Krátke správy redakcie

Jaroslav Daniška pred 193 d

David Brooks (na obr.) opísal kanadský príklad, ako znižovať chudobu, resp. ako sa to darí v Kanade. Za dva roky (2015 – 2017) sa podarilo chudobu štastisticky znížiť o 20 percent. Iste, k podobným oficiálnym štatistikám vždy treba pristupovať opatrne (najmä pred voľbami), ale o štatistiku nejde, text je zaujímavý metódou. Zabudnite na ľavo-pravé delenie, to, čo kanadský príklad ukazuje, je novinka: štát organizuje obnovenie prirodzených komunít, spája chudobných s bohatšími. Presnejšie, štát podporil niečo, s čím prišli nadšenci, ktorí pred 15 rokmi začali v 6 mestách, dnes pôsobia v 344 kanadských mestách.

U nás má podobné črty program Zachráňme životy, ktorý tiež dosahuje to, že o ženy sa starajú tí, ktorí sú im najbližšie, len to niekto musí zorganizovať, donútiť jedných, aby si všimli druhých.

Podobne je to aj v Kanade, komunity sa stretajú, povedzme skupina 100 ľudí, z ktorej štvrtina sú chudobní, ostatní sú z biznisu, štátni zamestnanci, mimovládny sektor. Predpokladám, že cieľom je vyvolať zahanbenie tých, ktorí vedia pomôcť, a uvedomienie si, ako málo na to stačí. Predpokladom ale je, aby sa stretli. Inšpiratívne.

Foto: YouTube

Jaroslav Daniška pred 193 d

Lidové noviny priniesli rozhovor so Stephenom Kotkinom (na obr.), popredným historikom zaoberajúcim sa Stalinom. Kotkin hovorí, že Stalin nebol géniom priemernosti, že je to mýtus, ktorý pestoval Trockij: „Je to velmi nešťastná interpretace. Pohřběme ji už. Je poplatná tomu, že nikdo neměl na naši představu o Stalinovi větší vliv než Trockij a jeho pichlavé texty. To jeho pohrdlivý odsudek Stalina udal tón našim představám. Ať se nám to líbí, nebo ne, jsme – co se Stalina týče – v zajetí Trockého výkladu. (...) Oběti, a Trockij byl jednou z nich, přece obvykle chtějí věřit, že ten, kdo z nich oběť udělal, byl ve své podstatě obyčejný hlupák, průměrný člověk. Jenže to není, mluvíme-li o Stalinovi, pravda ani v nejmenším, jak ukazuji v knize na nepřeberném množství primárních pramenů.“

Podľa Kotkina neplatí ani Leninov odkaz pred smrťou, podľa ktorého Stalin nie je jeho dedičom, citát: „skutku byl Leninovým žákem, nikoli jeho pokřivením“.

Celý rozhovor si možno prečítať tu.

Jaroslav Daniška pred 195 d

Bol 4. apríl 1989, po dvoch mesiacoch sa končil proces známy ako Okrúhly stôl, výsledkom bola dohoda, ktorú podpísali zástupcovia režimu a demokratickej opozície na deň presne pred 30 rokmi. V tej dohode stálo, že Solidarita bude opäť legálna, v krajine budú poloslobodné voľby – ľudia budú môcť slobodne zvoliť Senát a tretinu poslancov Sejmu, opozícia bude môcť vydávať vlastné Volebné noviny (v prekalde Gazeta Wyborcza), získa tiež slobodný prístup do štátnych médií. Všetci prepustení a vyhodení budú prijatí späť do práce, všetky zrušené organizácie budú obnovené a do štyroch rokov sa uskutočnia riadne celoštátne slobodné voľby.

Dnes vieme, že všetko išlo napokon rýchlejšie, ale vtedy to bol zásadný historický zlom. Došlo na slúvá (a túžbu) kardinála Wyszynského, ktorý v roku 1957 povedal, že o „osude komunizmu sa nerozhodne v Rusku, ale v Poľsku. Poľsko celému svetu ukáže, ako s komunizmom zatočiť a ceký svet mu bude za to vďačný“.

Voľby boli v Poľsku 4. júna, premiérom sa onedlho stal Mazowiecki, prvá cesta poľských demokratov viedla do Prahy a Bratislavy. V ten istý deň, keď sa Poľsko vybralo k slobode, došlo v Pekingu a v tom čase aj 130 ďalších čínskych mestách k surovému potlačeniu čínskej opozície. Východná Európa a Čína išli inými smermi.

Je dobré si dnes pripomenúť, keďže u nás vtedy ešte stále stál čas, ako v tento deň pred 30 rokmi Poliaci pohli dejinami.

