Po knižnom spracovaní od autorky Åsne Seierstadovej, ktorá v diele Jeden z nás priniesla podrobnú psychologickú sondu Andersa Breivika, ale aj príbehy jeho obetí a hĺbkovú analýzu nórskeho masakru, sa 22. júl 2011 dočkal tiež filmového spracovania. 

V kinách si môžeme momentálne pozrieť drámu od režiséra Erika Poppea s názvom Utøya, 22. júla. A dráma je to od začiatku do konca, zvlášť keď si uvedomujete, že tento brutálny teroristický útok sa skutočne stal len pred niekoľkými rokmi v jednej z najvyspelejších krajín Európy.

Dej filmu zobrazuje 72 minút hrôzy (toľko trvalo Breivikovo vražedné vyčíňanie na malom ostrove Utøya, neďaleko Osla) z perspektívy jednej z účastníčok tragédie, 18-ročnej ambicióznej dievčiny menom Kaja. Postavy sú fiktívne, no scenár vytvorili autori na základe reálnych svedectiev preživších. Žiaden hudobný podmaz, žiadne prifarbenia.

Film je natočený jednozáberovo, bez strihu, kamera celý čas sleduje udalosti z perspektívy hlavnej postavy, čo umocňuje jeho autentickosť. Dokážete si tak lepšie predstaviť chaos, v akom sa zo sekundy na sekundu ocitli účastníci letného tábora sociálnodemokratickej strany, strach, ktorý sa stupňuje s intenzitou a blízkosťou výstrelov, a neustále si kladiete tú zúfalú otázku, prečo tak dlho nik neprichádza na pomoc. Samotného Breivika zazrie divák vo filme len ako nejasnú vzdialenú siluetu muža prezlečeného za policajta. 

Utøya, 22. júla je silné dielo, na ktoré sa pozerá každou minútou ťažšie a možno práve to dokazuje, že splnilo svoj zámer.

Foto: Facebook

Evanjelium 26. nedele v cezročnom období (30. 9. 2018) je úryvkom z Markovho evanjelia (Mk 9,38-43.45.47-48). Len tri krátke poznámky ako výklad.

1) Ježiš zhrnul požiadavky celého evanjelia na „pohár vody“: „Kto by vám dal piť čo i len pohár vody preto, že ste Kristovi, nepríde o svoju odmenu.“ Niektorí zdôrazňujú „pohár vody“ (= dobré skutky), odhliadnuc od dôvodu, prečo ich konáme (= patríte Kristovi) a hádžu do jedného vreca pokrstených s nepokrstenými, ako keby nebol v tom rozdiel a dôležitým by bol iba „pohár vody“ (Ronchi). Na druhej strane, všetci v tom „jednom vreci“ do určitej miery sme, lebo každý človek je dielom Stvoriteľa a každý v sebe nosí Boží rukopis.

2) Nie škandálom! Potom Ježiš hovorí o „pohoršení maličkých“ a o „mlynskom kameni“ a „hodení do mora“ pre tých, ktorí škandály vytvárajú. Čo tu povedať? Azda to, že ako kresťania sa musíme usilovať žiť mravne. Iste, s pomocou Božej milosti. Vyžaduje si to veľkú trpezlivosť, ktorá nesmie byť rezignáciou, ale trpezlivým očakávaním, čiže nádejou v primeranú nápravu (Martini, 1992).

3) Potreba asketiky! Má to mnohé pomenovania: sebazapieranie, umŕtvovanie, vyzlečenie starého človeka a oblečenie nového a podobne. Obsah je však rovnaký: sebadisciplína, sebaovládanie pred Bohom. Ježiš to opisuje až takmer fyzicky: obetovať priam telesnú integritu. Tak to nesprávne pochopil Origenes. Nie, Ježiš nehovorí o telesnom sebamrzačení, ale o duchovnom sebaovládaní, ktoré však na tejto zemi nebude dokonalé. Je desivé, ak niektorým ľuďom chýba prirodzená miera sebaovládania.

