Krátke správy redakcie

Martin Hanus pred 188 d

Sulíkovci neprežívajú práve najlepšie obdobie. Prezidentské voľby im nevyšli, nimi podporovaný kandidát Robert Mistrík predčasne odstúpil, víťazstvo Zuzany Čaputovej nafúklo preferencie PS-Spolu, takže SaS prvýkrát od marca 2016 nie je lídrom opozície. To ešte nie je najhoršia správa, v polovici júna sa zrodí nová strana čerstvého exprezidenta Andreja Kisku, ktorá bude najviac oslovovať voličov SaS, OĽaNO a PS-Spolu.

Richard Sulík ešte donedávna sníval o 20 percentách pre SaS, o tom, že bude po najbližších voľbách premiérom, najbližšie mesiace je tak pre neho najväčšou výzvou, aby čo najmenej strácal a ak to bude možné, udržal dvojciferné preferencie.

Posledný vývoj sa odrazil aj na utlmenejšom Sulíkovom sebavedomí: SaS z verejnej debaty vymizla, strana sa síce naplno pustila do európskej kampane, ale pôsobí trochu zvädnuto. Sám Sulík stlmil svoj protibruselský slovník, častejšie než predtým zdôrazňuje, že SaS je „proeurópska strana“, jeho straníci dnes na tlačovke hovorili, že každý deň navyše s Veľkou Britániou v EÚ je fajn (ako dnes na tlačovke), alebo eurokandidátka Natália Blahová vraví, že Istanbulský dohovor mohol byť motorom, ktorý by Slovensko poháňal vpred. 

SaS, pre ktorú boli európske témy vždy vášnivou témou najvyššej dôležitosti (euroval, migrácia, európsky manifest), je tak trochu bez chuti a farby. Je zjavné, že samotnému Sulíkovi je bližší Matteo Salvini než európsky mainstream, ale do eurovolieb zjavne nechce provokovať väčšinu proeurópskych, veľkomestských voličov SaS, na ktorých teraz cieli zmobilizovaná, eurofilná liberálna alternatíva PS-Spolu. 

Sulík pritom v kampani bojuje ako o dušu: už od začiatku apríla mítinguje po Slovensku, s výnimkou pondelkov je celý týždeň v teréne, včera bol v Lučenci, dnes má akciu v Michalovciach, zajtra v Dolnom Kubíne, k tomu sa podávajú národné jedlá štátov EÚ (čo je inak milý nápad) – a takto to bude pokračovať do konca mája, ani prezidentskí kandidáti nekampaňovali na takýchto obrátkach. Len tej kuchyni akosi chýba klasická sulíkovská šťava.

Na snímke SaS v kampani, zdroj Facebook.

Pavol Rábara pred 189 d

Študenti a členovia tímu Kolégia Antona Neuwirtha sa pustili do nahrávania podcastov s liturgickými čítaniami. 

Čítania zverejňujú každý deň o polnoci. Ide o texty z rímskokatolíckeho liturgického kalendára, ktoré čítajú študenti, členovia tímu a priatelia Kolégia Antona Neuwirtha.

Ako píše Kolégium na svojom webe, odkazy na Apple Podcasts, Google Podcasts a Spotify zverejnia čoskoro. Momentálne čakajú na schválenie na spomínaných platformách.

Podcasty zatiaľ nájdete TU

Ľudí zároveň pozývajú zapojiť sa do nahrávania liturgických čítaní, ponúkajú možnosť pomôcť so samotným čítaním, ako aj nahrávaním, strihaním a ďalšou prevádzkou podcastu.

Kontakty a viac informácií nájdete na stránke Kolégia

Jaroslav Daniška pred 189 d

Martin Wolf, komentátor denníka Financial Times, sa vo svojom najnovšom texte pýta, či môže byť Čína bohatá a komunistická zároveň. Ak by sa jej to podarilo, zmenilo by to svet a „globálnu rovnováhu moci, nie iba ekonomicky a vojensky, ale aj politicky a ideologicky“.

