Krátke správy redakcie

Jaroslav Daniška pred 20 d

Šepká sa, že keď bol na audiencii u britskej kráľovnej Alžbety II. nový premiér Boris Johnson, mala mu povedať, že je prekvapená, že má ešte niekto o post premiéra záujem.

Johnsonov nástup vyvoláva najmä menej prajné poznámky – vo všetkých médiách hlavného prúdu predovšetkým výsmech, prípadne tvrdú kritiku (slovo populizmus už definitívne stráca obsah a stáva sa floskulou). Je len príznačné, že jeho predchodkyňa Theresa Mayová, ktorá sa snažila obísť výsledky referenda o odchode z EÚ, ničomu podobnému nečelila. O jej výkone ale najlepšie svedčia texty, ktoré boli napísané po jej odchode – neboli žiadne, akosi nebolo o čom písať.

Malým osviežením v povrchnom porovnávaní Johnsona a Trumpa je článok Franka Luntza vo Financial Times, ktorý Johnsona pozná dlhé desaťročia, Trumpa dlhodobo sleduje, živí sa ako politický stratég. Čudujsasvete, dochádza k šokujúcemu záveru – Johnson a Trump toho nemajú veľa podobného, ich porovnávanie je „smiešne, nepresné a zlomyseľné“.

Boris má oxfordský jazyk, ide z neho optimizmus a vystupovaním si vie získať náklonnosť okolia. Luntz, ktorý opiera svoj pohľad na politiku o focus skupiny, píše, že ľudia si o ňom nemyslia, že je ako oni, myslia si, že je viac, ako sú oni – a to je jeho výhoda. Považuje ho za jedného z najpresvedčivejších rečníkov našej doby, z jeho prejavu ide nádej, pozitívna energia, čo mení tón debaty. V článku je toho viac, aj o spôsobe, ako si vie nakloniť publikum, aj ako buduje svoj argument.

Pointa je, že niektoré podobnosti (schopnosť prekvapiť, prekročiť politické tabu, usilovať o hlasy nonkonformnej pravice) z neho ešte nerobia dvojičku Trumpa. Napokon, podobne je to aj s jeho politickými prioritami, o ktorých by sa dalo písať. Luntz píše, že z americkej politiky je mu najbližší nebohý Ronald Reagan.

Osobne považujem za dobrú správu, že sa k postu britského premiéra konečne dostal politik, ktorý chce realizovať názor väčšiny z referenda, ktorý sa navyše obklopil politikmi a poradcami (aj tu je značný rozdiel oproti Trumpovi), ktorí vedia, kam britská konzervatívna strana patrí a koho má zastupovať. Dôkazov je viac, kým budú v Guardiane vychádzať takéto texty na jeho adresu, robí to dobre.

Vtipná a svojím obsahom prajná poznámka kráľovnej Alžbety je toho tiež dôkazom.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Johnson počas prvého vystúpenia v parlamente v pozícii premiéra, TASR/AP

Lukáš Krivošík pred 20 d

Imám Abubakar Abdullahi z Nigérie zachránil životy 262 kresťanov, keď do jeho obce vtrhli 23. júna 2018 ozbrojenci z väčšinovo moslimského pastierskeho etnika Fulani, aby zabíjali príslušníkov väčšinovo kresťanského a roľníctvom sa živiaceho etnika Berom.

Po skončení poludňajších modlitieb počul zvonku streľbu a výkriky. Schoval teda 262 miestnych kresťanov do svojej mešity a do domu vedľa. Následne odmietol ozbrojencov vpustiť do mešity a dokonca im ponúkol svoj život za životy ľudí vo vnútri. Aj keď v dedine zabili v ten deň 84 ľudí, kresťania, ktorým sa podarilo dostať sa do mešity, sa vďaka zásahu imáma zachránili.

Americký minister zahraničia Mike Pompeo tento mesiac imámovi Abdullahovi udelil Medzinárodnú cenu náboženskej slobody. Minulý týždeň o tom informoval americký konzervatívny magazín National Review.

