českú letnú komédiu, nie je príbeh o milých babrákoch či smoliaroch, ale niečo hlbšie a znepokojivejšie: Jan vyrastal v detskom domove, keď sa potom zjavne nepripravený ocitol vo víre života, napožičiaval si peniaze, spolu s Evou (ktorá je v invalidnom dôchodku) stále čelia dlhovej špirále a exekútorom. V skutočnosti tak dovolenková story rodiny Ševcových otvorila závažné sociálne témy.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ilustračné foto: TASR – Lukáš Grinaj

Americký kardinál Raymond Leo Burke ukončil spoluprácu s inštitútom Dignitatis Humanae, za ktorým stojí exšéfredaktor Breitbart News a bývalý politický stratég Donalda Trumpa Steve Bannon.

Urobil tak po tom, čo LifeSiteNews informoval o májovom stretnutí Bannona s autorom knihy Sodoma Fredericom Martelom, ktoré sprostredkoval riaditeľ inštitútu Benjamin Harnwell.

Podľa amerického portálu Bannon vyjadril názor, že by bolo dobré, keby kontroverzná kniha o homosexuálnom klére v katolíckej cirkvi bola sfilmovaná, lebo iba tak ľudia pochopia veľkosť problému.

„Keďže väčšina biskupov je homosexuálna alebo naklonená gejom, neexistujú iné riešenia pre zmenu cirkvi ako zásadná zmena učenia o celibáte, zdržanlivosti a manželstve,“ vyhlásil Martel podľa portálu Vatican Insider.

Z kontextu článku LifeSiteNews, ktorý zvyčajne drukuje kritikom pápeža Františka, sa pritom mohlo zdať, že Burke bol do stretnutia Bannon – Martel priamo zainteresovaný.

Kardinál preto vydal vyhlásenie, v ktorom sa ohradil voči takejto interpretácii, rovnako ako voči názorom Bannona a Martela na cirkev a jej doktrínu.

„S pánom Bannonom som sa príležitostne stretal a diskutoval o sociálnej náuke cirkvi vo vzťahu k niektorým politickým pozíciám, ale nebol som súčasťou jeho organizácie,“ uviedol v stanovisku Burke.

Zároveň potvrdil, že niekoľko rokov inštitút Dignitatis Humanae podporoval a že tohto roku prijal po kardinálovi Renatovi Raffaelovi Martinovi aj pozíciu jeho čestného prezidenta.

Podľa kardinála sa ale inštitút v poslednom čase stále viac identifikoval s Bannonovým politickým programom a jeho výzvy, aby sa vrátil k pôvodným ideám, ostávali nevypočuté. „Preto som s inštitútom s okamžitou platnosťou prerušil všetky vzťahy,“ uzavrel kardinál.

Otázne je, či by sa kardinál Burke k tomuto kroku odhodlal nebyť Bannonovho stretnutia s Martelom. A na druhej strane, či Bannon teraz neľutuje, že pre jedno stretnutie prišiel o vplyvného cirkevného (spolu)hráča.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto - Postoj/Pavol Rábara

Už sme si akosi zvykli, že Dúhové pochody podporujú nielen liberálne médiá a mimovládky, ale aj veľvyslanci, konkrétne k tomu poslednému zo soboty sa prihlásilo 35 veľvyslanectiev, ktoré vydali aj spoločné vyhlásenie. Už to prechádzame bez povšimnutia, hoci samo osebe je to tak trochu každoročný diplomatický škandál: politickým posolstvom bratislavských pochodov je, že Slovensko diskriminuje homosexuálov nepriznaním špeciálnych práv, aké prináležia manželstvu a aké aktivisti považujú za základné ľudské práva. Diplomati sa k tejto kritike vlastne hlásia, čím zasahujú do vnútorných záležitostí krajiny, ktorá pritom v danej oblasti neporušuje žiaden medzinárodný záväzok či ľudskoprávnu chartu a podobne.  

Samozrejme, nejde len o Slovensko, asi jednou z najväčších absurdít v tejto veci bolo, keď slovenský veľvyslanec v Budapešti Rastislav Káčer pred tromi rokmi vyvesil dúhovú vlajku na podporu Budapest Pride Festival a pridal sa k spoločnému stanovisku veľvyslanectiev. Maďarsko pritom na rozdiel od Slovenska už dávnejšie prijalo registrované partnerstvá, Káčer akoby zabudol, aký štát v zahraničí zastupuje.