Wolf je opatrný skeptik, poukazuje, že Čína je stále relatívne chudobnejšia krajina, najmä keď prepočítame HDP na hlavu obyvateľa (podľa MMF je na 75. mieste na svete), ak by ale ešte jednu generáciu udržala dlhodobé tempo rastu, aké má, HDP na hlavu by sa dostalo na úroveň Južnej Kórey a Čína by bola väčšou a bohatšou ekonomikou ako USA a EÚ dokopy.

Wolf (na obr.) ponúka niektoré štatistiky, napr. o stave demokratickej kontroly moci, kde Čína dopadá výrazne zle, zaostáva výrazne aj za Ruskom či Mexikom, ale koho to môže na diktatúre jednej strany prekvapiť? Zaujímavejšie sú iné štatistiky, podľa ktorých je Čína na tom relatívne dobre v boji s korupciou a ešte lepšie pri meraní efektivity vládnutia.

Na záver textu Wolf sumarizuje argumenty za a proti, z jednoduchého výpočtu dosť z nich hovorí „za“, aj keď autor viac rozoberá tie opačné, o. i. možný konflikt vnútri strany, starnutie populácie či upadnutie do pasce stredného príjmu, kde krajina, ktorá zbohatne, stratí súčasne konkurencieschopnosť a začne stagnovať.

Viac by ma zaujímalo, keby Wolf skúsil sformulovať hypotézu, čo všetko by sa pri čínskom úspechu z doterajšieho sveta zrútilo, kde všade by západný model prišiel o legitimitu a aké by to malo dôsledky aj na nás samotných.

Foto: twitter

Jaroslav Daniška pred 189 d

Po včerajších voľbách v Izraeli sa zdá, že Benjamin Netanjahu bude premiérom aj naďalej. Po sčítaní 98 percent hlasov majú obidvaja hlavní rivali Netanjahu a Gantz rovnaký počet poslancov – po 35 (Knesset má 120 poslancov, na väčšinu treba 61 poslancov). Netanjahu má však omnoho väčšiu pravdepodobnosť zostaviť vládu, jemu naklonený blok pravicových strán podľa viacerých médií má väčšinu.

Netanjahu sa za víťaza vyhlásil už včera, podobne ako Gantz, keďže boli zverejnené tri rôzne exit-polly. Hovorca Likudu včera hovoril, že ak zostane Netanjahu pri moci, očakávajú, že strana Modrá a biela, na ktorej čele stojí Gantz, sa rozpadne, ide totiž o širokú koalíciu od prava doľava, pravicoví poslanci z tejto formácie budú mať podľa neho k pravicovej vláde blízko. Ak Netanjahu zostane na poste premiéra, stane sa najúspešnejším politikom od založenia Izraela, jeho vrcholná kariéra prekoná aj Ben Guriona, zakladateľa štátu.

A ešte jeden moment: Hoci Netanjahu a jeho rodina majú veľký problém s korupciou, pre svet sú zaujímavé voľby z iných dôvodov. Po prvé preto, že Netanjahu pred voľbami vyhlásil, že ak vyhrá, bude anektovať Západný breh, kvázi-palestínsky štát, presnejšie jeho umiernenejšiu časť (pásmo Gazy kontroluje radikálny Hamas). Už predtým vyhlásil nárok na Golanské výšiny a USA uznali výsledky vojny z roku 1967, keď bol k židovskému štátu pričlenený celý Jeruzalem.

Netanjahu má úspech nielen kvôli ekonomike štátu, ale najmä zahraničnej politike, Jeruzalem udržuje nadštandardné vzťahy s Washingtonom, Moskvou aj Pekingom, na nepochopenie naráža iba v EÚ. Pred voľbami Netanjahu nadviazal aj kontakty so štátmi Perzského zálivu, čo je bezprecedentné. Netanjahu vyhral aj s médiami, ktoré mu veštili prehru a bol s nimi v tvrdom konflikte.