Zavolal som dnes Jánovi Čarnogurskému a spýtal sa ho pri dnešnom výročí na význam Poľska pre slovenský disent. Čarnogurský do Poľska chodil od roku 1976, keď vznikol KOR, Výbor na obranu robotníkov, prvá dôležitá organizácia poľskej opozície, postupne udržiaval kontakty so Solidaritou, viacerými disidentmi a intelektuálmi, Poľsko ho nútilo uvažovať o vývoji dejín inak, ambicióznejšie. 

Foto: YouTube

Lukáš Kekelák pred 195 d

Kanadský premiér Justin Trudeau v utorok vylúčil z radov svojej liberálnej strany dve bývalé ministerky. Informovala o tom agentúra AFP.

Bývalá ministerka spravodlivosti a súčasne generálna prokurátorka Jody Wilsonová-Raybouldová bola zo strany vyhodená po tom, čo minulý týždeň zverejnila tajnú nahrávku, čím znova podnietila oživenie škandálu. Zo strany musela odísť aj bývalá ministerka financií Jane Philpottová, ktorá kvôli korupčnej kauze rezignovala ešte v marci.

O prípade sme informovali TU. Vláda Justina Trudeaua čelí od februára podozreniam z korupcie v spojení so strojárskou spoločnosťou SNC-Lavalin, sídliacej v Montreale, obvinenej z podplácania líbyjského režimu.

Kameňom úrazu celého prípadu je lobbing spolupracovníkov Justina Trudeaua u ministerky Wilsonovej-Raybouldovej, aby upustila od plánov stíhať kanadskú spoločnosť SNC-Lavalin zo sprenevery a korupcie. Miesto toho požadovali, aby umožnila spoločnosti zaplatiť pokutu, čím by predišla možnej strate tisícok pracovných miest pred októbrovými parlamentnými voľbami.

Obvinenia z politického zasahovania do činnosti prokuratúry však ohrozili šance Trudeauvej liberálnej strany na znovuzvolenie. V prieskumoch ju atakujú opoziční konzervatívci. Vyhodením dvoch bývalých ministeriek zo strany Trudeau len potvrdil, že svoj korupčný škandál vôbec nezvláda.

FOTO: Kanadský premiér Justin Trudeau počas vyhlásenia v Ottawe (TASR/AP)

Adam Takáč pred 196 d

Vatikán v utorok zverejnil posynodálnu exhortáciu pápeža Františka s názvom Christus vivit (Kristus žije). Text, ktorý nadväzuje na minuloročnú synodu o mladých, adresuje hlava Katolíckej cirkvi „mladým z celého sveta a celému Božiemu ľudu“. Dokument má formu listu, skladá sa z deviatich kapitol a obsahuje analýzy situácie mladých dnešnej doby, ale tiež povzbudenia a rady pre ich duchovný život.

Vyberáme niekoľko myšlienok z najnovšej exhortácie pápeža Františka, ktoré priniesol Vatikánsky rozhlas:

„Byť mladými neznamená len vyhľadávať chvíľkové potešenia a povrchné úspechy. Pre to, aby mladosť uskutočnila svoj cieľ v priebehu života, musí byť časom veľkodušného darovania sa, úprimnej obety.“

„Treba mať na pamäti, že Kristus nás zachraňuje, lebo nám hrozí, že Krista budeme brať len ako dobrý príklad minulosti, ako nejakú spomienku, ako niekoho, kto nás zachránil pred dvetisíc rokmi. Toto by nám neslúžilo na nič, zanechalo by nás to rovnakými, akými sme boli predtým, nevyslobodilo by nás to.“

„Drahí mladí, nedovoľte, aby využívali vašu mladosť na propagovanie povrchného života, ktorý si zamieňa krásu s vonkajším výzorom.“

„Je pravda, že nemôžeš žiť bez práce a že niekedy budeš musieť prijať to, čo nájdeš, no nikdy sa nevzdávaj svojich snov, nikdy definitívne nepochovávaj isté povolanie, nikdy sa nevzdávaj.“

„Drahí mladí, rád vás uvidím bežať rýchlejšie než ten, kto je pomalý a ustráchaný. Bežte priťahovaní tou Tvárou, tak veľmi milovanou, ktorej sa klaniame vo svätej Eucharistii a ktorú rozpoznávame v tele trpiaceho brata... Cirkev potrebuje váš elán, vaše intuície, vašu vieru... A keď dorazíte tam, kam sme my ešte nedospeli, majte trpezlivosť na nás počkať.“

Kamil Draganovský pred 196 d

V texte o Therese Mayovej som minulý týždeň spomínal, že čelí ostrej kritike za to, že v rokovanich o brexite vynechávala opozíciu a sústredila sa len na vlastnú stranu.

Včera však došlo k prekvapivej zmene. Deň začala rokovaním vlády, ktoré malo priniesť vnútrostranícke riešenie. Rokovanie sa natiahlo z plánovaných päť hodín na sedem hodín, no jasné riešenie neprinieslo.

