New York Times zverejnil úchvatný príbeh o Janovi Sixovi, 40-ročnom obchodníkovi a znalcovi umenia z Amsterdamu, ktorý v roku 2016 v katalógu aukčnej spoločnosti Chritie´s objavil skutočné dielo Rembrandta (autoportrét, na obr.), išlo o portrét muža, pôvodne pripisovaný jeho dielni.

Ako sa taká vec stane? Vznik diela odhadol na roky 1633 – 35, teda obdobie jeho ranej tvorby, keď ešte nebol slávny a nemal dielňu. Obraz mal odhadovanú cenu na úrovni 19-tisíc libier, Six ho s podporou investora kúpil za 173-tisíc libier, čo je podľa novín primeraná cena, stále však hlboko pod úrovňou skutočnej hodnoty Rembrandta, ktorá za dielo z tohto obdobia dosahuje 70-80 miliónov eur.

Druhý obraz, ktorý Six objavil, pochádza z nemeckej aukcie, ide o plátno s názvom Nechajte deti prichádzať ku mne, príbeh je už viac zapeklitý, s hádkami a spormi. Zaujímavý na celom článku je nielen obraz života Sixovej aristokratickej rodiny, ale aj ticho prítomný dôraz, ako sa klasické vzdelanie a umelecký rozhľad môžu stať prostriedkom k bohatstvu a sláve.

Zaujímavý nie je len príbeh Jana Sixa VI., ale najmä samotného Rembrandta, o tom niekedy inokedy.

Foto: wikimedia

Bol som upozornený, že poslankyňa Anna Verešová (OĽaNO) podporila Františka Mikloška (zmenila si aj fotku na FB), urobila tak pred tlačovkou svojho predsedu Matoviča, kde vyhlásil, že hoci má pochopenie pre voličov svojej strany, z ktorých niektorí môžu voliť Mikloška, poslancov klubu sa to netýka, v zmysle, že oni v tom majú jasno podobne ako pán predseda.

Čo z toho vyplýva?

Po prvé, Matovič vedel, že Verešová podporila Mikloška a napriek tomu tvrdil na tlačovke opak.

Alebo o tom nevedel a bez problémov za ňu aj jej kolegov hovoril v prospech Čaputovej. Ťažko povedať, čo je z toho voči poslancom OĽaNO neúctivejšie.

Foto: Anna Verešová/FB

Pre Slovensko je susedné Česko v rámci EÚ najčastejšou prvou voľbou medzi členskými krajinami, keď ide o nájdenie spojenca v nejakej záležitosti. Pre Česko je zase takouto prvou voľbou Slovensko. Vyplýva to z mapy spojenectiev EU Coalition Explorer, ktorého výsledky nedávno predstavili v Bratislave. Dá sa teda aj 26 rokov po rozdelení spoločného štátu hovoriť o „zvláštnom vzťahu“ medzi našimi národmi.

Informoval o tom portál Euractiv.sk. Po Česku kontaktuje Slovensko v prípade potreby vytvorenia spojenectva v rámci EÚ najčastejšie svojich zvyšných vyšehradských susedov: Poľsko a Maďarsko. Mimo V4 je pre nás ešte dôležité Nemecko. To vyniká fakticky pre väčšinu členských štátov ako partner, ktorého si treba získať, keď chcú niečo na celoeurópskej scéne dosiahnuť.

Priorita našich vzťahov s Českom, potom Poľskom a Maďarskom či s Nemeckom, je vzhľadom na naše reálie pochopiteľná. Keď som si preletel onú mapu spojenectiev, zaujala ma iná vec. Ak jej rozumiem správne, zdá sa, že nikdy reálne neexistovalo skutočné spojenectvo alebo pokus o systematickú koordináciu medzi postkomunistickými krajinami stredovýchodnej Európy na jednej strane a Spojeným kráľovstvom na strane druhej. Teda spojenectvo za menej zošnurovanú Úniu, v aké pred pár rokmi dúfali konzervatívni euroskeptici u nás, ale tiež niektorí jednotlivci na britskej strane.