Zrnko duchovnej múdrosti: učme sa seba zapierať, nie seba popierať. 

Požehnaný Pánov deň prajem všetkým.

Ján Duda

Foto: www.zdravie.sk

Dnes uplynulo 40 rokov od smrti pápeža Jána Pavla I., ktorý stál na čele katolíckej cirkvi len 33 dní (zvolený bol 26. augusta 1978).

Dôkazom, že táto osobnosť bola výnimočná nielen krátkosťou svojho pontifikátu, je napríklad aj kniha Veľavážení (Nové mesto 2016) s podtitulom Listy velikánom minulých čias. Ide o zbierku 40 fiktívnych listov, ktoré benátsky patriarcha Luciani v rokoch 1971 – 1974 pravidelne publikoval v mesačníku Posol svätého Antona. Svojho času to bol najväčší katolícky časopis na svete, ktorý mal až 1,5 milióna pravidelných čitateľov.

Patriarcha Luciani svoje duchaplné listy adresoval spisovateľom (Ch. Dickens, M. Twain, G. K. Chesterton, J. W. Goethe), svätcom (kráľ Dávid, Bernard z Clairvaux, František Saleský, Terézia s Lisieux), historickým osobnostiam (Hippokrates, Mária Terézia, G. Marconi), literárnym postavám (Penelopa, Figaro, Pickwickovci, Pinocchio), ba dokonca aj zvieraťu (medveď sv. Romedia) či Ježišovi.

„Hovorí jasne, výstižne predstavuje aktuálnosť biskupa, ktorý sa nejde zabarikádovať pred svetom, ale žije v ňom práve preto, aby pomáhal ľuďom s takou nie jednoduchou vecou, ako je zdolávanie stupienkov vlastnej existencie,“ napísal v predslove k prvému vydaniu z roku 1976 taliansky novinár a politik Igino Giordani.

A dodáva: „Už pekných pár rokov som nemal v rukách takú lákavú, živú a užitočnú knihu...“

Foto - Wikipedia

Srdečne gratulujeme nášmu fotografovi Andrejovi Lojanovi. S fotografiou Ukrajinské tango získal finálovú nomináciu v súťaži Slovak Press Photo 2018 v kategórii Každodenný život.

Všetky nominácie nájdete tu.

Andrej Lojan: Ukrajinské tango, Konzervatívny denník Postoj

Niekdajší apoštolský nuncius v USA arcibiskup Carlo Maria Viganò zverejnil mesiac po vyhlásení, v ktorom obvinil pápeža a ďalších biskupov, že kryli sexuálne delikty kardinála Teodora McCarricka, ďalší list. Informuje o tom Catholic News Agency.

Tvrdí v ňom, že svoje svedectvo vydal výlučne pre dobro cirkvi. Rozhodol sa tak, podľa vlastných slov, po dlhom premýšľaní a modlitbe a mesiacoch utrpenia. „Ticho duchovných, ktorí mohli zabrániť ďalším obetiam, sa stávalo čoraz viac neobhájiteľným a zničujúcim zločinom pre cirkev,“ píše arcibiskup Viganò v liste.

„Dobre si uvedomujem dôsledky svojho svedectva, pretože čo som odhalil, sa týka samotného nástupcu apoštola Petra. Napriek tomu som sa rozhodol prehovoriť v záujme ochrany cirkvi. Urobil som tak s čistým svedomím pred Bohom, že moje svedectvo bolo pravdivé.“

Viganò potvrdil, že niečo z toho, čo odhalil, je súčasťou pontifikálneho tajomstva, na svoju obhajobu však vraví, že účelom akéhokoľvek tajomstva vrátane pápežského je ochrana cirkvi pred nepriateľmi, a nie krytie zločinov. Samého seba nazýva svedkom šokujúcich skutočností a verí, že veľmi vážnej škode sa dalo zabrániť iba prezradením pravdy.

