Krátke správy redakcie

Jozef Majchrák pred 1465 d

Na prekvapenie, ruské noviny nevenovali stretnutiu pápeža Františka a moskovského patriarchu Cyrila výnimočnú pozornosť. Server gazeta.ru poskytol dokonca väčší priestor fotoreportáži zo stretnutia patriarchu Cyrila s bývalým kubánskym prezidentom Fidelom Castrom. Denník Kommersant v texte V správnom čase na správnom mieste vidí význam stretnutia najmä v tom, že zaznel spoločný hlas katolíkov a pravoslávnych v takých témach, ako je ochrana prenasledovaných kresťanov a tradičnej rodiny.

 

Kritickejší bol komentátor ruských opozičných novín Novaja Gazeta Alexander Soldatov, ktorý označil toto historické stretnutie za Cyrilovo piár víťazstvo.

 

Spoločná deklarácia podľa komentátora odráža tradičný pohľad ruskej zahraničnej politiky na situáciu na Blízkom východe. Upozorňuje tiež na to, že dokument hovorí o bezprecedentnej obnove kresťanskej viery v Rusku a tiež o tom, že kresťania tu môžu slobodne praktizovať svoju vieru. „A to bez ohľadu na to, že Vatikánu musí byť dobre známa systematická diskriminácia kresťanských menšín v Rusku vrátane katolíkov,“ píše komentátor. Za patriarchovo víťazstvo označuje aj formuláciu, že „uniatstvo“, na základe ktorého sa sformovala tiež gréckokatolícka cirkev, nepredstavuje cestu k zjednoteniu kresťanstva, ako aj zmienku, ktorá odsudzuje všetky formy prozelytizmu vo vzťahoch medzi katolíkmi a pravoslávnymi.

Foto: TASR/AP

Pavol Rábara pred 1465 d

Talianska politická scéna žije návrhom zákona o civilných zväzkoch, čo je obdoba registrovaných partnerstiev. Návrh zákona je teraz v senáte, pričom sa očakáva, že sa dostane do dolnej komory.

Ak nerátame masovú demonštráciu z konca januára, do politickej debaty sa pomerne priamo zapojila Katolícka cirkev. Predseda biskupskej konferencie kardinál Angelo Bagnasco volá po tom, aby bolo konečné hlasovanie v parlamente tajné.

„Želáme si, aby sloboda svedomia pri základných otázkach života spoločnosti bola podporená tajným hlasovaním,“ povedal janovský arcibiskup. Podľa komentátorov môže byť totiž hlasovanie celkom tesné. Veľká časť poslancov či senátorov je totiž proti kontroverznej časti návrhu, ktorá sa týka adopcií vlastných detí partnerov v rámci homosexuálnej dvojice.

Kardinál Bagnasco vyvolal, samozrejme, svojím vyhlásením spŕšku reakcií. „O tom, či bude hlasovanie tajné, nerozhodujú biskupi, ale predseda parlamentu,“ reagoval premiér Matteo Renzi.

(Foto – budova dolnej komory parlamentu, wikipedia.org)

Jaroslav Daniška pred 1465 d

Traja americkí senátori na čele s Johnom McCainom kritizujú novú poľskú vládu, správu priniesol denník Gazeta Wyborcza. Senátori John McCain, Richard Durbin a Benjamin Cardin sa v otvorenom liste poľskej premiérke Beate Szydlo predstavujú ako „priatelia Poľska“, ktorých znepokojuje vývoj v našej susednej krajine. Prekáža im, že nová vláda „ohrozuje nezávislosť štátnych médií a Ústavného súdu“ a vyzývajú ju, aby potvrdila svoje záväzky a správala sa v súlade s demokratickými pravidlami EÚ a OBSE.

 

Na list reagovala premiérka Szydlo slovami, že si záujem troch senátorov váži a cení, ale že ich pohľad je založený na nepravdivých informáciách. Postup svojej vlády bránila výsledkom vo voľbách a „amerických priateľov“ požiadala, aby poľské voľby a rozhodnutia jej vlády rešpektovali.