Ešte pred brexitom bolo pre Britov zrejme vo väčšine prípadov schodnejšie vybaviť si výnimku pre seba vo vlastnej réžii, než organizovať nejakú koalíciu proti tandemu Berlín-Paríž s krajinami V4. A je otázne, či krajinám V4 vôbec o menej zošnurovanú Úniu niekedy išlo. Navyše, možno tiež stále platí, čo kedysi povedal bývalý československý vyslanec v Spojenom kráľovstve Jan Masaryk – totiž že z Londýna je bližšie do Šanghaja než do Košíc.

Slovenský premiér Peter Pellegrini a český premiér Andrej Babiš. Ilustračné FOTO TASR – Marko Erd

Kto by to povedal, že Justin Trudeau (na obr.) môže byť skorumpovanejší ako Donald Trump? Tak znie tweet, ktorým komentátor New York Times Bret Stephnes upozornil na kauzu kanadského premiéra, ktorý podľa bývalej generálnej prokurátorky Wilson-Raybouldovej na ňu vyvíjal niekoľko mesiacov neprimeraný nátlak v kauze firmy SNC-Lavalin obvinenej z miliónových úplatkov v zahraničnom obchode s Líbyou.

Jody Wilson-Raybouldová, dnes poslankyňa za Liberálnu stranu, včera verejne vypovedala pred parlamentnou komisiou, Trudeau obvinenie svojej osoby a ďalších vysokopostavených úradníkov zo svojho úradu odmieta, ale už aj v úrade padla demisia, ďalšie vyšetrovanie bude pokračovať.

Viac informácií nájdete v texte Globe and Mail.

Foto: wikimedia

Všetky médiá sa odvčera v stopovej miere venujú Matovičovej tlačovke, kde sa predstavil ako kandidát do europarlamentu, ktorý nechce byť europoslancom a po voľbách sa vzdá prípadného mandátu, aj ako nový kritik americkej zahraničnej politiky. Viaceré nechávajú reagovať Veroniku Remišovú, ktorá to neschvaľuje, ale rešpektuje.

O pár týždňov to budú dva roky, čo som napísal text O Matoviča už predsa nejde, bolo by asi zbytočné pridávať text s číslicou dva za nadpisom, preto len krátka poznámka.

Dá sa vôbec prežiť s integritou politické angažovanie s Igorom Matovičom? Otázka pre tzv. nezávislé osobnosti, nie pre štyroch členov rodiny a politickej firmy (opäť sú totiž len štyria, ako povedal v TA3).

Posledný príklad je Jaro Naď. Bývalý nižší káder SDKÚ, nekriticky proamerický aj v postamerickom svete, do prostredia OĽaNO prišiel (slovo vstúpil sa nedá použiť) koncom novembra minulého roku, do troch mesiacov sa jeho predseda stáva kritikom americkej zahraničnej politiky. Niekoľko rokov práce práve vyfučalo hore komínom. Matovič ešte dodá, že prestáva byť opičkou, akoby tí ostatní ňou zostali.

Príklady sa hromadia.

Počas tlačoviek, kde Matovič tak vehementne podporoval raz Mistríka, potom Čaputovú, len Mikloško bol vyhodený hlas, som si spomenul na poslankyňu Annu Verešovú, kedysi hovorkyňu Aliancie za rodinu, ak sa nemýlim aj členku Fóra života, ktorá je teraz v klube strany, čo otvorene podporuje kandidátku, ktorej program je najviac v protiklade k témam, ku ktorým sa hlási Verešová. Ako stihol dopovedať Matovič, hoci chápe, že niektorí voliči jeho strany sympatizujú napríklad s Mikloškom, jeho poslancov sa to netýka. Nuž tak.