Popri zlých správach z Nigérie (pri sobotňajšom útoku teroristov z Boko Haram zahynulo 65 ľudí) je toto jedna veľmi dobrá. Nejde o jediný podobný prípad.

V decembri 2015 teroristi z organizácie aš-Šabáb v Keni prepadli autobus, v ktorom sa viezli moslimskí i kresťanskí cestujúci. Kresťanov chceli od ostatných oddeliť a postrieľať, no moslimovia svojich spolucestujúcich zatajili. „Buď nás zabite všetkých alebo odíďte,“ povedali im vtedy. Postoj o prípade písal TU.

Popri nigérijskom imámovi vyznamenal Mike Pompeo ešte štyroch ľudskoprávnych aktivistov, venujúcich sa téme náboženskej slobody zo Sudánu, Brazílie, Iraku a Cypru. Viac o prípade aj o ďalších ocenených na stránke ministerstva zahraničia Spojených štátov.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Mike Pompeo, minister zahraničných vecí USA. FOTO - TASR/AP

Ján Duda pred 21 d

Evanjelium 17. nedele v cezročnom období je o tom, že Ježiš naučil učeníkov modlitbu Otčenáš (Lk 11,1-13).

(1) Panuje zhoda, že modlitba Otčenáš obsahuje oslovenie (Otče náš), päť prosieb v Lukášovej verzii a sedem prosieb v Matúšovej verzii (Mt 6,9-13). Taktiež je zhoda v tom, že v modlitbe Otčenáš je obsiahnutý súhrn celého Evanjelia (KKC, 2761) alebo že je „skrátenou modlitebnou formou Evanjelia“ (Cantalamessa 246). Potrebujeme sa „prekopať“ modlitbou Otčenáš, aby sme možno nadobudli schopnosť modliť sa a aby sme si uvedomili to, za čo sa máme modliť. Lebo je to modlitba, ktorú nás učí Ježiš.

(2) Prečo sa máme modliť? Lebo Ježiš sa modlí, Ježiš nás učí modliť sa, Ježiš nás pozýva modliť sa. A čo, ak sa nemodlíme, lebo nás to nikto neučil a k modlitbe nepozýval? Treba nájsť skrátka „odvahu začať sa modliť“ (kardinál Carlo Martini). Skrátka, rozhodnúť sa a začať. Azda najvhodnejšie modlitbou Otčenáš.

(3) Zdá sa, že modlitba Otčenáš bola v prvotnej cirkvi skutočným „pokladom“, ktorý sa odovzdával kandidátom krstu (katechumenom) až večer pred dňom krstu. A pohanom sa nesmela prezrádzať (Tertulián, Cyril Jeruzalemský). Po prvý raz sa ju katechumeni modlili bezprostredne po svojom pokrstení. Táto modlitba bola sťaby modlitebným vyznaním viery pokrstených! Preto sa ju modlíme po obrade krstu či vo svätej omši pred svätým prijímaním.

V praktickom kresťanstve platí zásada: čo Cirkev verí/vyznáva, to sa Cirkev aj modlí. A naopak: čo sa Cirkev modlí, to aj verí! Modlitba Otčenáš nech pomôže našej viere rásť. Treba nájsť odvahu modliť sa.

Požehnanú nedeľu prajem všetkým, aby bola dňom modlitby.

Imrich Gazda pred 22 d

Emeritný pápež Benedikt XVI. vo štvrtok večer navštívil tri mestečká neďaleko Ríma. Udalosť by nevzbudila až takú pozornosť, keby to nebolo prvýkrát po dlhom čase, čo opustil územie Vatikánu.

Čierny mercedes s 92-ročným emeritným pápežom na zadnom sedadle najprv zastavil v Castel Gandolfe, kde naposledy v júli 2015 absolvoval dvojtýždňový pobyt. Hoci jeho výjazd mal byť neverejný, a preto nebol vopred ohlásený, napokon sa okolo pápežskej kolóny zhŕklo množstvo ľudí.

