Krátke správy redakcie

Lukáš Krivošík pred 499 d

Templetonovu cenu prezývajú tiež „nobelovkou v oblasti náboženstva“. Jej tohtoročným laureátom sa stal jordánsky kráľ Abdalláh II. Dostal ju za podporu mieru a náboženskej harmónie vnútri islamu a medzi islamom a inými náboženstvami.

V roku 2004 inicioval kráľ Abdalláh II. Ammánske posolstvo, ktoré okrem iného odmietlo terorizmus a násilie. O rok neskôr kráľ zhromaždil dvesto moslimských učencov z 50 krajín sveta, za účelom vzájomného uznávania všetkých 8 právnych škôl islamu.

V roku 2006 kráľ podporil iniciatívu Spoločné slovo medzi nami a vami, ktorú o rok neskôr sprevádzal otvorený list moslimských náboženských predstaviteľov kresťanským náboženským lídrom. Ide o výzvu na mier medzi moslimami a kresťanmi na báze dvojitého príkazu lásky k Bohu a lásky k blížnemu. Neskôr rozšíreného aj na ľudí bez vyznania, ktorí milujú dobro.

Jordánsko je dôležitý spojenec Západu na Blízkom východe. Kráľ Abdalláh II. a jeho žena Rania sa aj za cenu vyhrážok zo strany radikálov dlhé roky usilujú presadzovať mierový a tolerantný islam. Ako opatrovník islamských a kresťanských svätých miest kráľ v roku 2016 prispel z vlastných peňazí na rekonštrukciu baziliky Božieho hrobu v Jeruzaleme na mieste, kde mal byť podľa tradície pochovaný Ježiš Kristus po svojom ukrižovaní.

Templetonovu cenu udeľujú od roku 1973 za výnimočný prínos v oblasti duchovného rozmeru života, či už formou osobného náhľadu, vedeckého objavu alebo praktickej činnosti. Medzi jej laureátov patria napríklad Matka Tereza, Chiara Lubichová, Billy Graham, Alexander Solženicyn, Stanley Jaki, Freeman Dyson, či Jonathan Sacks.

V roku 1994 sa laureátom Templetonovej ceny stal aj americký katolícky teológ slovenského pôvodu, Michael Novak.

Jordánsky kráľ Abdalláh II. počas prejavu na 52. medzinárodnej konferencii o bezpečnostnej politike v Mníchove 12. februára 2016. FOTO TASR/AP

Ján Duda pred 501 d

Evanjelium 13. nedele v cezročnom období (1. 7. 2018) je o tom, že Pán Ježiš vrátil zdravie žene, ktorá sa dotkla jeho odevu s vierou a nádejou, že ozdravie, ako aj o tom, že vrátil život dvanásťročnej Jairovej dcére (Mk 5,21-43). Evanjelium nastoľuje tému smrti. 

(1) Načo máme pomáhať inému človeku? Načo ho liečiť? Načo to všetko úsilie, aby bol človek slobodným? Veď raz aj tak zomrie. Takto sa pýta Vittorio Messori a dodáva: „Nie je to iba sprevádzanie vopred odsúdeného na popravisko?“ (V. Messori, Prečo verím. Život ako dôkaz viery). Ak život má zmysel, smrť nie je koniec.

(2) Okolo Ježiša nachádzame dostatok ľudskej biedy, mizérie a bolesti. Chodí a vyučuje takmer negramotné zástupy (elity ho skôr odmietajú a hádajú sa s ním), uzdravuje chorých, vyháňa diablov, sýti hladné zástupy. Načo to všetko robil? Ak by smrť bola definitívnym koncom človeka, nedávalo by to zmysel...

(3) „Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, nie pre smrť. Utvoril ho ako obraz svojej podstaty,“ odpovedá na našu zásadnú tému Kniha múdrosti (2,23: nedeľné prvé čítanie). A apoštol Pavol povzbudzuje k dobročinnej láske, lebo „Ježiš bol bohatý, ale stal sa pre nás chudobným“ – (2 Kor 8,9: nedeľné druhé čítanie).

Zrnko duchovnej múdrosti: pozemský život treba žiť zodpovedne, lebo budeme z neho vydávať počet Pánovi. Smrť nie je koniec, a preto nemožno žiť tak, akoby Boha nebolo.

