Krátke správy redakcie

Lukáš Krivošík pred 95 d

Na ČT 2 budú dnes večer o 21:35 vysielať film Tichá bolest. Dráma slovenského režiséra Martina Hollého ml. z roku 1990 s Rudolfom Hrušínským v jednej z hlavných úloh bola nakrútená na základe životných peripetií českého scenáristu Jiřího Křižana a na stránke Česko-Slovenskej filmovej databázy má veľmi vysoké hodnotenie: 85 %.

Prečo chcem na tento film upozorniť? Videli ste skvelé snímky Signum Laudis, Stíny horkého léta alebo možno jeden z najlepších českých ponovembrových filmov: Je třeba zabít Sekala? Scenáre k nim písal práve Jiří Křižan. Má za sebou nielen fascinujúci tvorivý, ale aj osobný príbeh.   

Narodil sa vo Valašskom Meziříčí v roku 1941. Jeho otcovi, miestnemu statkárovi a lesníkovi, najskôr komunisti zobrali majetok a neskôr ho popravili. Jiří mal vtedy desať rokov. Chlapca následne vychovával jeho protestantský dedko. V roku 1957 bol Jiří Křižan krátko pred maturitou vylúčený z gymnázia kvôli oslavnej óde na smrť komunistického prezidenta Antonína Zápotockého s názvom Odlet ušatého torpéda do hlubin pekelných.

Následne sa živil ako baník, prípadne v iných robotníckych povolaniach. Časom sa mu však podarilo dostať sa ako scenáristovi k filmovej tvorbe. V roku 1980 si Křižan opäť zavaril, keď odmietol prevziať Štátnu cenu Klementa Gottwalda za film Signum Laudis (ktorý tiež režíroval Martin Hollý) s odôvodnením, že neprijme vyznamenanie, pomenované po mužovi, ktorý podpísal rozsudok smrti nad jeho otcom.

V roku 1989 bol spolutvorcom petície Několik vět. Po revolúcii si Václav Havel zobral Křižana na Hrad ako poradcu pre bezpečnostné otázky, kde pôsobil do roku 1992. Prezývali ho „najtvrdší z prezidentových mužov“. Vie sa, že na viaceré otázky mali odlišné názory, no Křižan ani neskôr Havla neohováral.

Posledné roky života sa staral o reštituovaný rodinný les. Zomrel v roku 2010. Posledný zrealizovaný scenár, ktorý napísal, bol k slovenskému filmu Pokoj v duši z roku 2009.

Jiří Křižan bol langošovský typ človeka s veľmi dobre vyvinutou morálnou intuíciou. Od Jána Langoša dokonca dostal v roku 1992 kolt. To sa ku Křižanovi hodilo. Je třeba zabít SekalaStíny horkého léta sa síce odohrávajú v strednej Európe, no je v nich čosi westernové.

Jeho najznámejšie filmy sú morálnymi drámami o chlapoch, ktorí sa ocitli uprostred dilemy medzi dobrom a zlom, odvahou a konformitou. Rozhodne stoja za pozretie.

Viac o filme Tichá bolest TU.

Scenárista a v tom čase poradca prezidenta Jiří Křižan v druhom rade medzi Rudolfom Schusterom a Václavom Havlom počas slávnostného aktu kladenia kvetov k Pamätníku československej štátnosti v Bratislave 12. januára 1990. FOTO: TASR – Drahotín Šulla

Ján Duda pred 96 d

Nedeľa 14. 4. 2019 je Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána. Prvé evanjelium (Lk 19,28-40) je o vstupe Pána Ježiša do Jeruzalema. Druhé evanjelium (Lk 22,14-23,56) je rozprávaním o umučení a smrti Pána Ježiša. Zároveň touto nedeľou vstupujeme do Veľkého alebo Svätého týždňa.

(1) Ježišov vstup do Jeruzalema i jeho odchod z Jeruzalema tvorí určitý uzavretý rámec. Na jeho začiatku je vstup do mesta na osliatku, čo niektorí vykladajú ako Ježišovu kráľovskú intronizáciu, lebo sa podobá intronizácii kráľa Šalamúna nariadenú kráľom Dávidom (Benedikt XVI., II.,15). Na jeho konci je Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ježiš je kráľom a víťazom na začiatku i na konci. Pre nás kresťanov je to zásadný a určujúci poznatok.