Lokálny portál totiž zachytil jeho príjazd, o ktorom vzápätí informoval, to pred brány niekdajšieho letného sídla pápežov (František sa ho v roku 2016 zriekol a stalo sa verejne prístupnou súčasťou Vatikánskych múzeí) pritiahlo množstvo zvedavcov. S niektorými sa Benedikt XVI. pozdravil aj osobne.

Po prechádzke v niekdajších pápežských záhradách spojenej s modlitbou ruženca (okrem osobného sekretára Georga Gänsweina ho pre prípad potreby sprevádzal aj personál s invalidným vozíkom) sa Benedikt XVI. presunul do Rocca di Papa, kde sa pomodlil v mariánskej svätyni. Návštevu tzv. Castelli Romani ukončil vo Frascati, kde povečeral s miestnym biskupom.

Späť do kláštora Mater Ecclesiae vo Vatikánskych záhradách, kde žije v posledných rokoch, sa vrátil okolo pol jedenástej večer.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto – TASR/AP

Eva Čobejová pred 22 d

Banská Bystrica sa chystá na veľkolepé oslavy SNP aj s vojenskou prehliadkou. Niektorým sa to nepáči, bola aj petícia proti nej. Ale Bystričania sa určite potešia, že sa teraz rekonštruujú cesty, chodníky, výstavné priestory.

Vláda vyčlenila na túto udalosť naozaj vysokú sumu – 3 148 612,66 eura. Ja by som však mala takú skromnú prosbu. Keď už ide na toto podujatie taká vysoká suma, bola by som naozaj rada, keby sa našlo zopár eur aj na obnovu nápisu, ktorý je pri vstupnej bráne Múzea SNP. Tento nápis pripomína, že pamätník bol sprístupnený 29. augusta 1969 a že autorom pamätníka bol architekt Dušan Kuzma – a ešte ktosi, lenže to sa návštevník nedozvie, lebo písmenká na tom druhom mene odpadli.

Druhým tvorcom Pamätníka SNP bol sochár Jozef Jankovič (1937 – 2017). Za komunizmu bolo toto meno na čiernej listine, takže pôvodne nemohlo byť nikde uvedené. Lenže po Novembri sa veci zmenili a meno Jozefa Jankoviča pribudlo aj na tabuli pri vstupe do pamätníka. Zrejme sa to však neurobilo kvalitne a dnes už písmená z jeho mena poodpadávali. Takže spoluautorstvo Jozefa Jankoviča je akoby opäť zamlčané, tentoraz nie z ideologických dôvodov. Je to veľká neúcta k Jozefovi Jankovičovi, nehovoriac o estetickom hľadisku, teda o tom, ako vyzerá tabuľa s opadanými písmenami na reprezentatívnej budove, ktorú teraz navštevujú tisícky návštevníkov.

V roku 2010 som s Jozefom Jankovičom robila rozhovor a o tom, ako sa dostal k práci na návrhu Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, mi povedal:

„Dušan Kuzma vyhral architektonickú súťaž ešte v roku 1959, a to s návrhom funkcionalistickej budovy, ale stavba sa odkladala. Keď sa opäť vrátila myšlienka, že treba postaviť pamätník, vývoj medzitým šiel takým rýchlym tempom, že Kuzmov návrh z roku 1959 sa stal bežným štandardom. To si sebakriticky uvedomil aj Kuzma, preto prišiel s návrhom, že my dvaja urobíme aj návrh na alternatívny pomník povstania a on ho potom ponúkne na realizáciu spolu s pôvodným návrhom. Ja som tomu veľmi neveril, ale bola to zaujímavá ponuka. (...) Som spoluautor architektonického návrhu, v odbornej tlači som uvádzaný, ale oficiálne som občas cenzurovaný. Keď sa mi za normalizácie pokazil kádrový profil, tak ma cenzurovali a za nenormalizácie ma tam nemá kto dať naspäť.“ Jozef Jankovič sa pri tých slovách usmieval. Bol na takéto veci zvyknutý.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Martin Hanus pred 23 d

Na môj text Keď raz zvíťazí dúha prišla kritika sprava aj zľava, tu je moja reakcia. Podľa Milana Krajniaka som dúhový kapitulant a konzervatívcov vlastne vyzývam, aby sa vzdali presadzovania ochrany tradičnej rodiny. 