Požehnaný Pánov deň prajem všetkým.

Ján Duda

 

Obrázok: Gabriel von Max – Vzkriesenie Jairovej dcéry (1881), www.wikiart.org

Imrich Gazda pred 502 d

Nečakané, nevídané, bezprecedentné. Takto zhodnotil gesto francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona počas stretnutia s pápežom Františkom taliansky vatikanista Andrea Tornielli.

Macron podľa Tornielliho neprehliadnuteľne porušil protokol tým, že položil svoju ruku na pápežovo rameno, pohladil ho a pobozkal na líce. Takto sa podľa skúseného vatikanistu lúčia dlhoroční priatelia, a nie vysokopostavení predstavitelia, ktorí sa vidia po prvýkrát.

Navyše, Macron nie je hlavou hocakého štátu, ale práve Francúzskej republiky s jej dôrazom na laïcité – striktné oddelenie svetskej a náboženskej sféry.

V ostrom kontraste s Macronovým gestom je epizódka spred niekoľkých dní. Keď istý chlapec na Macrona zakričal Manu, čo je hovorová zdrobnenina jeho krstného mena, tak sa naňho osopil s tým, že ho má oslovovať pán prezident.

Podľa francúzskych novinárov to však nie je po prvýkrát, čo Macron svoju náklonnosť prejavil nediplomatickým dotýkaním a potľapkávaním.

Či išlo len o využitie pozornosti kamier a fotoaparátov, spontánnu reakciu alebo o skutočné šavlovské obrátenie na ceste do Damasku, sa podľa Tornielliho ukáže už v blízkej budúcnosti.

Foto – TASR/AP

Ján Duda pred 503 d

Evanjelium prikázaného sviatku sv. apoštolov Petra a Pavla, ktorý tohto roku pripadá na piatok 29. 6. 2018, obsahuje text o tom, že Ježiš udelil úrad najvyššieho pastiera Cirkvi sv. Petrovi (evanjelium zo sviatku – Mt 16,13-19), ale aj text, ktorým Ježiš prisľúbil Petrovi úrad najvyššieho pastiera Cirkvi (evanjelium vigílie – Jn 21,15-19). 

Prísľub a udelenie úradu najvyššieho pastiera Cirkvi Petrovi a jeho nástupcom (rímskym biskupom) je v súlade s katolíckou tradíciou.

K téme uvediem dve krátke poznámky: prvá sa týka sv. Petra, druhá sv. Pavla.

(1) „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu...“

V katolíckej cirkevnej tradícii apoštol Peter a jeho nástupcovia sú viditeľným princípom jednoty cirkevných spoločenstiev roztrúsených po celom svete. Pre pápeža je to obrovská úloha, ktorá presahuje jeho ľudské sily a schopnosti. Preto by pápež mal niesť túto úlohu s pokorou a vo viere, že svoju úlohu môže plniť len v jednote s Kristom. Pre veriacich je to tiež úloha: od pápeža neslobodno utekať! Pre katolíkov jednota s pápežom je na tejto zemi vždy zásadným orientačným bodom.

(2) Apoštol Pavol tvrdí, že „evanjelium, ktoré som vám hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo som ho neprijal a nenaučil sa ho od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista“ (Gal 1,11). Poukazuje tu na zásadnú vec: biskupi, kňazi, diakoni ako učitelia viery nemôžu hlásať veriacim svoje názory, ale náuku Ježiša Krista, lebo iba vtedy ohlasujú Pánovo evanjelium!

Toľko námahy, osobného nasadenia i utrpenia, ale i osobného umu a vzdelania, ako nasadil do hlásania Pánovho evanjelia sv. Pavol, dokázal nasadiť málokto. Apoštol sv. Pavol ostane navždy pre všetkých hlásateľov evanjelia (najmä biskupov a kňazov) excelentným príkladom a výzvou pastoračného úsilia a námahy v prospech Božieho kráľovstva.

Zrnko duchovnej múdrosti: slávnosť sv. Petra a Pavla ruší piatok ako deň pokánia, a preto je možné požívať aj mäsité pokrmy. Nech plesá naše telo a jasá naša duša, že Pán daroval našej Cirkvi takých vzácnych mužov a nech nám takých posiela aj dnes.

