Krátke správy redakcie

Jaroslav Daniška pred 49 d

Je to 20 rokov, čo zomrel Václav Benda (1946 – 1999), významný český filozof a disident, konzervatívny katolík, ktorý po roku 1989 spojil svoje vnímanie politiky s ODS, čo sa – myslím – ukázalo byť nielen správne, ale v posledných rokoch aj prezieravé a úspešné. Celkom iste to platí od Klausovho vetovania zákona o registrovaných partnerstvách a nástupu viacerých katolíkov do čela ODS, patrí sa spomenúť Petra Nečasa a Petra Fialu.

V ODS sa tiež darí Markovi Bendovi, synovi disidenta Václava Bendu, a darí sa aj konverziám, pred časom konvertoval na vieru Alexander Vondra, bývalý blízky spolupracovník Václava Havla a po posledných voľbách europoslanec, pred ním napr. bývalý premiér Topolánek. 

Benda zostane v pamäti najmä kvôli konceptu paralelnej polis, ktorý patrí k tomu najoriginálnejšiemu, čo v československom disente vzniklo. Bendovu pamiatku si dnes pripomína aj pražský Občiansky inštitút, na ktorého čele stojí ďalší katolík Roman Joch (viac tu), no a na Slovensku by sme nemali zabúdať, že Benda bol azda najviac pro-slovenský spomedzi pražských disidentov, dokázal to viacerými textami a postojmi, o. i. ocenením masívneho úspechu púte na Velehrad, čo opísal v obsiahlej eseji v samizdate Rozmluvy v roku 1986, ako aj docenením veľkej roly, ktorú na Slovensku zohrávala tajná Cirkev, čo si na rozdiel od ŠtB viacerí liberálni disidenti ani nevšimli.

Bendovu pamiatku si treba pripomenúť a jeho dielo poznať. Súbor jeho textov vyšiel v roku 2009 ako Noční kádrový dotazník a jiné boje.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Jaroslav Daniška pred 49 d

Tento príbeh sa vymyká všetkému, v Iráne, kde k nemu došlo, vyvolal šok a vlnu konšpirácií. Mohammad Ali Najafi (na obr. vpravo), ročník 1952, je špičkový iránsky matematik, absolvent MIT v Amerike, PhD štúdium prerušil a nedokončil kvôli tomu, že sa po vypuknutí iránskej revolúcie vrátil domov. 

Doma sa mu darilo, zastával vysoké pozície v akademickej sfére, viedol techno-inštitút, univerzitu, opakovane bol ministrom alebo vysokým úradníkom či poradcom vo vládach s reformným premiérom. Bol napríklad ministrom školstva, ministrom vedy a napokon v rokoch 2017-2018 primátorom Teheránu.  

Pred dvomi rokmi ho oslovila výrazne mladšia herečka Mitra Ostadová (na obr. vľavo), ktorá chcela kandidovať do zastupiteľstva, Ali Najafi ju podporil, ale ona neuspela. Minulý rok sa však zosobášili, krátko predtým sa rozviedol so svojou ženou, čo bol prvý šok, keďže iránska spoločnosť a vládnuci klerici sú k takýmto veciam kritickí. V tom istom roku Ali Najafi odstúpil z postu primátora Teheránu, kde mal blokovať niektoré developerské projekty napojené na tvrdšiu líniu iránskych politikov. Dôvodom jeho odstúpenia bolo pre niektorých jeho zdravie, pre iných video, kde mal byť účastný na večierku s tancujúcimi ženami.

Šok prišiel na konci minulého týždňa: Ali Najafi doma zastrelil svoju ženu Mitru, mala 35 rokov. 

K vražde sa priznal, právnici tvrdia, že nebola plánovaná, že bol popudený tým, čo si prečítal na jej Whatsuppe, keď sa sprchovala, zobral pištoľ, prišiel do kúpeľne, ona na neho skočila a došlo k tragickej nehode. Polícia hovorí o dvoch výstreloch a dvoch poraneniach, Mitra Ostadová bola na mieste mŕtva.

