Krátke správy redakcie

Jaroslav Daniška pred 1446 d

Ak hľadáte tip na víkendový výlet, odporúčam viedenskú galériu Albertina. Práve tam prebieha výstava ruskej avantgardy od Chagalla po Maleviča s veľmi solídnym zastúpením všetkých dôležitých autorov.

 

Uvidíte viacero krásnych Chagallov, Kandinského, Altmana, Lebedeva, Gončarovovú, Jawlenského, slávny čierny aj červený Malevičov štvorec a ďalších. Mňa asi najviac zasiahol obraz Pavla Filonova s názvom Nemecká vojna. Ako obrázok k tomuto mini-textíku som ho nedal úmyselne, pretože dojem, keď človek to dielo vidí naživo a jeho kópiu v knihe či na obrazovke počítača, je asi najviac odlišný, ako som doteraz zažil.

 

Filonov obraz je z roku 1914 a toľko bolesti a utrpenia som ešte asi v obraze nevidel, je takmer neznesiteľné pozerať sa naň dlhšie. Azda najdesivejšia je ružovkastá farba krvi, ktorá celé dielo oživuje. Až na hranicu neznesiteľnosti.

 

Výstava sa, samozrejme, nemohla vyhnúť propagande ani vlne ruského primitivizmu, preto je plná kontrastov hneď od prvého momentu. Napokon nádhera mramorovej busty cára Mikuláša II. a jeho manželky a chlad obďaleč stojacej sochy Lenina ukazuje, aký široký rozptyl ruská avantgarda ponúka.

Martin Hanus pred 1448 d

S miernym pobavením som si práve vypočul reakcie mladých ľudí, ktorí boli včera na diskusii BHD s Mikulášom Dzurindom a potom s ním ešte zotrvali v neformálnej debate pri víne. Generácia 20+ bola zo 61-ročného Dzurindu doslova nadšená: dvojnásobný expremiér bol uvoľnený, vtipný, prekypoval energiou aj provokoval, na všetko otvorene odpovedal, kontakt s narastajúcim hlúčikom mladých si zjavne užíval a mladí sa naopak nevedeli od neho odtrhnúť, počúvali ho so zatajeným dychom. Dzurinda tak odchádzal z Pisztoryho paláca veľmi neskoro.

 

Ešte pred štyrmi-piatimi rokmi bolo všetko inak, aj mladí pravicoví voliči boli z Dzurindu na smrť unudení aj otrávení, bol symbolom už zvetraných reforiem, najmä však intríg, na záver i Gorily. No roky odmlky aj pocit frustrácie z dnešnej politiky navrávajú, že možno ani nie sme ďaleko od čias, keď začneme písať o Dzurindonostalgii, respektíve novej Dzurindománii. A ako poznáme vytrvalca Dzurindu, ktorý každú, aj tú najväčšiu porážku vníma ako príležitosť pre budúce víťazstvo, on sám zrejme stále verí, že ešte napodobní Miloša Zemana alebo Karla Schwarzenberga, ktorí sa dostali na nové výslnie okolo sedemdesiatky.

 

Ak teda v apríli 2016 povieme, že politická kariéra Mikuláša Dzurindu pôsobí perspektívnejšie než kariéra Radoslava Procházku, nie je to nevyhnutne myslené iba ako vtip.

Martin Hanus pred 1448 d

Okolo 86-ročného Helmuta Kohla je opäť rozruch. Hoci je nemecký exkancelár pripútaný na vozík a len ťažko sa mu rozpráva, tento týždeň prijal u seba maďarského premiéra Viktora Orbána. Mnohí to vnímali ako nepriamy útok na kancelárku Merkelovú, ktorá je kvôli utečeneckej kríze v zásadnom konflikte práve s Orbánom a ktorej Kohl nezabudol, ako ho koncom 90. rokov vytlačila z politiky.

 

Frankfurter Allgemeine Zeitung dnes cituje z Kohlovho textu, ktorý vyšiel v zborníku „Európa v osudovom roku“. Exkancelár v texte viní súčasných európskych lídrov z malomyseľnosti a slabej historickej pamäti. „S projektom európskeho zjednotenia sme boli kedysi oveľa ďalej,“ píše Kohl a kritizuje, že transatlantické partnerstvo dostalo nové trhliny a že EÚ zanedbáva partnerstvo s Ruskom. 