„Ani pápež, ani žiaden z kardinálov nepoprel skutočnosti, ktoré som zverejnil,“ hovorí Viganò a dodáva známu frázu „kto mlčí, ten svedčí“.

Neochota pápeža odpovedať na obvinenia a hluchosť voči dovolávaniu sa veriacich po vyvodení zodpovednosti nie je podľa Vigana v súlade s Františkovou výzvou po transparentnosti a budovaní mostov. Myslí si, že pápežovo krytie McCarricka nie je ojedinelou chybou. V liste píše, že pápež bránil homosexuálnych duchovných, ktorí sa dopustili zneužívania voči maloletým alebo dospelým.

Nalieha takisto na prefekta Kongregácie pre biskupov Marca Oulleta, ktorý má vraj kľúčové dokumenty usvedčujúce McCaricka a tých, ktorí ho kryli. „Žiadam vás, aby ste svedčili o pravde,“ píše Viganò.

Foto: Carlo Maria Viganò (TASR/AP)

Zadržanie ôsmich podozrivých z úkladnej vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je správou, s ktorou už skepsou nakazená verejnosť ani nerátala. Samozrejme, s ováciami treba ešte vyčkať, nevieme presne, aká je dôkazná situácia a aká krátka či ďaleká cesta je k objednávateľom vraždy. Ale po dlhých mesiacoch je tu závan nenaivnej nádeje, že vraždu sa naozaj podarí vyšetriť – to si zaslúžia v prvom rade rodičia a príbuzní zavraždených, ale je to tiež mimoriadne dôležité pre krajinu, v ktorej je už zažratá – a z nemalej časti aj odôvodnená – nedôvera k inštitúciám štátu.

Najskôr sa zdalo, že čoraz väčší odstup od vykonania úkladnej vraždy zmenšuje až minimalizuje šancu na vypátranie páchateľov. To je klasická rovnica, ktorá pri vyšetrovaní vrážd vždy platila, ale aj vďaka najnovším technickým možnostiam (husté pokrytie kamerami, infiltrácia do počítačov, odpočúvacie techniky, GPS a tak ďalej) sa spôsob policajnej práce významne mení. Možno pred piatimi či desiatimi rokmi by v takomto prípade vyšetrovatelia nemali šancu na úspech, zvlášť ak mal vrah niekoľkodňový náskok a niektoré úkony boli pri obhliadke miesta činu odfláknuté. Ale dnes sú to práve moderné technológie, ktoré dokážu prísť na stopu aj tomu najpremyslenejšiemu zločinu (ako ukazuje aj kauza Skripal).

Naposledy sa mnohí vysmievali, keď polícia zverejnila identikit údajného svedka, mal to byť dôkaz babráctva policajtov, ktorí buď tápu, alebo ohrozujú nevinného svedka. Teraz je zrejmejšie, že to bola súčasť taktiky, ako odpútať pozornosť verejnosti, ale najmä páchateľov. 

Aj napriek tomu, že ministerkou vnútra sa stala Kaliňákova pravá ruka a aj vedenie polície či NAKA je stále na obraz nehodného exministra, po dnešku je tu ďalší dôvod, aby sme k tomuto vyšetrovaciemu tímu pristupovali aspoň s elementárnou dôverou. 

Na snímke policajný zásah v meste Kolárovo, okres Komárno 27. septembra 2018. FOTO TASR – Polícia SR/ Facebook

Pracovná skupina o ľudských právach Rady Európskej únie má v súčasnosti na stole pripravený návrh ľudskoprávnych zásad o nediskriminácii voči tretím krajinám. Momentálne schvaľuje finančné nástroje, podľa ktorých by sa mali v najbližších rokoch poskytnúť desiatky miliárd eur krajinám mimo EÚ, či už v prístupovom procese, alebo v rozvojovom svete.

