Nemecká protestná strana AfD prechádza zaujímavým a zároveň protirečivým vývojom. Na jednej strane vystúpil zo strany André Poggenburg, bývalý šéf AfD vo východonemeckom Sasku-Anhaltsku, ktorý ohlásil založenie novej, radikálnej partaje. Poggenburga už vedenie AfD v minulosti napomínalo, že masívne poškodzuje stranu a posúva ju „do tesnej blízkosti pravicového radikalizmu“.

S Poggenburgom odídu aj ďalší východonemeckí radikáli a v AfD, ktorá sa chystá na svoje rekordné zisky v tohtoročných krajinských voľbách v Brandenbursku, Turínsku a Sasku, mnohí dúfajú, že po tomto očistení sa strane podarí uzatvoriť regionálne koalície s CDU.

Lenže tá istá AfD sa pred pár dňami uzniesla, že ak sa Európska únia do roku 2024 nezmení podľa jej predstáv, tak bude presadzovať „Dexit“, teda vystúpenie z EÚ. A keďže je zjavné, že EÚ sa nechystá pretransformovať podľa požiadaviek AfD (zrušenie europarlamentu, premena Únie na voľný obchodný zväzok a pod.), AfD sa stáva stranou nemeckého brexitu a sama sa vytláča do kúta. Nemci patria podľa prieskumov medzi najproeurópskejšie národy (len päť percent si myslí, že členstvo v EÚ je pre Nemecko zlou vecou), majú na to historické aj pragmatické dôvody.

Hoci vo Francúzsku je odpor voči Bruselu oveľa živší aj masívnejší, Marine Le Pen, francúzska spojenkyňa AfD, z taktických dôvodov „frexit“ odložila do zásuvky, aby cielila aj na umiernenejších voličov. AfD tak práve venovala CDU ten najlepší darček – mnohí nespokojní voliči CDU, ktorí zvažovali, či hlasom pred AfD vytrestať Merkelovú, si to kvôli „Dexitu“ ešte trikrát rozmyslia.     

Na snímke prívrženci AfD počas zhromaždenia v severonemeckom meste Rostock v sobotu 22. septembra 2018 protestujú proti islamizácii. Foto TASR/DPA

Tvorcovia nového celovečerného filmu Roe vs. Wade včera zverejnili jeho prvú ukážku. Témou filmu je proces na Najvyššom súde USA z roku 1973, na základe ktorého sa v Spojených štátoch zlegalizovali potraty. Ukážka sa premietne aj v tento piatok 18. januára na tohtoročnom prolife pochode March for Life vo Washingtone, DC.

Nezvyklé je, že nový film sa na túto tému pozrie z prolife strany a odhalí, akých kontroverzií (a podvodov) sa dopúšťali odporcovia dovtedy platných pro-life zákonov. Za všetky možno spomenúť príbeh samotnej Jane Roe (Normy McCorvey), ktorá bola tvárou pro-choice hnutia, no bola oklamaná, nakoniec na potrat ani nešla a neskôr sa stala angažovanou proliferkou. Jej príbeh si môžete prečítať napr. tu.

Film by sa mal do kín dostať niekedy v priebehu tohtoročnej jari. Pravdepodobne nebude vyrobený na úplne profesionálnej úrovni, pretože aj jeho financovanie prebieha skôr formou verejného crowdfundingu ako veľkých stabilných sponzorov. Film sa navyše niekoľko mesiacov nakrúcal v poloutajenom režime pod názvom 1973. Režisér filmu Nick Loeb sa vyjadril, že niektorí spolupracovníci a štúdiá účasť na filme odriekli, keď sa dozvedeli, aké má mať film posolstvo. (Zrejme až po pozretí filmu uvidíme, nakoľko to bolo pre kvalitu scenára a nakoľko pre jeho prolife názor.)

Väčšina hercov vo filme je neznámych, no úlohu stvárniť predsedu Najvyššieho súdu Warrena E. Burgera prijal Jon Voight, konzervatívna hollywoodska hviezda. Nech film dopadne akokoľvek, je zaujímavé, že filmových zobrazení prolife pohľadu na tento kľúčový kontroverzný proces je tak málo.

Minulý týždeň som napísal krátky článok o McDonalde, jednom filme a pár spomienkach z mladosti, keď som sa neskôr pozrel na reakcie, nesmierne ma potešil/a diskutér/ka EcMi, ktorý/á pod text skopíroval/a link, kde si reštauráciu z Virginie, kde som kedysi brigádoval, môžem pozrieť. Tie stromy tam predtým neboli, ale potešilo ma to ohromne.

Pred Vianocami som si vymenil pár milých mailov so Starcom z Harangova, neskôr prehodil pár viet s Alfim, ktorého čítame radi viacerí, samozrejme, pojmom je Mária Č., Felina, je vás viac...

