Výtvarník, ilustrátor, sochár, autor asi 350 logotypov a v neposlednom rade pútavý rozprávač Miroslav Cipár sa dnes dožíva 84 rokov. Mirovu tvrobu mám rád, nad stolom v práci mi visí jeho červená čiara bojujúca na čiernom pozadí s čiernymi čiarami, dobre sa mi pri tom obrázku sústredí a píše, nedávno som videl jeho hravú verziu hlaholiky, keď ilustroval starobylý Proglas a písmo Konštantína a Metoda nanovo ožilo, dávno som nevidel niečo také krásne. Jeho posledným dielom je ilustrovaný Goetheho Faust, ktorý pred Vianocami vyšiel v nádhernom vydaní v Spolku sv. Vojtecha. (Obal je darčekom, na prebale vnútri je portrét Mefistofela.)

Majstrovi Cipárovi by som rád zablahoželal, prajem veľa tvorivosti a zdravia v celej rodine. A keďže nedávno som sa s ním rozprával v relácii O kráse na rádiu Lumen, pripájam odkaz, kde si možno Mirovo rozprávanie vypočuť.

Foto: Andrej Lojan

Vo finálnej desiatke ankety Najväčší Slovák sa ocitol aj Andrej Hlinka, katolícky kňaz a zakladateľ a dlhoročný predseda HSĽS, najsilnejšej politickej strany na Slovensku v období 1. ČSR.

Minulý rok o ňom nakrútil dokumentárny film Matúš Demko, režisér filmov ako 22 hláv (o politickom procese s odporcami komunizmu Bernardom Jaškom a spol.) či Pán rektor (o prof. Tadeuszovi Zasepovi, rektorovi KU v Ružomberku). Matúš bol aj zakladateľom študentského portálu Postoy.sk, z ktorého v roku 2015 vznikol súčasný denník Postoj.

Film Hlinka mal premiéru v RTVS 30. októbra 2018 na sté výročie Martinskej deklarácie. Trailer k filmu si môžete pozrieť tu. Odkrývaniu životného príbehu Andreja Hlinku a jeho významu v slovenských dejinách sa niekoľko rokov v spolupráci s profesorom Robertom Letzom venuje aj tematická stránka www.andrejhlinka.sk.

Foto: rtvs.sk

Televízia DOMA dnes o 20:00 odvysiela film „Bedári“ z roku 2012. Ide o filmovú adaptáciu divadelného muzikálu na motívy rovnomenného románu Victora Huga s hviezdami ako Hugh Jackman (Jean Valjean), Russell Crowe (inšpektor Javert), Anne Hathaway (Fantine), či Amanda Seyfried (Cosette)...

Keď som na začiatku roku 2013 videl tento film v kine, bol som absolútne uchvátený. Pozrel som si ho dvakrát. Prečítal som si následne tiež Hugov román. Návštevu New Yorku o dva roky neskôr som využil, aby som si muzikálovú predlohu pozrel na doskách jedného z divadiel na Broadwayi. A medzičasom som videl viaceré ďalšie, najmä francúzske filmové adaptácie Hugovho románu s hercami ako Lino Ventura, Jean Gabin, či Jean-Paul Belmondo. Akurát, že v tých sa nespievalo...

Nejde len o to, že „Bedári“ sú ohromným epickým dielom. Moje nadšenie pre tento príbeh a zvlášť jeho muzikálovú adaptáciu má predovšetkým dva dôvody.

Po prvé: V jadre „Bedárov“ sa nachádza opis troch spôsobov ľudského dvíhania sa z prostredia našej existenčnej biedy – tri pokusy o spásu:

-Trestanec Jean Valjean a jeho obrátenie pod vplyvom milosrdného biskupa Myriela ako symbol Milosti Novej zmluvy.

-Fanatický policajt Javert, ktorý Valjeana prenasleduje ako symbol Zákona a zosobnenie Starej zmluvy.

-A neúspešní revolucionári z roku 1832 ako symbol pokusu o spásu politickými prostriedkami.

Hoci Hugo bol vo svojej dobe vychýrený antiklerikál, pravdivo naznačuje, že skutočne schodná je len prvá cesta. Rozmer, ktorý kresťanskí diváci ocenia azda ešte viac než tí neveriaci. Obrátenie Jeana Valjeana zvlášť osloví evanjelikálnych kresťanov s ich teologickým dôrazom na osobné znovuzrodenie.