Požehnaný sviatočný deň prajem všetkým.

Ján Duda

 

Obrázok: Sv. Peter a Pavol, katecheza.marianky.sk

Lukáš Obšitník pred 504 d

Sudca Najvyššieho súdu USA Anthony Kennedy dnes v liste prezidentovi Donaldovi Trumpovi oznámil, že k 31. júlu 2018 odchádza do dôchodku vo veku 81 rokov.

Kennedyho zvolil Kongres v roku 1988 síce na návrh prezidenta Ronalda Reagana, americké konzervatívne prostredie však mnohými svojimi rozhodnutiami sklamal. Medzi posledné patrí napr. to v prípade Obergefell vs. Hodges, v ktorom Najvyšší súd USA nariadil zavedenie homosexuálnych manželstiev pre všetky štáty USA v tesnom pomere sudcovských hlasov 5:4, pričom Kennedy hlasoval za a bol aj autorom hlavného stanoviska súdu. Jeho hlas bol často rozhodujúci v mnohých iných kontroverzných rozhodnutiach týkajúcich sa kultúrno-etických otázok.

Po odchode sudcu Kennedyho bude personálne zloženie na Najvyššom súde v počte štyria konzervatívni (N. Gorsuch, J. Roberts, C. Thomas, S. Alito) a štyria liberálni sudcovia (R. B. Ginsburg, S. Breyer, S. Sotomayor, E. Kagan). Trumpovi a republikánom sa tým po sudcovi Gorsuchovi, ktorý nedávno nahradil sudcu Scaliu, otvára možnosť zvolenia už druhého konzervatívneho nominanta. Po dlhom čase sa tak črtá šanca na to, že na Najvyššom súde budú mať väčšinu konzervatívni sudcovia, ktorí zvyknú ústavu interpretovať nie podľa súčasných politických trendov, ale v pôvodnom duchu, ako bola napísaná.

Foto: sudca Anthony Kennedy (wikimedia.org)

Lukáš Krivošík pred 505 d

V lete 2019 by do kín mal prísť životopisný film o bývalom prezidentovi USA Ronaldovi Reaganovi. Konzervatívneho štátnika v ňom stvárni herec Dennis Quaid. Informoval o tom web amerického časopisu National Review.

Tvorcovia filmu vychádzajú pri tvorbe scenára zo životopisných kníh o Ronaldovi Reaganovi, z rozhovorov s ľuďmi, ktorí niekdajšieho prezidenta poznali, a tiež z archívnych zložiek, ktoré na neho viedli FBI a KGB. Špionážny rozmer bude zrejme rámcovať aj životopisný film.

Začať sa má stretnutím nového lídra Ruska so starým agentom KGB (hrá ho John Voight), ktorý Reagana sledoval počas jeho politickej kariéry a bezvýsledne pred ním varoval svojich nadriadených. Ruský politik chce od agenta vedieť, ako sa Reaganovi podarilo poraziť Sovietsky zväz v Studenej vojne...

O bývalom americkom prezidentovi z rokov 1981 – 1989 už jeden hraný film vznikol. Snímka Reaganovci z roku 2003 však bola ostro kritizovaná za nepresnosť a snahu ukázať svoju ústrednú postavu v negatívnom svetle. Kritici v nej videli politickú agitku.

Naopak, nový film chce Ronalda Reagana vykresliť s rešpektom a ako mnohorozmernú osobnosť. Zaujímavosťou je, že 64-ročný Dennis Quaid, ktorý si zahrá dospelého Reagana, v roku 2010 stvárnil iného amerického prezidenta, Billa Clintona, v televíznej snímke Zvláštne vzťahy.

Dennis Quaid na snímke s bývalou manželkou Kimberly na premiére filmu Zvláštne vzťahy, v ktorom si pred ôsmimi rokmi zahral Billa Clintona. Vo filme, ktorý bude mať premiéru budúce leto, si zahrá pre zmenu Ronalda Reagana. FOTO: TASR/AP

Martin Hanus pred 506 d

„Čo sa deje s nemeckými Turkami?“ pýta sa liberálny denník Die Süddeutsche Zeitung – až dve tretiny tamojších Turkov totiž hlasovali v neďelu za zvolenie Erdogana v tureckých prezidentských voľbách. Erdogan tak získal v početnej tureckej komunite v Nemecku percentuálne viac hlasov než v samotnom Turecku, ako dodáva denník, ešte nikdy za neho nehlasovalo také vysoké percento nemeckých Turkov, navyše pri zvýšenej volebnej účasti.