Informuje o tom Konferencia biskupov Slovenska. Jej predseda Stanislav Zvolenský však upozorňuje, že Európska únia sa v rámci tohto procesu snaží presadzovať ideologické koncepty, na ktorých nie je v jej členských krajinách zhoda.

„Ak hovoríme o prioritách ako efektívne fungovanie verejných vecí, protikorupčné opatrenia, zlepšovanie životných podmienok obyvateľstva či sociálnej politike, určite je namieste, aby tieto spoločné hodnoty Únia v tretích krajinách podporovala,“ píše v stanovisku Zvolenský.

 „Určite však nie je v poriadku, ak EÚ chce presadzovať určité ideologické koncepty smerom von, keď vo vnútri samotnej EÚ nie sú na mnohé témy rovnaké názory. Namiesto rovnosti mužov a žien sa má presadiť genderová rovnosť, namiesto ideálneho prostredia pre výchovu detí v rodine tvorenej mužom a ženou sa presadzuje svojvoľné vyjadrenie a zmena genderov, sexuálnej orientácie a ľubovoľného životného štýlu. Ako negatívne javy sa prezentuje kultúra, tradície, stereotypy, historické skutočnosti, ktoré sa majú odstraňovať a potierať.“

Predseda KBS v závere stanoviska pripomína, že práve v tejto dobe, keď sa zvyšujú protieurópske nálady, by si predstavitelia únie mali uvedomiť, že zahmlievaním dokumentov, ktoré neprediskutujú s občanmi, sami prispievajú k dezintegrácii. „V záujme zachovania spoločného európskeho projektu by malo byť naším spoločným želaním, aby sa EÚ vrátila k svojmu heslu „zjednotení v rozmanitosti“ a prestala vo svojom vnútri i navonok potichu podsúvať ideológie, ktoré sa jej nedarí presadzovať otvoreným a demokratickým procesom.“

Ilustračné foto: TASR/AP

Poslanec Richard Vašečka dnes predložil návrh zákona, ktorým chce obmedziť potraty na požiadanie. Na tlačovke povedal:

„Navrhujeme zrušiť potraty na požiadanie. Novela zákona, ktorú predkladáme, pripúšťa ako kompromis, ktorý zodpovedá súčasnému reálnemu stavu našej spoločnosti, výnimočné situácie, v ktorých by bol potrat dovolený, ak by sa situácia nedala preukázateľne riešiť inak. Zdôrazňujem, že pre nás nejde o žiaden ideál, ale o ťažký kompromis, ktorý by však výrazným spôsobom umenšil zlo a zachránil život tisícom detí.“

Výnimky, ktoré zákon pripúšťa, sú štyri:

„Prvým je prípad, keď ide o zákroky a liečbu potrebnú k záchrane života matky. Druhým prípadom je vážne a trvalé poškodenie zdravia ženy. Ďalej sa umožňuje potrat v prípade tehotenstva vzniknutého na základe nahláseného trestného činu, napríklad znásilnenia. A nakoniec ide o ťažké a preukázateľné poškodenie zdravia dieťaťa.“

Zákon vylepšuje aj ochranu matiek pred nátlakom a požaduje väčšiu mieru istoty pri posudzovaní zdravotného stavu matky a dieťaťa.

Foto: M. Baumann/TASR

Otvorenosť k prijímaniu migrantov by mala byť prezieravá a premyslená, povedal novinárom pápež František v utorok 25. septembra počas spiatočného letu z apoštolskej návštevy pobaltských krajín. 