Poviem vám, je to veľká vec, veľa z vás, ktorí píšete pod naše články, s nami tvorí komunitu, mnohí sa čudujú (a jeden americký priaznivec a priateľ aj trochu hnevá), že píšete pod pseudonymami, ale obsah rozhoduje. Nie je veľa takých médií, kde si sieť viete ohmatať.

Ďakujem EcMi aj vám ďalším!

V nedeľu (13. 1. 2019) je sviatok krstu Pána. Evanjelium je o tom, že Ján Krstiteľ pokrstil Ježiša v rieke Jordán (Lk 3,15-16.21-22).

(1) Ježišov krst je dôkladne zachytený v evanjeliách, ale v rímskom liturgickom kalendári sa k tejto udalosti neviazal nijaký sviatok. Až v roku 1955 Kongregácia obradov nariadila pripomínať si „krst nášho Pána Ježiša Krista“ (Nadolski, I., 109).

(2) Patrí sa položiť si otázku: načo sa Ježiš dal pokrstiť, keď krst nepotreboval? Ani ten Jánov nie! Benedikt XVI. to vysvetľuje anticipáciou kríža: „Celý význam Ježišovho krstu sa stáva zjavným až na kríži“ (Ježiš Nazaretský, I., 35). Voda krstu je symbolom i sviatostnou realizáciou smrti „starého človeka“ (= ponorenie) a zároveň symbolom očistenia, narodenia „nového človeka“ (= vynorenie). 

Zrnko duchovnej múdrosti: pre kresťana bez Kristovho kríža a zmŕtvychvstania nič nemá zmysel. 

Požehnanú nedeľu Pánovho krstu prajem všetkým.

Ján Duda

Obrázok: Krst Krista – Daniel Bonell

KDÚ-ČSL si na jar bude voliť nového predsedu. O tento post sa uchádzajú traja kandidáti. Dvaja skúsení politici, bývalý minister poľnohospodárstva Martin Jurečka a šéf poslaneckého klubu Jan Bartošek. Úlohu čierneho koňa by však mohol zohrať tretí kandidát Marek Výborný. 

Bývalý riaditeľ gymnázia v Pardubiciach a čerstvý poslanec parlamentu sa doteraz angažoval najmä v komunálnej politike. V strane však nie je neznámy. Pochádza zo starej „lidoveckej“ rodiny, je synom bývalého ministra obrany a neskôr rešpektovaného ústavného sudcu Miloslava Výborného. 

V rámci KDÚ-ČSL patrí ku konzervatívnemu krídlu, za svoju hlavnú tému považuje ochranu rodiny a v parlamente navrhol definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy. Za svoj politický vzor považuje rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza. 

Foto: www.marekvyborny.cz

Expolitik a literárny vedec Peter Zajac v novoročnom vydaní .týždňa píše, že v najbližších voľbách sa spolu stretnú štyri Slovenská. Prvé Slovensko má škaredú, koaličnú tvár, reprezentuje ho Fico, Danko, Pellegrini a Bugár. Druhé Slovensko je opozičné, reprezentuje ho Robert Mistrík (ktorého kampaň Zajacovi pripomína spupnosť SDKÚ, keď kandidovala v roku 2004 Kukana). Tretie Slovensko má podľa Zajaca „slovenskoštátovskú tvár“ Harabina a Kotlebu, no a potom je tu štvrté, slušné Slovensko, ktoré získalo svoju tvár v minuloročných protestoch, tvoria ho ľudia, ktorí vnímajú, že dnešnej opozícii chýba „spoločná línia“ či „tmel ako Andrej Kiska“. A toto štvrté Slovensko v prezidentských voľbách reprezentujú Zuzana Čaputová a František Mikloško.

Zamýšľať sa nad Slovenskom, jeho politicko-sociologickou podobou a klanmi je samo osebe užitočnou intelektuálnou činnosťou. Problémom tejto Zajacovej úvahy však je, že sa viac opiera o želanie či aktuálnu propagandistickú potrebu než o realitu krajiny, v ktorej žijeme.

Nielenže nežijeme v takto vymedzených Slovenskách (jedno slušné verzus tri viac či menej neslušné), ale aj jednotlivé Slovenská charakterizuje Peter Zajac so značnou svojvoľnosťou. Na masových desaťtisícových protestoch sa predsa nezúčastňovali ľudia jedného typu vybájeného štvrtého Slovenska, ktoré chce voliť Kisku, a nie Sulíka, Matoviča a pod. Rovnako je zvláštnou predstavou, že toto Slovensko v prezidentských voľbách reprezentujú Mikloško a Čaputová.