Ali Najafi najskôr z miesta činu ušiel, cestoval 300 km na hrob svojho otca, potom išiel na políciu a k činu sa priznal. Za dôvod popudlivej akcie označil to, že jeho žena mala kontakt s tajnými službami. Minister pre tajné služby to poprel. Ali Najafi je momentálne zadržaný a čaká na vznesenie obvinenia, matka Mitry Ostadovej žiada trest smrti.

Podľa článku denníka Financial Times mal byť Ali Najafi budúcim kandidátom na úrad iránskeho prezidenta, FT tiež opisuje vlnu konšpiračných teórií, ktoré za vraždou vidia pascu proti nemu, Ali Najafi podľa nich nevystupuje ako vrah, došlo totiž k ďalšej netradičnej veci – Najafi verejne vystúpil v televízii, po vražde, kde sa k činu priznal. Jeho obhajcovia vidia v tejto vražde dve obete, tak či onak, mimoriadne zúfalý obraz súčasného Iránu.

Na YouTube nájdete viacero videí, ktoré sa téme venujú, ukážka napr. tu

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ján Duda pred 50 d

Evanjelium siedmej veľkonočnej nedele (2. 6. 2019) patrí k Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn 17,20-26). Ježiš ju povedal ešte pred svojím utrpením a smrťou, liturgia nám text predkladá v nedeľu pred sviatkom Zoslania Ducha Svätého. Ježiš prosí o takú jednotu medzi veriacimi, aká existuje medzi ním a jeho Otcom, ba prosí o jednotu medzi ľuďmi a Bohom!

(1) Jednotu medzi človekom a Bohom pripomína nedeľné prvé čítanie. Štefan, plný Ducha Svätého, videl otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha (Sk 7,55). Túto mystickú jednotu s Bohom zažil v kľúčovom momente svojho života: v momente svojej mučeníckej smrti. Prečo dnešný svet tak málo inšpirujú mučeníci, ľudia morálne čistí? „Ľud, ktorý zabudol na svojich hrdinov, je mŕtvym ľudom. Cirkev, ktorá zabúda na svojich hrdinov, je nemocnou.“ (R. Laurentin, s. 213)

(2) Ježiš hovorí o láske svojho Otca prítomnej v nás (Jn 17,26), Skutky apoštolov hovoria, že „Štefan bol plný Ducha Svätého“ (Sk 7,55). Každá informácia o Duchu Svätom nie je postačujúcou. Ale možno to trochu objasniť príkladom. Muž a žena, ktorí vstúpia do manželstva, nikdy nebudú mať dostatok informácií jeden o druhom. Taktiež nikdy nebudú mať primerané prirodzené kvality, ktoré by potrebovali pre výchovu svojich detí. Ale v konečnom dôsledku, je to láska muža a ženy, otca a matky, ktorá najviac formuje hodnoty a vlastnosti v ich deťoch (Laurentin, s. 10).

Požehnanú veľkonočnú nedeľu prajem všetkým.

Ján Duda

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Na snímke: Bernardo Daddi – Umučenie sv. Štefana (freska, 1324), kostol Santa Croce, Florencia.

Lukáš Obšitník pred 51 d

Guvernér amerického štátu Louisiana John Bel Edwards podpísal zákon na ochranu života nenarodených detí, ktorý predtým schválil louisianský parlament. Zákon zakazuje vykonanie potratu po tom, čo je plodu diagnostikované bitie srdca (približne šiesty týždeň tehotenstva), umožňuje ho len v prípade ohrozenia života matky.

Zákon predtým schválil louisianský Senát s výraznou väčšinou v pomere hlasov 31 k 5 a podobne Snemovňa reprezentantov v pomere 79 k 23. Zaujímavé je, že ho podpísal guvernér Edwards, ktorý je jedným z mála pro-life demokratov. Pri podpise povedal: „Uvedomujem si, že vec potratov mnoho ľudí vníma veľmi zásadne a že so mnou nesúhlasia – a ja ich názory rešpektujem. O úrad guvernéra som sa uchádzal ako pro-life kandidát po ôsmich rokoch svojho pôsobenia ako pro-life zákonodarca. Ako guvernér si stojím za svojím slovom a presvedčením. Ale tiež úprimne verím v to, že byť pro-life znamená viac než len ‚pro-narodenie‘. Moja vláda za posledné tri roky prijala rad opatrení pre to, aby mohli byť mnohé deti prijaté do nášho systému pestúnskej starostlivosti.“

Zákon v Louisiane vstúpi do platnosti, ak podobné ustanovenie v susednom Mississippi uspeje pred odvolacím súdom, keďže mu dočasne pozastavil platnosť federálny sudca.