Ale aj medzi diplomatmi sú ľudia, ktorí sa s touto novodobou praxou celkom nezmierili. Ivan Korčok, bývalý štátny tajomník na MZV, dnes veľvyslanec Slovenska vo Washingtone, včera na svojom Facebooku napísal: „Na Slovensku sa cez víkend pochodovalo. Zahraniční diplomati, medzi nimi kolegovia veľvyslanci, ako každoročne, vyjadrili solidaritu s LGBTI. Zdá sa mi, že pre diplomatov byť „pri tom“ je jeden z veľkých, takpovediac výročných kultúrno-spoločenských a popravde aj politických vrcholov. „A must“, ako sa hovorí. (...)  Verte, tak je to v mnohých krajinách, že diplomati majú dilemu: pochodovať či nepochodovať? Len u nás v strednej Európe a postkomunistickom priestore diplomati, ako sa ukazuje, dilemu akosi nemajú. Neviem, prečo to tak je, že sa tu etablovala takáto tradícia. Aj preto by ma zaujímala jedna vec. Keby tak, čisto teoreticky, bol v čase pochodu na Slovensku napríklad nejaký minister zahraničných vecí z tej krajiny, ktorej veľvyslanec sa pravidelne zúčastňuje pochodov, išiel by pochodovať aj pán minister či ministerka? Nešiel. Som si istý, lebo ten istý veľvyslanec, ktorý u nás každoročne pochoduje, by účasť svojmu ministrovi sám vyhovoril s tým, že táto vec rozdeľuje krajinu, a preto tam napríklad nejde hlava štátu, hoci dáva spoločnosti hodnotovo jasné posolstvá. Toto je aj môj kompas. (...) Zavládla už teda nová doba, keď veľvyslanec môže viac ako minister...?“

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Na snímke Ivan Korčok, FOTO TASR - Martin Baumann

Jednou z prvých výziev pre nového premiéra Spojeného kráľovstva Borisa Johnsona bude konflikt s Iránom pre zadržanie britského tankera. Londýn sa pokúsi zorganizovať európske krajiny do spoločnej námornej misie za účelom ochrany námornej plavby cez Hormuzský prieliv, ktorý spája Perzský záliv so zvyškom Indického oceánu.

Avšak denník Daily Mail včera zverejnil článok o veľkom úpadku a nedostatkoch Kráľovského námorníctva, ktoré bolo kedysi povestné tým, že vládlo svetovým oceánom. Kým v roku 1982, počas Falklandskej vojny, disponovalo 64 veľkými hladinovými plavidlami (fregaty, torpédoborce a lietadlové lode), v roku 2008 tento počet klesol na 27 a v súčasnosti ich je len 20.

Jediná lietadlová loď je síce nová, no nedisponuje stíhačkami. Tie majú doraziť až budúci rok.

Zo šiestich elegantných torpédoborcov Typu 45 (jeden z nich na obrázku) sú štyri v oprave. Jeden z dvojice, ktorá je schopná plavby, už mieri do Perzského zálivu. Polovica fregát sa práve modernizuje. Kráľovské námorníctvo má v zálive len 25 rokov starú fregatu HMS Montrose, ktorá priplávala na miesto incidentu s Iránom neskoro. A štyri mínolovky.

Množia sa hlasy, aby sa Spojené kráľovstvo vrátilo v Perzskom zálive k osvedčenému prostriedku z čias bitky o Atlantik: ku konvojovému systému.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Torpédoborec Kráľovského námorníctva HMS Dauntless pláva po prvýkrát do domovského prístavu Portsmouth 2. decembra 2009. Jeho sesterská loď HMS Duncan má práve namierené do Perzského zálivu. FOTO TASR/AP

Rušenie malých nemocníc nie je výlučne slovenskou témou. Aktuálne podobný problém rieši Nemecko aj Česko. Český týždenník Echo píše, že podľa výskumu nemeckých nemocníc, ktorý urobila Bertelsmannova nadácia, je až polovica z nich zbytočná. Nemecko má 1400 nemocníc a stačilo by ich iba 600. Autor článku Petr Holub dodáva, že ak by sa použil rovnaký kľúč pre Českú republiku, rozumné by bolo zrušiť aspoň tretinu nemocníc.

