Parlament ani v opakovanej voľbe nezvolil nikoho na čelo Úradu pre ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Kandidátky Zuzana Dlugošová a Monika Filipová nedostali hlasy ani od zaujímavejšieho počtu opozičných poslancov. Za Dlugošovú hlasovalo 27 poslancov, za Filipovú len desať.

Mnohí protikorupční aktivisti sa tvária začudovane, že napriek kvalitnému výberovému konaniu kandidátky neuspeli. Faktom však je, že ich nezvolenie nie je žiadnym prekvapením a jasné to muselo byť aj členom komisie, ktorá ich vyberala. Pellegriniho kabinet ich len alibisticky posunul ďalej, pretože vedel, že v parlamente budú mať konečnú.

Problém nie je v odborných predpokladoch kandidátok, ale inde. Sú z iného sveta ako väčšina poslancov a ich názory sú natoľko vyhranené, že sa nedajú prehliadnuť. 

Filipová ako úradníčka na ministerstve vnútra verejne kritizovala ministra Kaliňáka a po prevalení kauzy Bašternák povedala, že by mal odísť z ministerského kresla. Pred prezidentskými voľbami zase otvorene podporovala Zuzanu Čaputovú. Pre Zuzanu Dlugošovú zase Čaputová kedysi pracovala ako koncipientka.

Okrem toho je Dlugošová známe meno v prostredí ľudskoprávnych mimovládnych organizácií, dlhý čas sa venovala téme boja proti diskriminácii. To všetko sú skutočnosti, ktoré museli na väčšinu vládnych (ale aj na časť opozičných) poslancov pôsobiť ako červené súkno.

Ak dnes protikorupční aktivisti hovoria, že vznik nového úradu je nezvolením jeho šéfa paralyzovaný, majú pravdu. Problém je, že ich ideálny scenár, teda zvolenie predsedu tohto úradu čo najskôr, ešte týmto parlamentom, je reálny len s neutrálnejšími kandidátmi.

Pretože v takom rozklade, aby hlasovala za kandidátov s pozadím Dlugošovej a Filipovej, táto vládna koalícia zatiaľ nie je.  

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: TASR/Dano Veselský: Verejné vypočutie kandidátov na predsedu Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. 

Už asi dva roky bolo v konzervatívnejších kruhoch témou, kedy sa Veronika Remišová, druhá najviditeľnejšia politička OĽaNO, emancipuje od Igora Matoviča. Na Remišovej bolo vidieť, že občas trpí, no ak o tom niekomu hovorila, tak len svojim najbližším, aj v zákulisných rozhovoroch s novinármi bola voči Matovičovi lojálna.

Jej postavenie v hnutí však bolo čoraz menej dôstojné, za Matovičov pancier jednoducho nešlo preniknúť. Napriek záujmu sa Remišová nemohla stať členkou OĽaNO, ona sama ani nevedela, či okrem pôvodnej štvorice pripustil Matovič za člena ešte niekoho ďalšieho, a keď sa jej novinári na to pýtali, habkala a my sme sa cítili trápne aj za ňu.

Matovič deklaruje, že je bránou pre vstup zaujímavých a neskorumpovaných ľudí do politiky, ktorí nie sú podriadení žiadnej straníckej disciplíne, len svojmu svedomiu – a súčasne týmto slobodným ľuďom bránil vstúpiť do Obyčajných ľudí, mali ostať len akýmisi nezávislými osobnosťami, ktoré budú pri ďalšej uzávierke kandidátky odkázaní na milosť a nemilosť štatutára (toho, ktorý vždy kandiduje zo 150-tky).

Hnutie, ktoré inak máva vlajkou transparentnosti, tak malo v sebe zakódované isté znaky politickej sekty. A teraz, keď po tých troch rokoch trápenia Remišová celkom zákonite odchádza, to sektárstvo cítiť ešte zreteľnejšie.