Louisiana sa tak stala ôsmym americkým štátom, v ktorom zákonodarný zbor schválil tzv. zákon o bití srdca a súčasne ho podpísal aj guvernér. V minulom období taký zákon schválili štáty Arkansas, Severná Dakota, Iowa, Kentucky, Mississippi, Ohio a Georgia. Jeho schválenie je na dobrej ceste aj vo viacerých ďalších štátoch. Podobný pro-life zákon (neviažuci sa na bitie srdca) pred pár týždňami schválili aj v Alabame.

Vzhľadom na platné rozhodnutie Najvyššieho súdu USA z roku 1973 v prípade Roe vs. Wade takáto legislatíva končí na súdoch. Očakáva sa však, že sa štáty odvolajú a prípad opätovne preskúma Najvyšší súd, ktorý môže svoje predošlé stanovisko teraz opraviť.

Foto: Mapa štátov s pro-life legislatívou „o bití srdca“: ikona srdca: štáty, kde bol zákon schválený oboma komorami parlamentu a podpísaný guvernérom, modrá farba: zákon schválili obe komory parlamentu, zelená: zákon prešiel jednou komorou parlamentu v roku 2019, červená: zákon bol v roku 2019 uvedený v parlamente, ružová: zákon bol uvedený v parlamente v predošlých rokoch a v súčasnosti sa v ňom nekoná. Stav k 30. máju 2019. Zdroj: Population Research Institute (pop.org)

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Jaroslav Daniška pred 53 d

EÚ po voľbách do Europarlamentu rieši nielen predsedu a zloženie budúcej Komisie, ale potenciálne ešte dôležitejšiu pozíciu – šéfa Európskej centrálnej banky. Momentálne ním je Talian Draghi, neoficiálne sa očakáva, že prišiel rad na to, aby túto funkciu zastávali Nemci, pričom nemeckým nominantom číslo jeden by mal byť Jens Weidmann (na obr.), šéf nemeckej centrálnej banky posledných 8 rokov.

Nemci sa vôbec tlačia na všetky posty, Weber z EPP by chcel byť šéfom Komisie, o Merkelovej sa hovorí ako možnej kandidátke na prezidentku Európskej rady po Tuskovi, Weidmann je uvadzáný ako jeden z favoritov na šéfa ECB. Samozrejme, uspeje len jeden z nich, resp. Nemecko môže mať len hlavu jednej z vrcholných inštitúcií, nuž a práve na ECB im môže v skutočnosti záležať najviac, naznačuje napr. text vo Financial Times. Pričom doteraz Nemci nemali človeka, ktorý by niesol zodpovednosť za európsku menovú politiku.

Jacques Delors kedysi vravel, že nie všetci Nemci veria v Boha, ale všetci veria Bundesbanke, čo má, pochopiteľne, svoj dôvod.

Weidmann by krotil rolu ECB, aj za jedno z jeho pomyselných negatív sa považuje jeho stanovisko k tzv. Outright monetary transactions, čo je spôsob, ktorým ECB odľahčuje dlhy zdlžených štátov eurozóny, podľa niektorých za cenu porušenia práva EÚ, keďže OMT sa začali používať bez právneho oprávnenia.

Ťažko si predstaviť lepšiu vrcholovú pozíciu pre Nemca ako práve vedenie ECB.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: wikimedia

Jaroslav Daniška pred 53 d

Turecký prezident Erdogan sa ocitol v novom tlaku medzi Moskvou a Washingtonom. Od Američanov Turci kupujú najnovšie stíhačky F-35, chcú kúpiť až 100 bojových lietadiel, prvé štyri už mali byť dodané, tureckí piloti už na nich dokonca cvičia, ale Američania dodávku zadržali. Dôvodom je objednávka protiraketového systému S-400, ktorý Turci kupujú od Rusov.

