V uplynulom týždni prišli dva prekvapivé signály, jeden zo strednej Európy smerom k Nemecku, druhý opačným smerom.

O tom prvom sa píše ako o návrhu  premiérov V4, aby sa predsedníčkou Európskej rady po Donaldovi Tuskovi stala Angela Merkelová. Je to po každej stránke prekvapivá úvaha. Zatiaľ ide iba o štádium úvah, to, že je táto predstava blízka nášmu ministrovi Lajčákovi či premiérovi Pellegrinimu, až tak neprekvapuje, ale že by Merkelová mohla byť kandidátkou Orbánovej a Kaczynského vlády? Až doteraz nepredstaviteľná vec.

Druhý signál prišiel z opačnej strany, od veterána CDU a nemeckej politiky Wolfganga Schäubleho. Ten navrhuje, aby Berlín a západná Európa zmiernili tón k strednej a východnej Európe, aby mali viac pochopenia pre naše pohľady na migráciu a iné témy, napr. aby Berlín Poľsko nenútil prijímať euro a na Poľsko sa pozeral rovnako ako na Švédsko, ktoré euro tiež nemieni prijať. Podľa Schäubleho by takýto prístup, ktorý nekritizuje niektoré vlády len kvôli ich ideologickému zafarbeniu, ale pestuje pokojnejšie vzťahy medzi štátmi bez ohľadu na to, aká vláda tam vládne, stabilizovalo EÚ.

Tak, tak, es ist recht.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: TASR/AP

Včerajšie vyhlásenie Theresy Mayovej, že rezignuje na funkciu premiérky k 7. júnu tohto roka, je možné čítať ako prvú obeť eurovolieb. Mayová tuší obrovský prepad konzervatívcov a nástup protestnej Brexit party, preto a pre možnosť prejavu, o ktorý ešte mali médiá záujem, sa rozhodla rezignovať v deň britských eurovolieb.

Včera večer v správach na rozhlase RTVS som počul, ako ju redaktorka nazvala druhou želenou lejdy, nič pritom nemôže byť vzdialenejšie realite, výborne to rozobral Robin Harris. Mayová bola presným opakom Thatcherovej, azda v každom možnom ohľade. Ešte aj to, ako sa rozplakala na záver brífingu, ju robí podobnejšou našej Ivete Radičovej než Margaret Thatcherovej.

Základným problémom jej prístupu k brexitu bolo, že nerešpektovala rozhodnutie väčšiny obyvateľstva, s ktorým ona sama vnútorne nesúhlasila. Voliči hlasovali za odchod z Únie, preto boli pokusy ako udržať Britániu v colnej únii a hľadanie rôznych tretích ciest od začiatku porušením výsledkov referenda. Zhrnutie toho, ako zradila výsledok referenda, opísal Iain Duncan Smith v Telegraphe.

Mayová vlastne zopakovala rovnakú chybu, akej sa dopustil pred ňou David Cameron: chceli získať a udržať si moc s programom, ktorý si neželala väčšina, sľuby a realita boli v rozpore. Preto je dobre, že končí. Nič nie je pre Britániu horšie ako polovičaté riešenie, ktoré by devastačným spôsobom deformovalo britskú politiku a posilňovalo rôzne podoby protestu ako Brexit party, čo by de facto znemožňovalo vytvorenie stabilnej vlády.

Favoritom medzi jej nástupcami je Boris Johnson, obľúbený medzi voličmi viac ako poslancami, jeho výhoda je, že bol brexiter a že od začiatku hovorí aj o odchode bez dohody ako legitímnej možnosti. Ďalší kandidát je minister zahraničia Jeremy Hunt, ktorý hlasoval v referende za zotrvanie v EÚ, potom hovoril o potrebe druhého referenda, kde by sa hlasovalo o zotrvaní na jednom trhu EÚ a napokon zmenil názor a je za brexit, dôvod: arogantný prístup Európskej komisie. Čaká sa aj na vyjadrenie Michaela Govea, brexitera, ktorý po celý čas podporoval Mayovej vládu, kde bol ministrom pre životné prostredie a vidiek.