Je celkom príjemné vedieť, že reforma nemocníc, ktorú predložila ministerka Kalavská, nie je žiadnym excesom v EÚ, naopak, kopíruje uvažovanie v Nemecku i Česku. Experti, ktorí skúmali nemecké nemocnice, tvrdia, že trend likvidácie prebytočných kapacít nie je možné zastaviť, akurát treba nájsť cestu, aby sa zmeny dotkli čo najmenšieho počtu pacientov. Tretina nemocníc v Nemecku je totiž v strate a nedostatok lekárov a ďalšieho personálu riešia dovozom z východu, prípadne z Afriky.

Pritom Nemci trávia čas na lôžku v nemocnici aj vtedy, keď to nie je nutné. Podobne radi ležia v nemocnici aj Rakúšania. Tretí v poradí sú Česi. Pritom sa nedá povedať, že by mali kvalitnejšiu starostlivosť ako v Belgicku či Dánsku. No proti rušeniu malých nemocníc je všade silný protitlak – od regionálnych politikov, pacientskych združení či ľavicových strán. A aj voliči sú na túto vec citliví, obyvatelia menších miest majú pocit, že nemocnica je súčasťou ich domova. Obávajú sa, že ak sa v ich mestečku nemocnica zruší, komunita upadne a rozklad mesta bude rýchlejší. Pripomína vám to niečo? Ministerka Kalavská teda prichádza s dôležitou reformou, ale niečo takéto chúlostivé, čo zasahuje ľudí na mimoriadne citlivom mieste, by mal robiť politik jednak so silným mandátom a jednak so silnou charizmou. Aby mu ľudia uverili – že ten krok nie je proti nim, ale v ich prospech.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

FOTO Flickr/CCBY2.0

Ako sa všeobecne predpokladalo, Boris Johnson zvíťazil. Vo vnútrostraníckych voľbách mali v druhom kole právo voliť všetci členovia strany. Pri 87-percentnej účasti hlasovalo 159-tisíc konzervatívcov, Boris získal 92-tisíc hlasov, teda 66 percent z celkového počtu.

Už zajtra si tak pôjde po oficiálne poverenie viesť britskú vládu do Buckinghamského paláca. Ľahké časy ho však nečakajú. Vo svojej reči zdôraznil potrebu jednoty v strane, ktorá je pre Britániu v týchto časoch nevyhnutná. Ale Johnsonov vyhranený štýl kampane už presvedčil troch ministrov, aby odstúpili zo svojich funkcií ešte pred jeho nástupom do funkcie.

Je pravdou, že Johnson by máloktorého z nich vo vláde ponechal, rozpory mal najmä s ministrom financií Philippom Hammondom, no tieto kroky nesvedčia o jednote a harmónii vnútri Konzervatívnej strany.

Pre Johnsona tak najväčšou výzvou bude udržať na uzde proeurópske krídlo strany, ktoré je v ostrom konflikte s jeho pohľadom, že Británia musí opustiť EÚ do 31. októbra, a to za každých okolností.

Ešte väčšie vášne však Boris vyvolá mimo svojej strany. Dá sa síce očakávať, že jeho nástupom sa zastaví vzostup strany Brexit Nigela Faragea, keďže svojou politikou osloví práve voličov tejto strany. Na proeurópskych labouristov či liberálnych demokratov však bude pôsobiť ako červené súkno.

Ešte horšie prijatie ho čaká od väčšiny Škótov, ktorí ho pre niektoré posmešné výroky voči Škótsku nemajú v obľube. Na to poukázala aj škótska premiérka Nicola Sturgeonová, ktorá bola jednou z prvých, kto Johnsonovi gratuloval k zvoleniu cez Twitter, ale rýchlo spomenula aj to, ako sa rôznia pohľady Škótska a budúceho premiéra na brexit.

Rozporuplné reakcie vyvolá Borisovo zvolenie aj v Bruseli. Európski politici už nejaký ten čas vedeli, že Johnsonovo zvolenie je temer istotou, no sadnúť si za rokovací stôl s politikom, ktorý sa stal tvárou brexitu, bude pre nich výzvou. Napriek tomu im nič iné neostáva.