Po druhé: Aj keď sa „Bedári“ odohrávajú vo Francúzsku v rokoch 1815 až 1832, bolo šokujúce, koľko paralel sa v nich dalo nájsť s tým, čo žijeme na súčasnom Slovensku.

Keď ženy vo fabrike spievajú pieseň „Na konci dňa“ (At the End of the Day), vyjadrujú životný pocit, aký majú nepochybne mnohí zamestnanci tovární na súčasnom Slovensku, snažiaci sa vyžiť z 500-eurových platov.

Keď Fantine v podaní Anne Hathaway spieva pieseň „Snívala som sen“ (I Dreamed a Dream), nájde sa v nej nejedna žena, ktorá verila vo veľkú lásku, no muž ju opustil a zostalo jej po ňom iba dieťa, o ktoré sa musí postarať sama.

Pieseň „Pán domáci“ (Master of the House) je hymnou všetkých tých pochybných politických privatizérov, dépéháčkarov a iných podvodníčkov, ktorých sú plné investigatívne stránky aj súčasných slovenských novín.

A v piesni „Počuješ ľud spievať“ (Do You Hear the People Sing) sa nájdu nahnevaní občania, ktorí vlani po vražde novinára vyšli do ulíc...     

Divákov, ktorí nemajú radi muzikálový žáner, odradí, že sa vo filme spieva. No podľa mojej mienky práve tá hudobná skratka robí Hugov monumentálny príbeh (románová predloha môže mať v závislosti od formátu a prekladu cez 2 400 strán) dramaturgicky stráviteľným aj pre 21. storočie.   

Jeho jadro je totiž nadčasové. „Bedári“ sú o nás. Preto veľké diela románopiscov z 19. storočia dodnes rezonujú. Lebo tak ako si Dostojevského čitatelia môžu povedať, že „všetci sme Karamazovci“, tí Hugovi si môžu povedať: „Všetci sme Bedári“.

Režisér Bedárov z roku 2012 Tom Hooper (zľava), herečka Anne Hathaway a herec Hugh Jackman pózujú počas odovzdávania Zlatých glóbusov 13. januára 2013 v Beverly Hillse. FOTO TASR/AP

Oproti roku 2017 bolo vlani vo svete zabitých takmer dvojnásobne viac misionárov. Misijná spravodajská agentúra Fides nedávno zverejnila správu, podľa ktorej minulý rok zavraždili až 40 misionárov. Rok predtým ich bolo 23. Informuje o tom Vatican News.

Medzi štyridsiatimi obeťami bolo 35 kňazov, jeden seminarista a štyria laici. Najviac misionárov, 19, usmrtili v Afrike, v Amerike 15, v Ázii troch a v Európe jedného. 

Za misionárov sa v zozname agentúry nepovažujú iba tí v užšom zmysle slova, ale všetci pokrstení ohlasujúci Krista, ktorí zomreli násilným spôsobom, hoci to nemuselo byť výslovne kvôli „nenávisti k viere“. Z tohto dôvodu agentúra nepoužíva pojem „mučeníci“. 

Ako píše Vatican News, viacerí z nich sa stali obeťami krutých pokusov o krádeže v prostrediach chudoby a korupcie, prípadne tam, kde sa náboženstvo zneužíva ako prostriedok na iné účely.

Ilustračná foto: Flickr.com

Evanjelium nedele Zjavenia Pána (6. 1. 2019) prirovnáva náš pozemský život k ceste/púti k Bohu (Mt 2,1-12).

(1) Je to cesta v malom spoločenstve (= karavána)! Treba sa prispôsobovať, počkať, zrýchliť, mať trpezlivosť s druhými i so sebou samým.

(2) Je prekvapujúce, že táto cesta je plná chýb a omylov. Stratili orientáciu (hviezdu), namiesto k Ježišovi prišli k Herodesovi. Ale vždy mali snahu znova nájsť orientáciu, vstať a kráčať ďalej (Ronchi). 

(3) Iní nazývajú túto cestu výstupom ku kresťanskej kultúrnosti. „Jej hlavným znakom je snaživosť, vôľa hýbať sa, rásť, napredovať, mať otvorené oči... jej opakom je ľudská bytosť, ktorou nijaký rozum nepohne“ (Hanus). Kresťanská kultúrnosť privádza k Bohu.

Požehnanú nedeľu Zjavenia Pána prajem všetkým.