Stačí si prečítať slová, ktoré na jej adresu vyslovil Matovič v rozhovore pre topky.sk: „Zobchodovala svojich priateľov v našom hnutí za svoj flek. Odsúdili to aj jej najbližší ľudia, ktorí v hnutí aj práve preto ostali. (...) Celé hnutie na nej makalo a ona sa mu v najťažšej chvíli obrátila chrbtom. (...) Škoda, mal som ju úprimne vždy rád a toto klamstvo, aj keď znesiem veľa, už dorazilo aj mňa. Sklamala, ale prekvapenie to nie je. Toto sú chvíle, kedy sa ukazuje skutočný charakter, nie v dobrom počasí. (...) Viete, ono to je tak, ako sa stáva aj v rodinách – chlap si nájde mladšiu a opustí svoju vernú manželku a deti. A nakoniec miesto toho, aby chlapsky priznal, že zlyhal, ohovorí po celej ulici vernú manželku.“

Igor Matovič to slovo síce priamo nevyslovil, ale je jasné, že Remišová je pre neho už len zradkyňou. Ale tak to už býva, keď sa niekto odhodlá odísť zo sekty.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

FOTO TASR – Martin Baumann

Agentúra Focus zverejnila pred prázdninami svoj posledný prieskum, je to súčasne prvý prieskum, v ktorom figuruje aj novo ohlásená Kiskova strana Za ľudí. Tú by na konci júna volilo 5,2 percenta voličov, Kiska najviac ukrojil koalícii PS/Spolu, ktorá sa už doťahovala na Smer, teraz má tesne pod 16 percentami. Ďalej padá SaS (7,1 percenta), OĽaNO sa ocitlo na hranici zvoliteľnosti (5,1 percent), porovnateľne zlé preferencie malo naposledy v roku 2014. 

Je štartovných päť percent pre Kisku málo alebo veľa? To závisí od uhla pohľadu: SaS, progresívci či Spolu začínali v prieskumoch Focusu medzi jedným a dvomi percentami. Lenže v prípade SaS a progresívcov išlo o úplných nováčikov, ktorí budovali stranu na zelenej lúke, kým Kiska odštartoval vo veľkom ako čerstvý exprezident, ktorý si dva mesiace ešte ako prezident robil teasingovú kampaň. 

Férovejšie je preto porovnávať Kiskov rozbeh s Lipšicovou Novou alebo s Procházkovou Sieťou. Lipšicova strana mala v decembri 2012, teda asi päť týždňov po registrácii strany, 3,7 percenta. Procházkova Sieť sa vyšvihla v máji 2014, iba dva týždne po ohlásení strany, na 13,3 percenta. No ani tieto čísla sa nedajú celkom mechanicky porovnávať s Kiskom. V prípade strany Za ľudí sa začal zber dát len dva dni po ohlásení vzniku a pri jej názve nebolo uvedené meno Andreja Kisku, zatiaľ čo pri stranách Nova a Sieť uvádzala agentúra aj meno lídra. Za ľudí by zrejme dosiahla v prvom prieskume o niečo viac, keby si ju všetci respondenti vedeli spojiť s Kiskom ako lídrom. Určite by to však nebol zďaleka taký nábeh ako pred piatimi rokmi v prípade Procházku.

Samozrejme, preukaznejšie čísla prídu v septembri, keď si aj kvôli bilbordovej kampani už mnohí zafixujú, že Za ľudí sa rovná Kiskova strana. V tejto chvíli sa ešte nedá odhadovať výtlak novej strany. Kiska má na osvetovú kampaň dostatok peňazí, bude pútať pozornosť médií (Lipšicova NOVA postupne upadala aj na tom, že sa nevedela mediálne presadiť), navyše chce v priebehu leta oznámiť príchod ďalších ľudí (Veronika Remišová sa pridala dnes), takže okolo neho bude viac ruchu než trebárs okolo PS/Spolu. 

Ale to, či bude kontinuálne rásť alebo sa zaradí len medzi stredne veľkých trpaslíkov, ktorý viacerým z opozície ukrojí po troške a niekoho aj stiahne pod päť percent, sa na konci júna ešte nedá odhadnúť.     

FOTO TASR – Dušan Hein

Psychiater Peter Breier a Liga za duševné zdravie ponúkajú v bratislavskom Kine Film Europe filmy a diskusie pod názvom Duša a film. Tento týždeň premietli taliansky film Habemus Papam. Ide v ňom o to, že zvolený pápež neunesie novú situáciu a nedokáže sa ani objaviť v svätopeterskej lóži, aby po prvý raz požehnal veriacich. Je paralyzovaný úzkosťou, utečie, a napokon sa pri svojom prvom verejnom vystúpení funkcie vzdá. Postoj o filme písal už v čase jeho premiéry v roku 2011.

