Občas si krátim chvíle čítaním statusov Ľuboša Blahu, fascinuje ma neskrotná facebooková energia tohto neskoro narodeného zväzáka. Jeho vyznania lásky k Marxovi, Castrovi či Che Guevarovi nás prenášajú desiatky rokov dozadu, jeho ideologické útoky na opozíciu a médiá zas pripomínajú úroveň Romana Hofbauera či Dušana Slobodníka z házedeesáckych 90. rokov. Iste, často je to viac smutnosmiešne než smiešne, keďže Ľuboš Blaha nie je len snaživým pešiakom Smeru, ale aj predsedom výboru NR SR pre európske záležitosti.

Dnes to však Blaha prehnal aj na svoje pomery, keď na svojom facebooku napísal: „Takže Kočner. Jeden z podozrivých údajne potvrdil, že objednávateľom vraždy Jana Kuciaka bol Kočner. A teraz pred nami stojí veľká otázka – ako je možné, že túto očividnú stopu celé mesiace médiá ignorovali? Kočner sa predsa Kuciakovi vyhrážal. Nepriamo, kvôli čomu nemohla konať polícia. Ale, preboha, povedzte mi, ako je možné, že médiá celé mesiace živili konšpiráciu o talianskej mafii a absolútne ignorovali tú najpravdepodobnejšiu verziu, že v tom má prsty Kočner. Prepáčte, ale toto je to najväčšie zlyhanie médií v dejinách Európy. (...) Otázka je teda len jedna – robili to zámerne? Alebo sú len takí hlúpi?“

Samozrejme, Blaha si vymýšľa, novinári hneď po vražde ukázali najskôr na Mariána Kočnera a bol to generálny prokurátor Čižnár, ktorý ho vylúčil spomedzi podozrivých, keďže prokuratúre bolo trápne, že vyhrážky Kočnera voči Kuciakovi z jesene 2017 nebrali vážne. A neboli to hlúpi novinári, ktorí živili akúsi konšpiráciu o talianskej mafii, bol to priamo Ján Kuciak, ktorý napísal svoj posledný text o talianskej mafii prepojenej na Blahov Smer a Ficov Úrad vlády – aj preto polícia celé mesiace pracovala s verziou talianskych objednávateľov vraždy ako jednou z najvážnejších.

Ale očividné fakty sú zbytočné, je jasné, že Blaha sa ako zvyčajne vtiera Ficovi a spol., lebo vie, kto bude zostavovať kandidátku Smeru do najbližších volieb. Preto čo najvernejšie napodobnňuje rétoriku svojho šéfa Fica, no kým Fico robí stranícku propagandu s istým formátom, Blaha ju robí najlepšie, ako on sám vie, teda ako zväzák.

Ivan Mikloš raz Blahovi v parlamente povedal, že je „vzácny, doslova krištáľovo čistý typ človeka, ktorý je vzdelaný za hranicu svojho intelektu“. Mikloš to povedal presne – a mierne.  

Na snímke Ľuboš Blaha a Robert Fico, foto TASR – Martin Baumann

Nedávna dohoda medzi Vatikánom a Čínou mala byť diplomatickým míľnikom. Namiesto toho je neustálym zdrojom kontroverzií. Jej zástancovia argumentujú tým, že pápežovi zostane pri výbere kandidátov episkopátu právo veta a že Komunistická strana Číny uzná rímskeho biskupa ako najvyššiu náboženskú autoritu katolíkov v krajine. Vatikán recipročne prizná čínskym komunistickým predstaviteľom právo spolurozhodovania v otázkach výberu biskupských kandidátov.

Aktuálne vydanie týždenníka Christ in der Gegenwart si všíma, že na otázku, ako to bude v praxi prebiehať, nedokázali dať uspokojivú odpoveď kompetentní z ani jednej zúčastnenej strany (za štátny sekretariát Vatikánu biskup Antoine Camilleri a za čínske ministerstvo zahraničných vecí Wang Chao). Podľa Porsona Chana z diecézy Hongkong zostane asi 30 biskupov verných Rímu a prenasledovaných režimom ponechaných vlastnému osudu.

Komunistické vedenie Vlasteneckého združenia čínskych katolíkov ich považuje za problematických a snaží sa zamedziť tomu, aby po dohode zostali vo svojich úradoch. Združenie už podľa v Hongkongu vychádzajúceho South China Morning Post vydalo vyhlásenie, že od dohody očakáva ďalšie počínštenie tamojšieho katolicizmu. 

