Krátke správy redakcie

Adam Takáč pred 157 d

Sto dní pred Národným pochodom za život ohlásili organizátori ďalšie meno. Akciu príde podporiť Američanka Sue Thayer, ktorá bola manažérkou potratovej kliniky Spoločnosti pre plánované rodičovstvo (Planned Parenthood) v USA. Sue prešla na pro-life stranu a stala sa jedinou bývalou zamestnankyňou Planned Parenthood, ktorá neskôr viedla pro-life kampaň 40 dní za život. Potratovú kliniku, kde pracovala, zrušili.

Tento týždeň zverejnili organizátori tretieho pochodu za život na Slovensku prvé mená, ktoré sa predstavia v rámci programu. Do Bratislavy opäť zavíta pro-life aktivistka z Nigérie Obianuju Ekeocha, ktorá prednášala koncom apríla na festivale Bratislavské Hanusove dni o ideologickej neo-kolonizácii Afriky (rozhovor s ňou si môžete prečítať tu).

Organizátori prezradili aj umeleckých hostí, napríklad speváčku Janais či speváka Petra Bažíka. „Nebolo obzvlášť ťažké rozhodnúť sa podporiť túto myšlienku,“ vraví pre Postoj Bažík. „Koniec koncov so speváčkou Janais máme spoločný duet ,Blízko‘, ktorý vznikol na podporu myšlienkovo podobného projektu ,40 dní za život‘. Je naozaj dôležité pripomínať hodnotu života, pretože sa berie už ako samozrejmosť a so životom sa zaobchádza ako s tou najposlednejšou vecou.“

Bažík vystúpil aj na poslednom pochode za život pred štyrmi rokmi. „Keď som videl ten obrovský dav ľudí, potešilo ma to. Je to jasný dôkaz toho, že táto myšlienka ľudí zodvihla zo stoličiek a pripomenula množstvo nádherných detailov života, ktoré v dnešnej uponáhľanej a agresívnej dobe unikajú pomedzi prsty. Život je jedinečný, neopakovateľný a nevýslovne vzácny. Na tohtoročný pochod sa veľmi teším a som naozaj zvedavý, koľko ľudí ho v septembri spolu s nami, účinkujúcimi, podporí svojou účasťou,“ dodal.

V rámci umeleckého programu vystúpia aj Dominika Stará, Lamačské chvály, PiarMusic, Timothy, ESPÉ, BCC Worship, F6, Continental Kids, Bubnová show Batida, Divadlo aTak či herec Štefan Bučko.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: peterbazik.com

Martin Hanus pred 157 d

Keď som minulý týždeň písal, že otvorená vzbura košických členov Smeru a zbožné predstavy trojice Pellegrini-Raši-Žiga dostanú na frak, len čo sa Robert Fico vráti z dovolenky, nevedel som len odhadnúť, koľko dní bude trvať upratovanie. Teda či Ficovi postačí jedno stretnutie s vedením strany, kde nakričí na Pellegriniho a spol., či nechápu, v čej strane sú a za čo všetko mu vďačia, alebo bude potrebovať pár dní na obehnutie krajiny a zdisciplinovanie radov.

Po týždni od návratu Fica je jasné, že mu stačilo ešte menej. Len čo sa oddýchnutý vrátil do centrály, médiám zvestoval, že do volieb bude predsedom on – a keď sa predtým nabudeného Pellegriniho novinári v stredu pýtali, ako to teda vyzerá s toľko ohlasovanou vnútrostraníckou diskusiou, len odvrkol, že to je zodpovednosť predsedu strany, on má na starosti riadenie krajiny.

Medzičasom Fico precestoval regionálne štruktúry a udusil aj posledné plamienky nespokojnosti, keď ho včera podporila aj krajská rada v Košiciach. Zrazu už v Smere nenájdete človeka, ktorý by si želal mimoriadny snem, hoci počas Ficovej neprítomnosti už temer vyzeral ako hotová vec. A čo na to všetko bývalá europoslankyňa Monika Smolková, ktorej list všetko odštartoval a ktorá ešte minulý týždeň trvala na odchode Fica a Kaliňáka z čela Smeru?  

Fico jej venoval už pred príjazdom do Košíc pár jedovatých šípov (pozrite sa na jej plat a dôchodok, to všetko získala vďaka Smeru) – po jeho návšteve Košíc sa zmoknutá Smolková nezmohla na viac než na poďakovanie predsedovi, že prišiel do Košíc a sľúbil, že príde opäť. Ťažko nájsť v tejto krajine niečo lacnejšie, než je cena ľudskej dôstojnosti „vzbúreného“ člena Smeru.