(2) Vnútro spomenutého rámca však tvorí veľká tma. Prior z Bosé ju nazýva „časom pokušiteľa“, ktorý sa k Ježišovi vrátil (prvá pôstna nedeľa sa vždy začína udalosťou pokúšania Ježiša a potom satan od neho načas odišiel). Ježiš bojuje, zápasí, prežíva strach, úzkosť, posmievanie, týranie a smrť. Zdá sa, že zlo má neobmedzenú moc, ktorá nikdy nepominie. Akoby noc smrti navždy doľahla na zem. V tejto tme sa rodí naše vykúpenie, naša záchrana. Naplno sa ukáže na veľkonočné ráno. Od nás sa žiada obstáť, odolať, nepodľahnúť. Tak ako Ježiš.

Drahí priatelia, odporúčam, aby ste vo Veľkom týždni čítali duchovnú literatúru o utrpení Pána. Napríklad: Ježiš Nazaretský II., od vstupu do Jeruzalema po zmŕtvychvstanie, od Benedikta XVI.

Všetkým prajem, aby ste v liturgii Veľkého týždňa, znova našli správne smerovanie svojho života.

Ján Duda

 

Foto: farnostplavnica.webnode.sk

Martin Hanus pred 98 d

Sulíkovci neprežívajú práve najlepšie obdobie. Prezidentské voľby im nevyšli, nimi podporovaný kandidát Robert Mistrík predčasne odstúpil, víťazstvo Zuzany Čaputovej nafúklo preferencie PS-Spolu, takže SaS prvýkrát od marca 2016 nie je lídrom opozície. To ešte nie je najhoršia správa, v polovici júna sa zrodí nová strana čerstvého exprezidenta Andreja Kisku, ktorá bude najviac oslovovať voličov SaS, OĽaNO a PS-Spolu.

Richard Sulík ešte donedávna sníval o 20 percentách pre SaS, o tom, že bude po najbližších voľbách premiérom, najbližšie mesiace je tak pre neho najväčšou výzvou, aby čo najmenej strácal a ak to bude možné, udržal dvojciferné preferencie.

Posledný vývoj sa odrazil aj na utlmenejšom Sulíkovom sebavedomí: SaS z verejnej debaty vymizla, strana sa síce naplno pustila do európskej kampane, ale pôsobí trochu zvädnuto. Sám Sulík stlmil svoj protibruselský slovník, častejšie než predtým zdôrazňuje, že SaS je „proeurópska strana“, jeho straníci dnes na tlačovke hovorili, že každý deň navyše s Veľkou Britániou v EÚ je fajn (ako dnes na tlačovke), alebo eurokandidátka Natália Blahová vraví, že Istanbulský dohovor mohol byť motorom, ktorý by Slovensko poháňal vpred. 

SaS, pre ktorú boli európske témy vždy vášnivou témou najvyššej dôležitosti (euroval, migrácia, európsky manifest), je tak trochu bez chuti a farby. Je zjavné, že samotnému Sulíkovi je bližší Matteo Salvini než európsky mainstream, ale do eurovolieb zjavne nechce provokovať väčšinu proeurópskych, veľkomestských voličov SaS, na ktorých teraz cieli zmobilizovaná, eurofilná liberálna alternatíva PS-Spolu. 

Sulík pritom v kampani bojuje ako o dušu: už od začiatku apríla mítinguje po Slovensku, s výnimkou pondelkov je celý týždeň v teréne, včera bol v Lučenci, dnes má akciu v Michalovciach, zajtra v Dolnom Kubíne, k tomu sa podávajú národné jedlá štátov EÚ (čo je inak milý nápad) – a takto to bude pokračovať do konca mája, ani prezidentskí kandidáti nekampaňovali na takýchto obrátkach. Len tej kuchyni akosi chýba klasická sulíkovská šťava.

Na snímke SaS v kampani, zdroj Facebook.

Pavol Rábara pred 98 d

Študenti a členovia tímu Kolégia Antona Neuwirtha sa pustili do nahrávania podcastov s liturgickými čítaniami. 

Čítania zverejňujú každý deň o polnoci. Ide o texty z rímskokatolíckeho liturgického kalendára, ktoré čítajú študenti, členovia tímu a priatelia Kolégia Antona Neuwirtha.