Pozorovatelia (napríklad Michael Sainsbury z katolíckej agentúry UCA News) upozorňujú na skutočnosť, že z rétoriky Vatikánu sa akosi vytratil apel na náboženskú slobodu a že v komunistických väzniciach stále zostávajú kňazi a veriaci perzekvovaní pre vernosť Svätej stolici. Podľa Ulricha Deliusa z Gesselschaft für bedrohte Völker je víťazom rokovaní Čína, keďže z dohody nie sú známe konkrétne garancie náboženskej slobody so všetkým, čo k nej patrí. Známy kritik tohto postupu, hongkonský kardinál Jozef Zen Ze-kiun dokonca vyzval Pietra Parolina na odstúpenie z funkcie.

Z doterajšieho vzťahu čínskych marxistov ku katolicizmu je známe, že ho považujú za „západnú“ ideológiu. V kontexte kladenia dôrazu na slobodu jednotlivca je v spoločnosti so striktnou kolektívnou podriadenosťou katolicizmus pre čínskych súdruhov nebezpečný aj preto, lebo sa nad jeho štruktúrami ťažko nadobúda kontrola. Práve tento fakt je jedným z dôvodov, prečo v tamojšom nekompromisnom komunistickom modeli kapitalizmu a materializmu získava katolicizmus stále viac prívržencov. Doteraz sa toho kádre a funkcionári komunistickej strany obávali.    

Foto: National Catholic Register

Vraždu Kuciaka si mal údajne objednať Marián Kočner (na obr.), tvrdí to obvinený podnikateľ Zoltán A., správu priniesol včera denník N. Kočner nebol zatiaľ z objednania vraždy políciou obvinený, bol však premiestnený z Justičného paláca do väznice v Leopoldove.

Dag Daniš, komentátor Aktualít, napísal na túto tému obsiahly komentár, kde rozoberá motív a možnosti podnikateľa Kočnera, konštatuje, že Kočnerovi možno "preukázať, že mal aj dostatočný motív, aj dostatočné zdroje (hotovosť 50-tisíc eur plus pohľadávku 20-tisíc eur) na objednávku vraždy". Nateraz ale zostáva v platnosti, že z objednania vraždy je obvinená Alena Zs., ktorá udržiavala s Kočnerom blízky kontakt.

Dag Daniš pripomína dva investigatívne texty, kde Kuciak písal o podvodoch Mariána Kočnera, aj text na základe ktorého prokuratúra nariadila nové prešetreie Kočnerovej daňovej kauzy. Navyše, Kočner sa Kuciakovi priamo vyhrážal, o čom informoval aj verejnosť, pričom polícia vtedy nijako nekonala. 

Zdá sa byť zjavné, že zatknutie a domové prehliadky obvinených v kauze zavraždenia Kuciaka a jeho snúbenice, priniesli nové skutočnosti. Hoci z verejných vystúpení Roberta Fica sa dá usudzovať, že polícia upriamuje väčšiu pozornosť na stopy, ktoré nevedú k Talianom a Vadalovcom, ktorých možno priamo spojiť s Ficovým úradom vlády, ak by vývoj vyšetrovania smeroval ku Kočnerovi a obvinenie jedného z obvinených by sa potvrdilo, malo by to pre slovenský verejný život ešte devastačnejšie dôsledky. Svedčilo by to totiž o tom, že prostriedky našich domácich zločincov a podvodníkov zhrubli a v niečom nemilo prekonali úroveň mečiarovských 90. rokov. Kočner sám by od tohto obdobia a únosu Kováčovho syna opísal zvláštne podivný temný oblúk. 

Povedané inak, ak by za vraždou neboli Taliani, ako odkazuje bývalý premiér, a vraždili a vraždu by si objednávali Slováci, naša krajina by sa na politickej mape Európy mentálne a kultúrne sama prihlásila ku kontinentálnemu Juhu.

Stále však treba zachovať istú opatrnosť, zahraničná stopa nemusí viesť iba k Talianom, slovenský gang môže mať viac hláv, dôležité je, aby sme sa dočkali nielen presvedčivého vyšetrenia a obvinenia páchateľov, ale aj ich odsúdenia.

