Slovenské prvorodičky patria v EÚ k tým mladším. Prvé dieťa majú v priemere vo veku 27 rokov. Susedky z V4 o rok neskôr. Pritom ešte v roku 2008 bol priemerný vek slovenských prvorodičiek 26 rokov.

Upozornila na to analytička Slovenskej sporiteľne Lenka Buchláková v pravidelnom komentári, zasielanom bankou médiám.

Najstaršie prvorodičky v EÚ sú Talianky vo veku 31 rokov, najmladšie Rumunky a Bulharky vo veku 26 rokov. Priemer v Európskej únii je 29 rokov.   

Odkladanie materstva do vyššieho veku z dôvodu vzdelania, kariérnej či inej sebarealizácie je trendom v celej Európe. Buchláková upozornila aj na zaujímavé informácie o rozložení práce v slovenských domácnostiach: „Na Slovensku sa stará o deti, prípadne sa s nimi učí, a to najmenej hodinu denne, zhruba 35 % žien a 19 % mužov. O chod domácnosti sa stará 77 % žien a 47 % mužov. 6 z 10 žien varí a upratuje najmenej hodinu denne, u mužov je to len každý šiesty.“

Na snímke obraz gemerského maliara Júliusa Rudnaya Materstvo zo zbierok Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. FOTO TASR – Branislav Caban

Témou pred druhým kolom ukrajinských prezidentských volieb je duel dvoch najsilnejších kandidátov. Volododymyr Zelenskyj sa pred prvým kolom televíznym diskusiám so svojimi protikandidátmi vyhol. Sľuboval však, že pred druhým kolom sa na nich zúčastní.

Hneď po prvom kole volieb Zelenskyj prišiel s bombastickým návrhom, aby sa debata medzi ním a Petrom Porošenkom uskutočnila na Olympijskom štadióne v Kyjeve, ktorý má kapacitu 70-tisíc ľudí. Porošenko jeho výzvu prijal, hoci namieta, že prezidentské debaty by sa mali uskutočniť hlavne na pôde verejnoprávnych médií.

Ukrajinské médiá Zelenského návrh hodnotia ako snahu prekryť formátom šou skutočnosť, že v konkrétnych témach je argumentačne slabší ako úradujúci prezident. 

Foto: TASR/AP

Dnes mal byť veľký deň Mattea Salviniho, ktorý pozval nacionalistov naprieč EÚ do Milána, aby demonštrovali svoju rastúcu silu pred májovými eurovoľbami. Ten dojem celkom nevyšiel, do Milána prišiel zástupca nemeckej AfD, aj fínska a dánska radikálna pravica – ale nedostavila sa Marine Le Penová z Národného zhromaždenia ani Heinz-Christian Strache z rakúskej FPÖ.

Keď sa jedna talianska novinárka opýtala Salviniho, prečo vedľa neho chýba Le Penová, ten sa najskôr nezdržal („ale do riti“, vzápätí dodal, že „do riti“ sa nepatrí hovoriť) a potom po „x-tý krát“ vysvetlil, že ich neprítomnosť bola vedomou voľbou, pretože on, Matteo Salvini, na milánskom stretnutí zastupuje všetky strany združené v europarlamentnej skupine ENF (Európa národov a slobody), ktoré sa chcú zjednotiť s ďalšími národnými hnutiami. Ako Salvini dodal, s Le Penovou, Strachem a ďalšími sa stretnú v Miláne 18. mája, a to „v plnej sile a kráse“. 

Bez ohľadu na to, že dnešný výkop eurokampane si Salvini predstavoval bombastickejšie, novobudovaná národná aliancia znepokojuje celý európsky mainstream. Salvinimu sa síce nepodaril jeho najambicióznejší cieľ, teda spojenie s Viktorom Orbánom (ten sa zatiaľ usiluje o zotrvanie v EPP) ani s Jaroslavom Kaczynskym (toho odstrašuje Le Penovej aj Salviniho afinita k Putinovi), ale aj tak je možné, že frakcia okolo Salviniho, Le Penovej a Stracheho bude po eurovoľbách druhá najsilnejšia v Európskom parlamente. 

Mnohí si mysleli, že Salvinimu sa nepodarí združiť nacionalistov z juhu a severu Európy, keďže ich nacionalizmy sa vzájomné vybíjajú, napríklad aj v otázke migrácie – kým Taliani budú trvať na tom, aby sa africkí migranti v tamojších utečeneckých centrách prerozdeľovali po celej Európe, naopak, Nemci či Švédi chcú, aby sa migranti z ich území vracali, odkiaľ prišli. 