O tom, čo sa asi dialo v duši zvoleného pápeža, uvažovali teda po premietnutí filmu traja psychiatri spolu s bývalým arcibiskupom, dnes učiteľom Róbertom Bezákom. Ten pripomenul, že podobný prípad sa v dejinách Katolíckej cirkvi naozaj stal. Pietro Angelerio Morrone bol rehoľníkom a v roku 1294 ho zvolili za pápeža. Úrad prijal s plačom a bolesťou v srdci. Po piatich mesiacoch sa vzdal pontifikátu, pretože úrad nezvládal.

Ale vráťme sa k filmu Habemus Papam a diskusii slovenských psychiatrov o úzkostných stavoch. Dospeli k záveru, že hlavný hrdina sa necítil byť vodcovským typom a nemal takú vnútornú silu, aby uniesol ťarchu pápežstva. V danej chvíli sa to prejavilo úzkostnou poruchou a jej prejavmi, ako je útek či zlosť. Ani psychiatri či psychoanalytici mu nedokázali pomôcť (tí pôsobili vo filme ako veľmi komické postavy). Diskutujúci slovenskí psychiatri dospeli zhodne k názoru, že tento muž – bez ohľadu na lekársku pomoc či psychoterapiu – by funkciu naozaj nezvládol.

Publikum vyzeralo byť zaskočené, možno čakalo iné slová: že keby mal tento muž v kritickej situácii adekvátnu pomoc psychiatra, dobrú psychoterapiu a vhodné lieky – zvládol by to. Viera v to, že sa dnes všetko dá riešiť liekmi, je zrejme naozaj silná.

Psychiatri sa v diskusii celkom nezhodli na tom, či by vôbec v tomto prípade odporučili lieky. Psychiatrička Soňa Belanská by na krátke obdobie lieky na úzkosť odporučila, psychiatri Jozef Hašto a Peter Breier boli k liekom skeptickejší. Účinná v týchto stavoch je skôr psychoterapia, no tá by mala trvať najmenej rok, a nie je vždy ľahké nájsť psychoterapeuta, ktorý pacientovi vyhovuje. Niekedy to hľadanie a utváranie vzťahu s psychoterapeutom trvá dlhé obdobie.

Peter Breier mnohých asi zaskočil informáciou, že kedysi sa robil výskum užívania diazepamu (donedávna lieku, ktorý mala takmer každá žena v kabelke). Ten patrí medzi anxiolytiká, teda lieky potlačujúce úzkosť. A výskum zistil, že keď tento liek užili manažéri pred tým, ako mali urobiť dôležité rozhodnutie, často rozhodli veľmi zle a spôsobili tak obrovské škody.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Flickr.com/Nina A.J.G.

V Gruzínsku sa už niekoľko dní búri ulica a po zrážkach s políciou museli vyhľadať ošetrenie desiatky zranených. Rozbuškou bolo konanie ruského komunistického poslanca Sergeja Gavrilova počas zasadnutia medziparlamentnej pravoslávnej únie. 

Gavrilov ako novozvolený predseda tejto inštitúcie predniesol prejav v ruštine z kresla predsedu gruzínskeho parlamentu. Opozícia, ale aj mnoho radových Gruzíncov to vyhodnotilo ako urážku, hoci Gavrilov sa bráni, že organizátori ho na prejav z tohto miesta vyzvali.

Gruzínsko viedlo v roku 2008 s Ruskom krátku vojnu a Moskva dlhodobo podporovala separatistov v Abcházku a Južnom Osetsku, ktorí sa s jej pomocou odtrhli od Gruzínska. Mnohí Gruzínci to považujú za okupačné akty, keďže Rusko obidve odštiepenecké republiky kontroluje a zamrznutý konflikt využíva ako nástroj na uplatňovanie svojho vplyvu v regióne.  

Demonštranti, ktorí vyšli do ulíc spontánne, najskôr žiadali odstúpenie predsedu parlamentu, keď to dosiahli, začali svoje požiadavky ďalej stupňovať. Dnes už volajú aj po odchode ministra vnútra a predčasných voľbách. Hnev davov sa už snaží politicky využiť aj opozičné hnutie (UNM), ktoré sa hlási k bývalému prezidentovi Michailovi Saakašvilimu. 

Gruzínska prezidentka obvinila z eskalácie situácie „piatu kolónu“ Ruska, ktorá chce podľa nej v krajine vyvolať rozkol. Rusko reagovalo tým, že stoplo ruským aerolíniám lety do Gruzínska a snaží sa odtiaľ evakuovať svojich občanov. 