Foto: Jakub Kotian/TASR

Andrea Bocelli, nevidiaci taliansky spevák, má aj u nás svojich fanúšikov. Pred pár dňami zverejnil na YouTube svoj prvý duet so synom Matteom, anglo-taliansku pieseň, ktorá vyjadruje krásu puta otca a syna. Nezvyknem byť sentimentálny, ale keďže som na skladbu narazil krátko potom, ako som pár hodín strávil so svojím otcom, urobím výnimku. Netreba asi ani dodávať, že skladbe pridáva na čare taliančina Andreu Bocelliho aj niektoré rodinné fotografie so slepým otcom a jeho synom.

Videoklip s piesňou Fall On Me si možno pozrieť tu.

Keďže v týchto dňoch médiá riešia udalosti okolo zatknutia podozrivých z vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice, trochu zaniklo jedno malé a symbolické gesto. Premiér Peter Pellegrini, ako aj najsilnejšia opozičná strana SaS sa prihlásili k tomu, že ak by to bolo potrebné, Slovensko by prichýlilo sýrske siroty. Tie sú momentálne stiesnené v mizerných podmienkach v utečeneckých táboroch v Grécku, viac o strašných pomeroch v týchto táboroch si možno prečítať v čerstvej reportáži The New York Times.

Premiér Pellegrini najskôr cez víkend povedal, že Slovensko bude solidárne a na základe vlastných možností a kapacít bude ochotné prijať „zúbožené deti-siroty“ s tým, že by mohli byť umiestnené do detských domovov.   

SaS sa následne odvolala na „kresťanské a humanistické tradície, ktoré sú základom našej kultúry“, Slovensko má podľa Sulíkovej strany potenciál prichýliť niekoľko desiatok sýrskych detí, ktoré v občianskej vojne stratili oboch rodičov, a vytvoriť im náhradný domov.

A áno, ozvala sa aj SNS, ktorá to všetko v duchu odkazu Jána Slotu označila za komplot mimovládnych organizácií, mainstreamových médií a opozičnej SAS (hoci tému otvorila otázka moderátora RTVS na Pellegriniho), ktoré vraj všetko postavili „na nástrojoch brutálneho citového vydierania, ktorého cieľom je vyvolať v povedomí verejnosti naliehavý pocit morálnej povinnosti prijať na Slovensko takzvané ,sýrske siroty‘“.

Našťastie, nedankovsky reagovalo naše ministerstvo zahraničia, ktoré vyhlásilo, že by sme v rámci dočasného programu mohli prijať desať maloletých Sýrčanov. Samozrejme, ak má mať takéto humanitárne opatrenie nielen symbolickú hodnotu, ale aj praktický zmysel, musí byť premyslené, aby tu bolo sýrskym deťom naozaj lepšie.  

Lenže SNS si takúto otázku ani nepoloží, pre ňu je aj možný príchod niekoľkých sirôt príležitosťou na žmýkanie protimigrantskej emócie.

No Slovensko zvláda túto tému celkovo značne lepšie než Česi, kde udal cynický tón premiér Andrej Babiš dvomi vetami: „Prečo by sme ich prijímali? Máme siroty aj u nás, ktoré musíme pripraviť do života.“ Babišom vlastnené Lidové noviny – ešte pred naším Andrejom Dankom – písali o „citovom vydieraní“ a uverejnili rozhovor so šéfkou dovtedy celkom neznámej organizácie Medzinárodný detský kríž, ktorá ocenila Babišov postoj (a neskôr sa zistilo, že ten článok vznikol na Babišovom Úrade vlády).  

Foto TASR/AP 

Agentúra Focus zverejnila odhad toho, ako by dopadlo prvé kolo prezidentských volieb. Je to trochu zvláštny prieskum. Ako najsilnejší prezidentskí kandidáti z neho vychádzajú dvaja politici, ktorí zatiaľ svoj záujem kandidovať nepotvrdili. Respektíve, Miroslav Lajčák to viackrát odmietol a Andrej Danko o tom síce určite uvažuje, ale čaká práve na to, ako sa rozhodne Lajčák. 

Podpora zatiaľ najviditeľnejšieho prezidentského kandidáta Roberta Mistríka sa v prieskume pohybuje tesne pod desať percent a pomerne slušný zisk u voličov zaznamenali Štefan Harabin (9,1) a Marian Kotleba (8,7). Tesne okolo osem percent sa pohybuje aj Veronika Remišová, o ktorej sa však tiež zatiaľ nevie, či bude kandidovať.

Na výpovednejšie prieskumy si budeme musieť počkať do času, kým sa definitívne utrasie zoznam kandidátov. 