Prirodzenou Mikloškovou voličskou základňou sú kresťanskodemokratickí voliči, kým u Čaputovej sú to sympatizanti Progresívneho Slovenska. Obe tieto skupiny zaiste aj niečo spája, no niečo ich aj výrazne rozdeľuje, pričom svet Čaputovej je politicky aj sociologicky určite o niečo kompatibilnejší so svetom údajne „druhého Slovenska“ nezávislého kandidáta Mistríka.  

Trochu sa tu rozmáha neduh používať pojem „slušné Slovensko“ ako obušok proti tým, ktorí nepatria do mojej skupiny či klanu. Esejisti by však mali tomuto neduhu čeliť, nie ho priživovať.

Na snímke Zhromaždenie organizované iniciatívou Za slušnéSlovensko 16. novembra 2018 na Námestí SNP v Bratislave. FOTO TASR – Martin Baumann 

Náš postojácky pivný stĺpček poukázal aj na to, že na Slovensku sa dajú nájsť vysoko kvalitné pivá. A keďže uprostred zimy sa pivom človek veľmi nezohreje, dnes pár riadkov o inom slovenskom produkte, ktorý si všimli vo svete. 

Celosvetovo uznávaný znalec whisky Jim Murray vydáva na konci každého roka publikáciu s názvom Whisky Bible, v ktorej sa nachádza hodnotenie približne 4 600 konkrétnych whisky.

Kniha zároveň obsahuje rebríček najlepších whisky v rôznych kategóriách pre nastávajúci rok. Murray knihu každoročne aktualizuje, pričom samotný rebríček zostavuje vždy nanovo, hoci niektoré whisky sa v ňom môžu objaviť aj viac rokov po sebe. 

A teraz k tomu podstatnému. Najnovšia Whisky Bible 2019 obsahuje pozitívnu správu aj pre našu krajinu. Jim Murray totiž najlepšiu európsku whisky (mimo Škótska a Írska) našiel na Zamagurí. V kategórii európska (miešaná) whisky roka 2019 označil za najlepšiu 8-ročnú Nestville Whisky Master Blender. 

Tento produkt sa vyrába v liehovare Nestville v obci Hniezdne pri Starej Ľubovni.

Ako uvádza samotná značka, ide o limitovanú edíciu whisky, ktorú vytvorili zmiešaním štyroch destilátov zo štyroch rôznych dubových sudov zo svojho archívu. Vôňu má mať po vanilke a dubovom dreve, nechýba ovocný podtón a jemne sladká chuť získaná z kukurice. Časť zmesi nechali zrieť v sudoch po tokajskom víne. 

Jediným negatívom je, že 8-ročná Nestville whisky je limitka, takže jej počet je obmedzený – a rovnako pre bežného smrteľníka je menej dostupná aj svojou cenou. 

Ilustračné foto: maxpixel.net

Výtvarník, ilustrátor, sochár, autor asi 350 logotypov a v neposlednom rade pútavý rozprávač Miroslav Cipár sa dnes dožíva 84 rokov. Mirovu tvrobu mám rád, nad stolom v práci mi visí jeho červená čiara bojujúca na čiernom pozadí s čiernymi čiarami, dobre sa mi pri tom obrázku sústredí a píše, nedávno som videl jeho hravú verziu hlaholiky, keď ilustroval starobylý Proglas a písmo Konštantína a Metoda nanovo ožilo, dávno som nevidel niečo také krásne. Jeho posledným dielom je ilustrovaný Goetheho Faust, ktorý pred Vianocami vyšiel v nádhernom vydaní v Spolku sv. Vojtecha. (Obal je darčekom, na prebale vnútri je portrét Mefistofela.)

Majstrovi Cipárovi by som rád zablahoželal, prajem veľa tvorivosti a zdravia v celej rodine. A keďže nedávno som sa s ním rozprával v relácii O kráse na rádiu Lumen, pripájam odkaz, kde si možno Mirovo rozprávanie vypočuť.

Foto: Andrej Lojan

Vo finálnej desiatke ankety Najväčší Slovák sa ocitol aj Andrej Hlinka, katolícky kňaz a zakladateľ a dlhoročný predseda HSĽS, najsilnejšej politickej strany na Slovensku v období 1. ČSR.

Minulý rok o ňom nakrútil dokumentárny film Matúš Demko, režisér filmov ako 22 hláv (o politickom procese s odporcami komunizmu Bernardom Jaškom a spol.) či Pán rektor (o prof. Tadeuszovi Zasepovi, rektorovi KU v Ružomberku). Matúš bol aj zakladateľom študentského portálu Postoy.sk, z ktorého v roku 2015 vznikol súčasný denník Postoj.