 

Legendárny kancelár tiež kritizuje, že Európa stratila spoločného ducha, čo sa ukázalo pri riešení eurokrízy, gréckych balíčkoch aj pri výzvach ako terorizmus a utečenci, z tohto dôvodu vzrastá pravicový aj ľavicový populizmus. Kohl dodáva, že keby „takto váhavo a malomyseľne“ ako dnes reagovali aj lídri počas prelomových rokov 1989/1990, nedošlo by k znovuzjednoteniu Nemecka ani k európskemu zjednoteniu. Európa sa musí podľa neho vrátiť k „vízii európskych otcov zakladateľov“, inak neostáva veľa času a s Európou sa to podľa Kohla skončí nedobre. 

 

Majú pravdu tí, čo hovoria, že Kohl sa teraz mstí Merkelovej? Skôr sa zdá, že Kohlovi nejde ani tak o ďalšie spochybňovanie oslabenej kancelárky, ale najmä o vyjadrenie obáv z celkového vývoja. A, samozrejme, pripomenutie vlastných zásluh ako novodobého zjednotiteľa Nemecka aj Európy. Ani Kohl však nepredkladá recepty, ako sa dostať von z dnešnej ťaživej situácie.

Jaroslav Daniška pred 1449 d

Keď som sa prisťahoval na juh, kde spolu žijú Slováci a Maďari, azda najviac ma prekvapilo, že Slováci, ktorí sa sem po vojne prisťahovali často z Kysúc, prípadne z iných oblastí zo severu, používajú pre okolité dediny a mestečká pôvodné maďarské názvy. Samozrejme, nie všetci, ale mnohí áno a robia to celkom prirodzene. Teda nie Sládkovičovo, ale Dioszég, nie Nový dvor, ale Újhely a podobne.

Dioszég pristane tomuto omylom univerzitnému mestečku podstatne viac ako Sládkovičovo meno. Tak som začal používať pôvodné maďarské názvy v bežnej reči aj ja. Zdá sa mi to nielen úctivejšie, ale aj správnejšie.

Tento trend sa ešte posilní, keď nová vláda zavedie dvojjazyčné názvy aj na železničných staniciach. Mám z toho dobrý pocit. Česká politika, ktorá po roku 1918 dôsledne trvala na premenovaní pôvodných maďarských názvov do slovenských novotvarov, ukazuje, ako po 100 rokoch postupne stráca význam.

Martin Hanus pred 1449 d

Tej správe nie je jednoduché uveriť, ale vypovedá všetko o tom, do akých absurdností zašla takzvaná humanizácia väzenstva. Keď Andreas Breivik, nórsky masový vrah, ktorý pred piatimi rokmi zabil 77 ľudí a nič z toho dodnes neoľutoval, žaloval štát, že podmienky väzenia porušujú jeho ľudské práva a spôsobujú mu bolesti hlavy, vyzeralo to ako jedna z jeho ďalších výstredností. 

 

Problém je, že súd dal Breivikovi v dôležitých bodoch za pravdu: „Súd dospel k záveru, že väzobné podmienky Andersa Behringa Breivika predstavujú neľudské zaobchádzanie.“ Súd ďalej pokračoval: „Zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania je základnou hodnotou demokratickej spoločnosti. Platí to za všetkých okolností – aj pri zaobchádzaní s teroristami a vrahmi.“ Súd tiež rozhodol, že štát musí zaplatiť súdne trovy vo výške 36-tisíc eur. 

 

V čom boli teda porušené ľudské práva Breivika? Breivikova cela má dokopy 31 metrov štvorcových, je rozdelená na tri časti, súkromnú, pracovnú, športovú, k dispozícii má televízor, počítač (bez internetu) a hraciu konzolu. Sudcom sa však nepozdáva, že Breivik je už piaty rok vo väzení izolovaný, pričom štát prijal len málo „vyvažujúcich opatrení“.

 

Rovnako som si pretieral oči, keď univerzita v Oslo minulý rok prijala Breivika na odbor politológie s odôvodnením, že spĺňa všetky podmienky štúdia a univerzite neostáva nič iné, než sa držať pravidiel. Platí to však s výhradou, Breivik môže totiž absolvovať semináre a skúšky len v prípade, ak sa uvoľnia jeho väzobné podmienky, respektíve keď opustí väzenie.

 

Ale ani to nemusí byť pre Breivika v Nórsku neprekonateľný problém. Dá sa očakávať, že humanistickí nórski sudcovia čoskoro skonštatujú, že štát porušuje jeho právo na vzdelanie.  
 

Jozef Majchrák pred 1449 d

Pred tridsiatimi rokmi, 26. apríla, došlo k havárii ukrajinskej jadrovej elektrárne Čenobyľ. Tragédii, o ktorej hroznom rozsahu, sme sa podrobnosti dozvedali až s odstupom rokov. Ústav pamäti národa a Slovenský hydrometerologický ústav pripravujú na tento deň zaujímavú akciu. Konferenciu Černobyľ 1986. Minulosť, dôsledy, východiská, s dobrým, medzinárodným obsadením. 