Problém Krajniakovho blogu je v tom, že si postavil slameného panáka, do ktorého triafal svoje ideologické šípky. Vraj ignorujem, že po schválení registrovaných partnerstiev (RP) prídu homosexuálne manželstvá a adopcie a že som vlastne prebral klasické liberálno-progresivistické argumenty. Pritom veta, ktorá to má dokazovať, nebola mojím konštatovaním, ale rečníckou otázkou, po ktorej som uviedol, prečo kresťanskí konzervatívci nemôžu hlasovať ani za minimálnu požiadavku súčasného liberalizmu, ktorou sú RP.

Chápem, že konzervatívnych kritikov môjho textu vyrušili pasáže, prečo agenda RP pôsobí nezadržateľne víťazne, že ide o kultúrnu zmenu, ktorá sa najskôr prejaví v preklopení verejnej mienky a následne aj v zákonoch.  Samozrejme, keby som bol konzervatívny aktivista, ktorého úlohou je mobilizovať verejnosť proti takýmto zmenám, niečo také by som nemohol napísať. Ale novinár/komentátor nie je aktivista ani politik, je to angažovaný pozorovateľ, ktorý sa okrem iného usiluje opisovať realitu aj trendy. A k tomu patrí aj pomenovanie faktu, že oveľa väčším ideovým aj praktickým zásahom do kresťanského chápania manželstva bola totálna liberalizácia rozvodov. Aj preto by zdraviu slovenského konzervativizmu prospelo, keby sme o jednotlivých hrozbách (typu RP) hovorili v správnych proporciách.

A že som konzervatívny kapitulant? Rovnako ako si myslím, že v oblasti nových práv homosexuálov bude v najbližšej dekáde víťaziť agenda liberálov, v prípade legalizovaných potratov vidím šancu na opačný trend – v USA môže potratové barbarstvo v podobe Roe verzus Wade konečne padnúť, takisto je nádej, že sa ochrana nenarodených detí zvýši aj na Slovensku.

Ale to závisí aj od presvedčovacích schopností Milana Krajniaka vo vlastnej straníckej rodine. Keď sa vo februári hlasovalo o Vašečkovej protipotratovej novele, väčšina klubu Sme rodina vrátane Borisa Kollára bola proti.    

Na druhej strane, Pavel Sibyla z Progresívneho Slovenska mi okrem iného vyčíta, že ako argument proti RP opäť oprašujem „salámovú metódu“. Konzervatívna teória, že po RP nasledujú homosexuálne manželstvá, je podľa neho rovnako chabá ako viera, že po vstupe do EÚ musí každá krajina prijať aj euro.

Lenže to je zlá analógia. Kým ochota vstúpiť do eurozóny závisí výsostne od vlastného rozhodnutia tej-ktorej krajiny, v prípade nových práv pre homosexuálne páry robia politiku v USA aj v Európe súdy. Rakúsky ústavný súd nedávno rozhodol, že registrované partnerstvá sú diskrimináciou párov rovnakého pohlavia, ktoré majú nárok na manželstvo vrátane adopcií. Nové precedensy vytvorili aj Európsky súd pre ľudské práva a Európsky súdny dvor v kauzách Orlandi či Coman.

Pritom aj mnohí liberáli (napríklad Richard Sulík), ktorí sú jasne za RP, hovoria, že nesúhlasia s adopciami ani s manželstvami homosexuálov, pretože inštitúcia manželstva má ostať z logiky veci vyhradená pre zväzok muža a ženy.