 

Kritike Poľska sa venovali aj noviny Washington Post, filozofiu novej vlády zhrnuli do nadpisu: „Pravidlo číslo 1 novej pravicovej vlády v Poľsku: Ignorujeme kritiku.“

 

Na liberálnu kritiku Poľska reaguje v novom vydaní týždenníka DoRzeczy jeho šéfredaktor Pawel Lisicki. Text nesie názov Poľská sloboda a autor v ňom odmieta obvinenie z nedostatku pluralizmu v Poľsku. Naopak, tvrdí, že so slobodou slova majú problém skôr západné spoločnosti. Dôvod prečo sa Poľsku venuje taká pozornosť podľa neho spočíva v tom, že tu má pravica silnejšie postavenie ako v Nemecku, Španielsku, Francúzsku či Taliansku, pretože poľská spoločnosť po dominancii liberálnej ľavice v 90. rokoch dokázala vytvoriť vlastné komunikačné kanály a politicky sa presadiť.

 

Iste, Lisicki má v niečom podstatnom pravdu, stav slobody slova na Západe nie je optimálny (politická korektnosť, náboženská sloboda a pod.), ale ak si myslí, že Západ kritizuje Poľsko kvôli tomu, že je pravicové, tak sa mýli. Problém Kaczynského, Dudu a Szydlovej je v tom, že delikátny ústavný problém riešili silou a médiá chceli ovládnuť zbytočne rýchlo a otvorene stranícky. Je to teda skôr problém spôsobov ako ideológie.

 

Lukáš Obšitník pred 1467 d

Dnes v sobotu 13. februára zomrel veľký ochranca americkej ústavy Antonin Scalia, konzervatívny sudca Najvyššieho súdu USA. Zomrel prirodzenou smrťou vo veku 79 rokov na ranči v západnom Texase. Bol oporou a stĺpom všetkých ochrancov skutočnej slobody a práva proti svojvôli politickej moci a najrôznejších lobistov. Jeho post sa tým neočakávane uprázdni a z deviatich sudcov zostanú konzervatívni iba traja. 

Za sudcu Najvyššieho súdu ho vymenoval Ronald Reagan ešte v roku 1986, na tomto poste tak slúžil takmer tri desaťročia. Dôsledne bránil slobodu prejavu, náboženskú slobodu, oddelenie prvkov štátej moci a mnohé iné princípy vychádzajúce z americkej ústavy. Odišiel človek s veľkým duchom, ktorý ovplyvnil dianie aj ďaleko za hranicami svojej krajiny. Requiescat in pace.

Imrich Gazda pred 1467 d

Kirill alebo Kyrill? S kolegom Jarom Daniškom a naším odborníkom na východné kresťanstvo Janom Krupom sme dnes mali menšie jazykové okienko po telefóne – ako správne písať meno hlavy Ruskej pravoslávnej cirkvi? Nemecké zdroje používajú tvar Kyrill, talianske Kirill alebo Cirillo, slovenské médiá vrátane cirkevných používajú taktiež tvar Kirill.

 

Zhodli sme sa, že najsprávnejšie – aj keď sme otvorení pripomienkam múdrejších hláv – je používať slovenský preklad Cyril. Napokon, ani súčasného pápeža nenazývame Francisco alebo Francesco, ale František. V tomto duchu sme upravili meno moskovského patriarchu vo všetkých článkoch.   

 

Foto - TASR/AP

Martin Hanus pred 1467 d

Vďaka facebookovým priateľom som dnes natrafil na šesť rokov starý komentár, ktorý napísal o Smere a Robertovi Ficovi dnešný minister školstva Juraj Draxler, a to tesne pred voľbami roku 2010. Draxler ho nazval Balvan menom Smer a niektoré jeho vtedajšie postrehy sa dajú tesať do kameňa aj dnes, po štyroch rokoch druhej Ficovej vlády, ktorej bol Draxler členom.