Foto: TASR/AP

Lukáš Krivošík pred 190 d

Slovenské prvorodičky patria v EÚ k tým mladším. Prvé dieťa majú v priemere vo veku 27 rokov. Susedky z V4 o rok neskôr. Pritom ešte v roku 2008 bol priemerný vek slovenských prvorodičiek 26 rokov.

Upozornila na to analytička Slovenskej sporiteľne Lenka Buchláková v pravidelnom komentári, zasielanom bankou médiám.

Najstaršie prvorodičky v EÚ sú Talianky vo veku 31 rokov, najmladšie Rumunky a Bulharky vo veku 26 rokov. Priemer v Európskej únii je 29 rokov.   

Odkladanie materstva do vyššieho veku z dôvodu vzdelania, kariérnej či inej sebarealizácie je trendom v celej Európe. Buchláková upozornila aj na zaujímavé informácie o rozložení práce v slovenských domácnostiach: „Na Slovensku sa stará o deti, prípadne sa s nimi učí, a to najmenej hodinu denne, zhruba 35 % žien a 19 % mužov. O chod domácnosti sa stará 77 % žien a 47 % mužov. 6 z 10 žien varí a upratuje najmenej hodinu denne, u mužov je to len každý šiesty.“

Na snímke obraz gemerského maliara Júliusa Rudnaya Materstvo zo zbierok Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. FOTO TASR – Branislav Caban

Jozef Majchrák pred 191 d

Témou pred druhým kolom ukrajinských prezidentských volieb je duel dvoch najsilnejších kandidátov. Volododymyr Zelenskyj sa pred prvým kolom televíznym diskusiám so svojimi protikandidátmi vyhol. Sľuboval však, že pred druhým kolom sa na nich zúčastní.

Hneď po prvom kole volieb Zelenskyj prišiel s bombastickým návrhom, aby sa debata medzi ním a Petrom Porošenkom uskutočnila na Olympijskom štadióne v Kyjeve, ktorý má kapacitu 70-tisíc ľudí. Porošenko jeho výzvu prijal, hoci namieta, že prezidentské debaty by sa mali uskutočniť hlavne na pôde verejnoprávnych médií.

Ukrajinské médiá Zelenského návrh hodnotia ako snahu prekryť formátom šou skutočnosť, že v konkrétnych témach je argumentačne slabší ako úradujúci prezident. 

Foto: TASR/AP

Martin Hanus pred 191 d

Dnes mal byť veľký deň Mattea Salviniho, ktorý pozval nacionalistov naprieč EÚ do Milána, aby demonštrovali svoju rastúcu silu pred májovými eurovoľbami. Ten dojem celkom nevyšiel, do Milána prišiel zástupca nemeckej AfD, aj fínska a dánska radikálna pravica – ale nedostavila sa Marine Le Penová z Národného zhromaždenia ani Heinz-Christian Strache z rakúskej FPÖ.

Keď sa jedna talianska novinárka opýtala Salviniho, prečo vedľa neho chýba Le Penová, ten sa najskôr nezdržal („ale do riti“, vzápätí dodal, že „do riti“ sa nepatrí hovoriť) a potom po „x-tý krát“ vysvetlil, že ich neprítomnosť bola vedomou voľbou, pretože on, Matteo Salvini, na milánskom stretnutí zastupuje všetky strany združené v europarlamentnej skupine ENF (Európa národov a slobody), ktoré sa chcú zjednotiť s ďalšími národnými hnutiami. Ako Salvini dodal, s Le Penovou, Strachem a ďalšími sa stretnú v Miláne 18. mája, a to „v plnej sile a kráse“. 