Foto: TASR/AP

Lukáš Obšitník pred 1450 d

V Bratislave sa včera začal 5. ročník Bratislavských Hanusových dní. Otvorila ich výstava karikaturistu Petra Sedláka a pokračovalo sa večernými diskusiami. O kresťanskej politike hovorili Radovan Gondžúr (KDH), Igor Janckulík (Sieť), Milan Krajniak (Sme rodina), Richard Vašečka (OĽaNO).

Nasledovala živá a veľmi otvorená diskusia o slovenskej cirkvi a knihe Radosť evanjelia na Slovensku, na ktorej vystúpili bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko a editor knihy Karol Moravčík.

Diskusie moderovali Martin Hanus a Jaroslav Daniška. Podujatia je možné sledovať aj cež živý prenos na youtube kanáli BHD, na ktorom sú dostupné už aj včerajšie videozáznamy.

Lukáš Obšitník pred 1450 d

Prezident Andrej Kiska sa včera stretol so zástupcami slovenského Národného pochodu za život. Prezident na stretnutí hovoril o potrebe podpory rodiny a demografie. Zástupcovia prolife hnutia ho informovali o viacerých organizáciách, ktoré sa venujú pomoci tehotným ženám, čo prezident uvítal a považuje to za dôležité. Od proliferov dostal aj pozvanie do organizácie Áno pre život v Rajeckých Tepliciach, ktorá sa už viac ako 15 rokov venuje pomoci dievčatám, ženám a matkám s deťmi, ktoré sa nachádzajú v krízových životných situáciách.

Jaroslav Daniška pred 1451 d

Kto by nepoznal hippiesácky symbol mieru?! Málokto však vie, čo tento symbol znamená či ako vznikol. Bol som dnes na návšteve u výtvarníka a ilustrátora Miroslava Cipára, autora mnohých logotypov, za všetky spomeňme aspoň dokonalý logotyp Bratislavských hudobných slávností, a Miro Cipár mi povedal príbeh tohto symbolu, ktorý preslávilo hnutie hippies.

 

Tento symbol je zložením dvoch iných symbolov – kruhu a „trojnožičky“, trojnožička (neviem, ako to lepšie opísať) je symbolom mŕtveho muža a prázdny kruh zase symbolizuje nenarodené deti. Spolu to tvorilo protivojnový symbol.

 

Pekné. A silné. Človeku až príde ľúto, že si hippiesáci nezvolili radšej iný symbol.

Martin Hanus pred 1451 d

Joseph Pulitzer je medzi nami novinármi pojem, získať Pulitzerovu cenu je to isté, ako pre filmárov či hercov siahnuť na Oscara. A keďže včera sa Pulitzer udeľoval po stýkrát, nemecký Der Spiegel čitateľom pripomenul, že táto cena cien je pomenovaná po človeku, ktorý si chcel jej založením zachrániť povesť. A to sa mu napokon dokonale podarilo.

 

Pulitzer sa narodil v roku 1847 v uhorskom Makove židovským rodičom, ich predkovia prišli do Makova (ležiaceho na dnešnom území Maďarska) z Moravy. Joseph (podľa rodného listu József) bol dobrodruh, ako 17-ročný mladík odišiel do USA, kde sa dal naverbovať v americkej občianskej vojne na strane severských štátov. Napokon presedlal na novinárčinu, keď v roku 1883 kúpil stratový New York World. Onedlho boli noviny najväčšími aj najziskovejšími v Amerike, keďže Pulitzer ich premenil na médium plné škandálov a bulváru. Jeho známa veta z tých čias znela: „Zo senzácie, ktorá stojí za to, treba vyťažiť maximum.“

 

Keď mal 43 rokov, trpel depresiami a oslepol, stiahol sa a v roku 1911 zomrel na svojej jachte. Ešte počas života daroval Pulitzer Columbia University dva milióny dolárov, aby vybudovala žurnalistickú fakultu a udeľovala novinárske ceny za kvalitu. Univerzita tento dar za jeho života odmietala, prijala ho až po Pulitzerovej smrti. A tak sa stalo meno Pulitzer synonymom najvyššej novinárskej kvality, profesionality aj etiky.

 

(Na fotke novinári denníka Denver Post, ktorí sa v roku 2013 takto tešili zo získania Pulitzera v kategórii Aktuality za spravodajstvo o lesných požiaroch.)