 

Pre naše intelektuálne potešenie odcitujeme pár Draxlerových viet z roku 2010: „Vládnutie Roberta Fica tak po sebe za 4 roky veľa nezanechalo. Štátny aparát inštitucionálne vyzerá rovnako ako predtým a z hľadiska vnútornej súdržnosti je skôr oslabený. Silný štát, to je predovšetkým výkonný štátny aparát. Ten táto vláda, založená na klikách, rodinkárstve a papalášskych manieroch, rozhodne nebudovala. Robert Fico zatiaľ nič trvalé nenechal ani politickej scéne. Smer je on. Ani HZDS nebolo natoľko stranou jedného človeka. Ak tu Robert Fico zajtra nebude, zrazu nebude ani Smer, dnes dominantná strana politickej scény. (...) Strana a vláda boli kádrovo budované na troch typoch ľudí. Najdôležitejší sú veľkopodnikatelia a regionálni bossovia, ktorí dodávajú kapitál a niektoré podnikateľské nápady (predovšetkým, čo a kde sa musí postaviť).“

 

Pán minister školstva, bravissimo!

Jaroslav Daniška pred 1467 d

Ku včerajšiemu stretnutiu pápeža Františka a moskovského patriarchu Kirilla si dovolím pridať dve poznámky. Samozrejme, je dobre, že k nemu došlo, nemá to len svoj historický význam, ale môže to mať časom aj isté dôsledky pre cirkev v Európe. Nateraz však netreba čakať nič veľké, najmä preto, že tomu nepraje doba.

 

Rusi sa vymedzujú voči iným pravoslávnym cirkvám, najmä ukrajinskej, medzi patriarchami v Moskve a Konštantínopole je tiež pomerne vysoké napätie, preto zbližovanie západného katolíckeho a ortodoxného sveta bude pokračovať skôr pomaly, ak vôbec. Pravda, dôležité je aspoň porozumenie v spoločných témach, osobitne pri prenasledovaní kresťanov na Blízkom východe, kde je moskovský patriarchát po vstupe Ruska do vojny v Sýrii aktívnejší.

 

Druhou prekážkou je opatrnosť pápeža Františka, na rozdiel od predchádzajúcich pápežov pre neho zbližovanie s ortodoxiou nie je podstatná téma, po zasadnutí jednej z komisií sa nediplomaticky vyjadril, že k dohode nedôjde nikdy. Fakt, že sa napriek tomu práve on stretol s moskovským patriarchom, je celkom zaujímavou iróniou dejín.

 

Nepatrí sa však, aby sme pri tomto výnimočnom stretnutí pápeža a moskovského patriarchu zabudli na slovenský príspevok. K stretnutiu síce prišlo na Kube, ale niekoľko rokov sa o podobné stretnutie usilovalo aj Slovensko. Bola to iniciatíva Jána Čarnogurského, o takéto stretnutie mal silný záujem aj zosnulý Ján Pavol II. a Čarnogurský mal jeho podporu, aby sa oň usiloval práve na Slovensku. Z času na čas sa táto iniciatíva dostala aj do výstupov slovenskej diplomacie, najmä vďaka vtedajším politikom KDH. Čarnogurský o tom otvorene píše vo svojej knihe Denník 1994 – 2007.

Jaroslav Daniška pred 1468 d

V aktuálnom čísle časopisu Foreign Affairs vyšiel zaujímavý článok predsedu zahraničného výboru čínskeho parlamentu Fu Yinga o tom, ako vidia Číňania Rusko.

 

Peking má porozumenie pre ruské angažovanie v Sýrii (pretože Moskvu tam pozvala sýrska vláda), v prípade Ukrajiny zachováva neutralitu. Peking rozumie ruskej nervozite z rozširovania NATO, rusko-čínsky obchod prudko rastie (z 5 miliárd dolárov ročne v 90. rokoch na 100 miliárd dolárov v roku 2014), rovnako ako vzájomné investície (len v roku 2014 vzrástli čínske investície v Rusku o 80 percent), od roku 2018 má fungovať nový plynovod. Číňania masovo nakupujú ruské zbrane, vojenské elity absolvujú časté výmenné pobyty, plánuje sa spoločné investovanie do rýchlovlakov, vesmírneho programu či jadrovej energetiky. 