Rusi tvoria početnú skupinu turistov v Gruzínsku a v ostatných rokoch tam nemuseli čeliť otvorene protiruským náladám. Po páde prezidenta Saakašviliho došlo aj na politickej úrovni k istému zlepšeniu vzťahov medzi oboma krajinami. 

Dnes sú však vášne vybičované a len málokto si trúfne odhadovať, akým smerom môžu udalosti nabrať spád. 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: TASR/AP – Zurab Tsertsvadze

Britský súd v piatok 21. júna nariadil žene podstúpiť nútený potrat. Matka trpí stredným stupňom mentálneho postihnutia a podľa názoru sudkyne Nathalie Lievenovej by sa o dieťa nedokázala postarať.

Žena si však potrat neželá. Je v 22. týždni tehotenstva, podľa dostupných správ sú ona a jej matka pochádzajúca z Nigérie katolíčkami. Matka sa navyše vyjadrila, že by sa o dieťa svojej dcéry chcela postarať. Podľa názoru sudkyne Lievenovej by však dovolenie narodenia dieťaťa a následné jeho odňatie a prípadné poskytnutie na adopciu spôsobilo tehotnej žene traumu.

Sudkyňa je známa svojimi propotratovými postojmi. V minulosti pracovala ako advokátka britského poskytovateľa potratov, v roku 2017 sa vyjadrila, že írske pro-life zákony sú diskriminačné a podobajú sa mučeniu.

„Som si dobre vedomá, že ak štát nariaďuje žene podstúpiť potrat, ktorý nechce, ide o obrovský zásah. Musím prihliadať na jej najlepšie záujmy, nie na názory spoločnosti na potrat,“ vyjadrila sa vo svojom rozhodnutí.

Proti vykonaniu súdneho rozhodnutia spustila organizácia CitizenGO protestnú petíciu, v ktorej žiada britského ministra zdravotníctva Matta Hancocka, aby „zabránil tomuto hrubému prekročeniu právomoci štátu“. Petícia má už viac ako 70-tisíc signatárov.

Na podporu tehotnej ženy sa postavil aj britský katolícky biskup John Keenan, podľa ktorého ide o šokujúce a nebezpečné rozhodnutie. Vzhľadom na vôľu tehotnej ženy ponechať si dieťa by proti rozhodnutiu mali podľa neho protestovať ako pro-liferi, tak aj zástancovia „slobody voľby“. Podobné stanovisko vydal aj biskup John Sherrington.

Doplnenie 18.50: Traja sudcovia Odvolacieho súdu v Londýne dnes prerokovali odvolanie, ktoré podala matka tehotnej ženy, a rozhodli v jej prospech. „Lekári nesmú vykonať potrat tehotnej žene s mentálnym postihnutím,“ uviedli sudcovia s tým, že zdôvodnenie poskytnú v nasledujúcich dňoch. 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Budova Kráľovského súdneho dvora, pod ktorý patrí tzv. Súd na ochranu, na ktorom sudkyňa Nathalie Lievenová rozhodovala spomínaný prípad. Zdroj: wikimedia.org

Evanjelium 12. nedele v cezročnom období (23. 6. 2019) prináša dve dôležité témy (Lk 9,18-24). 

(1) Prvou dôležitou témou je spôsob vykúpenia ľudstva Ježišovým utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Mnohým sa tento spôsob vidí nedôveryhodným, nelogickým. 

Avšak je predsa logické, že ak spravodlivý Ježiš prichádza do tohto sveta naplneného nespravodlivosťami a bude iný, čiže ostane spravodlivým a nepoddá sa nespravodlivosti, nevyhnutne si podpisuje rozsudok smrti. 

Ježiš tejto svojej „ceste smrti“ dáva punc/hodnotu vykúpenia tým, že vloží do nej bezhraničnú lásku k Bohu a ľuďom a premáha smrť zmŕtvychvstaním (E. Bianchi, s. 90).

(2) Druhou dôležitou témou je spôsob života Ježišových učeníkov: vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša. „Každodenným krížom“ sa nazýva zápas s vlastným smrtonosným egoizmom a bezbrehou realizáciou túžob (Bianchi, 91) alebo každodenné odmietanie „kultúry babylonskej veže“, čiže zápas s túžbou prezentovať svoju slávu a schopnosti, nie Božiu (Vanhoye). 