Mayová tak podvečer predstúpila pred novinárov s krátkym oznamom, že požiada o odloženie brexitu z 12. apríla na 22. mája s tým, že sa na kompromisnom postupe dohodne s Jeremym Corbynom, lídrom labouristov. Tento kompromis bude zrejme zahŕňať zotrvanie v colnej únii a istý príklon k jednotnému trhu. Súčasťou kompromisu však bude musieť byť aj dohoda o odchode z EÚ, ako ju vyjednal Mayovej kabinet.

Premiérka tak konečne pochopila, že kvôli nezhodám vnútri strany je ďalší postup bez dohody s opozíciou nemožný. Ihneď po novom obrate však musela čeliť vnútrostraníckej kritike z úst Jacoba Reesa-Mogga, že namiesto spolupráce s marxistom Corbynom mala hľadať kompromis vo vlastnej strane. Táto kritika by bola namieste, ak by to nebol práve Rees-Mogg a jeho skupina tvrdých brexiterov, kto už neraz potopil Mayovej dohodu.

Britské médiá spomínajú, že v prípade úspechu kompromisu Mayová odstúpi z funkcie a ďalšiu fázu rokovaní prenechá novému premiérovi. Týmto postupom chce zabrániť konaniu predčasných volieb.

Lenže konzervatívna strana podľa prieskumov stráca a do narýchlo zorganizovaných volieb by ich zrejme musela viesť práve Mayová, čo by bolo v rozpore s jej deklaráciami o odstúpení. Ďalší problém je ešte zaujímavejší. Podľa informácií zvnútra strany majú konzervatívci nedostatok finančných prostriedkov na vedenie predvolebnej kampane. A to najmä z dôvodu, že veľké firmy sú rozčarované z vedenia brexitových rokovaní a zastavili tak svoje sponzorské príspevky konzervatívcom.

Ak sa Mayová s Corbynom dohodnú na kompromise, otázkou bude, či ho dokážu presadiť aspoň u väčšej časti poslancov vlastných strán. Dnes sa ani to nejaví ako isté. Odklad brexitu by musela najprv schváliť EÚ. No kým Donald Tusk naznačil, že si vie odklad predstaviť, viaceré krajiny na čele s Francúzskom strácajú s Britmi trpezlivosť. Okrem iného naznačujú, že konkrétny nový plán musí prísť z britských ostrovov čo najskôr, ideálne do 10. apríla.              

Líder Labouristov Jeremy Corbyn gestikuluje počas prejavu o brexite v rámci svojej návštevy elektrárne OE Electrics vo Wakefielde 10. januára 2019. Foto TASR/AP

Jaroslav Daniška pred 196 d

Manfred Weber (na obr.), kandidát Európskej ľudove strany (EPP) na post predsedu Komisie, navrhuje vznik nového telesa desiatich sudcov, ktorí by rozhodovali o fungovaní členských štátov v súlade s pravidlami a finančných trestoch za ich porušenie. Oponentov, ako píše poľský filozof Marek Cichocki, nazval extrémistami a nemieni s nimi diskutovať. Nová podoba integrácie Únie nemusí mať doterajšiu podobu, môže nabrať imperiálneho ducha, zameraného viac dovnútra (viac centralizácie, viac kontroly, viac trestov). Prirodzene, bude zdôrazňovať zákon, ale v spore pôjde najmä o politiku.

Cichocki píše, že to, čo navrhuje Weber, vyzerá ako hasenie požiaru benzínom. Nemožno mu nedať za pravdu.

Foto: wikimedia

Jaroslav Daniška pred 196 d

Aprílové číslo britského magazínu Standpoint obsahuje zaujímavú esej Daniela Kaldera o tom, čo čítali veľkí diktátori. Nechajme bokom filozofiu, že Lenin čítal Hegla, Marxa s Engelsom, Černiševského či Plechanova, Mussolini zase Sorela, Spinozu a Kanta, zaujímavejšie je, aké čítali romány.

Hitler, ktorého osobná knižnica mala 16-tisíc zväzkov, bol vášnivý čitateľ, tvrdil (a preháňal), že číta jednu knihu za noc. Vieme ale, že mal radšej Shakespeara ako Goetheho, mal rád dobrodružnú mládežnícku literatúru, Robinsona Crusoa, Guliverove cesty, Karla Maya. Niekoľko mayoviek si vraj zobral so sebou aj do bunkra.

Stalin mal rád Balzaca, Huga, Zolu, Maupassanta či Dostojevského (najviac jeho Besy), mal tiež rád Bulgakova, v Kyjeve som kedysi počul, že najmä jeho Bielu gardu, samozrejme, Gorkého a Pasternaka, rád im neskoro večer aj zavolal a porozprával sa s nimi.