 

Čína si osobitne cení náklonnosť ruských vládnych elít, keďže vnímajú opačné nálady ruskej verejnosti: Až 60 percent Rusov sa obáva čínskej migrácie na ruské územie, 41 percent považuje silnú Čínu za priame ohrozenie ruských záujmov. Historicky nadštandardné vzťahy potvrdzuje aj to, že prezident Putin sa za posledné dva roky s prezidentom Si Ťin-pchingom stretol 12-krát (čínsky prezident žiadneho iného svetového politika nestretá častejšie), pričom čínsky prezident cestuje častejšie do Moskvy ako ruský do Pekingu.

 

Celkom osobitne si Peking cení účasť Ruska na „novej hodvábnej ceste“, infraštruktúrnom a obchodnom pláne, ktorý by mal prepojiť Čínu so strednou Áziou a východnou Európou a zásadným spôsobom ovplyvniť geopolitiku v 21. storočí. Fu Ying však upozorňuje, že nič z toho netreba chápať ako protizápadné spojenectvo, pretože Moskva a Peking spojencami nie sú, iba si rozumejú. A tiež to, že obchodná výmena a investície medzi Čínou a USA sú rádovo vyššie.

Martin Hanus pred 1469 d

V Sýrii počas občianskej vojny zahynulo už takmer pol milióna ľudí, takmer dva milióny bolo zranených. Zabití a zranení tak činia dovedna 11,5 percenta sýrskeho obyvateľstva, pričom 45 percent Sýrčanov bolo vyhnaných zo svojich domovov. Túto desivú štatistiku na základe údajov z terénu vypracovala mimovládna organizácia SCPR (Syrian Centre for Policy Research). Samozrejme, je otázne, či sa v chaose prebiehajúcej krvavej občianskej vojny dá dopracovať k presnejším údajom, napríklad OSN uvádza nižší počet obetí, zhruba 250-tisíc. Aj tieto divoké rozdiely v odhadoch len ukazujú na nepredstaviteľnú tragédiu, ktorá postihla Sýriu.    

Jaroslav Daniška pred 1469 d

Každý veľký román je román politický, napísal svojho času Václav Havel v úvode k Tatarkovmu Démonovi súhlasu, keď vychádzal vo francúzskom preklade. Najlepší politický román za dlhé obdobie je Podvolení francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa.

 

Už sme na našej stránke o tejto knihe písali, uverejnili sme aj úryvok, ale román je podstatne lepší ako väčšina recenzií o ňom. To najdôležitejšie sa totiž neskrýva vo vetách, ale v atmosfére, ktorú dokázal Houellebecq vykresliť. Jednou vetou, autorovi sa podarilo vyjadriť, ako sa vo Francúzsku zmenila spoločenská klíma a politický režim bez toho, aby si to väčšina verejnosti uvedomila alebo sa tým prinajmenšom cítila vyrušená. Islam tu vystupuje inak, než je prvotné očakávanie, žiadna prvoplánovosť sa nekoná, román určite nemožno obviniť ani z tzv. islamofóbie. Práve naopak. Čitateľ dostane šancu pochopiť, že islam môže byť atraktívny. Ba čo viac, môže vzniknúť jeho čiastočne reformovaná európska podoba. A to platí aj napriek tomu, že hlavnú postavu románu nástup islamu znepokojuje.

 

Vedľajšou dejovou líniou je flirtovanie s katolicizmom a konverziou na kresťanstvo, pričom katolicizmus tu pôsobí slabo, až odovzdane a zraniteľne slabo. Houellebecq po vydaní románu poskytol obsiahly rozhovor nemeckého týždenníku Spiegel, ktorý prebrali české Literární noviny a aj to je pozoruhodné čítanie. Nemeckí novinári ukázali jeho uvažovanie o románe, pôvodný zámer aj skutočný Houellebecqov pohľad na katolícku vieru. Ale keďže toto nie je recenzia, iba anotácia, je čas skončiť. Dlhodobo vypredaná kniha je konečne dostupná aj na našom trhu, oplatí sa zobrať ju do rúk.