Bude zaujímavé sledovať, aké ďalšie politické pohyby eurovoľby vyvolajú, za pozornosť stoja najmä krajiny ako Francúzsko, Taliansko či Poľsko.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: TASR/AP

Rada pre vysielanie a retransmisiu začala správne konanie voči televízii Lux za vysielanie svätej omše, počas ktorej trnavský arcibiskup Ján Orosch v kázni skritizoval niektorých prezidentských kandidátov.

„Rada pre vysielanie a retransmisiu dostala dva podnety na vysielanie televízie Lux zo dňa 10. 3. 2019. Prvý sťažovateľ namieta, že televízia vedie protiliberálnu kampaň, v ktorej biskup straší ľudí peklom, ak dajú svoj hlas pani Čaputovej. Druhý sťažovateľ uvádza, že arcibiskup podnecoval k nenávisti a viedol politickú antikampaň,“ uviedla pre Postoj ešte začiatkom apríla hovorkyňa Rady Ivana Furjelová.

Tento týždeň Rada oznámila, že „začala správne konanie voči vysielateľovi TV LUX, s. r. o. (programová služba TV LUX), vo veci možného porušenia § 16 ods. 2 písm. c) ZVR v spojení s § 11 ods. 7 zákona č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani, ku ktorému mohlo dôjsť dňa 10. 3. 2019 odvysielaním programu Svätá omša, ktorý mohol ovplyvniť hlasovanie osôb oprávnených voliť v prospech alebo v neprospech kandidáta na prezidenta“.

V správnom konaní teraz Rada vykoná hlbšiu analýzu predmetného programu. „Výsledkom môže byť uloženie sankcie alebo zastavenie správneho konania,“ vysvetlila hovorkyňa licenčnej rady.

Ako sme písali minulý mesiac, nie je to prvýkrát, čo sa licenčná rada zaoberá kázňou katolíckeho biskupa a niektorými programami televízie Lux.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Katolícki charizmatici budú mať svoju oficiálnu zastrešujúcu platformu. Dikastérium pre laikov, rodinu a život na žiadosť pápeža Františka zriadilo novú medzinárodnú službu pre Katolícku charizmatickú obnovu s názvom Charis, ktorá začne pôsobiť 9. júna na slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Informuje o tom Vatican News.

„Svätý Otec chcel, aby samotná Svätá stolica ustanovila Charis, aby celá Charizmatická obnova a celá Cirkev vedeli, že tento prúd milosti patrí plne do univerzálnej Cirkvi. Jedným zo základných bodov, ktoré pápež zdôraznil, je dôležitosť jednoty, jednoty v rozličnosti. Charis je v službe všetkým charizmatickým skutočnostiam sveta a žiadna z nich nie je nadradená nad iné. V žiadnej krajine sveta si žiadna komunita, skupina či organizácia nemôže nárokovať na vedenie Katolíckej charizmatickej obnovy,“ povedal sekretár Dikastéria pre laikov, rodinu a život Alexandre Awi Mello.

Podľa neho sa má v každej krajine ustanoviť Národná služba jednoty, ktorá by zjednocovala všetky existujúce charizmatické skutočnosti, bez toho, aby niektorá z nich dominovala nad ostatnými.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ilustračné foto: Pavol Rábara

V nedeľu odvysielaním poslednej časti sa skončil seriál Hra o tróny. Pocity fanúšikov sú zmiešané. Mnohých ôsma séria sklamala. Panuje pocit, že prirodzený vývoj postáv bol obetovaný snahe čo najskôr ukončiť seriál. A skoro 1,5 milióna ľudí už podpísalo petíciu, aby sa celá ôsma séria nakrútila ešte raz.  

Niektorým fanúšikom sa napríklad zdá, že pretvorenie Daenerys Targaryenovej na vyšinutú tyranku prebehlo príliš rýchlo a odcudzilo im to postavu, ktorej vývoj sledovali so sympatiami od začiatku seriálu. No mne sa zdalo, že k nejakému takémuto vyústeniu smerovala „šialená kráľovná“ už keď začala pár sérií predtým oslobodzovať otrokov v Zátoke otrokárov.