Komentátor Die Süddeutsche Zeitung Matthias Drobinski píše, že to všetko by mohol byť dôvod na nemecký hnev, pretože tamojší Erdoganovi voliči si v Nemecku „užívajú a využívajú tie slobody, ktoré ich idol v Turecku likviduje“.  Na druhej strane platí podľa Drobinského aj to, že „väčšina Turkov, ktorí na nemeckej pôde hlasujú za Erdogana, sú v každodennom živote dobrými občanmi Bochumu, Berlína alebop Hamburgu, väčšinovo sympatizujú s SPD a nijako neodmietajú liberálnu demokraciu svojej nemeckej vlasti.“

Ich áno pre Erdogana je podľa Drobinskeho sčasti vzdorovitou demonštráciou inakosti v krajine, ktorá moslimov vníma čoraz väčšmi ako nositeľov nebezpečného náboženstva, akoby dnes chceli nemeckí Turci povedať: „Vy väčšina, vylezte mi na hrb!“

Lukáš Krivošík pred 506 d

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika zverejnil výsledky ďalšieho zo svojej série prieskumov o vnímaní socializmu zo strany verejnosti a o jej vnímaní úlohy štátu v ekonomike. Teraz Focus pre KI testoval mieru (ne)súhlasu s rôznymi výrokmi. Výsledky?

Najviac ľudia súhlasili s nasledujúcimi tvrdeniami o socializme:

„Ľudia si viac pomáhali, solidarizovali sa medzi sebou a boli si bližší.“ (celkovo až 81 %)

„Za socializmu sa žilo bezpečnejšie, násilná kriminalita bola nižšia.“ (79 %)

„Vďaka plánovanému hospodárstvu bol dostatok užitočnej práce pre všetkých, a preto neexistovala nezamestnanosť.“ (77 %)

Len v prípade troch tvrdení o socializme prevažuje nesúhlas nad súhlasom:

„Pred rokom 1989 existovala socialistická demokracia, voľby boli slobodné a demokratické.“ (celkový nesúhlas 52 %)

„Dovolenka pri mori bola dostupnejšia pre väčší počet ľudí ako dnes.“ (celkový nesúhlas 60 %)

„Bežný človek, ak chcel, mohol slobodne cestovať kamkoľvek do zahraničia.“ (celkový nesúhlas 71 %)

Prieskum tiež testoval mieru (ne)súhlasu s výrokmi o sociálnom štáte. Drvivá väčšina respondentov si podľa ich výsledkov nevie predstaviť, že by zdravotnícke alebo vzdelávacie služby poskytoval ktokoľvek iný ako štát.

Napríklad 71 % opýtaných tiež súhlasí s tvrdením, že „vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším“. Teda nie azda kvôli produktívnemu súkromnému sektoru či legislatívnemu prostrediu, ktoré povzbudzuje ľudí k podnikateľstvu, tvorivosti a vynachádzavosti.

Prieskum vznikol v rámci projektu KI „Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte“. V jeho rámci už boli zverejnené výsledky prieskumu o tom, koľko ľudí si myslí, že za socializmu sa žilo lepšie; výsledy prieskumu o tom, k akému typu ekonomického usporiadania sa Slováci prikláňajú; a tiež výsledky prieskumu o tom, koľko ľudí sa u nás hlási k ľavici, pravici a stredu.

Foto: Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. Obrázok je ilustračný. Zväčšený graf i údaje nájdete TU.

Ján Duda pred 508 d

Na 12. nedeľu v cezročnom období tohoto roku pripadá liturgická slávnosť narodenia sv. Jána Krstiteľa (24. 6. 2018). Evanjelium je o tom, že sa rodičom Zachariášovi a Alžbete narodil chlapček a rodičia mu dali meno Ján (Lk 1,57-66.80).

Obvykle nie je jednoduché podať správny duchovný výklad toho, prečo Boží Syn Ježiš potreboval človeka menom Ján, aby bol jeho predchodcom, aby „šiel pred ním“.