Všetko teda dopadlo, ako sa dalo poľahky predvídať, keďže Robert Fico nikdy nebudoval Smer ako stranu zdola, ale ako armádu zhora.

To len Pellegrinimu, ktorý sa v priebehu mesiaca stretol s Trumpom aj Putinom, akosi nedošlo, že ak mu rozprestreli červený koberec vo Washingtone a v Moskve, ešte to zďaleka neznamená, že vrátnik na Súmračnej sa mu najbližšie pozdraví ako prvý. 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Krajská rada strany Smer-SD v obci Malá Ida, okres Košice-okolie vo štvrtok 13. júna 2019. Na snímke Robert Fico prichádza na brífing po skončení rokovania. FOTO TASR – František Iván

Martin Hanus pred 159 d

Aj najnovší prieskum agentúry Focus potvrdzuje, že slovenská politická scéna prechádza treťou veľkou transformáciou za posledné desaťročie. Tú prvú priniesol pád Radičovej vlády spolu so zverejnením Gorily (de facto koniec SDKÚ), druhou boli voľby 2016 (SaS a OĽaNO ako noví lídri pravice plus faktor ĽSNS), tretia odštartovala prezidentskými voľbami a ešte ťažko odhadnúť, ako sa vyvinie – či bude triumfom liberalizmu centristického a progresívneho typu a súčasne na opačnom protipóle i triumfom hnedého tábora (Kotleba-Harabin), alebo či novou charakteristikou bude najmä fragmentácia a nemožnosť stabilnej vlády.

Upadajúci Richard Sulík a Igor Matovič sa dnes možno utešujú situáciou spred štyroch rokov, keď sa podľa prieskumov zdalo, že ich vysaje Procházkova Sieť, kým oni nemali istý ani vstup do parlamentu. Napokon sa všetko zlomilo posledné dva týždne pred voľbami, keď Sieť vo finiši doslova vyhorela a státisícové masy opozičných voličov sa rozhodli pre Sulíka a Matoviča. Zo SaS tak bola zrazu nová SDKÚ a kresťansko-charizmatické krídlo OĽaNO malo dôvod veriť, že nahradí vyprahnuté KDH. 

Samozrejme, stále nemožno podceňovať Sulíkov ani Matovičov talent v kampaňovom finiši, ich skúsenosti aj špecifickú charizmu. Ale v tejto chvíli mi nestačí fantázia na predstavu, ako by mohli v najbližších mesiacoch vykompenzovať to, čo v opozícii zanedbali za posledné tri roky – popri Sulíkovi nevyrástla žiadna výraznejšia dvojka a trojka, po ňom najpopulárnejšou političkou strany je Lucia Nicholsonová (ktorej je v skutočnosti bližšie PS/Spolu než jej národno-liberálny predseda). A Matovič po niekoľkomesačnej hibernácii skúša ďalšie divadelné predstavenie, no publikum tentoraz zíva a obzerá sa po novom hereckom obsadení.      

V pondelok predstaví Andrej Kiska novú stranu, onedlho príde Harabinova strana, takže jedinou istotou je zatiaľ len toľko, že tektonické zlomy budú pokračovať.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

FOTO TASR – Michal Svítok

Lukáš Obšitník pred 159 d

Filozofovi Johnovi Finnisovi v pondelok 10. júna udelila kráľovná Alžbeta II. titul Rytier (Companion) Radu Austrálie „za vynikajúce služby právu, vzdelávaniu, právnej teórii a filozofickému výskumu a ako poprednému právnikovi, akademikovi a spisovateľovi“.

Profesor John Finnis je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov teórie prirodzeného zákona. Je absolventom austrálskej Univerzity v Adelaide a anglického Oxfordu. V roku 1980 vydal svoje základné dielo Natural Law and Natural Rights. Kniha podľa amerického profesora práva Roberta P. Georga „jednak obnovila vedecký záujem o starobylú, ale hlboko nepochopenú ideu prirodzeného zákona a prirodzených práv a súčasne sa mocne vzoprela dominantnému spôsobu myslenia medzi filozofmi práva a morálnymi a politickými filozofmi“. V tých rokoch prevažovali utilitaristické a konzekvencionalistické prístupy k etike a politickej filozofii, Finnis naproti nim oživil dedičstvo Aristotela.  