František na tlačovej konferencii pochválil pobaltské krajiny, že v otázke migrácie v nich nie sú prítomné populistické ohniská. Vyzdvihol, že podobne ako Litva aj „Estónci a Lotyši sú otvorené národy, ktoré chcú integrovať migrantov, hoci nijako masívne, pretože to nie je možné. Vlády sa obozretne usilujú o integráciu, ako sme o tom hovorili s dvoma z troch hláv štátov. S týmito témami prišli oni, nie ja.“

Pápež tiež ocenil, že slová „otvorenosť“ a „prijatie“ sa v prejavoch prezidentov pobaltských krajín vyskytujú pomerne často, ale pripustil aj to, že tento proces má mať svoje hranice. „Znamená to túžbu po univerzalite v miere, v ktorej je možná vzhľadom na priestor, pracovné príležitosti a možnosti integrácie a, čo je dôležité, tiež v miere, ktorá by neohrozila vlastnú identitu. To sú tri veci, ktoré som vzhľadom na migrácie pochopil a ktoré ma veľmi oslovili: prezieravá a premyslená otvorenosť.“

Foto: Pápež František v rozhovore s estónskou prezidentkou Kersti Kaljulaidovou počas návštevy Pobaltia. Snímka z 25. septembra 2018 (zdroj: TASR/AP).

Z volebnej soboty 26. septembra 1998 mi ostali pred očami dva obrazy. Kráčal som petržalskými ulicami do veľkej červenej budovy, kde som v 80. rokoch strávil celú základnú školu. Spolu so mnou tam mierili prúdy voličov, sprisaheneckými pohľadmi a úsmevmi sme si dávali najavo, že ideme poraziť Mečiara a bude nás oveľa viac než tých druhých. Tento pocit triumfu demokracie som odvtedy necítil a už možno ani nepocítim, vtedy bol bytostný, miešala sa v ňom nádej aj strach. 

Oba pocity sa vystupňovali večer, keď sa uzatvorili volebné miestnosti. Prvé prognózy boli skvelé, SDK sa malo stať jasným víťazom (ak si dobre spomínam, SDK malo najskôr 30 a HZDS iba 22 percent), až s príchodom noci bolo evidentné, že to napokon skončí horšie, SDK tesne prehralo, demokratická opozícia však aj tak získala ústavnú väčšinu.

Patril som medzi masu prvovoličov, narodených v druhej polovici 70. rokov, boli nás státisíce, ktoré prispeli k neuveriteľnej 84-percentnej volebnej účasti, tie voľby boli pre nás hrou o všetko, buď budeme súčasťou Západu, alebo sa staneme Bieloruskom strednej Európy. Ešte aj vo volebnú noc a pár nasledujúcich dní sme si neboli istí, či Mečiar uzná volebnú prehru.

Spätne to pôsobí ako paranoja, ale v bratislavských diskusných kluboch sa celé mesiace pred voľbami riešilo, čo sa bude robiť, ak sa HZDS odmietne podvoliť, sfalšuje voľby (preto robila opozícia paralelné sčítanie hlasov) alebo nasadí ozbrojené zložky. Táto bratislavská paranoja nebola celkom iracionálna, Mečiar už ukázal, kam vedie jeho pomstychtivé šialenstvo, bol tu únos, vražda, zmarené referendum, prečo by nezmaril kvôli vlastnej moci aj voľby.

Obavy sa ukázali ako prehnané, Mečiar nám na rozlúčku aj zakýval. Jeho niektoré deriváty však prežili, Štefan Harabin ešte dokázal na dlhé roky ovládnuť súdnictvo, niektorí z mečiarovských privatizérov sa stali základom oligarchie Smeru, najúsmevnejším derivátom je operetný spevák Dušan Jarjabek, ktorému sa ako jedinému z niekdajších poslancov HZDS podarilo preveslovať do Smeru.

September 1998 bol v istom ohľade ešte viac než November 1989. Československý komunizmus by padol kvôli geopolitike aj bez más na námestiach, Mečiara sme však vyhnali sami. Vlastne to bolo také druhé slovenské národné povstanie.     

Vladimír Mečiar 30. septembra 1998 počas svojho pamätného posledného verejného vystúpenia v STV po prehratých parlamentných voľbách. Foto: Vladimír Benko – TASR