Ako píše Kolégium na svojom webe, odkazy na Apple Podcasts, Google Podcasts a Spotify zverejnia čoskoro. Momentálne čakajú na schválenie na spomínaných platformách.

Podcasty zatiaľ nájdete TU

Ľudí zároveň pozývajú zapojiť sa do nahrávania liturgických čítaní, ponúkajú možnosť pomôcť so samotným čítaním, ako aj nahrávaním, strihaním a ďalšou prevádzkou podcastu.

Kontakty a viac informácií nájdete na stránke Kolégia

Jaroslav Daniška pred 99 d

Martin Wolf, komentátor denníka Financial Times, sa vo svojom najnovšom texte pýta, či môže byť Čína bohatá a komunistická zároveň. Ak by sa jej to podarilo, zmenilo by to svet a „globálnu rovnováhu moci, nie iba ekonomicky a vojensky, ale aj politicky a ideologicky“.

Wolf je opatrný skeptik, poukazuje, že Čína je stále relatívne chudobnejšia krajina, najmä keď prepočítame HDP na hlavu obyvateľa (podľa MMF je na 75. mieste na svete), ak by ale ešte jednu generáciu udržala dlhodobé tempo rastu, aké má, HDP na hlavu by sa dostalo na úroveň Južnej Kórey a Čína by bola väčšou a bohatšou ekonomikou ako USA a EÚ dokopy.

Wolf (na obr.) ponúka niektoré štatistiky, napr. o stave demokratickej kontroly moci, kde Čína dopadá výrazne zle, zaostáva výrazne aj za Ruskom či Mexikom, ale koho to môže na diktatúre jednej strany prekvapiť? Zaujímavejšie sú iné štatistiky, podľa ktorých je Čína na tom relatívne dobre v boji s korupciou a ešte lepšie pri meraní efektivity vládnutia.

Na záver textu Wolf sumarizuje argumenty za a proti, z jednoduchého výpočtu dosť z nich hovorí „za“, aj keď autor viac rozoberá tie opačné, o. i. možný konflikt vnútri strany, starnutie populácie či upadnutie do pasce stredného príjmu, kde krajina, ktorá zbohatne, stratí súčasne konkurencieschopnosť a začne stagnovať.

Viac by ma zaujímalo, keby Wolf skúsil sformulovať hypotézu, čo všetko by sa pri čínskom úspechu z doterajšieho sveta zrútilo, kde všade by západný model prišiel o legitimitu a aké by to malo dôsledky aj na nás samotných.

Foto: twitter

Jaroslav Daniška pred 99 d

Po včerajších voľbách v Izraeli sa zdá, že Benjamin Netanjahu bude premiérom aj naďalej. Po sčítaní 98 percent hlasov majú obidvaja hlavní rivali Netanjahu a Gantz rovnaký počet poslancov – po 35 (Knesset má 120 poslancov, na väčšinu treba 61 poslancov). Netanjahu má však omnoho väčšiu pravdepodobnosť zostaviť vládu, jemu naklonený blok pravicových strán podľa viacerých médií má väčšinu.

Netanjahu sa za víťaza vyhlásil už včera, podobne ako Gantz, keďže boli zverejnené tri rôzne exit-polly. Hovorca Likudu včera hovoril, že ak zostane Netanjahu pri moci, očakávajú, že strana Modrá a biela, na ktorej čele stojí Gantz, sa rozpadne, ide totiž o širokú koalíciu od prava doľava, pravicoví poslanci z tejto formácie budú mať podľa neho k pravicovej vláde blízko. Ak Netanjahu zostane na poste premiéra, stane sa najúspešnejším politikom od založenia Izraela, jeho vrcholná kariéra prekoná aj Ben Guriona, zakladateľa štátu.

A ešte jeden moment: Hoci Netanjahu a jeho rodina majú veľký problém s korupciou, pre svet sú zaujímavé voľby z iných dôvodov. Po prvé preto, že Netanjahu pred voľbami vyhlásil, že ak vyhrá, bude anektovať Západný breh, kvázi-palestínsky štát, presnejšie jeho umiernenejšiu časť (pásmo Gazy kontroluje radikálny Hamas). Už predtým vyhlásil nárok na Golanské výšiny a USA uznali výsledky vojny z roku 1967, keď bol k židovskému štátu pričlenený celý Jeruzalem.