Lenže aj keby sa dnes slovenskí progresívci či Sulíkovi liberáli miestoprísažne zaviazali, že po prijatí registrovaných partnerstiev už neprídu s ďalšou požiadavkou, pre novodobý súdny aktivizmus by to nebolo nič platné. Aj preto sú liberálno-konzervatívne kompromisy v tejto téme vo svojej podstate nemožné.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ilustračná foto TASR/AP

Lukáš Krivošík pred 24 d

Nemecký štatistický úrad zverejnil krátku správu o tom, aké percento populácie jednotlivých spolkových krajín bolo za minulý rok ohrozené chudobou.

Prehľad s údajmi za každú zo 16 spolkových krajín Nemecka si môžete pozrieť TU. Najväčší podiel ľudí ohrozených chudobou majú Brémy (22,7 percenta). Najmenej ich má Bavorsko (11,7 percenta).

Spolkový štatistický úrad sa k príčinám týchto rozdielov nevyjadruje. Dôvody toho, prečo je niekde viac ľudí ohrozených chudobou a inde menej, sú akiste komplexné. Napríklad západné a východné (postkomunistické) spolkové krajiny určite treba posudzovať rozdielne.

No jedna vec stojí predsa len za zmienku. Brémy a Bavorsko sú aj v západonemeckom kontexte extrémy v tom zmysle, že v nich na krajinskej úrovni desaťročia politike dominovala jedna strana (aj keď často v koalíciách).  

Kým v Brémach od vzniku Nemeckej spolkovej republiky v druhej polovici 40. rokov dominovala sociálna demokracia, v Bavorsku od roku 1957 vládne nepretržite konzervatívna CSU.

Obe spolkové krajiny sú na opačných koncoch aj v rebríčku nezamestnanosti: Bavorsko ju má najnižšiu v Nemecku (len 2,6 percenta), kým Brémy najvyššiu (10 percent). Priemer pre celú Nemeckú spolkovú republiku je 4,9 percenta.

Dlhodobé úspechy bavorskej CSU sú príkladom toho, ako konzervatívna politika dokáže vytvárať vysokú životnú úroveň a popri tom prinášať voličom aj niektoré z tých výsledkov, ktorých dosiahnutie sľubujú skôr ľavicové strany.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Mladý muž v tradičnom bavorskom oblečení hádže lístok do urny vo volebnej miestnosti v meste Maisach v južnom Bavorsku počas krajinských volieb 14. októbra 2018. FOTO TASR/AP

Martin Hanus pred 24 d

Ten príbeh už niekoľko dní zabáva Česko, v skutočnosti je to napriek absurdno-komickým zápletkám ľudská dráma, ktorá poukazuje na hlbší problém.

Päťčlenná rodina Ševcových si povedala, že konečne raz vyrazí k moru, Jan a Eva tam nikdy neboli a aj svojim trom synom chceli dopriať konečne iné letné prázdniny než len doma v chátrajúcom domčeku v istej dedinke v Náchodsku. Nechceli ísť cestovnou kanceláriou, to bolo pre nich pridrahé, rozhodli sa, že pôjdu sami k Baltskému moru do Poľska. Nemali auto, za 30-tisíc korún si na inzerát kúpili sedemmiestny Fiat Ulysse, verili majiteľovi, že je v najlepšom stave. Na strechu pripevnili matrace, do auta naložili masívne zásoby jedla, chladničku, varič, prespávali v kempe, kde si z auta odmontovali sedadlá, prehodili ich na strechu a do auta si dali matrace, na ktorých prespávali.

Problém nastal pri návrate, v motore im začalo niečo klepotať, prešli ešte 80 kilometrov, až na jednej pumpe zistili, že sa rozlomila kladka remeňa alternátora. Iní vodiči im vyhovárali ďalšiu cestu, lenže oni mali pri sebe posledných 460 korún a nemohli si dovoliť odtiahnutie. Napokon pokračovali v jazde, lenže auto mlelo z posledného, po diaľnici išli už len 50-tkou, policajti ich vykázali na okraj, kde sa ich cesta okolo polnoci skončila. Mobily však mali vybité, nevedeli tak zavolať domov. Na odstavenom pruhu diaľnice tak prežili ďalšie tri dni, auto si opäť prebudovali na karavan, zo situácie boli zúfalí, nevedeli, čo ďalej. Pred autom mali výstražný trojuholník s tabuľou „SOS Česká republika“, no aj keď sa niekto zastavil, rodine s jej poslednými 77 zlotými nevedel pomôcť.