Lenže migračná otázka tieto strany nerozdeľuje, ale spája. Sám Salvini totiž o kvótach nehovorí, jeho hlavnou agendou ako ministra vnútra sú znepriechodnenie Stredozemného mora a deportácie odmietnutých žiadateľov o azyl späť do Severnej Afriky či na Blízky východ. A o vyšehradských krajinách, ktoré odmietajú kvóty, hovorí s pochopením. 

Nacionalistické hnutie v inom zmysle zjednotil aj chaos okolo brexitu – viaceré strany ho pred tromi rokmi vítali s ováciami, rakúska FPÖ aj Le Penová sa pohrávali s „öxitom“ či „frexitom“. No britská nákaza sa napokon nepreniesla na kontinent, brexit skôr vyvolal v európskych krajinách obavy z destabilizácie. A tak sa v reakcii na odchod Britov z EÚ viaceré nacionalistické strany posunuli paradoxne viac do stredu, už nehovoria o konci EÚ, ale o jej reforme zvnútra. 

Ostrý antimigračný kurz a súčasne zmiernenie postoja voči EÚ sú dvomi dôvodmi, prečo bude národné hnutie okolo Salviniho, Le Penovej a Stracheho po májových eurovoľbách silné ako nikdy predtým.

Taliansky minister vnútra a líder strany Liga Matteo Salvini (druhý sprava) s lídrom fínskej pravicovej strany Finns Olli Kotrom (vľavo), predsedom pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD) Jörgom Meuthenom (druhý zľava) a lídrom dánskej Ľudovej strany Andersom Vistisenom (vpravo) pred začiatkom tlačovej konferencie v Miláne 8. apríla 2019. FOTO TASR/AP

David Brooks, stĺpčekár New York Times, ktorý rád prepája psychológiu a sociológiu, dnes napísal pútavý článok. Je to napísané s takým zaujatím, až tam človek cíti kúsok autobiografie.

Brooks píše o rozdiele medzi ľuďmi, ktorí budujú svoju kariéru, chcú vyštudovať školu, založiť si rodinu, mať dom či zažiť nejaký profesný vrchol. Ide im o úspech, osobnú reputáciu, kladú si otázku, čo si o mne ľudia myslia, kam patrím, a hľadajú pritom svoju verziu šťastia. Je to svet individualizmu a merkantilizmu, kde je jedinec zdrojom svojho úspechu a šťastia.

Lenže tento svet často narazí na svoje hranice: Niektorí vrchol dosiahnu a zistia, že ich to neuspokojí, píše Brooks, iní dosiahnu úspech a príde kríza, choroba, strata vytúženej pozície, prídu o džob či rodinu. Ocitnú sa sami, príde bolesť, utrpenie.

A pred niektorými z nich sa objaví iný vrchol, ktorého zdolávanie ich naplní uspokojením. Tu už nejde o nich, ich ego, ale o jeho prekonanie, transcendenciu seba. Je to svet služby iným, budovania vzťahov, obetovania sa, život, aký viedli mnohí svätci.

A podľa toho, aký je človek, môže vyzerať aj kultúra. Brooks napísal rovnako citlivú ako presvedčivú kritiku amerického individualizmu uplynulých 60 rokov (jeho cifra).

Celý text nájdete tu.

Ilustračné foto: Stanislav Filko, Transcendencia, zdroj: webumenia.sk

Bývalý prezident USA Barack Obama počas podujatia svojej nadácie v Berlíne prekvapujúco kriticky komentoval rastúci radikalizmus v radoch svojej vlastnej americkej Demokratickej strany:   

„Jedna z vecí, ktoré mi robia niekedy starosti vo veci progresívcov v Spojených štátoch – a možno je to tak rovnako aj tu – je určitý druh strnulosti, keď hovoríme, že: ,Hm, je mi ľúto, ale takto to proste bude.‘ A potom začneme občas vytvárať akúsi ,do kruhu zoradenú popravnú čatu’, kde začnete strieľať na svojich spojencov, lebo jeden z nich sa odchýlil od čistoty v týchto témach...“

O slovách exprezidenta v sobotu informoval americký portál The Hill vo svojom článku. V Spojených štátoch si viacerí komentátori v súčasnosti všímajú trend posunu v Demokratickej strane doľava. Najmä nastupujúca mladá generácia progresívnych politikov sa netají radikálne ľavicovými postojmi. A kritizuje starú stranícku gardu demokratov za „príliš kompromisnícke“ výroky alebo hlasovania v minulosti – často spred niekoľkých desaťročí.