V poslednom čase sme tak už mohli zaznamenať isté zjemnenie rétoriky z oboch strán, či už od Borisa, alebo predstaviteľov EÚ. Pre britskú zahraničnú politiku tak bude kľúčovým faktorom to, že prvým lídrom, ktorý Borisovi na Twitteri blahoželal k zvoleniu, bol Donald Trump, ktorý ku gratulácii dodal len jednu vetu: „He will be great!“ 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

FOTO TASR/AP

Kolega Imrich Gazda napísal k uplynulému víkendu facebookový status, ktorý stojí za zdieľanie aj na tomto mieste:

„Médiá venovali Dúhovému pochodu desiatky textov a reportáží. Už sa teším, ako rovnaký priestor venujú aj septembrovému Národnému pochodu za život. A keďže naňho príde päť-šesťkrát viac ľudí, tak by mal byť ten priestor aj o toľko väčší, no nie?  Predstavujem si, ako budem čítať tie rozhovory s maminami, ktoré darovali život aj napriek neprajnému okoliu, reportáže zo šťastných mnohopočetných rodín, videá z pochodu otcov, matiek, detí a starých rodičov, podporné vyhlásenia rôznych organizácií a veľvyslanectiev... Normálne sa už teraz teším.“

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Matka zdravotne hendikepovaného Francúza Vincenta Lamberta, ktorý nedávno zomrel po tom, čo mu lekári zastavili podávanie výživy, v prvom interview po smrti svojho syna potvrdila, že ju osobne povzbudzoval aj pápež.

František jej poslal správu, ešte keď bol Vincent nažive, krátko po vynesení rozsudku odsudzujúceho 42-ročného muža na pomalú smrť smädom a hladom. 

Informuje o tom Vatican News.

„Našla som si v telefóne správu v taliančine, preloženú pre mňa do francúzštiny,“ vraví Viviane Lambertová. „Boli to veľmi dojemné a osobné slová.“ 

V interview ďalej tvrdí, že prípad ešte neskončil. Verí, že jej rodina sa stala obeťou politickej konšpirácie a že je potrebné nastoliť spravodlivosť. „Naďalej veríme našim právnikom. Pokiaľ nebude možné nič presadiť, aspoň prebudíme svedomie sudcov. Kam smerujeme! Dnes to bol Vincent, ale čo ostatní, ďalších 1700 ľudí postihnutých rovnako ako on. Kto príde na rad po nich, ľudia s Alzheimerom?“

Vincent Lambert bol ťažko zdravotne postihnutý po dopravnej nehode v roku 2008, pri ktorej utrpel vážne poškodenie mozgu. Napriek tomu Vincent nebol v stave mozgovej smrti ani v kóme. Časť odborníkov považovala jeho stav za „vegetatívny“, iná časť za „stav minimálneho vedomia s občasnými prejavmi vôle“.

Tím jeho lekárov rozhodol o tom, že mu prestanú prístrojmi podávať tekutiny i výživu. Po viac ako týždni, 11. júla, Lambert zomrel. 

Prípad vyvolal nezhody nielen medzi Lambertovými príbuznými, no rozdelil i celú krajinu. Lambertova manželka Rachel a viacerí príbuzní podporovali rozhodnutie lekárov neudržiavať ho pri živote, zatiaľ čo Lambertovi rodičia, hlboko veriaci katolíci, boli proti.

Pápež František vyzýval aj pár dní pred jeho smrťou k modlitbe. „Spoločnosť je ľudskou, ak chráni každý život od počiatku až po jeho prirodzenú smrť bez toho, aby vyberala, kto je a kto nie je hoden života,“ napísal na Twitteri.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Viviane Lambertová a Pierre Lambert, rodičia Vincenta Lamberta. (TASR/AP)

Evanjelium 16. nedele v cezročnom období (21. 7. 2019) je známym biblickým príbehom o Marte a Márii (Lk 10,38-42).

(1) Lukáš postavil do protikladu Martu ako usilovnú hostiteľku (úsilie o materiálne hodnoty) a Máriu ako tú, ktorá si sadla k Ježišovi a počúvala jeho slová (úsilie o duchovné hodnoty). Ježišov postoj je jednoznačný: duchovné hodnoty postavil na vyššie miesto v rebríčku hodnôt, keď uprednostnil postoj Márie. Posolstvo evanjelia pre kresťana súčasnej doby spočíva v tom, aby preukázal schopnosť a duchovnú zrelosť vytvoriť si správny rebríček hodnôt svojho života.