Bez ohľadu na to, že dnešný výkop eurokampane si Salvini predstavoval bombastickejšie, novobudovaná národná aliancia znepokojuje celý európsky mainstream. Salvinimu sa síce nepodaril jeho najambicióznejší cieľ, teda spojenie s Viktorom Orbánom (ten sa zatiaľ usiluje o zotrvanie v EPP) ani s Jaroslavom Kaczynskym (toho odstrašuje Le Penovej aj Salviniho afinita k Putinovi), ale aj tak je možné, že frakcia okolo Salviniho, Le Penovej a Stracheho bude po eurovoľbách druhá najsilnejšia v Európskom parlamente. 

Mnohí si mysleli, že Salvinimu sa nepodarí združiť nacionalistov z juhu a severu Európy, keďže ich nacionalizmy sa vzájomné vybíjajú, napríklad aj v otázke migrácie – kým Taliani budú trvať na tom, aby sa africkí migranti v tamojších utečeneckých centrách prerozdeľovali po celej Európe, naopak, Nemci či Švédi chcú, aby sa migranti z ich území vracali, odkiaľ prišli. 

Lenže migračná otázka tieto strany nerozdeľuje, ale spája. Sám Salvini totiž o kvótach nehovorí, jeho hlavnou agendou ako ministra vnútra sú znepriechodnenie Stredozemného mora a deportácie odmietnutých žiadateľov o azyl späť do Severnej Afriky či na Blízky východ. A o vyšehradských krajinách, ktoré odmietajú kvóty, hovorí s pochopením. 

Nacionalistické hnutie v inom zmysle zjednotil aj chaos okolo brexitu – viaceré strany ho pred tromi rokmi vítali s ováciami, rakúska FPÖ aj Le Penová sa pohrávali s „öxitom“ či „frexitom“. No britská nákaza sa napokon nepreniesla na kontinent, brexit skôr vyvolal v európskych krajinách obavy z destabilizácie. A tak sa v reakcii na odchod Britov z EÚ viaceré nacionalistické strany posunuli paradoxne viac do stredu, už nehovoria o konci EÚ, ale o jej reforme zvnútra. 

Ostrý antimigračný kurz a súčasne zmiernenie postoja voči EÚ sú dvomi dôvodmi, prečo bude národné hnutie okolo Salviniho, Le Penovej a Stracheho po májových eurovoľbách silné ako nikdy predtým.

Taliansky minister vnútra a líder strany Liga Matteo Salvini (druhý sprava) s lídrom fínskej pravicovej strany Finns Olli Kotrom (vľavo), predsedom pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD) Jörgom Meuthenom (druhý zľava) a lídrom dánskej Ľudovej strany Andersom Vistisenom (vpravo) pred začiatkom tlačovej konferencie v Miláne 8. apríla 2019. FOTO TASR/AP

Jaroslav Daniška pred 191 d

David Brooks, stĺpčekár New York Times, ktorý rád prepája psychológiu a sociológiu, dnes napísal pútavý článok. Je to napísané s takým zaujatím, až tam človek cíti kúsok autobiografie.

Brooks píše o rozdiele medzi ľuďmi, ktorí budujú svoju kariéru, chcú vyštudovať školu, založiť si rodinu, mať dom či zažiť nejaký profesný vrchol. Ide im o úspech, osobnú reputáciu, kladú si otázku, čo si o mne ľudia myslia, kam patrím, a hľadajú pritom svoju verziu šťastia. Je to svet individualizmu a merkantilizmu, kde je jedinec zdrojom svojho úspechu a šťastia.

Lenže tento svet často narazí na svoje hranice: Niektorí vrchol dosiahnu a zistia, že ich to neuspokojí, píše Brooks, iní dosiahnu úspech a príde kríza, choroba, strata vytúženej pozície, prídu o džob či rodinu. Ocitnú sa sami, príde bolesť, utrpenie.

A pred niektorými z nich sa objaví iný vrchol, ktorého zdolávanie ich naplní uspokojením. Tu už nejde o nich, ich ego, ale o jeho prekonanie, transcendenciu seba. Je to svet služby iným, budovania vzťahov, obetovania sa, život, aký viedli mnohí svätci.