Profesor Finnis vyučuje na anglickom Oxforde a na Univerzite Notre Dame v USA. V roku 1962 konvertoval na katolícku vieru. Je členom Britskej akadémie a Pápežskej akadémie pre život.

V 80. rokoch 20. storočia patril medzi niekoľkých západných intelektuálov, ktorí spolu so Sirom Rogerom Scrutonom navštevovali krajiny strednej Európy vrátane Slovenska a prednášali pre členov protikomunistického undergroundu. V máji tohto roku bol jedným z hostí Bratislavských Hanusových dní. Rozhovor s ním si môžete prečítať tu.

Rad Austrálie je jediné rytierske ocenenie v tejto krajine, v roku 1975 ho zaviedla kráľovná Alžbeta II. Má viacero úrovní, do roku 2015 sa s prestávkami ako najvyšší udeľoval titul Rytier/Dáma, odvtedy je na žiadosť austrálskeho premiéra jeho udeľovanie pozastavené. Titul Rytier (Companion) je dnes najvyšším austrálskym rytierskym vyznamenaním.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Martin Hanus pred 160 d

Týždenník Der Spiegel dnes varovne na titulke svojho webu píše, že nemecké topkoncerny strácajú náskok na svetovú špičku. Spomedzi tisícky koncernov s najväčším ročným obratom má len 44 sídlo v Nemecku, v USA je ich 299, v Japonsku je ich 146, teda trojnásobne viac než v Nemecku, ďaleko pred Nemcami je Čína so 79 koncernmi v rebríčku. Pred Nemeckom sú dokonca veľmi tesne aj Veľká Británia a Francúzsko.

Kým obrat nemeckých koncernov vzrástol v minulom roku len o 1,2 percenta a operatívny zisk dokonca klesol o desať percent, najväčšie severoamerické firmy narástli o 10,5, ázijské o 10,1 a dokonca aj európske napriek nemeckému zaostávaniu vzrástli o 7,7 percenta.

Ako Spiegel píše, nemecká slabosť je zjavná pri pohľade na predné priečky: najvyšší hrubý zisk dosiahol minulý rok Apple (60 miliárd eur), nasledoval juhokórejský Samsung (45 miliárd), tretí skončil Microsoft (30 miliárd eur), až potom, na štvrtom mieste, je európsky koncern Royal Dutch Shell (27 miliárd eur), najlepší nemecký koncern sa umiestňuje až na 25. mieste – Volkswagen so 14 miliardami operatívneho zisku.

Samozrejme, Nemci sa majú stále čím utešovať: exportná sila ich ekonomiky nestojí na mamutích koncernoch, ale na stredne veľkých aj menších firmách, na vychýrenom Mittelstande, ktorý Nemcom Amerika len závidí.

Ale faktom je, že globálne tempo udávajú technologické koncerny a Európa vrátane Nemecka sa len prizerá.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Na snímke automobily značky Volkswagen (VW) vo Wolfsburgu. FOTO TASR/AP

Jaroslav Daniška pred 160 d

Po minulotýždňových spomienkových akciách na potlačenie revolúcie z roku 1989 v Číne, ktoré si pripomenuli desaťtisíce Číňanov v Hongkongu, protestoval včera viac ako milión ľudí proti novému zákonu, ktorý by umožnil vydanie trestne stíhanej osoby z Honkongu do Číny.

Ide o najväčší protest od roku 1997, keď sa Hongkong stal súčasťou Číny, organizátori hovoria, že ulicami prešlo 1,03 milióna demonštrujúcich, čo by bol každý 7. obyvateľ mesta, hongkonská polícia hovorí o 240 tisícoch.

O čo ide? Chan Tong Kai, obyvateľ Hongkongu, sa priznal k vražde svojej priateľky na Tchajwane, Hongkong ale nemá s Tchajwanom zmluvu, ktorá by umožnila vydať vinníka, a doma ho za tento zločin nemôžu súdiť. Vrah sa priznal k iným menším zločinom, za čo dostal 29 mesiacov väzby. Správkyňa Honkongu Carrie Lamová, ktorá je lojálna k Číne, využila príležitosť a navrhla zákon, ktorý by umožnil trestne stíhané osoby vydať nielen do Tchajwanu, ale aj do Číny. A to je už vec, ktorá vystrašila vyše milióna obyvateľov Honkongu.