Až sa konečne našiel záchranca, ktorý celú rodinu zobral do hotela, tam im dali pobyt aj stravu zadarmo. Auto skončilo v oprave, kde však malo zostať dva týždne. Eva cez ambasádu požiadala o pomoc svoju mamu, babička mala prísť za nimi autom a odviezť ich späť. Lenže sa jej nedočkali – babke sa pokazila navigácia, zle odbočila a takto prišla až do Berlína. Našťastie, rodina Ševcových už nemusela čakať, kým sa vystresovaná babka vráti za nimi, v Poľsku im pokazené auto rýchlo opravili, ktosi uhradil celé náklady, a tak mohli konečne vyraziť domov.

Samozrejme, na tomto príbehu si niektoré české médiá poriadne zgustli, celá story je pre nich ako letný ohňostroj. Keďže Jan a Eva vo svojej naivnej úprimnosti podrobne opisujú, čo sa im stalo a aké mali pritom pocity, sú tak vďačným terčom láskavejšieho, ale aj celkom škodoradostného posmechu. 

Lenže za tým všetkým, čo médiá prezentujú ako tohtoročnú českú letnú komédiu, nie je príbeh o milých babrákoch či smoliaroch, ale niečo hlbšie a znepokojivejšie: Jan vyrastal v detskom domove, keď sa potom zjavne nepripravený ocitol vo víre života, napožičiaval si peniaze, spolu s Evou (ktorá je v invalidnom dôchodku) stále čelia dlhovej špirále a exekútorom. V skutočnosti tak dovolenková story rodiny Ševcových otvorila závažné sociálne témy.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ilustračné foto: TASR – Lukáš Grinaj

Imrich Gazda pred 24 d

Americký kardinál Raymond Leo Burke ukončil spoluprácu s inštitútom Dignitatis Humanae, za ktorým stojí exšéfredaktor Breitbart News a bývalý politický stratég Donalda Trumpa Steve Bannon.

Urobil tak po tom, čo LifeSiteNews informoval o májovom stretnutí Bannona s autorom knihy Sodoma Fredericom Martelom, ktoré sprostredkoval riaditeľ inštitútu Benjamin Harnwell.

Podľa amerického portálu Bannon vyjadril názor, že by bolo dobré, keby kontroverzná kniha o homosexuálnom klére v katolíckej cirkvi bola sfilmovaná, lebo iba tak ľudia pochopia veľkosť problému.

„Keďže väčšina biskupov je homosexuálna alebo naklonená gejom, neexistujú iné riešenia pre zmenu cirkvi ako zásadná zmena učenia o celibáte, zdržanlivosti a manželstve,“ vyhlásil Martel podľa portálu Vatican Insider.

Z kontextu článku LifeSiteNews, ktorý zvyčajne drukuje kritikom pápeža Františka, sa pritom mohlo zdať, že Burke bol do stretnutia Bannon – Martel priamo zainteresovaný.

Kardinál preto vydal vyhlásenie, v ktorom sa ohradil voči takejto interpretácii, rovnako ako voči názorom Bannona a Martela na cirkev a jej doktrínu.

„S pánom Bannonom som sa príležitostne stretal a diskutoval o sociálnej náuke cirkvi vo vzťahu k niektorým politickým pozíciám, ale nebol som súčasťou jeho organizácie,“ uviedol v stanovisku Burke.

Zároveň potvrdil, že niekoľko rokov inštitút Dignitatis Humanae podporoval a že tohto roku prijal po kardinálovi Renatovi Raffaelovi Martinovi aj pozíciu jeho čestného prezidenta.