Pôvodne sympatická snaha „zlomiť koleso“ feudalizmu vyústila do situácie, keď Daenerys a jej drak premenili hlavné mesto Siedmich kráľovstiev na „Hirošimu“. Na troskách mesta deklarovala nová kráľovná snahu podobne „oslobodiť“ celý svet... Milióny ľudí, obetované pre veľkolepý ideologický projekt – to dobre pozná aj náš vlastný, reálny svet.

Z hľadiska politického komentátora sú zaujímavé ústavné zmeny, ktorými Sedem kráľovstiev, či vlastne po novom Šesť kráľovstiev, prešlo na konci seriálu. Nápad Samwella Tarlyho zaviesť demokraciu vysokí šľachtici vysmiali.

Tyrion Lannister však zmenil ríšu z dedičnej monarchie na monarchiu, kde kráľa volí šľachta. Model, ktorý v strednej Európe poznáme: Poľská šľachta si zvykla voliť svojho kráľa. Súdiac podľa dejín nášho severného suseda, pár generácií to Šiestim kráľovstvám bude fungovať, no časom sa to zvrhne ako všetko.

Pokiaľ niečo dlhá a krvavá vojna o Železný trón ukázala, tak je to neovládateľnosť príliš veľkých a komplexných štátnych celkov. Keď máte niečo také veľké ako Sedem kráľovstiev, vždy bude dôsledkom nestabilita a lokálne vzbury proti politikám, vytýčeným v záujme jednej časti ríše na úkor iných častí – a napokon veľké ničivé konflikty v dôsledku snahy rôznych hráčov vyšplhať sa na vrchol hierarchie a ovládnuť celok...  

Páčilo by sa mi, keby sa seriál skončil rozpustením Siedmich kráľovstiev. S tým, že by medzi nástupníckymi štátmi zostala fungovať zóna voľného obchodu. No odtrhnutie si zvolilo len Severné kráľovstvo na čele s novou kráľovnou Sansou Starkovou. Tak teda, nech žije nová kráľovná Severu! 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Herečka Emilia Clarkeová, predstaviteľka Daenerys Targaryenovej. FOTO – TASR/AP

Dnes ráno som vo vlaku stretol tri učiteľky so šiestimi deťmi, deti mali istý stupeň zdravotného postihnutia, pani učiteľky išli na výlet a všetko zvládali s bravúrou. Náučne aj bezpečne. Potešilo ma to, myslím, že aj ďalších okolo.

Na Slovensku máme v niektorých ohľadoch stále štedrejší systém voči rodinám s deťmi s postihnutím alebo zdravotným znevýhodnením, ako napr. v Česku či Maďarsku. Stále je to však nedostačujúce. Ide pritom o olasť, kde nehrozí zneužitie ani plytvanie, naopak. Pred pár dňami mi Timotej Križka ukázal niekoľko fotografií rodičov, ktorí sa starajú o zomierajúce deti. Je to téma, pri ktorej každému rodičovi zovrie vnútro. Timotej napriek tomu o tom hovoril s iskrou v oku, koľko dobra tam vždy nájde, akú sústredenosť na to najpodstatnejšie. Na tých fotografiach bolo okrem ľudského trápenia vidieť aj skromnosť.

Potešilo by ma, keby sa v politických diskusiách o programoch a návrhoch hovorilo viac o týchto najviac skúšaných rodičoch, o vyššom zabezpečení učiteľov a iných potrieb, ktoré tieto deti majú. O sociálnych témach sa naši politici naučili až príliš uvažovať tak, aby tým súčasne komunikovali s voličmi, táto skupina pritom nikdy nebude voličsky početná a zrejme si ju ani žiadny politik nedokáže „nakloniť“. A predsa je práve ona lakmusom sociálnej politiky.