Včera bola zatiaľ najmasovejšia demonštrácia, došlo k stretom s políciou a násiliu, situácia sa zostruje. Honkong dnes predstavuje niečo ako stále bijúce svedomie Číny, Číňania v Hongkongu minulý týždeň stáli so sviečkami za obete z júna 1989, čo nebolo možné urobiť nikde inde na území Číny, dnes ale už pochodujú sami za seba.

S ich demonštráciami cíti každý slobodymilovný človek sympatiu a solidaritu.

Ak si chcete pozrieť, ako taká demonštrácia vyzerá, možno kliknúť napr. sem. Množstvo súkromných videí možno nájsť na twitterových účtoch, stačí dať vyhľadávať Hongkong protest.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: screenshot/twitter/@pannchoa

Jozef Majchrák pred 160 d

Tri veľké ruské denníky Kommersant, Vedomosti a RBK vyšli včera s rovnakou titulkou, ktorou vyjadrujú solidaritu novinárovi Ivanovi Golunovovi.

Investigatívneho novinára Golunova zadržala v Moskve polícia, počas cesty za jedným zo svojich zdrojov a obvinila ho z prechovávania drog. Novinár tvrdí, že balíčky s drogami mu policajti podstrčili. Polícia ho zadržiavala 16 hodín a nedovolila mu kontaktovať sa s advokátom.

Golunov tiež hovorí, že ho policajti zbili. Ľudskoprávna organizácia Agora informovala, že podľa lekárskej správy utrpel otras mozgu a poranenia rebier. Polícia násilie voči Golunovovi odmietla.

„Malý krok pre človeka, obrovský krok pre ľudstvo,“ komentoval gesto svojich kolegov známy ruský novinár Michail Zygar, ktorého kniha Všetci mocní Kremľa vyšla aj na Slovensku. 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Twitter/Projekt Meduza

Jaroslav Daniška pred 161 d

Na konci mája pozvala americká Harvard university kancelárku Merkelovú, tamojšia právnická fakulta jej udelila čestný doktorát, Merkelová pri tej príležitosti predniesla reč, ktorá hladila dušu každého progresívca v publiku. Dan Kaiser v novom Echu (text vyšiel v tlačenom čísle, nie je dostupný online) túto udalosť spojil s historicky prvým miestom v prieskume verejnej mienky v Nemecku, kde tamojší Zelení porazili CDU/CSU. Podľa prieskumu Forsa/RTL z konca mája mali Zelení 27 percent, Únia 26 percent (odkaz na celý prieskum tu). Je to príznačné: čím bližšie je koniec Merkelovej éry, tým viac silnejú Zelení, dá sa povedať, že sú to Merkelovej najautentickejší politickí dediči.

Celá vec má, samozrejme, viacero súvislostí, Kaiser píše o tom, ako sa nemeckí Zelení po kultúrnej hegemónii v nemeckých médiách, kde bývali neúmerne nadreprezentovaní, dočkali aj prvého signálu možnej politickej hegemónie. Nemecko sa podľa neho „stáva pevnosťou zelenej ortodoxie v EÚ“. A to, tvrdí český novinár, neveští nič dobré pre česko-nemecké politické a obchodné vzťahy (v Česku sa vyrábajú motory pre viaceré automobilky koncernu VW, spor o zavedenie novej uhlíkovej dane a pod.).

Stojí aj za pripomenutie, čo hovorila Merkelová na Harvarde, začala aj skončila v angličtine, väčšina prejavu však odznela v nemčine. Študentov vyzvala, aby odmietli „múry v ľuských mysliach, múry ignorancie a obmedzenosti“, harvardskému publiku dokonca „vrátila“ Kennedyho šedivú výzvu, aby tieto múry zvrhli. V prejave zaznelo niekoľko kritických odkazov na Trumpa, bez toho, aby ho menovala, a tiež osobné, priam náboženské vyznanie: „Čokoľvek, čo sa zdá byť nezmeniteľné a stále ako kameň, môže byť zmenené. Každá zmena sa začína v mysli.“

Reportáž DW zachytila študentov, ktorých to oslovilo. Dan Kaiser zase staromódne pripomenul vo svojom texte, že nič z toho, za čo vychválila moderátorka večera a liberálne publikum Merkelovú, nemala táto politička v programe, s ktorým získala mandát vo voľbách (zrušenie jadra, willkomenskultur ani manželstvá pre všetkých), čo je nielen poznámka k stavu nemeckej demokracie, ale aj ďalší rozdiel medzi ňou a Trumpom, o ktorom sa však v médiách píše pomenej.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: TASR/AP

Ján Duda pred 163 d

Evanjelium nedele zoslania Ducha Svätého (9. 6. 2019) nesie zaujímavé posolstvo: „Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,15-16. 23-26).