Zrnko duchovnej múdrosti: napriek „krížom“ nám Pán tu na zemi dáva aj úlomky životných radostí, aby sme viac túžili po večnom živote.

Požehnaný Pánov deň prajem všetkým.

Ján Duda

Ilustračné foto: modlitba.sk

Najväčším prekvapením včerajšieho večera nebolo ani tak to, že Smer, SNS a Most sa kvôli Ficovej zaťatosti opäť nedohodli na dovolení zvyšných ústavných sudcov, ale to, že jediným zvoleným kandidátom bol Radoslav Procházka. Ešte pred pár dňami som považoval jeho kandidatúru za prakticky mŕtvy projekt – väčšina strán opozície dávala najavo, že „zradca“ roku 2016 je pre nich nepriechodný, koaliční poslanci boli v tejto veci ľahostajní. A tí z nich, ktorí si vcelku želali Procházkovo zvolenie, sa v kuloároch sťažovali, že sám kandidát nerobí vôbec nič pre svoje zvolenie a nie je ochotný nikomu zaklopať na dvere. Procházka sa totiž ešte aj v júni odmietal s kýmkoľvek stretnúť, nechcel za seba lobovať ani pred Ficom.  

Napokon včera prešiel úplne tesne, vďaka jednému hlasu – či sa tak stalo skôr vďaka šťastnej súhre okolností (že z každého tábora prišli nejaké hlasy), alebo Procházka v poslednej chvíli pohol prstom, aby ho volila aj relevantná časť poslancov Smeru, je zatiaľ nemožné posúdiť.

Prezidentka Zuzana Čaputová bude stáť pred ťažkou dilemou a ocitne sa pod tlakom z viacerých strán. Radoslav Procházka ako ústavný sudca by bol nesporne najťažšou váhou na Ústavnom súde, je to originálny právnik, ktorý má všetky odborné aj intelektuálne predpoklady, aby z Košíc formoval právne myslenie a pozdvihoval slovenské (ústavné) právo na dosiaľ nevídanú úroveň. Ešte pred jeho vstupom do politiky som si predstavoval, aké by to bolo skvelé mať raz za predsedu Ústavného súdu práve Procházku. 

Ale potom sú tu stále živé otázky k jeho charakteru, politický pád a všetko, čo mu predchádzalo. Procházka prešiel istou sebareflexiou, keby sa o tento post usiloval o pár rokov neskôr, už by si niesol nový štít. Lenže ešte máme pred očami okamžitú povolebnú kapituláciu Procházku pred Ficom a Kaliňákom, jeho chyby a zlyhania tak nie sú ani nemôžu byť zaprášenou spomienkou. 

Aj tak si však myslím, že 47-ročný Procházka patrí na Ústavný súd dnes, nie o vyše desaťročie neskôr, keď by sa mu najbližšie opäť otvorilo okno príležitosti. Vzhľadom na stav právnej elity aj zostavu, ktorá napokon príde do Košíc, by bolo luxusom, keby v prezidentskej kancelárii zvíťazil menej veľkorysý prístup a prezidentka Čaputová by najtalentovanejšiemu ústavnému právnikovi svojej generácie povedala „nie“.

Ako pre Postoj nedávno povedal český právnik a novinár Tomáš Němeček, ktorý si Procházku dlhé roky všíma: „Pokiaľ máte toľko brilantných mozgov, že pohŕdate Procházkom, tak by som si želal, aby začal pôsobiť ako akademik i právnik v Česku.“

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Radoslav Procházka počas vypočutia Ústavnoprávnym výborom Národnej rady SR v Bratislave v piatok 25. januára 2019. FOTO TASR – Martin Baumann

Dnes (štvrtok 20. 6. 2019) je prikázaný sviatok Kristovho tela a krvi. Evanjelium je z Lk 9,11-17. Všetko, čo sa počas liturgie deje, akcentuje Eucharistiu. Ale poukážem na špecifickú záležitosť zajtrajšej slávnosti: procesiu. Centrálnym bodom procesie je tiež Eucharistia. Je to eucharistická procesia. Nie je to nič iné, než „chodiť s Pánom“ (Ratzinger, 101). Pripomína nám to putovanie Izraela púšťou, keď Pán ukazoval ľudu životné smerovanie. Pripomína to aj naše putovanie životom a Pán nám ukazuje aj naše životné smerovanie. Preto „chodiť s Pánom“ má nielen životnú symboliku, ale aj veľkú duchovnú hĺbku a zmysel. Je to hľadanie, ale i nájdenie zmyslu života i toho, s Kým a kam kráčame.