Američania sú proti, vidia v tom nákupe ohrozenie amerických záujmov (blízkosť Rusov k americkej technike), pritom na konzorciu stíhačiek F-35 sa majú s Lockeed Martin podieľať aj Turci. Američania Turkom povedali, že do konca roku budú v Turecku buď ich stíhačky, alebo ruský systém S-400, určite nie ale obidvoje.

Američania hovoria, že postup Turecka spochybňuje turecké členstvo v NATO, že ide o vec bezpečnosti USA a ich spojencov. Tlačia ale aj Rusi, ak by sa Turci stiahli z nákupu, niektorí pozorovatelia očakávajú, že by to skomplikovalo dohodu medzi Ruskom, Iránom a Tureckom v Sýrii, pričom Rusi by mohli prestať rešpektovať turecké záujmy na severe Sýrie a napr. pritlačiť (čítaj vytlačiť) Turkov z provincie Idlib.

Do toho treba pripočítať striedavé problémy Turecka s ekonomickou stablitou a odkázanosť na investície z Blízkeho východu, plus problém s opozíciou, ktorú chce Erdogan obrať o volebné víťazstvo v Istanbule, kde bol sám kedysi primátorom a kde sa majú opakovať voľby. Nuž, Erdogan hrá na priveľa frontoch.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: TASR/AP

Martin Hanus pred 53 d

Včera Denník N zverejnil list nespokojných košických členov Smeru, ktorí opísali svoju frustráciu z prepadu aj povesti vlastnej strany, pričom Roberta Fica a Roberta Kaliňáka vyzvali na odstúpenie a premiéra Pellegriniho na prevzatie velenia v strane.

Dnes je už zjavné, že nešlo o sóloakciu odchádzajúcej europoslankyne Moniky Smolkovej a zopár jej kolegov, pod list sa podpísali desiatky členov Smeru v dvoch košických okresoch.

Dosiaľ sa vo Ficovej strane nič podobné nestalo a keby sa niečo také náhodou aj v minulosti stalo, vedenie by prepieranie domáceho prádla dôrazne odsúdilo a celá akcia by sa skončila, prv než sa začala. Lenže Smer verzia 2019 je rozkývaná loď, ktorej kapitán ešte síce pevne drží kormidlo, len niektorí námorníci sa rozhliadajú, či už nastal čas skočiť do vody.

Peter Pellegrini aj košické bizniskrídlo s Richardom Rašim a Petrom Žigom výzvu neodsúdili ani sa nepostavili za svojho predsedu. Pellegrini išiel najďalej, keď výzvu s priazňou označil za dôsledok toho, že diskusia v strane dosiaľ neprebehla, preto košickí členovia „pristúpili k verejnému tlaku“, no a on túto diskusiu víta. A ešte pred novinármi dodal, že ak sa v Smere uskutoční zásadná reforma, tak bude dobre, ak nie, „tak sa možno my osobne, ja s vami, stretávať nebudeme“.

Až by sa dalo konšpirovať, či premiér niečo nevedel o zrode tohto košického listu či zo zákulisia nedal zelenú, aby došlo k jeho medializácii. Napokon, biznismeni Žiga a Raši sú jeho najbližšími spojencami, po odchode Kažimíra do NBS tam už nikoho lepšieho nemá poruke.

Problém Pellegriniho je, že v manažérsky riadenej strane, v ktorej sú pravidlá nastavené tak, že vnútornú diskusiu aj budúcu kandidátku Smeru určuje úzke vedenie na čele s Ficom, k žiadnej skutočnej vzbure zdola ani nemôže prísť.

To, čo vidíme, je len prejavom masovej nespokojnosti, ktorá lomcuje Smerom. Tam dole sú totálne demotivované miestne štruktúry, ktoré po 20 rokoch cítia vo svojom okolí najmä opovrhnutie. A tam hore sú frustrovaní jedinci ako Pellegrini či Žiga, ktorí zas cítia, že s dnešným Ficom bežia proti múru či proti vlastným bizniszáujmom.