Ján Duda

Foto: fotokrajina.cz

Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. podpísal v sobotu v Katedrále sv. Juraja v Istanbule dekrét o nezávislosti (autokefálii) novovytvorenej ukrajinskej pravoslávnej cirkvi.

Slávnostnej ceremónie udelenia tzv. tomosu sa zúčastnil metropolita Epifanij, ktorý je hlavou ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ako aj ukrajinský prezident Petro Porošenko, ktorý za udelenie nezávislosti dlhodobo loboval.

„Chcem sa poďakovať miliónom Ukrajincov po celom svete, ktorí odpovedali na moju výzvu a modlili sa za ustanovenie cirkvi,“ povedal Porošenko. „Toto je historická udalosť a veľký deň,“ napísal aj na svojom účte na Twitteri.

Nová cirkev, ktorej plný názov znie Ukrajinská pravoslávna cirkev Konštantínopolského patriarchátu, vznikla 15. decembra 2018 na zjednocujúcom koncile, ktorého sa zúčastnili biskupi dvoch miestnych pravoslávnych cirkví – Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Kyjevského patriarchátu a Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi.

Tretia, Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu, ktorá je formálne, aj keď nie reálne nezávislá od Pravoslávneho patriarchátu Moskvy a celej Rusi, považuje zjednocovací proces za nelegitímny a obe cirkvi za schizmatické, teda neprávoplatné.

„To, čo sa teraz odohráva v Ukrajine, nie je konfliktom záujmov medzi Moskovským a Konštantínopolským patriarchátom, ako to chcú predstaviť niektorí ľudia, ale niečím oveľa nebezpečnejším: hlbokým odklonom prímasa a hierarchov Všesvätej Konštantínopolskej cirkvi od pravoslávnej kánonickej tradície a ekleziológie cirkevných otcov,“ napísal moskovský patriarcha Kirill v liste adresovanom hlavám ostatných autokefálnych pravoslávnych cirkví byzantskej tradície a vyzval ich k neuznaniu novovytvorenej cirkvi.

Najvyšší predstavitelia týchto cirkví pritom už v minulosti deklarovali, že v prebiehajúcom spore stoja na strane Moskvy a odmietajú kroky Konštantínopolu.

Foto - https://twitter.com/poroshenko

Marika Gombitová zverejnila vyhlásenie, v ktorom ďakuje fanúšikom za podporu v ankete Najväčší Slovák, ale sa „rozhodla prenechať miesto osobnosti, ktorá je možno menej známa, avšak pre Slovensko z historického hľadiska viac výnimočná“.

Obľúbená speváčka sa umiestnila v prvej desiatke. Ak by tvorcovia relácie vypočuli jej želanie a vyradili ju zo zoznamu, do top desiatky by postúpil z 11. miesta Jozef Gabčík, účastník atentátu na nacistického pohlavára Reinharda Heydricha počas druhej svetovej vojny.

Informoval o tom portál omediach.com s poznámkou, že štatút súťaže neráta so súhlasom alebo nesúhlasom nominovaných osôb. Takže nie je jasné,  ako sa k rozhodnutiu speváčky postaví RTVS.

Tu však treba dodať, že tvorcovia súťaže by mali vyjsť želaniu Mariky Gombitovej v ústrety. Na anketu Najväčší Slovák sa v posledných dňoch spustila kritika zo všetkých strán. Top desiatku, z ktorej sa bude určovať finálne poradie, by len vylepšilo, keby sa v nej mohol o hlasy verejnosti uchádzať aj Jozef Gabčík – osobnosť, ktorá nesporne a bez akýchkoľvek pochýb medzi najväčších Slovákov patrí. Môj súkromný názor je, že možno nielen do prvej desiatky, ale do prvej päťky!

Oceniť treba zároveň gesto Mariky Gombitovej. Cítiť z neho pokoru, spoločenskú zodpovednosť i cit pre slovenskú históriu. Na jej počesť si dnes pustím Koloseum.

Zo slávnostného odovzdávania cien Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA) za rok 2017, 20. septembra 2018 v Bratislave. Na snímke speváčka Marika Gombitová získala Veľkú cenu SOZA. FOTO TASR – Jakub Kotian
 

Hoci viaceré európske krajiny nie veľmi dávno zrušili povinnú vojenčinu, v Európe badať pomalý návrat k tejto občianskej povinnosti. 