Požehnaný sviatočný deň, drahí priatelia.

Ján Duda

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Na snímke eucharistická procesia pri príležitosti slávnosti Božieho tela v Bratislave 2017. Foto – TK KBS/Peter Zimen

Sobotňajšia inaugurácia novej prezidentky Zuzany Čaputovej mala vznešený charakter, bola to oslava demokracie aj štátu, ktorý nie je ukotvený len v akomsi technokratickom vzduchoprázdne – a k tomu všetkému v nemalej miere prispela aj samotná prezidentka, slovami i celkovým správaním.

Napriek tomu práve z politickej strany, z ktorej prezidentka vyšla, zaznievali viaceré úvahy spochybňujúce jednu časť sobotňajšej inaugurácie. Samuel Jezný, člen Progresívneho Slovenska a teológ, to napísal bez obalu, v denníku SME sa vo svojom texte „Je čas zrušiť Te Deum“ pohoršil nad tým, že účasť prezidentky na ekumenickej bohoslužbe Te Deum, tomto starobylom latinskom hymnuse, nie je v súlade so sekulárnym charakterom štátu.

Jezný okrem iného píše: „Je naozaj vhodné, aby prezidenti sekulárneho štátu zložili sľub, ujali sa verejnej funkcie a aby ich prvé kroky následne smerovali do kostola? Vyzerá to tak, ako keby len niekoľko desiatok minút po ústavou predpísanom pokojnom transfere moci z rúk končiaceho prezidenta do rúk nastupujúcej prezidentky cirkevní predstavitelia potvrdili legitimitu novej hlavy štátu.“ Ďalej uvádza: „Nežijeme ani v stredoveku, Zuzana Čaputová nie je kráľovnou, ktorú by mali do funkcie uviesť cirkevní hodnostári. (...) Ak sa naša republika neviaže na žiadne náboženstvo, bolo by vhodné, aby kroky prezidentov nesmerovali z Reduty priamo do Dómu sv. Martina.“

Jezný navrhuje, ako by sa to malo robiť nabudúce: „Ak sa veriaci chcú spoločne modliť za novú hlavu štátu, môžu zorganizovať bohoslužby v predvečer inaugurácie či v sobotu ráno. A mali by ich viesť duchovní, ktorí sú s výsledkom volieb spokojní.“ 

Problém tejto úvahy je, že progresívny teológ si vytvoril alternatívnu realitu: Cirkevní hodnostári nijako neuvádzajú našich prezidentov do funkcie. Do Dómu už prišla čerstvá prezidentka, ktorá sa mohla ekumenickej bohoslužby Te Deum zriecť, naša ústava nič také nepredpisuje, jej kancelária však podľa tradície požiadala o jej zorganizovanie. Prezidentka prejavila úctu katolíkom, evanjelikom, protestantom aj židom, pre veriacich je pobožnosť vyjadrením vďaky Bohu, z pohľadu ostatných je symbolickým prihlásením sa k židovsko-kresťanskej tradícii, ktorá vyformovala našu civilizáciu.

Mimochodom, v takej sekulárnej krajine, akou je dnešné Nemecko, sa priamo v ústave uvádza, že čerstvo zvolený nemecký kancelár by mal počas inauguračnej prísahy okrem iného vysloviť aj vetu „Nech mi v tom pán Boh pomáha“. Gerhard Schröder ako prvý povojnový kancelár túto formuláciu odmietol, Angela Merkelová sa k nej opäť vrátila. Keby takúto vetu obsahovala naša ústava, Samuel Jezný by asi vyhlásil Slovensko priamo za teokratický štát.

Novodobí identitárni liberáli, ktorí vnímajú spoločnosť najmä ako zmes rôznych reálne či domnelo diskriminovaných subkultúr, komunít a menšín, vidia vždy dôvod na dekonštrukciu a odvolávajú sa pritom na racionálnosť ako najvyšší princíp. V skutočnosti však z ich slov necítiť ani tak hlas rozumu, ako len preexponovaných vášní a emócií.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Prezidentka Zuzana Čaputová  po ekumenickej pobožnosti TeDeum v Katedrále sv. Martina 15. júna 2019 v Bratislave. FOTO TASR - Jaroslav Novák