(1) Niektorí autori poslanie Jána vysvetľujú tým, že kresťanstvo je náboženstvom duchovného rastu a na túto úlohu je potrebný predchodca, ktorý prichádza vopred a skôr, vysvetľuje, pripravuje cestu, aby Pán nebol odmietnutý, ale prijatý (Messori, 120). Všetci proroci Izraela sú v podstate predchodcami Krista. 

Ani Cirkev nemá rýchlosť vo svojej DNA. Ale duchovný rast potrebuje čas i trpezlivosť... Napokon Písmo konštatuje: „A chlapec (Ján) rástol a mocnel na duchu“ (Lk 1,80).

(2) Ku kresťanskému duchovnému rastu patrí fakt, že je potrebné vo svojom vnútri vyhradiť Bohu určitý priestor a čas. Písmo tento priestor a čas nazýva obrazne: žiť na púšti (Lk 1,80). O duchovnom raste nemožno hovoriť, ak Boha a Božie veci vyhodíme úplne z našej duše, mysle i srdca. Alebo ak hmotné veci sa dostanú na absolútny piedestál nášho záujmu.

(3) A je tu ešte jeden aspekt: prišiel deň, keď (Ján) vystúpil pred Izrael a ohlásil, že Pán je už tu (Lk 1,80). Niektorí kresťania si myslia, že dar viery je ich súkromnou záležitosťou. Nie je to tak. Netvrdím, že je o tom potrebné vytrubovať do sveta. Ale raz musí prísť aj ten náš deň, keď sa prejavíme ako kresťania, hoci nemusí to byť radikálne.

Mladý liberálny ateistický a antiklerikálny lekár Agostino Gemelli sa jedného dňa stal františkánom, chodieval bosý v sandáloch, opásaný povrazom. Vittorio Messori nazval tento jeho počin, že „spadol z koňa“ ako Pavol z Tarzu (V. Messori, Prečo verím, s. 208). Dnes je „Gemelli“ známou špičkovou katolíckou nemocnicou v Ríme.

Zrnko duchovnej múdrosti: majme ochotu vykonať vážne životné rozhodnutie a stať sa Pánovým predchodcom.

Požehnanú nedeľu prajem všetkým.

Ján Duda

 

Foto: www.bibletimeprophecies.info

Lukáš Obšitník pred 509 d

V USA vo veku 68 rokov zomrel vplyvný konzervatívny publicista a intelektuál Charles Krauthammer. Za svoju prácu získal viacero ocenení vrátane Pulitzerovej ceny.

Od roku 1984 písal pravidelné týždenné komentáre pre denník Washington Post, prispieval aj do Weekly Standard, okrem iných ho pravidelne oslovovala aj televízia Fox News. Patril medzi najvýznamnejších amerických neokonzervatívcov. Odmlčal sa v auguste minulého roka, keď podstúpil operáciu rakovinového nádoru. Napriek viacerým komplikáciám sa najprv zdalo, že sa vylieči.

Pred dvoma týždňami však vo Washington Post uverejnil svoj posledný text, v ktorom oznámil, že sa mu rakovina napokon vrátila v agresívnej a rýchlo sa šíriacej podobe a že lekári mu odhadujú už iba zopár týždňov života. Tento svoj text využil aj na rozlúčku s verejnosťou, vyjadril v ňom hold lekárom a priateľom, ktorí sa o neho v posledných mesiacoch starali, a zakončil ho slovami:

„Ďakujem aj svojim kolegom, čitateľom a divákom, že mi umožnili urobiť si kariéru a dali mojej životnej práci význam. Verím, že hľadanie pravdy a správnych myšlienok pomocou poctivej diskusie a dôkladných argumentov je ušľachtilým úsilím. Som vďačný za to, že som mohol zohrať malú úlohu v diskusiách, ktoré pomohli usmerniť osud tohto výnimočného národa.

Opúšťam tento život bez žiaľu. Bol to nádherný život naplnený veľkými láskami a veľkou námahou, vďaka ktorým to stálo za to. Som smutný, že odchádzam, ale odchádzam s vedomím, že som prežil život tak, ako som zamýšľal.“

Ťažko si predstaviť ušľachtilejšiu formu rozlúčky. Krauthammer bol „nenáboženský žid“, s manželkou mal jedného syna. Requiescat in pace.

Foto: wjla.com