V lete 2018 zaviedlo „národnú službu“ Francúzsko. Bola to jedna z predvolebných tém Emmanuela Macrona. 

Služba sa týka 16-ročných Francúzov, tak chlapcov, ako aj dievčat. Spočíva v dvoch fázach. Prvá trvá mesiac a je zameraná na výchovu k občianstvu a národnej kultúre. Už v rámci nej sa mladí ľudia majú učiť zručnostiam v armáde alebo polícii, či u hasičov. Majú tiež možnosť venovať sa službe v civilnom sektore, napríklad v charite. 

Druhá fáza trvá najmenej tri mesiace, no dobrovoľne si ju môžu predĺžiť na jeden rok. Spočívať má v činnosti, ktorá je spojená s obranou a bezpečnosťou, no podobne ako v prvej fáze služby aj tu je možnosť zvoliť si prácu v oblasti životného prostredia, kultúry či sociálnych služieb. 

Z členských štátov NATO sa k povinnej vojenčine vrátila pred tromi rokmi Litva. Pobaltská krajina zrušila povinnú vojenskú službu v roku 2008, teda štyri roky po vstupe do NATO. Od roku 2016 ju však musia v Litve absolvovať muži vo veku 18 až 26 rokov, trvá jeden rok a vyhnú sa jej iba univerzitní študenti a slobodní otcovia. 

Povinná vojenčina je aj v Turecku, kde ju musia absolvovať všetci muži nad 20 rokov, slúžia šesť až 15 mesiacov. Mladých neobíde vojenčina ani v Nemecku, Estónsku, Nórsku a Grécku.

Aj viacerí európski nečlenovia NATO majú povinnú vojenčinu, napríklad Rakúsko, Švajčiarsko, Fínsko či Švédsko. Pritom Švédi zrušili povinnú službu len v roku 2010, no v roku 2017 ju opäť schválili. Rozhodnutie podľa BBC znamenalo, že musí narukovať 4 000 mužov a žien, ktorých úrady vybrali z celkového počtu 13-tisíc ľudí narodených v roku 1999. 

Vo Veľkej Británii narukoval na povinnú vojenskú službu posledný muž v roku 1960, v Spojených štátoch to bolo v roku 1973. 

(Foto: Youtube.com — Copak je to za vojáka)

Mustafa Akyol, turecký moslim, ktorý píše pre New York Times a o. i. aj autor knihy o Ježišovi podľa Koránu, otvoril dôležitú tému. Čínska vláda väzní v provincii Sin-ťjang na západe Číny neďaleko Kirgistanu až do milióna osôb! Nachádzajú sa v špeciálnych táboroch, kde dochádza k ich prevýchove, spievajú hymnické piesne, počúvajú ideologické prednášky, píšu sebakritiky, ale sú aj mučení a inak trýznení, preživší opísali vojenskú disciplínu a tvrdé tresty. V Sovietskom zväze sa podobné inštitúcie nazývali gulagy.

Akyol poukáže aj na rozdiely, Čína je technologicky omnoho vyspelejšia ako niekdajší Sovietsky zväz, ale najvážnejšia je jeho otázka: Prečo sa čínski moslimovia (Ujguri) nebúria?

Autor opomenul nedávne dejiny, Ujguri sa totiž búrili a pomerne odvážne a často, čínska vláda hovorila o ujgurskom terorizme. Za poslednú dekádu sa ale zmenili dve veci: demografia a ekonomická moc Pekingu. Do regiónu prišlo mnoho etnických Číňanov, tamojšie mestá tým menia svoj charakter podobne ako Tibet plus Čína má dosť zdrojov na masívnu represiu.

Akyol ponúka tri vlastné vysvetlenia, dve stoja za upozornenie.

Po prvé, Čína je dnes najdôležitejší ekonomický partner pre 20 z 57 krajín Organizácie islamskej spolupráce, pričom svoju ekonomickú silu aktívne využíva. Autor opisuje prípad, ako Peking umlčal kritiku prenasledovania Ujgurov zo strany Turecka, za čo krajine ekonomicky pomohol stabilizovať financie. Druhý dôvod je ten, že Číňania postupujú proti moslimom rovnakým spôsobom, ako moslimké krajiny potlačájú svoje menšiny.

Celý text je možné nájsť tu.

Foto: banalities/flickr.com

Dalo sa očakávať, že televízna anketa Najväčší Slovák, nech dopadne akokoľvek, so sebou prinesie hlavne veľa kontroverzií, ba pocitov trápnosti.