Lenin čítal asi najviac zo všetkých, vďaka klasickému vzdelaniu a pôvodu mal prečítaných Virgilia či Ovidia v latinčine, jeho životopisci ale píšu, že ho nudili. Zato mal rád Goetheho, Londona, Gogoľa, Čechova a, samozrejme, Gorkého. Obzvlášť si cenil (a aktívne dezinterpretoval) Tolstého. Dostojevkij ho, naopak, nezaujal.

Veľa čítal aj Mao, Enver Hodža, samozrejme, Castro, veľký to obdivovateľ Hemingwaya a Márqueza (vzájomná náklonnosť), ajatolláh Chámenejí sa zase nedávno pochválil, že rád číta Šolochova a Tolstého.

Milovníkov veľkej literatúry, samozrejme, z týchto tyranov a diktátorov robiť nemožno, stovky autorov vyhnali zo svojich krajín, väznili, týrali či im aspoň spálili a zakazovali vydania ich kníh. Svoje si vytrpeli, aj keď mali k moci blízko, ako Bulgakov počas stalinizmu.

Aký z toho všetkého robí autor záver? To si môžete prečítať tu. Ak chcete vedieť viac, Kalder o téme napísal celú knihu.

Ilustračné foto: wikimedia

Lukáš Krivošík pred 197 d

Demokrat a bývalý viceprezident USA Joe Biden by mohol do konca mesiaca oznámiť svoju kandidatúru na prezidenta, no jeho úmysel môžu zmariť výpovede žien o jeho nevhodnom správaní.

Dnes 39-ročná Lucy Floresová, ktorá v roku 2014 kandidovala za demokratov na zástupkyňu guvernéra Nevady, porozprávala novinárom z magazínu New York, ako sa k nej Biden mal prikradnúť zozadu na predvolebnom zhromaždení. Položil jej údajne ruky na plecia, privoňal si k jej vlasom a pobozkal ju na zadnú časť hlavy.

Druhá žena, Amy Lapposová, pre médium Hartford Courant vypovedala, že Biden na akcii na získanie príspevkov pre demokratov v roku 2009 položil svoje ruky na jej krk a obtrel si svoj nos o jej nos.

„V priebehu rokov, ktoré som strávil volebnými kampaňami a vo verejnom priestore, som si mnohokrát podal ruku, objal niekoho, prejavil náklonnosť, podporu a útechu, a nikdy som sa nedomnieval, že som sa správal nevhodne,“ vyhlásil 76-ročný politik na svoju obranu.

Joe Biden, ktorý pôsobil ako viceprezident Baracka Obamu, je v Spojených štátoch prezývaný tiež „Creepy Joe“ („creepy“, teda po anglicky „strašidelný“ alebo „naháňajúci husiu kožu“). Jeho svojskú prítulnosť k ženám už zachytili aj fotografi či kameramani. Dokonca existuje video-zostrih záberov, urobených pri verejných príležitostiach.  

Či už sú obvinenia oboch žien pravdivé, alebo nie, načasovanie ich zverejnenia môže súvisieť s bojom vnútri Demokratickej strany o prezidentskú nomináciu. V dobe MeToo môžu ľahko ukončiť kariéru politika.

„Creepy“ Joe Biden vtipkuje s Hillary Clintonovou na snímke z roku 2016. FOTO – TASR/AP

Pavol Rábara pred 197 d

Dnes nastal vo svete Formuly 1 dlho očakávaný deň. Mick Schumacher, syn sedemnásobného majstra sveta, si prvý raz sadol do červeného monopostu F1.

Ako pripomína taliansky denník Gazzetta dello Sport, Mickov otec, ktorý je svetu ukrytý v domácom liečení, jazdil vo formule naposledy na jeseň 2006 na okruhu Interlagos v Brazílii. 

Dvadsaťročný Mick Schumacher je jazdec Formuly 2 a úradujúci šampión európskej F3. Na okruhu Sachír v Bahrajne dnes odjazdil niekoľko desiatok kôl s novým monopostom Ferrari SF90. 

Mick je tiež členom Jazdeckej akadémie Ferrari. V stredu by si mal vyskúšať aj monopost partnerského tímu Alfa Romeo. Na testovaní ho sprevádza aj mama Corina. 

Mladší Šumi je nádejou pre stajňu z talianskeho Maranella, čo dokazuje nielen výsledkami v nižších formulových súťažiach, ale napríklad aj tým, že v januári na exhibičných Pretekoch šampiónov zdolal štvornásobného šampióna a jazdca Ferrari Sebastiana Vettela. 

Mick Schumacher sa pripravuje v boxoch na svoj prvý test v monoposte tímu Ferrari​. FOTO TASR/AP