Keď sa to hodí, EÚ dokáže prižmúriť aj obidve oči a hodiť spojencov cez palubu. Únia rozhodla o pozastavení sankcií voči Bielorusku na štyri mesiace. Urobila tak napriek vyhláseniam pozorovateľskej misie OBSE, že nedávne voľby mali k štandardnému hlasovaniu ďaleko a aj napriek varovaniam bieloruskej opozície, aby to s ústretovosťou k Alexandrovi Lukašenkovi nepreháňala. Ešte donedávna „posledný diktátor“ Európy si zrušenie sankcií zaslúžil najmä svojím angažovaním sa pri sprostredkovaní rozhovorov medzi Kyjevom, Moskvou a donbaskými separatistami.

A ešte ostaňme pri Štúrovi. Literárny vedec Peter Zajac napísal v .týždni zaujímavý text o Štúrových a štúrovských paradoxoch. Píše napríklad o sebaklame štúrovskej generácie romantikov, ktorí mali v 50. rokoch 19. storočia pocit, že prežívajú obdobie nemoty a suchoty. Pritom v oblasti literatúry to ani trochu neplatilo.

Peter Zajac uvádza: "Začiatkom päťdesiatych rokov bola kodifikovaná hattalovsko-hodžovská reforma spisovnej slovenčiny (...), ktorá platí aj s tým ypsilonom až podnes. V roku 1858 vychádzajú (...) prvé dva zväzky Prostonárodných slovenských povestí, ktoré tvoria dnešný základ živej slovenskej literatúry. V rokoch 1854 – 1857 napísal Michal Miloslav Hodža svoje vrcholné dielo Matora, ktoré sa dnes pokladá za syntézu slovenského romantizmu. Andrej Sládkovič napísal Detvana ako vrchol historizujúceho biedermeieru, Janko Kalinčiak prozaickú Reštavráciu." 

Dnešné 97. výročie vzniku Československa a 200. výročie narodenia Štúra symbolizujú v našich dejinách pokrok a zjednocovanie. Štúr dokázal zjednotiť mladé generácie katolíkov a evanjelikov, vďaka čomu vznikol slovenský politický národ, Československo zjednotilo Čechov aj Slovákov, vďaka čomu vznikol na troskách ríše Habsburgovcov zaujímavý demokratický štát.

Súčasne je však medzi Československom a Štúrom napätý vzťah: po roku 1918 ideológovia čechoslovakizmu vyzdvihovali Jána Kollára a propagovali tézu o československom národe. Jeden z najväčších medzivojnových politikov Milan Hodža napísal v roku 1920 knihu Československý rozkol, v ktorej Štúrovi vyčítal, že podviedol Kollára a vytvorením spisovnej slovenčiny spôsobil česko-slovenský kultúrny rozkol.

Mnohým sa preto zdalo, že vznik Československa je oneskoreným víťazstvom Kollára a že Česi a Slováci začnú postupne splývať. Ale to bola ilúzia. S istým zveličením sa dá povedať, že nielen v polovici 19. storočia, ale aj na konci 20. storočia vyhral Štúr nad Kollárom.    

Nie ISIS či Al-Kájda, pre slobodu, demokraciu a mier vo svete sme podľa Václava Klausa v prvom rade hrozbou my sami. Povedal to v minulotýždňovom výbornom prejave na Valdajskom klube v ruskom Soči.

"Problémem je, že jsme bez odvahy a bez jasné pozitivní vize budoucnosti. Že se pasivně smiřujeme se svým rozčarováním nad stavem světa. Že předvádíme zjevnou neschopnost učit se z minulosti a docenit význam a roli historie.  (...) Frustruje mne, když vidím všeobecnou apatii, když sleduji pokračující trivializaci a znevažování vzdělání (o masivní ideologické indoktrinaci, která mi připomíná komunistickou éru, ani nemluvě). Vzdělání jsme nahradili indoktrinací politické korektnosti, což vede ke ztrátě elementárního pochopení fungování lidské společnosti a ke ztrátě naší schopnosti vidět celek."

Na Valdajskom klube bol Klaus po prvýkrát. Zaujímavé sú aj jeho postrehy z cesty, napr. o tom, akú vážnosť dávali diskutéri ruskej literatúre, či Putinova odpoveď na otázku, prečo považuje rozpad ZSSR za katastrofu. "Odpověděl, že to byla katastrofa humanitární, díky níž je ruský národ nejvíce rozděleným národem na světě – díky rozpadu SSSR zůstalo zcela nečekaně 35 miliónů Rusů v zahraničí. Já jsem toto jeho vysvětlení nikdy předtím neslyšel, ale jistý smysl má – nechtělo se mi věřit tomu, že by považoval za největší tragédii století konec komunismu – jak je to u nás a na Západě vykládáno." Vtipné sú postrehy o tom, ako sa program kvôli Putinovi natiahol.