„Musíte si uvedomiť, že spôsob, akým usporadúvame demokraciu, si vyžaduje, aby ste vzali do úvahy ľudí, ktorí s vami nesúhlasia a to z definície znamená, že nedostanete 100 percent toho, čo chcete,“ nabáda k striedmosti Obama.

Bývalý americký prezident Barack Obama reční v kongresovom centre v Montreale 6. júna 2017. FOTO TASR/AP

Evanjelium 5. pôstnej nedele (7. 4. 2019) je o žene, ktorú zákonníci a farizeji pristihli pri cudzoložstve a priviedli ju za Ježišom (Jn 8,1-11).

(1) Mojžišov zákon nariaďoval takéto ženy zabiť ukameňovaním. Je to tak. Stačí si pozrieť Levitikus 20,10 alebo Deuteronómium 22,22. Ale Mojžišov zákon hovorí aj o ukameňovaní muža, ktorý sa dopustil manželskej nevery. 

(2) Ak by Ježiš bol spravodlivý podľa zákona, musel by potvrdiť zabitie ženy. Ak by jej odpustil, schvaľoval by hriech. Zdá sa, že Ježišovo konanie bolo škandalózne aj pre kresťanov a dlho sa táto stať „potulovala“ medzi Evanjeliom sv. Lukáša a sv. Jána (Prete, 105).

(3) Aké je teda Ježišovo posolstvo nedeľného evanjelia? Na jednej strane, Ježiš nepoprel spravodlivosť Mojžišovho zákona, nepoprel ani pravdu, že žena zhrešila. Dal jej však novú šancu! Sv. Augustín to komentuje, ak to zhrniem, asi takto: Ježiš dáva žene na zemi novú šancu a tým dosvedčuje, že prišiel ľudí vykúpiť. Keď však príde ako Sudca, postaví nás pred pravdu (in: Starowieyski, 137).

Poučenie: kým žijeme na zemi, Boh nám vo svojom milosrdenstve dáva novú šancu; raz však príde definitívna pravda.

Požehnaný pôstny čas prajem všetkým.

Veľká noc je už blízko.

Ján Duda

Ilustračné foto: www.laizquierdadiario.com

David Brooks (na obr.) opísal kanadský príklad, ako znižovať chudobu, resp. ako sa to darí v Kanade. Za dva roky (2015 – 2017) sa podarilo chudobu štastisticky znížiť o 20 percent. Iste, k podobným oficiálnym štatistikám vždy treba pristupovať opatrne (najmä pred voľbami), ale o štatistiku nejde, text je zaujímavý metódou. Zabudnite na ľavo-pravé delenie, to, čo kanadský príklad ukazuje, je novinka: štát organizuje obnovenie prirodzených komunít, spája chudobných s bohatšími. Presnejšie, štát podporil niečo, s čím prišli nadšenci, ktorí pred 15 rokmi začali v 6 mestách, dnes pôsobia v 344 kanadských mestách.

U nás má podobné črty program Zachráňme životy, ktorý tiež dosahuje to, že o ženy sa starajú tí, ktorí sú im najbližšie, len to niekto musí zorganizovať, donútiť jedných, aby si všimli druhých.

Podobne je to aj v Kanade, komunity sa stretajú, povedzme skupina 100 ľudí, z ktorej štvrtina sú chudobní, ostatní sú z biznisu, štátni zamestnanci, mimovládny sektor. Predpokladám, že cieľom je vyvolať zahanbenie tých, ktorí vedia pomôcť, a uvedomienie si, ako málo na to stačí. Predpokladom ale je, aby sa stretli. Inšpiratívne.

Foto: YouTube

Lidové noviny priniesli rozhovor so Stephenom Kotkinom (na obr.), popredným historikom zaoberajúcim sa Stalinom. Kotkin hovorí, že Stalin nebol géniom priemernosti, že je to mýtus, ktorý pestoval Trockij: „Je to velmi nešťastná interpretace. Pohřběme ji už. Je poplatná tomu, že nikdo neměl na naši představu o Stalinovi větší vliv než Trockij a jeho pichlavé texty. To jeho pohrdlivý odsudek Stalina udal tón našim představám. Ať se nám to líbí, nebo ne, jsme – co se Stalina týče – v zajetí Trockého výkladu. (...) Oběti, a Trockij byl jednou z nich, přece obvykle chtějí věřit, že ten, kdo z nich oběť udělal, byl ve své podstatě obyčejný hlupák, průměrný člověk. Jenže to není, mluvíme-li o Stalinovi, pravda ani v nejmenším, jak ukazuji v knize na nepřeberném množství primárních pramenů.“

Podľa Kotkina neplatí ani Leninov odkaz pred smrťou, podľa ktorého Stalin nie je jeho dedičom, citát: „skutku byl Leninovým žákem, nikoli jeho pokřivením“.