Film Hlinka mal premiéru v RTVS 30. októbra 2018 na sté výročie Martinskej deklarácie. Trailer k filmu si môžete pozrieť tu. Odkrývaniu životného príbehu Andreja Hlinku a jeho významu v slovenských dejinách sa niekoľko rokov v spolupráci s profesorom Robertom Letzom venuje aj tematická stránka www.andrejhlinka.sk.

Foto: rtvs.sk

Televízia DOMA dnes o 20:00 odvysiela film „Bedári“ z roku 2012. Ide o filmovú adaptáciu divadelného muzikálu na motívy rovnomenného románu Victora Huga s hviezdami ako Hugh Jackman (Jean Valjean), Russell Crowe (inšpektor Javert), Anne Hathaway (Fantine), či Amanda Seyfried (Cosette)...

Keď som na začiatku roku 2013 videl tento film v kine, bol som absolútne uchvátený. Pozrel som si ho dvakrát. Prečítal som si následne tiež Hugov román. Návštevu New Yorku o dva roky neskôr som využil, aby som si muzikálovú predlohu pozrel na doskách jedného z divadiel na Broadwayi. A medzičasom som videl viaceré ďalšie, najmä francúzske filmové adaptácie Hugovho románu s hercami ako Lino Ventura, Jean Gabin, či Jean-Paul Belmondo. Akurát, že v tých sa nespievalo...

Nejde len o to, že „Bedári“ sú ohromným epickým dielom. Moje nadšenie pre tento príbeh a zvlášť jeho muzikálovú adaptáciu má predovšetkým dva dôvody.

Po prvé: V jadre „Bedárov“ sa nachádza opis troch spôsobov ľudského dvíhania sa z prostredia našej existenčnej biedy – tri pokusy o spásu:

-Trestanec Jean Valjean a jeho obrátenie pod vplyvom milosrdného biskupa Myriela ako symbol Milosti Novej zmluvy.

-Fanatický policajt Javert, ktorý Valjeana prenasleduje ako symbol Zákona a zosobnenie Starej zmluvy.

-A neúspešní revolucionári z roku 1832 ako symbol pokusu o spásu politickými prostriedkami.

Hoci Hugo bol vo svojej dobe vychýrený antiklerikál, pravdivo naznačuje, že skutočne schodná je len prvá cesta. Rozmer, ktorý kresťanskí diváci ocenia azda ešte viac než tí neveriaci. Obrátenie Jeana Valjeana zvlášť osloví evanjelikálnych kresťanov s ich teologickým dôrazom na osobné znovuzrodenie.

Po druhé: Aj keď sa „Bedári“ odohrávajú vo Francúzsku v rokoch 1815 až 1832, bolo šokujúce, koľko paralel sa v nich dalo nájsť s tým, čo žijeme na súčasnom Slovensku.

Keď ženy vo fabrike spievajú pieseň „Na konci dňa“ (At the End of the Day), vyjadrujú životný pocit, aký majú nepochybne mnohí zamestnanci tovární na súčasnom Slovensku, snažiaci sa vyžiť z 500-eurových platov.

Keď Fantine v podaní Anne Hathaway spieva pieseň „Snívala som sen“ (I Dreamed a Dream), nájde sa v nej nejedna žena, ktorá verila vo veľkú lásku, no muž ju opustil a zostalo jej po ňom iba dieťa, o ktoré sa musí postarať sama.

Pieseň „Pán domáci“ (Master of the House) je hymnou všetkých tých pochybných politických privatizérov, dépéháčkarov a iných podvodníčkov, ktorých sú plné investigatívne stránky aj súčasných slovenských novín.

A v piesni „Počuješ ľud spievať“ (Do You Hear the People Sing) sa nájdu nahnevaní občania, ktorí vlani po vražde novinára vyšli do ulíc...     

Divákov, ktorí nemajú radi muzikálový žáner, odradí, že sa vo filme spieva. No podľa mojej mienky práve tá hudobná skratka robí Hugov monumentálny príbeh (románová predloha môže mať v závislosti od formátu a prekladu cez 2 400 strán) dramaturgicky stráviteľným aj pre 21. storočie.   

Jeho jadro je totiž nadčasové. „Bedári“ sú o nás. Preto veľké diela románopiscov z 19. storočia dodnes rezonujú. Lebo tak ako si Dostojevského čitatelia môžu povedať, že „všetci sme Karamazovci“, tí Hugovi si môžu povedať: „Všetci sme Bedári“.

Režisér Bedárov z roku 2012 Tom Hooper (zľava), herečka Anne Hathaway a herec Hugh Jackman pózujú počas odovzdávania Zlatých glóbusov 13. januára 2013 v Beverly Hillse. FOTO TASR/AP