Len nikto zo zúčastnených nemá páku, ako to zmeniť, tú má len mlčiaci šéf, ktorý sa po eurovoľbách vytratil kamsi za medveďmi. Preto nejde o vzburu, ale o polčas rozpadu, ktorý si odteraz možno budeme môcť vychutnávať aj v priamom prenose.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

FOTO TASR – František Iván

Martin Hanus pred 55 d

V rakúskej politike už dávno nebolo toľko vzrušenia: pred desiatimi dňami vypukol megaškandál Ibiza-gate, po ktorom kancelár a líder ÖVP Sebastian Kurz ukončil koalíciu s FPÖ a vynútil si predčasné voľby v septembri. Kurz následne menoval do dočasnej vlády nezávislých expertov, na čo socialisti (SPÖ) ako hlavná opozičná sila dali najavo, že najbližšie jeho vládu zvrhnú, aby ďalšie tri mesiace vládol niekto iný.

Do toho prišli eurovoľby, Kurz naplno bodoval s 35,40 percentami, FPÖ padla oproti prognózam o päť percentuálnych bodov. A socialisti, ktorí mali z Ibiza-gate a krachu pravicovej vlády profitovať, padli porovnateľne ako FPÖ. Hoci neúspech v eurovoľbách mal byť pre nich varovaním, že aj časť ich voličov si do predčasných volieb želá stabilitu, a nie zbytočnú deštrukciu, socialisti si svoj zámer nerozmysleli ani po víkendovej europorážke.  

Pritom i niektorí vrcholní socialisti pre médiá priznávali, že tento krok im medzi vlastnými voličmi skôr poškodí, ale musia to spraviť, lebo členská základňa prahne po krvi, teda po rýchlom zúčtovaní s nenávideným Kurzom.

Dnes popoludní sa tak opozičná SPÖ a vypudená FPÖ spojili a vyslovili v parlamente vláde nedôveru, odôvodnili to okrem iného aj Kurzovým „egocentrickým prístupom“. 

SPÖ tak uprednostnila stranícke pudy nad rozumným kalkulom. Veď z kuloárov už minulý týždeň prenikalo, že prešibaný Kurz v skutočnosti dúfa, že ho opozícia tri mesiace pred voľbami zvrhne a on pôjde do predčasných volieb nielen ako najpopulárnejší politik, ale tak trochu aj ako martýr.

Sebastian Kurz sa dnes v rakúskom parlamente opatrne usmieval, lebo vie, že padol, aby v septembri povstal ešte s väčšou silou.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Kancelár Sebastian Kurz krátko po tom, ako dnes rakúsky parlament vyslovil nedôveru jeho vláde. FOTO TASR/AP  

Lukáš Obšitník pred 56 d

Predseda KDH Alojz Hlina vyjadril v relácii Na telo na TV Markíza nespokojnosť, že KDH získalo menej hlasov ako ĽSNS, a prisúdil to deleniu KDH, čím narážal na vznik Kresťanskej únie a zrejme aj KDŽP. Do istej miery to môže platiť, ale téza, že ak by KÚ nebolo, jej 3,85 percenta by sa automaticky prirátalo k volebnému zisku KDH, neplatí. Spomína to už vo svojom komentári Fero Múčka a dá sa to presnejšie ukázať na detailnejších výsledkoch strán a kandidátov.

Väčšina voličov KÚ totiž zjavne nepochádza z KDH, ale z OĽaNO. Nie je možné robiť úplne presné odhady presunu voličov, ale viaceré údaje tomu nasvedčujú. KÚ získala vo voľbách 37 974 hlasov, z toho až 26 963, teda 71 percent jej voličov krúžkovalo Branislava Škripeka, exposlanca OĽaNO.

OĽaNO volilo v minulých eurovoľbách 41 829 ľudí, z nich Škripeka krúžkovalo 15 583 voličov. Dnes toto hnutie získalo 51 834 hlasov. Ak zarátame to, že k urnám dnes prišlo 1,76-krát viac voličov ako v roku 2014, potom OĽaNO malo potenciál získať 73-tisíc hlasov a Škripek 27-tisíc krúžkov. OĽaNO však získalo v tomto zmysle o 31-tisíc hlasov menej, naproti tomu počet súčasných Škripekových krúžkov na kandidátke KÚ s jeho potenciálom takmer presne sedí.