(2) Evanjelium možno interpretovať aj z hľadiska prvého čítania (Gn 18,1-10). Pri „duboch Mambreho“ sa zjavil Abrahámovi Pán. A Abrahám preukázal úžasnú pohostinnosť trom mužom (Najsv. Trojica?). „Duby Mambreho“ sú nielen geografickým miestom, ale aj teologickým posolstvom: miestom Božieho zjavenia, miestom, kde Boh uzavrel s Abrahámom zmluvu, miestom, kde Pán prijal Abrahámovu pohostinnosť. Tak ako prijal Ježiš materiálnu pohostinnosť Marty i duchovnú pohostinnosť Márie. Či počúvať Božie slovo nie je prejavom pohostinnosti voči Bohu? Počúvanie nie je novou formou pohostinnosti v súčasnej dobe?

Máme svoje „duby Mambreho“ (locus sacer, posvätné miesto), kde sa stretávame s Pánom a kde mu prejavujeme pohostinnosť a kde prijímame jeho posolstvá?

Požehnaný Pánov deň prajem všetkým.

Pred volebným rokom 2020 skúša Donald Trump podobnú kartu, akú kedysi vytiahol na Baracka Obamu – Trump bol dlhé roky najvýraznejším hovorcom konšpiračného hnutia, podľa ktorého sa mal Obama narodiť mimo územia USA, a preto sa nikdy nemal stať prezidentom USA. Hoci na to neboli nijaké dôkazy, Trump až po rokoch uznal, že Obama sa naozaj narodil v USA a ešte si pripisoval zásluhy na tom, že tým ukončil dlhoročné polemiky.

Od tohto víkendu spustil Trump svoju tweetovu tirádu, v ktorej napadol štyri vyhranene liberálne demokratky (Rashidau Tlaib, Ilhan Omar, Alexandria Ocasio-Cortez a Ayanna Pressley) a vyzval ich, že ak sa im v USA nepáči, mali by Ameriku opustiť, vrátiť sa do svojich domovských krajín a budovať svoje rozvrátené krajiny. Trumpove tweety vyvolali obrovské rozhorčenie, hanbili sa za ne aj mnohí republikáni, štyri demokratky (z toho tri narodené v USA) si posilnili status antitrumpovských ikon. Väčšina demokratov s pár republikánmi dokonca presadila v Snemovni reprezentantov nezáväznú rezolúciu, ktorá odsúdila Trumpove „rasistické poznámky“, posilňujúce nenávisť voči ľuďom s cudzími koreňmi a inej farby pleti.

Samozrejme, zo strany Trumpa nejde o exces, ale volebnú stratégiu, aj týmto spôsobom chce mobilizovať voličov, okrem toho si želá, aby sa jeho demokratickým vyzývateľom stal niekto z tábora vyhranených progresívcov, ktorého potom ľahšie porazí. 

Ross Douthat, konzervatívny komentátor denníka New York Times, pripomína, že to bol práve Donald Trump, ktorý až do svojho zvolenia za prezidenta hovoril o „americkom krviprelievaní“ (Trump hovoril o zlyhaniach Ameriky, porovnával ju s Putinovým Ruskom a tvrdil, že už neverí na žiadnu americkú výnimočnosť, preto je potrebné, aby zvíťazil v duchu hesla „Make America Great  Again“).    

Ale stačilo, že Trump bol zvolený, a onedlho sa stal sám najväčším propagátorom americkej výnimočnosti, dnes Trump hovorí, že „Amerika nebola nikdy silnejšia ako teraz“, takže jedinou výzvou je udržať jej veľkosť (Keep America great!) a šíriť mentalitu „všetko je úžasné“. Ako píše Douthat, toto nastavenie si vyžaduje, aby každý, kto tvrdí, že v USA sú problémy, bol sám označený za problém, preto sú kritici zradcami, ktorým možno odporučiť, aby z USA odišli. 

Douthat na Trumpovi oceňuje, že sa pred rokmi vzoprel voči nekritickej viere v americkú výnimočnosť a sebazahľadenosť, pre ktorú republikánski konzervatívci neboli schopní vnímať narastajúce problémy krajiny a často len chrlili ideologické poučky.  

Dnes je to Trump, ktorý nie je podľa Douthata potrebným populistickým korektívom voči tejto viere vo výnimočnosť, ale je jej najhlúpejšou formou.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Donald Trump, FOTO TASR/AP