Netanjahu má úspech nielen kvôli ekonomike štátu, ale najmä zahraničnej politike, Jeruzalem udržuje nadštandardné vzťahy s Washingtonom, Moskvou aj Pekingom, na nepochopenie naráža iba v EÚ. Pred voľbami Netanjahu nadviazal aj kontakty so štátmi Perzského zálivu, čo je bezprecedentné. Netanjahu vyhral aj s médiami, ktoré mu veštili prehru a bol s nimi v tvrdom konflikte.

Foto: TASR/AP

Lukáš Krivošík pred 100 d

Slovenské prvorodičky patria v EÚ k tým mladším. Prvé dieťa majú v priemere vo veku 27 rokov. Susedky z V4 o rok neskôr. Pritom ešte v roku 2008 bol priemerný vek slovenských prvorodičiek 26 rokov.

Upozornila na to analytička Slovenskej sporiteľne Lenka Buchláková v pravidelnom komentári, zasielanom bankou médiám.

Najstaršie prvorodičky v EÚ sú Talianky vo veku 31 rokov, najmladšie Rumunky a Bulharky vo veku 26 rokov. Priemer v Európskej únii je 29 rokov.   

Odkladanie materstva do vyššieho veku z dôvodu vzdelania, kariérnej či inej sebarealizácie je trendom v celej Európe. Buchláková upozornila aj na zaujímavé informácie o rozložení práce v slovenských domácnostiach: „Na Slovensku sa stará o deti, prípadne sa s nimi učí, a to najmenej hodinu denne, zhruba 35 % žien a 19 % mužov. O chod domácnosti sa stará 77 % žien a 47 % mužov. 6 z 10 žien varí a upratuje najmenej hodinu denne, u mužov je to len každý šiesty.“

Na snímke obraz gemerského maliara Júliusa Rudnaya Materstvo zo zbierok Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. FOTO TASR – Branislav Caban

Jozef Majchrák pred 100 d

Témou pred druhým kolom ukrajinských prezidentských volieb je duel dvoch najsilnejších kandidátov. Volododymyr Zelenskyj sa pred prvým kolom televíznym diskusiám so svojimi protikandidátmi vyhol. Sľuboval však, že pred druhým kolom sa na nich zúčastní.

Hneď po prvom kole volieb Zelenskyj prišiel s bombastickým návrhom, aby sa debata medzi ním a Petrom Porošenkom uskutočnila na Olympijskom štadióne v Kyjeve, ktorý má kapacitu 70-tisíc ľudí. Porošenko jeho výzvu prijal, hoci namieta, že prezidentské debaty by sa mali uskutočniť hlavne na pôde verejnoprávnych médií.

Ukrajinské médiá Zelenského návrh hodnotia ako snahu prekryť formátom šou skutočnosť, že v konkrétnych témach je argumentačne slabší ako úradujúci prezident. 

Foto: TASR/AP

Martin Hanus pred 101 d

Dnes mal byť veľký deň Mattea Salviniho, ktorý pozval nacionalistov naprieč EÚ do Milána, aby demonštrovali svoju rastúcu silu pred májovými eurovoľbami. Ten dojem celkom nevyšiel, do Milána prišiel zástupca nemeckej AfD, aj fínska a dánska radikálna pravica – ale nedostavila sa Marine Le Penová z Národného zhromaždenia ani Heinz-Christian Strache z rakúskej FPÖ.

Keď sa jedna talianska novinárka opýtala Salviniho, prečo vedľa neho chýba Le Penová, ten sa najskôr nezdržal („ale do riti“, vzápätí dodal, že „do riti“ sa nepatrí hovoriť) a potom po „x-tý krát“ vysvetlil, že ich neprítomnosť bola vedomou voľbou, pretože on, Matteo Salvini, na milánskom stretnutí zastupuje všetky strany združené v europarlamentnej skupine ENF (Európa národov a slobody), ktoré sa chcú zjednotiť s ďalšími národnými hnutiami. Ako Salvini dodal, s Le Penovou, Strachem a ďalšími sa stretnú v Miláne 18. mája, a to „v plnej sile a kráse“. 