Dá sa to – udržať si s Matovičom vlastnú integritu? Či skôr – nie je to zbytočná otázka?!

Foto: FB profil J. Naď

Portál GZeroMedia priniesol prehľad toho, ako vláda USA od roku 1898 zasahovala do latinskoamerickej politiky. S podporou Američanov došlo až ku 41 prevratom, z toho 17-krát išlo o priamu intervenciu, 24-krát nepriamu, intervencia na Kube v Zátoke svíň nie je započítaná, keďže nebola úspešná. Je to vlastne prehľad uplatňovania Monroeovej doktríny v praxi.

Článok sa odvoláva na štúdiu z roku 2005 z časopisu ReVista, čo je harvardský žurnál venovaný Latinskej Amerike.

Trump je zatiaľ v prípade Venezuely podstatne opatrnejší, aktívnejší sú zato Číňania, prítomní sú dokonca aj Rusi. Američania začali konať na pôde OSN. Otázkou preto je, či ešte v praxi platí Monroeova doktrína alebo nie.

RTVS zverejnila exkluzívny prieskum, v ktorom vedie Zuzana Čaputová so ziskom 23,5 percenta pred Marošom Šefčovičom, ktorý získal 20,5 percenta. Robert Mistrík by skončil tretí s 15 percentami. Ten však dnes oznámil odstúpenie z prezidentského súboja. 

Vo výsledkoch prieskumu, ktorý vypracovala pre RTVS spoločnosť Median SK v dňoch od 11. do 23. februára, nasledujú Štefan Harabin so ziskom 10,5 % a Marian Kotleba so 7,5 %. Béla Bugár by získal 6,5 %, Milan Krajniak 5,5 % hlasov. Františka Mikloška by podporilo 5 % opýtaných a Eduarda Chmelára 3 % opýtaných.

Robert Mistrík na tlačovke, pri ktorej oznámil odstúpenie v prospech Zuzany Čaputovej, povedal, že najbližšie prieskumy ukážu jednoznačný trend, a to náskok Čaputovej a jej rastúcu podporu.

Foto. facebook/Správy RTVS

Nikto z nás v redakcii túto knižnú novinku ešte nečítal, ale keďže o nej práve živo diskutuje katolícky svet, tu je pár liniek na dôležité texty o knihe Sodoma, ktorú napísal francúzsky ateista Frédéric Martel (na obr.).

Dobrým úvodom ku knihe sú texty, ktoré o autorovi a knihe vyšli vo francúzskej tlači, zhrnul ich Benedikt Mohelník na Christnete. Martelovu knihu čítal a zhodil vo svojom texte Ross Douthat, ešte konkrétnejší a tvrdší bol k jej obsahu Rod Dreher, autor Benediktovej voľby.

Frank Bruni, liberálny kritik cirkvi, ktorý ju tiež čítal, bol ku knihe kritický – ale inak, obáva sa, že vyvolá reakciu konzervatívneho kléru. Pokrytectvo, o ktorom má svedčiť kniha, zapadá aj do obrazu, ktorý o Vatikáne pestuje Guardian.

Martel má ku knihe zriadenú aj webovú stránku, na YouTube možno nájsť rozhovor s Martelom vo francúzštine.

Keďže kniha vyšla v prvý deň zasadnutia synody, čitateľov možno zaujme aj odkaz na to, ako synoda prebiehala, hovorí o nej v rozhovore kardinál Duka. Témy sa to už netýka, ale informácia zaujme: karidnál Duka hovorí, ako na tejto synode už neexistovala nemecky hovoriaca pracovná skupina.

Foto: twitter F. Martela

Odstúpenie Roberta Mistríka od prezidentskej kandidatúry je Mikloškova veľká príležitosť. Treba ju však ako takú uchopiť.

Hoci sa Robert Mistrík vzdal kandidatúry v prospech Zuzany Čaputovej, voliči nie sú figúrky na šachovnici, ktoré sa len tak na povel presunú k inému kandidátovi. Ak nič iné, toto jedno nás už politika za tie roky naučila.