Na Valdajskom klube bol aj Ján Čarnogurský, ktorý o tom napísal na svojom facebooku, podobne aj iní seriózni politici, ako bývalí predsedovia vlád Rakúska Wolfgang Schüssel alebo Francúzska Dominique de Villepin.

Švédsky futbalista Zlatan Ibrahimović si kúpil kostol. Pôvodne baptistický kostol z konca 19. storočia sa nachádza v centre Štokholmu a – pointa celého príbehu – je prerobený na luxusnú štvorposchodovú vilu s plochou 940 metrov štvorcových.

„Kdyby vládl pragmatismus a vnější hranice Unie, neutopilo by se 3000 utečenců v moři a nedošlo by k dnešní lidské záplavě a začínajícímu rozvratu v Německu,“ píše český publicista a vydavateľ Alexander Tomský. Kritizuje rozmáhanie sa komentárov, ktoré napádajú českú vládu pre odmietanie kvót, pre „nedostatok solidarity s Úniou“ či pre „šírenie xenofóbie a pocitu ohrozenia“.

„Nepředpokládám, že by moralizátoři nevěděli, co ví každý, že ty miliony, které se valí do Německa (letošní odhad 1,5 milionu), zakomplexovaná německá Willkommenskultur politicky neustojí. (...) Vždyť takový nápor zničí sociální smír i životní úroveň domácích včetně těch nejchudších a ještě vzniknou nezvladatelná ghetta jako v Malmö, Marseille a jinde. (...) Charitativní pomoc nesmí rozvracet vlastní rodinu, a proto je až na druhém místě. Takovou politiku, jakou demonstrují, by nepřežila žádná společnost a to samozřejmě většina Čechů na rozdíl od nelidských humanistů jasně vidí a její obavy z milionů muslimů jsou oprávněnou, byť bezmocnou reakcí zdravého rozumu.“

Podobná diskusia beží aj na Slovensku, akurát že kým česká opozícia (ODS) tlačí vládnucu ČSSD do ešte tvrdšieho a odvážnejšieho prístupu, naša „pravica“ je oproti tomu úplne inde. Prečo sa potom čudovať, že Smeru znovu rastú percentá?

Štefan Hríb v poslednom editoriáli v Týždni, ktorý je kritikou možnej spolupráce pravicových strán so Smerom po voľbách, píše, že „niektorých ľudí“ v Smere si váži. Celkom by ma zaujímalo ktorých.

Čosi v pamäti mi hovorí, že by to mohli byť Robert Kaliňák a Peter Kažimír. Nič proti gustu, problém len je, že jeden z nich reprezentuje kauzu Hedvigy, druhý práve ten „udržiavací“ model vládnutia Smeru bez reforiem, ktorý Štefanovi tak vadí. A ak sa v tom nemýlim, niečo mi v tom uvažovaní škrípe.

Sústrasť s úmrtím kardinála Korca vyjadril aj pápež František. Predsedovi KBS zaslal telegram, v ktorom označil zosnulého kardinála za „horlivého a veľkodušného pastiera, ktorý sa vo svojej dlhej cirkevnej službe prejavil ako neohrozený svedok evanjelia a odvážny obranca kresťanskej viery a práv ľudskej osoby. Väznený a roky hatený slobodne vykonávať svoje biskupské poslanie, nikdy sa nenechal zastrašiť, dávajúc neustále žiarivý príklad pevnosti a dôvery v Božiu prozreteľnosť, ako aj vernosti Petrovmu stolcu“.  

„Jsme ve třetím měsíci uprchlické krize, obecně považované za nejdramatičtější zkoušku, před níž kdy Evropská unie stála. Pokud bude Merkelová takhle váhat, pokud promarní zimu, bude to jako s Řeckem – hrůza bez konce,“ píše Dan Kaiser v dnešnom komentári pre Echo24.cz a ponúka profil kancelárky a situácie v Nemecku. Pár bodov z toho, ako dnes pristupuje Merkelová k moderovaniu témy, zaujme.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA o zavedení homosexuálnych manželstiev treba odmietnuť podobne, ako keď prezident Lincoln v roku 1857 odmietol rozhodnutie tohto súdu, podľa ktorého černosi nemajú právo na americké občianstvo (rozhodnutie Dred Scott v. Sandford, ktoré hájilo inštitút otroctva). Veľmi kultivovanú a myšlienkovo fascinujúcu výzvu s týmto posolstvom podpísalo 60 univerzitných profesorov USA na čele so široko rešpektovaným Robertom P. Georgeom z Princetonskej univerzity. „Ústava nie je čokoľvek, čo povie väčšina sudcov Najvyššieho súdu. Pripomíname, že všetci štátni funkcionári sa zaviazali zachovávať Ústavu USA, nie vôľu piatich členov Najvyššieho súdu.“ Robert P. George je jeden z troch autorov knihy Čo je to manželstvo, ktorú na Slovensku pred dvoma rokmi vydalo Kolégium Antona Neuwirtha.