Na rozdiel od kolegu Jožka Majchráka si myslím, že v jednej veci je tá nereprezentatívna anketa aspoň trochu spoločenským zrkadlom.

A to v tom, že vzhľadom na časté striedanie režimov na slovenskom území počas uplynulého storočia medzi Slovákmi takmer neexistuje konsenzus o významných osobnostiach našich moderných dejín. Postava vyzdvihovaná jedným režimom bola vzápätí démonizovaná alebo bagatelizovaná tým nasledujúcim. Logicky preto veľké časti slovenskej verejnosti týmto formátom budú odsúdené k nespokojnosti.

Ak boli fanúšikovia ľudáckeho režimu pobúrení preventívnym vyradením Jozefa Tisa z ankety, včerajší rebríček top 100 osobností môže byť zdrojom frustrácie pre liberálnu časť verejnosti. A spokojní nemusia byť ani kresťanskí konzervatívci.

Asi najväčším výkričníkom je Gustáv Husák v top 10. Buď ho mali vyradiť spolu s Tisom, alebo tam nechať obidvoch. Je to príklad dvojitého metra, keď sa akože okázalo bojuje s fašizmom, ale komunizmus je v poriadku.

Tých komunistov tam bolo v top stovke viac. Tak ale napríklad aj v ruskej verzii tejto súťaže skončil na treťom mieste J. V. Stalin!

Šok pre niekoho môže byť tiež umiestnenie Andreja Danka na 58. mieste (predbehol napríklad Svätopluka, Milana Hodžu či polyhistora Mateja Bela). Príznačné je, že v top stovke sa nenachádza zakladateľ historickej SNS Viliam Pauliny-Tóth alebo predseda tej medzivojnovej, Martin Rázus.

No je možné, že mnohí diváci za Andreja Danka hlasovali jednoducho z recesie. Podobne ako Česi za Járu Cimrmana (hoci napokon sa do ich finále mohli dostať len skutočné postavy). 

Z umiestnenia Vladimíra Mečiara na 15. mieste sa chce človeku zaplakať. A v rebríčku nemajú čo hľadať ani Andrej Kiska (55.), Iveta Radičová (51.), Robert Fico (35.), prípadne žiadne osoby, ktoré sú stále nažive. Pri všetkej úcte, ich príbeh ešte nie je uzavretý a história nad nimi len vyriekne svoj ortieľ.

Ako už bolo naznačené vyššie, anketa je veľavravná nielen tým, kto sa do top stovky a top desiatky dostal, ale aj tým, kto sa do nej nedostal. Dobrou správou pre kresťanov je, že sa do zoznamu podarilo dostať disidenta Silvestra Krčméryho (25.), no úplne chýba Vladimír Jukl. 

Ocenenie disidentskej roly Jána Čarnogurského a Františka Mikloška by bolo asi príliš veľké sci-fi. Juraj Jánošík sa prepracoval do prvej desiatky, no iný terchovský rodák, osvietenský vzdelanec Adam František Kollár nie je súci ani prvej stovky.

A do top stovky najväčších Slovákov by sa namiesto Andreja Babiša (89.) či Márie Terézie (22.) viac hodil T. G. Masaryk, ktorý sa tiež do zoznamu nedostal. Pritom mal slovenského otca, k slovenskému pôvodu sa hlásil, na Slovensko jazdieval ešte pred rokom 1914 a so Slovenskom politicky rátal už v časoch, keď bol na českej politickej scéne s tým osamotený...

Nad umiestnením rôznych športovcov a spevákov možno len blahosklonne mávnuť rukou. Oni, na rozdiel od politikov, aspoň šíria radosť a zábavu.

Navrhujem odložiť anketu o Najväčšieho Slováka aspoň o sto rokov. Výber bude širší, voči súčasným osobnostiam bude existovať historický odstup a azda sa dovtedy utrasie aj nejaký širší spoločenský konsenzus o vnímaní slovenských dejín.

Na snímke zľava generálny riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník, režisér a producent projektu Peter Núňez a spoluautor projektu Ľuboš Machaj počas tlačovej konferencie Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) k spusteniu SMS hlasovania a zverejneniu štatútu SMS hlasovania v projekte Najväčší Slovák 31. októbra 2018. FOTO TASR – Jakub Kotian