Annu Záborskú na kandidátke KÚ krúžkovalo 20 122 voličov, čo je výrazne menej než tých u Škripeka a tiež to nasvedčuje tomu, že KÚ čerpala voličov omnoho viac v OĽaNO než v KDH. 

Ak sa utrasie prach a emócie z týchto volieb a KDH a KÚ nadviažu spoluprácu, o čom hovoria niektorí ich predstavitelia, vznik KÚ môže v konečnom dôsledku viesť k presunu kresťanských hlasov od OĽaNO smerom ku KDH, o čo sa predstavitelia hnutia už dlho snažia.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Postoj (Andrej Lojan)

Lukáš Obšitník pred 56 d

Nemecký liberálny týždenník Die Zeit zverejnil unikátnu interaktívnu mapu štátov Európskej únie s podrobnými údajmi posledných parlamentných volieb tej-ktorej krajiny (z rokov 2015 – 2019, teda ešte pred súčasnými eurovoľbami). Pomocou mapy je možné získať prehľad politických preferencií občanov v jednotlivých štátoch až na úrovni regiónov.

Autori mapy súčasne rozdelili európske politické strany, ktoré sa dostali do parlamentov, do šiestich skupín – konzervatívci, zelení, liberáli, socialisti, krajná ľavica a krajná pravica. Každú skupinu inak zafarbili, vďaka čomu vznikla pestrá integrálna mapa zobrazujúca rôzne oblasti celej EÚ. Po kliknutí na akýkoľvek región získate prehľad výsledkov jeho posledných parlamentných volieb. Je to skutočne unikátny projekt.

Veľmi diskutabilné je však rozdelenie niektorých strán do šiestich skupín. V článku autori korektne priznávajú, že je to často problematické, keďže politické profily strán z rôznych krajín v rámci jednej takejto skupiny sú často rozdielne. Napr. slovenský Smer-SD je podľa svojho názvu logicky zaradený medzi socialistov, no jeho ľavicové zafarbenie je určite menej výrazné ako napr. pri nemeckej SPD, Smer je omnoho konzervatívnejší.

Takisto by sa dalo sporiť, čo je liberálna a čo socialistická strana. Kam patrí Macron? Prečo si vlastne dali autori námahu rozčleniť ľavé spektrum až na štyri skupiny (socialisti, liberáli, zelení, krajná ľavica), ale pri pravej časti sa uspokojili iba s dvoma (konzervatívci a krajná pravica)? 

Logicky potom z toho vychádza, že uchopenie posledného pojmu „krajná pravica“ je najspornejšie. Zvyčajne sa do tejto skupiny zaraďujú „extrémistické“ strany. Prečo však v rámci Slovenska tu tvorcovia k ĽSNS zaradili aj SNS a Sme rodina? V článku autori vysvetľujú, že do tejto skupiny začlenili aj „pravicových populistov“, pritom „populizmus“ a „politický extrém“ predsa nie sú totožné kategórie. Ľavicových populistov by sme našli aj medzi stranami, ktoré sa deklarujú ako sociálnodemokratické, ale medzi „krajnú ľavicu“ sa nezvyknú zaraďovať. SNS a Sme rodina by sme mohli klasifikovať ako populistických konzervatívcov, ale krajná pravica?

Takto sa v pravom politickom extréme podľa Die Zeit vyskytla aj napr. španielska Vox a – ešte paradoxnejšie – poľská vládna strana Právo a spravodlivosť (PiS). Dať PiS na jednu úroveň s Kotlebovou ĽSNS a maďarským Jobbikom je nepochopiteľné. Pritom Orbánov Fidesz začlenili autori (správne) medzi konzervatívcov.

V texte priznávajú, že niektoré pravicovo-populistické strany ako Fidesz majú konzervatívny charakter, aj keď sú podľa nich na hrane. Prečo ale Fidesz a PiS dali do rozdielnych skupín? Fidesz má na európskej úrovni členstvo v EPP (v súčasnosti pozastavené) a PiS v ECR – ECR však nie je žiadna „krajná pravica“. Jej ďalší členovia ako britskí Konzervatívci a česká ODS sú, samozrejme, zaradení medzi „konzervatívcov“. Die Zeit tak väčšinu Poľska premaľoval na politický extrém. Absurdné a škandalózne.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: zeit.de