(1) Jánovo evanjelium bolo napísané ako posledné v čase, keď nastupovala generácia kresťanov, ktorá už nepoznala historického Ježiša. Ale ako mala komunita kresťanov žiť bez nejakej spojitosti s pozemskou postavou Ježiša? Zdá sa, že Ján rieši práve tento problém: Duch Svätý kresťanov naučí a pripomenie im všetko, čo Ježiš povedal! Zoslanie Ducha Svätého je sťaby nové „vtelenie“ Boha a jeho prítomnosť a pôsobenie medzi ľuďmi (Mannucci, 303-304). V tomto zmysle je pôsobenie Ducha Svätého ako pokračovanie pôsobenia Ježiša Krista a jeho diela vykúpenia.

(2) Veľmi pôsobivým je aj výklad udalosti zoslania Ducha Svätého v súvislosti so sviatosťou birmovania. Birmovanec dostáva znak/pečať Ducha Svätého: „Boh nás označil svojou pečaťou“ (2 Kor 1,22). Jedným z dôvodov, prečo sa niečo pečatí, je potvrdenie vlastníckeho práva: kedysi vojaci na vlastnom tele nosili pečať svojho veliteľa, otroci zasa pečať svojho majiteľa (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1295). Nosiť pečať Ducha Svätého znamená byť nielen Božím vlastníctvom, ale aj privilégium požívať Božiu priazeň a ochranu!

Požehnanú nedeľu zoslania Ducha Svätého prajem všetkým a vyprosujem hojnosť darov Ducha Svätého.

Ján Duda

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Holubica Ducha Svätého, snímka z Baziliky sv. Petra v Ríme. Foto: wikimedia.org

Lukáš Krivošík pred 163 d

Bolo to 8. júna 1949, keď vo vydavateľstve Secker and Warburg vyšiel legendárny román „1984“. Jeho autor George Orwell, ktorý pomaly zomieral na tuberkulózu, ho napísal počas predchádzajúcich dvoch rokov na škótskom ostrove Jura.   

Témy pre antiutópiu o svete, v ktorom totalitný režim dokonale kontroluje životy svojich poddaných, si autor našiel v dobovej praxi Sovietskeho zväzu a Tretej ríše. Toto dielo je však nadčasové a populárne aj preto, že varuje pred subtílnymi totalitnými tendenciami, ktoré neobchádzajú ani demokratické spoločnosti. Stačí si spomenúť aktuálne debaty okolo stopy, ktorú každý z nás zanecháva na internete, ako sa narába s týmito našimi údajmi a ako to môže byť zneužiteľné; napríklad v podobe programu „sociálneho kreditu“ v Číne; ale tiež diskusie o technológii rozpoznávania tvárí všadeprítomnými pouličnými kamerami a podobne.

Viaceré slová, slovné spojenia a frázy z tohto románu sa stali trvalou súčasťou nielen anglického jazyka: Pojmy ako „newspeak“ (teda účelový propagandistický „novojazyk“), „doublethink“ (schopnosť považovať za správne dve protirečivé presvedčenia naraz), „ideozločin“ (myšlienka, ktorá je trestná), „Veľký brat“ (totalitný režim alebo diktátor, ktorý sleduje a riadi životy občanov), či „dvojminútka nenávisti“ (prorežimný rituál, v rámci ktorého musia ľudia ostentatívne dávať najavo svoj hnev voči nepriateľom režimu) a iné.

Dokonca aj autorovo priezvisko (v skutočnosti literárny pseudonym) nadobudlo nový život ako prídavné meno „orwellovský“ v zmysle - vzťahujúci sa na dystopické témy románu „1984“ (najmä v podobe prehnaného dohľadu štátu nad občanmi).

Orwellov román „1984“ je popri románoch „My“ Jevgenija Zamjatina, „Prekrásny nový svet“ Aldousa Huxleyho a „451 stupňov Fahrenheita“ Raya Bradburyho považovaný za vrchol antiutopickej literatúry.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

George Orwell. FOTO – Wikimedia Commons