Zaujal ma včerajší text spisovateľa Michala Hvoreckého, ktorým reagoval na rozhovor Denníka N s Ivanom Miklošom o Ukrajine. Spisovateľ napísal, že ako ľavičiar neverí Miklošovým receptom „deregulácia, liberalizácia a privatizácia“, ktoré chce naordinovať Ukrajine, pretože takáto politika viedla v strednej aj východnej Európe k prehĺbeniu regionálnych rozhovorov, extrémnej korupcii, rozmachu chudoby, úpadku školstva a vedy a k zlyhávaniu základných funkcií štátu. Toľko spisovateľ.
Musím sa priznať, že ma takto razantne vyjadrený názor prekvapil, keďže spisovateľ sa v roku 2010 verejne deklaroval ako volič (aj Miklošovej) SDKÚ, teda ešte v čase, keď Mikloš už svoje údajne devastačné reformy na Slovensku dávno zrealizoval. Hvorecký sa zrejme odvtedy posunul doľava – čo je aj znak toho, že Slovensko sa i v tomto ohľade europeizuje, napokon všade na Západe sa umelecká obec hlási väčšinovo k ľavici.
Je však trochu škoda, že Hvorecký ostal iba pri póze svojej novoobjavenej ľavicovosti, a neobjasnil zo svojho postupného prerodu viac. Lebo teraz nie je celkom jasné, ako to myslí – vari tak, že školstvo a kultúra by dnes boli na tom podľa neho lepšie, keby veľká časť podnikov ostala v rukách štátu, bolo by v takom prípade aj menej korupcie a chudoby? Naozaj by sa nám lepšie žilo s väčším počtom regulácií či regulovanými cenami? Alebo má skôr spisovateľ na mysli, že pri budovaní kapitalizmu a liberálneho trhu sa zabudlo na mäkké oblasti pod kuratelou štátu ako školstvo či kultúra?
Napriek tomu Hvoreckého text oceňujem. Aj on ukazuje, že časy, keď sa v našom pravicovom prostredí (čo platí aj na autora tejto správy) až príliš nekriticky propagovala poučka, že čo najslobodnejší trh problémy rieši, kým (zlý a socialistický) štát ich v ekonomike vytvára, sa eurokrízou skončili. Začína sa hľadanie novej rovnováhy.