Vládna koalícia pripravila niekoľko návrhov a viac peňazí pre rodiny s deťmi, je to fajn. Predvolebný čas je dobrá príležitosť nezabudnúť aj na deti, ktoré to majú okrem všetkých ostatných ešte ťažšie, aj s rodičmi, vychovávateľmi či učiteľmi.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: autor

Rakúsko prechádza turbulentnými časmi, po zverejnení škandalózneho videa na Ibize ukončil kancelár Sebastian Kurz koaličnú vládu s FPÖ, predčasné voľby budú v septembri, dovtedy dovládne menšinová vláda Kurzových ľudovcov.

Komentátor denníka Die Presse Oliver Pink píše, že 32-ročný kancelár sa rozbitím vlády možno dopustil politicko-taktickej chyby, hoci sa zachoval morálne správne. Kurz má podľa Pinka pred sebou obraz vtedajšieho kancelára Wolfganga Schüssela, ktorý z rozpadu prvej spoločnej vlády ÖVP a FPÖ absolútne profitoval a priviedol ľudovcov k rekordným ziskom.

Takto kalkuluje aj Kurz, no podľa Pinka sa pustil do veľkého rizika. FPÖ bola v časoch Schüsselovho triumfu rozhádanou a neovládateľnou partiou, teraz je po odstúpení dvoch smutných hrdinov z Ibizy, Stracheho a Gudenusa, zjednotená v jednom šíku – doterajší minister vnútra Herbert Kickl už prišiel s verziou príbehu, ktorá nemalú časť voličov FPÖ presvedčí, že skutočným vinníkom pádu populárnej vlády boli temné sily v pozadí a mocou posadnutý Kurz.

Ako uvádza komentátor Die Presse, vláda ľudovcov a slobodných bola nielenže populárna, ale aj úspešná: spolupráca koaličných partnerov pôsobila vcelku harmonicky, vláda za krátky čas presadila viac reformných projektov ako Merkelovej vlády za mnohé roky, či už v migračnej, vzdelávacej, alebo rozpočtovej politike. V skutočnosti to bola „umiernená liberálno-konzervatívna vláda so sociálnou tvárou“, ktorá samu seba vnímala ako vládny projekt na desať rokov a chcela zvíťaziť aj v ďalších voľbách roku 2022.

Kurz chce tak podľa Olivera Pinka síce napodobniť triumf Wolfganga Schüssela z roku 2002, ale po riskantnom ťahu môže skončiť aj ako Schüssel z roku 2006, keď sa voliči od neho odvrátili.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Rakúsky kancelár Sebastian Kurz počas prijatia Arnolda Schwarzeneggera vo Viedni 29. januára 2019. FOTO TASR/AP

Evanjelium piatej veľkonočnej nedele (19. 5. 2019) je úryvkom z Ježišovej rozlúčkovej reči pri poslednej večeri (Jn 13,31-33.34-35). 

(1) Keď Judáš odišiel z večeradla, Ježiš začal hovoriť: „Teraz je oslávený Syn človeka...“ Začínajú sa pre neho temné hodiny utrpenia a smrti a on hovorí o svojom oslávení?

Pre Jánovo evanjelium platí, že Ježišovo utrpenie a smrť na kríži nie sú neúspechom ani tragickým koncom, ale jeho oslávením. Tu najdôslednejšie prejavil svoju lásku, lebo nás miloval „do konca, do krajnosti“ (E. Bianchi).

Noc, do ktorej Ježiš vstupoval, bola temnotou nádeje, nie prázdnotou, ale očakávaním (M. Buber).

(2) Nové prikázanie lásky. Ján vo svojom zjavení píše, že videl nové nebesia a novú zem, videl nový Jeruzalem a počul Boha, ako povedal: „Všetko robím nové!“ (Zjv 21,5). A Ježiš nám dal nové prikázanie. Toto „nové“ je teologická kvalita: Božia milosť v nás. Ale zároveň je to kvalita dynamická: schopná pretvárať. 

Požehnanú veľkonočnú nedeľu prajem všetkým.

Ján Duda

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ilustračné foto: radioglos.pl

Dnes si Taliansko hlasite pripomína 80. výročie narodenia talianskeho prokurátora Giovanniho Falconeho. A o pár dní, 23. mája, bude tiež 27. výročie jeho zavraždenia. Falcone bol húževnatý bojovník proti mafii, ktorá sa mu za to pomstila.