Podľa kardinála sa ale inštitút v poslednom čase stále viac identifikoval s Bannonovým politickým programom a jeho výzvy, aby sa vrátil k pôvodným ideám, ostávali nevypočuté. „Preto som s inštitútom s okamžitou platnosťou prerušil všetky vzťahy,“ uzavrel kardinál.

Otázne je, či by sa kardinál Burke k tomuto kroku odhodlal nebyť Bannonovho stretnutia s Martelom. A na druhej strane, či Bannon teraz neľutuje, že pre jedno stretnutie prišiel o vplyvného cirkevného (spolu)hráča.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto - Postoj/Pavol Rábara

Martin Hanus pred 25 d

Už sme si akosi zvykli, že Dúhové pochody podporujú nielen liberálne médiá a mimovládky, ale aj veľvyslanci, konkrétne k tomu poslednému zo soboty sa prihlásilo 35 veľvyslanectiev, ktoré vydali aj spoločné vyhlásenie. Už to prechádzame bez povšimnutia, hoci samo osebe je to tak trochu každoročný diplomatický škandál: politickým posolstvom bratislavských pochodov je, že Slovensko diskriminuje homosexuálov nepriznaním špeciálnych práv, aké prináležia manželstvu a aké aktivisti považujú za základné ľudské práva. Diplomati sa k tejto kritike vlastne hlásia, čím zasahujú do vnútorných záležitostí krajiny, ktorá pritom v danej oblasti neporušuje žiaden medzinárodný záväzok či ľudskoprávnu chartu a podobne.  

Samozrejme, nejde len o Slovensko, asi jednou z najväčších absurdít v tejto veci bolo, keď slovenský veľvyslanec v Budapešti Rastislav Káčer pred tromi rokmi vyvesil dúhovú vlajku na podporu Budapest Pride Festival a pridal sa k spoločnému stanovisku veľvyslanectiev. Maďarsko pritom na rozdiel od Slovenska už dávnejšie prijalo registrované partnerstvá, Káčer akoby zabudol, aký štát v zahraničí zastupuje.

Ale aj medzi diplomatmi sú ľudia, ktorí sa s touto novodobou praxou celkom nezmierili. Ivan Korčok, bývalý štátny tajomník na MZV, dnes veľvyslanec Slovenska vo Washingtone, včera na svojom Facebooku napísal: „Na Slovensku sa cez víkend pochodovalo. Zahraniční diplomati, medzi nimi kolegovia veľvyslanci, ako každoročne, vyjadrili solidaritu s LGBTI. Zdá sa mi, že pre diplomatov byť „pri tom“ je jeden z veľkých, takpovediac výročných kultúrno-spoločenských a popravde aj politických vrcholov. „A must“, ako sa hovorí. (...)  Verte, tak je to v mnohých krajinách, že diplomati majú dilemu: pochodovať či nepochodovať? Len u nás v strednej Európe a postkomunistickom priestore diplomati, ako sa ukazuje, dilemu akosi nemajú. Neviem, prečo to tak je, že sa tu etablovala takáto tradícia. Aj preto by ma zaujímala jedna vec. Keby tak, čisto teoreticky, bol v čase pochodu na Slovensku napríklad nejaký minister zahraničných vecí z tej krajiny, ktorej veľvyslanec sa pravidelne zúčastňuje pochodov, išiel by pochodovať aj pán minister či ministerka? Nešiel. Som si istý, lebo ten istý veľvyslanec, ktorý u nás každoročne pochoduje, by účasť svojmu ministrovi sám vyhovoril s tým, že táto vec rozdeľuje krajinu, a preto tam napríklad nejde hlava štátu, hoci dáva spoločnosti hodnotovo jasné posolstvá. Toto je aj môj kompas. (...) Zavládla už teda nová doba, keď veľvyslanec môže viac ako minister...?“

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Na snímke Ivan Korčok, FOTO TASR - Martin Baumann