Celý rozhovor si možno prečítať tu.

Bol 4. apríl 1989, po dvoch mesiacoch sa končil proces známy ako Okrúhly stôl, výsledkom bola dohoda, ktorú podpísali zástupcovia režimu a demokratickej opozície na deň presne pred 30 rokmi. V tej dohode stálo, že Solidarita bude opäť legálna, v krajine budú poloslobodné voľby – ľudia budú môcť slobodne zvoliť Senát a tretinu poslancov Sejmu, opozícia bude môcť vydávať vlastné Volebné noviny (v prekalde Gazeta Wyborcza), získa tiež slobodný prístup do štátnych médií. Všetci prepustení a vyhodení budú prijatí späť do práce, všetky zrušené organizácie budú obnovené a do štyroch rokov sa uskutočnia riadne celoštátne slobodné voľby.

Dnes vieme, že všetko išlo napokon rýchlejšie, ale vtedy to bol zásadný historický zlom. Došlo na slúvá (a túžbu) kardinála Wyszynského, ktorý v roku 1957 povedal, že o „osude komunizmu sa nerozhodne v Rusku, ale v Poľsku. Poľsko celému svetu ukáže, ako s komunizmom zatočiť a ceký svet mu bude za to vďačný“.

Voľby boli v Poľsku 4. júna, premiérom sa onedlho stal Mazowiecki, prvá cesta poľských demokratov viedla do Prahy a Bratislavy. V ten istý deň, keď sa Poľsko vybralo k slobode, došlo v Pekingu a v tom čase aj 130 ďalších čínskych mestách k surovému potlačeniu čínskej opozície. Východná Európa a Čína išli inými smermi.

Je dobré si dnes pripomenúť, keďže u nás vtedy ešte stále stál čas, ako v tento deň pred 30 rokmi Poliaci pohli dejinami.

Zavolal som dnes Jánovi Čarnogurskému a spýtal sa ho pri dnešnom výročí na význam Poľska pre slovenský disent. Čarnogurský do Poľska chodil od roku 1976, keď vznikol KOR, Výbor na obranu robotníkov, prvá dôležitá organizácia poľskej opozície, postupne udržiaval kontakty so Solidaritou, viacerými disidentmi a intelektuálmi, Poľsko ho nútilo uvažovať o vývoji dejín inak, ambicióznejšie. 

Foto: YouTube

Kanadský premiér Justin Trudeau v utorok vylúčil z radov svojej liberálnej strany dve bývalé ministerky. Informovala o tom agentúra AFP.

Bývalá ministerka spravodlivosti a súčasne generálna prokurátorka Jody Wilsonová-Raybouldová bola zo strany vyhodená po tom, čo minulý týždeň zverejnila tajnú nahrávku, čím znova podnietila oživenie škandálu. Zo strany musela odísť aj bývalá ministerka financií Jane Philpottová, ktorá kvôli korupčnej kauze rezignovala ešte v marci.

O prípade sme informovali TU. Vláda Justina Trudeaua čelí od februára podozreniam z korupcie v spojení so strojárskou spoločnosťou SNC-Lavalin, sídliacej v Montreale, obvinenej z podplácania líbyjského režimu.

Kameňom úrazu celého prípadu je lobbing spolupracovníkov Justina Trudeaua u ministerky Wilsonovej-Raybouldovej, aby upustila od plánov stíhať kanadskú spoločnosť SNC-Lavalin zo sprenevery a korupcie. Miesto toho požadovali, aby umožnila spoločnosti zaplatiť pokutu, čím by predišla možnej strate tisícok pracovných miest pred októbrovými parlamentnými voľbami.

Obvinenia z politického zasahovania do činnosti prokuratúry však ohrozili šance Trudeauvej liberálnej strany na znovuzvolenie. V prieskumoch ju atakujú opoziční konzervatívci. Vyhodením dvoch bývalých ministeriek zo strany Trudeau len potvrdil, že svoj korupčný škandál vôbec nezvláda.

FOTO: Kanadský premiér Justin Trudeau počas vyhlásenia v Ottawe (TASR/AP)