No Falconeho príbeh je ešte dojímavejší, pretože v skutočnosti ide o príbeh dvoch veľmi blízkych, celoživotných priateľov s rovnakými ideálmi a rovnakým osudom.

Toto je jedna z najslávnejších fotografií talianskej histórie. Sú na nej dvaja právnici zo sicílskeho Palerma, ktorí sa poznali už od dôb chlapčenských futbalových zápasov. Narodili sa len pár mesiacov po sebe a zomreli tiež len pár týždňov po sebe. Zabila ich talianska mafia Cosa Nostra. 

Falcone zomrel na diaľnici neďaleko Palerma v máji 1992, keď cesta doslova explodovala počas prejzdu kolóny troch áut, v ktorej sa viezol Giovanni Falcone, jeho manželka a traja ochrankári. Výbuch nálože umiestnenej v potrubí pod diaľnicou ju poškodil v stometrovom úseku a na mieste výbuchu zostal osemmetrový kráter. Paolo Borsellino zomrel o dva mesiace podobne, keď vybuchlo jeho auto. Spolu s ním zahynuli aj piati policajti.

Falcone  a Borsellino pôsobili ako prokurátori, resp. vyšetrujúci sudcovia. Dostali za mreže desiatky mafiánov a vplyvných politikov. Ak sa započítajú aj tí, ktorých procesy sa ukončili až po smrti týchto dvoch prokurátov, celkovo išlo až o dve stovky odsúdených. Pre Cosa Nostru išlo o zásadný úder, ktorý ju v princípe rozbil, a už sa nikdy naplno nespamätala.

Príbeho vraždy Falconeho neskôr opísal v knihe jeho kat, ktorý potom pod tlakom začal spolupracovať s políciou. Kniha bola preložená aj do slovenčiny a ako som zistil, dnes sa dá kúpiť už len vo veľmi zlacnenom výpredaji, klasické knižné eshopy ju už nevedú.

Smrť Falconeho a Borsellina mala pred štvrťstoročím veľký mobilizačný efekt na taliansku spoločnosť. Nasledovalo niekoľko mohutných štrajkov, po ktorých prišli ďalšie zatknutia, výrazne sa pritvrdila legislatíva a prijali sa opatrenia na posilnenie a vyššiu nezávislosť polície a súdnictva.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Giovanni Falcone a Paolo Borsellini. Prameň – wikimedia.com

Režisér Viliam Bendík pred dvomi rokmi natočil dokument Kroky na hrane, v ktorom šestica ultrabežcov zabehla trasu, ktorou utiekli z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler​. Film získal niekoľko ocenení, jeho autori ho premietali študentom po celom Slovensku a úspech mal aj v zahraničí (viac TU).

Bendík teraz prichádza s ďalším zaujímavým bežeckým príbehom. V dokumente s názvom Značkár predstavuje Pavla Urbaníka, ktorý sa rozhodol v sedemdesiatich rokoch postaviť na štart ultrabežeckých pretekov STEFANIK TRAIL.

„Behať začal po svojej 60-tke, keď jeho syn prišiel s nápadom zorganizovať ultrabežecké podujatie na počesť Milana Rastislava Štefánika. Odvtedy každý rok značí celú 144 km trasu STEFANIK TRAIL, ako podpora sprevádza svojho syna na každom veľkom ultra podujatí doma aj vo svete a pomáha na občerstvovačkách ultra pretekov na celom Slovensku. Raz za čas si zabehne ULTRA aj sám... Na svoje sedemdesiate narodeniny si splnil svoj veľký sen,“ píše o filme Bendík (trailer nájdete TU).

Dokument bude mať premiéru na podujatí STEFANIK FEST, 6. júna na námestí M.R.Štefánika v Bratislave.

Rozhovor s ultrabežcom a organizátorom bežeckých podujatí Martinom Urbaníkom si môžete prečítať TU.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Režisér Viliam Bendík so značkárom Pavlom Urbaníkom (Foto: Facebook/Bendik.sk/Príbehy o behu a o živote)