Aj keď sa z kancelárie bratislavského komentátora zdá, že Mistríkovi voliči by k Čaputovej naozaj mali mať najbližšie, pod povrchom voličských preferencií môžu hrať úlohu aj iné úvahy. Časť ľudí napríklad nemusí mať námietky voči osobe Zuzany Čaputovej, no prekáža im strana, za ktorú kandiduje. Nechce sa im ju voliť za hlavu štátu, lebo by to znamenalo nebývalé politické posilnenie Progresívneho Slovenska. Teda strany, ktorá v poslednom prieskume agentúry Focus spred mesiaca získala 4,9 percenta hlasov.

Je to len dojem z rozhovorov medzi konzervatívcami, no zaznamenal som v posledných týždňoch aj úvahy ľudí, ktorí pôvodne chceli voliť Mikloška, no začali zvažovať Mistríka, aby sa do druhého kola nedostala Čaputová. Títo sa teraz zrejme k Mikloškovi vrátia.

No konzervatívny kandidát má šancu zachytiť teraz aj niektorých kmeňových Mistríkových voličov, ktorí nejasajú z možnosti voliť Čaputovú. Pre Františka Mikloška je súčasná situácia okno príležitosti.

Musí však zapracovať v kampani. Ľudia z Mikloškovho okolia zvyknú na kritiku, že jeho kampaň je málo viditeľná, odpovedať, že po Slovensku tie stretnutia má. A že na väčšiu kampaň mu chýbajú peniaze.

Odstúpenie Roberta Mistríka v prospech Zuzany Čaputovej je šancou pre Františka Mikloška.

Lenže v posledných rokoch narástla váha sociálnych sietí v politických kampaniach. Čo je pre kandidátov s menším rozpočtom možno tá lepšia správa.

Na to, aby Mikloško na svojej facebookovej stránke zverejnil každý deň päťminútové posolstvo k nejakému aktuálnemu politickému problému, stačí jeden smartfón a jeden človek, ktorý to nahrá, zostrihá a dá na web. Nato predsa netreba veľké peniaze. A Mikloško tak môže zvýšiť povedomie o svojej kandidatúre oveľa lepšie než mítingmi v okresných mestách. Lebo už aj mnohí z tých ľudí v okresných mestách sú na sociálnych sieťach.

Foto: TASR/Pavol Zachar

Z nedele na pondelok bola oskarová noc, najzaujímavejšia cena večera je už niekoľko rokov Oskar za najlepší cudzojazyčný film, tento rok ho získal film Roma režiséra Alfonsa Cuaróna, on sám dostal Oskara za najlepšiu réžiu, film získal aj cenu za najlepšiu kameru. Film je autobiografickým pohľadom na začiatok 70. rokov v štvrti Colonia Roma, blízko hlavného mesta Mexiko City.

Najlepší film roku má byť Zelená kniha s motívom prekonávania rasizmu, kde sa beloch učí spôsobom od čierneho hudobníka, toho hrá Mahershala Ali, ocenený Oskarom za vedľajšiu rolu, ktorého výkon o. i. patrí k skvostom tretej série True Detective (dnes nás na HBO čaká posledná časť).

Tretím dôležitým filmom bola Favoritka, príbeh o Anne Stuartovej, dráma s komediálnymi prvkami o kráľovnej, ktorá nevedela vládnuť, získala Oskara za hlavnú ženslú  rolu (Olivia Colmanová), Rami Malek získal za Mercuryho a Bohemian Rhapsody rovnakú cenu v mužskej kategórii.

Oskarový večer nemal moderátora, nebol tak bojovne ideologický ako minulé dva roky, ale – zdá sa – chýbali mu najmä veľké filmy, ktoré by sa pamätali dlhšie ako rok-dva.

Foto: Prayitno/flickr.com