Bez ohľadu na to, že dnešný výkop eurokampane si Salvini predstavoval bombastickejšie, novobudovaná národná aliancia znepokojuje celý európsky mainstream. Salvinimu sa síce nepodaril jeho najambicióznejší cieľ, teda spojenie s Viktorom Orbánom (ten sa zatiaľ usiluje o zotrvanie v EPP) ani s Jaroslavom Kaczynskym (toho odstrašuje Le Penovej aj Salviniho afinita k Putinovi), ale aj tak je možné, že frakcia okolo Salviniho, Le Penovej a Stracheho bude po eurovoľbách druhá najsilnejšia v Európskom parlamente. 

Mnohí si mysleli, že Salvinimu sa nepodarí združiť nacionalistov z juhu a severu Európy, keďže ich nacionalizmy sa vzájomné vybíjajú, napríklad aj v otázke migrácie – kým Taliani budú trvať na tom, aby sa africkí migranti v tamojších utečeneckých centrách prerozdeľovali po celej Európe, naopak, Nemci či Švédi chcú, aby sa migranti z ich území vracali, odkiaľ prišli. 

Lenže migračná otázka tieto strany nerozdeľuje, ale spája. Sám Salvini totiž o kvótach nehovorí, jeho hlavnou agendou ako ministra vnútra sú znepriechodnenie Stredozemného mora a deportácie odmietnutých žiadateľov o azyl späť do Severnej Afriky či na Blízky východ. A o vyšehradských krajinách, ktoré odmietajú kvóty, hovorí s pochopením. 

Nacionalistické hnutie v inom zmysle zjednotil aj chaos okolo brexitu – viaceré strany ho pred tromi rokmi vítali s ováciami, rakúska FPÖ aj Le Penová sa pohrávali s „öxitom“ či „frexitom“. No britská nákaza sa napokon nepreniesla na kontinent, brexit skôr vyvolal v európskych krajinách obavy z destabilizácie. A tak sa v reakcii na odchod Britov z EÚ viaceré nacionalistické strany posunuli paradoxne viac do stredu, už nehovoria o konci EÚ, ale o jej reforme zvnútra. 

Ostrý antimigračný kurz a súčasne zmiernenie postoja voči EÚ sú dvomi dôvodmi, prečo bude národné hnutie okolo Salviniho, Le Penovej a Stracheho po májových eurovoľbách silné ako nikdy predtým.

Taliansky minister vnútra a líder strany Liga Matteo Salvini (druhý sprava) s lídrom fínskej pravicovej strany Finns Olli Kotrom (vľavo), predsedom pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD) Jörgom Meuthenom (druhý zľava) a lídrom dánskej Ľudovej strany Andersom Vistisenom (vpravo) pred začiatkom tlačovej konferencie v Miláne 8. apríla 2019. FOTO TASR/AP

Jaroslav Daniška pred 101 d

David Brooks, stĺpčekár New York Times, ktorý rád prepája psychológiu a sociológiu, dnes napísal pútavý článok. Je to napísané s takým zaujatím, až tam človek cíti kúsok autobiografie.

Brooks píše o rozdiele medzi ľuďmi, ktorí budujú svoju kariéru, chcú vyštudovať školu, založiť si rodinu, mať dom či zažiť nejaký profesný vrchol. Ide im o úspech, osobnú reputáciu, kladú si otázku, čo si o mne ľudia myslia, kam patrím, a hľadajú pritom svoju verziu šťastia. Je to svet individualizmu a merkantilizmu, kde je jedinec zdrojom svojho úspechu a šťastia.

Lenže tento svet často narazí na svoje hranice: Niektorí vrchol dosiahnu a zistia, že ich to neuspokojí, píše Brooks, iní dosiahnu úspech a príde kríza, choroba, strata vytúženej pozície, prídu o džob či rodinu. Ocitnú sa sami, príde bolesť, utrpenie.

A pred niektorými z nich sa objaví iný vrchol, ktorého zdolávanie ich naplní uspokojením. Tu už nejde o nich, ich ego, ale o jeho prekonanie, transcendenciu seba. Je to svet služby iným, budovania vzťahov, obetovania sa, život, aký viedli mnohí svätci.

A podľa toho, aký je človek, môže vyzerať aj kultúra. Brooks napísal rovnako citlivú ako presvedčivú kritiku amerického individualizmu uplynulých 60 rokov (jeho cifra).

Celý text nájdete tu.

Ilustračné foto: Stanislav Filko, Transcendencia, zdroj: webumenia.sk