A podľa toho, aký je človek, môže vyzerať aj kultúra. Brooks napísal rovnako citlivú ako presvedčivú kritiku amerického individualizmu uplynulých 60 rokov (jeho cifra).

Celý text nájdete tu.

Ilustračné foto: Stanislav Filko, Transcendencia, zdroj: webumenia.sk

Lukáš Krivošík pred 192 d

Bývalý prezident USA Barack Obama počas podujatia svojej nadácie v Berlíne prekvapujúco kriticky komentoval rastúci radikalizmus v radoch svojej vlastnej americkej Demokratickej strany:   

„Jedna z vecí, ktoré mi robia niekedy starosti vo veci progresívcov v Spojených štátoch – a možno je to tak rovnako aj tu – je určitý druh strnulosti, keď hovoríme, že: ,Hm, je mi ľúto, ale takto to proste bude.‘ A potom začneme občas vytvárať akúsi ,do kruhu zoradenú popravnú čatu’, kde začnete strieľať na svojich spojencov, lebo jeden z nich sa odchýlil od čistoty v týchto témach...“

O slovách exprezidenta v sobotu informoval americký portál The Hill vo svojom článku. V Spojených štátoch si viacerí komentátori v súčasnosti všímajú trend posunu v Demokratickej strane doľava. Najmä nastupujúca mladá generácia progresívnych politikov sa netají radikálne ľavicovými postojmi. A kritizuje starú stranícku gardu demokratov za „príliš kompromisnícke“ výroky alebo hlasovania v minulosti – často spred niekoľkých desaťročí.

„Musíte si uvedomiť, že spôsob, akým usporadúvame demokraciu, si vyžaduje, aby ste vzali do úvahy ľudí, ktorí s vami nesúhlasia a to z definície znamená, že nedostanete 100 percent toho, čo chcete,“ nabáda k striedmosti Obama.

Bývalý americký prezident Barack Obama reční v kongresovom centre v Montreale 6. júna 2017. FOTO TASR/AP

Ján Duda pred 193 d

Evanjelium 5. pôstnej nedele (7. 4. 2019) je o žene, ktorú zákonníci a farizeji pristihli pri cudzoložstve a priviedli ju za Ježišom (Jn 8,1-11).

(1) Mojžišov zákon nariaďoval takéto ženy zabiť ukameňovaním. Je to tak. Stačí si pozrieť Levitikus 20,10 alebo Deuteronómium 22,22. Ale Mojžišov zákon hovorí aj o ukameňovaní muža, ktorý sa dopustil manželskej nevery. 

(2) Ak by Ježiš bol spravodlivý podľa zákona, musel by potvrdiť zabitie ženy. Ak by jej odpustil, schvaľoval by hriech. Zdá sa, že Ježišovo konanie bolo škandalózne aj pre kresťanov a dlho sa táto stať „potulovala“ medzi Evanjeliom sv. Lukáša a sv. Jána (Prete, 105).

(3) Aké je teda Ježišovo posolstvo nedeľného evanjelia? Na jednej strane, Ježiš nepoprel spravodlivosť Mojžišovho zákona, nepoprel ani pravdu, že žena zhrešila. Dal jej však novú šancu! Sv. Augustín to komentuje, ak to zhrniem, asi takto: Ježiš dáva žene na zemi novú šancu a tým dosvedčuje, že prišiel ľudí vykúpiť. Keď však príde ako Sudca, postaví nás pred pravdu (in: Starowieyski, 137).

Poučenie: kým žijeme na zemi, Boh nám vo svojom milosrdenstve dáva novú šancu; raz však príde definitívna pravda.

Požehnaný pôstny čas prajem všetkým.

Veľká noc je už blízko.

Ján Duda

 

Ilustračné foto: www.laizquierdadiario.com