Foto: Focus

Medzi nominovanými na tohtoročnú Nobelovu cenu za mier sú aj koptskí kresťania z Egypta. Oznámila to ich charitatívna organizácia Coptic Orphans na sociálnej sieti s tým, že nomináciu si koptskí kresťania zaslúžili pre svoje „odmietanie pomsty za smrteľné útoky a pokračujúce prenasledovania svojej komunity zo strany teroristov a vlád v Egypte aj inde“.

Medzi 331 nominovanými je tento rok 216 osobností a 115 skupín. Meno držiteľa tohtoročnej nobelovky za mier vyhlásia v piatok.

„Podľa správy ľudskoprávnej neziskovky Open Doors čelia kresťania v Egypte bezprecedentnej miere perzekúcie. Minulý rok zavraždili v Egypte 128 kresťanov pre ich vieru a viac ako 200 vyhnali z domovov,“ píše organizácia Coptic Orphans vo svojom vyhlásení. „Napriek tomu koptskí kresťania trvalo odmietajú pomstu a naďalej spolunažívajú v pokoji s ostatnými.“

Kopti, tvoriaci odhadom desať percent egyptskej populácie, boli v posledných rokoch terčom viacerých brutálnych útokov.

Pred tromi rokmi popravili radikáli z Islamského štátu sťatím hlavy 21 egyptských koptov na líbyjskom pobreží. Neskôr viackrát bombardovali ich kostoly. Pri vlaňajšom bombovom útoku na hlavný chrám Koptskej pravoslávnej cirkvi, Katedrálu sv. Marka v Káhire, zahynulo 25 ľudí, o pár mesiacov neskôr, na Kvetnú nedeľu, si vyžiadali útoky na ďalšie dva chrámy spolu 46 obetí. O krátky čas prišiel zasa útok islamských teroristov na autobus prevážajúci koptských pútnikov, po ktorom ostalo 29 mŕtvych.

O motívoch masakrovania koptských kresťanov si môžete viac prečítať TU.

Foto: Egyptskí muži nariekajú nad úmrtím koptských kresťanov, ktorých zajali a zabili v Líbyi militanti organizácie Islamský štát (TASR/AP).

Rumunsko čaká budúci pondelok referendum o zmene ústavnej definície manželstva. Podľa nej by mal byť za manželstvo považovaný iba zväzok muža a ženy.

Konanie referenda odobril ešte v septembri rumunský senát. Za petíciu sa predtým podpísali približne tri milióny občanov, ktorí v nej požadovali novelu ústavy o zmene definície manželstva. V súčasnosti je v krajine definovaný iba ako zväzok medzi dvoma manželmi. Tamojší zákon homosexuálne manželstvá nepovoľuje.

Iba pred pár dňami vydal rumunský Ústavný súd verdikt, podľa ktorého by mali byť homosexuálnym párom priznané rovnaké práva a povinnosti na súkromný a rodinný život ako heterosexuálnym. Rozhodnutie tak ide v rozpore s cieľom budúcotýždňového plebiscitu.

Aby bolo referendum úspešné, musí sa na ňom zúčastniť aspoň tridsať percent rumunských voličov.

Foto: Flickr.com/Robert

„Ak sa Trump a brexit upevnia, vzdelaní mestskí liberáli prejdú do vnútorného exilu,“ varoval pred pár dňami britský publicista Simon Kuper. „Budú sa venovať zveľaďovaniu svojich strešných záhradiek, posielaniu detí do správnych škôl, naháňaniu sa za dokonalou kávou, prípadne sa zapoja do miestneho aktivizmu – povedzme za viac cyklotrás. Oddelia sa od populistických príbuzných vo vnútrozemí a postupne aj od zmyslu pre spoločnú národnosť...“

Kuperov článok vyšiel vo Financial Times. Predpovedá v ňom, že dlhodobý politický úspech pravicovo-populistickej vlny, ktorú pre neho symbolizuje Trump a brexit, vyženie sociálnych liberálov do akejsi mimopolitickej existencie.

Ten článok je pozoruhodný, lebo ešte pred dvomi rokmi videli v anglosaskom svete podobne čierne svoju budúcnosť kresťanskí konzervatívci. Zdalo sa im, že americké prezidentské voľby v novembri 2016 vyhrá s prehľadom Hillary Clintonová a ešte prehĺbi progresívno-ľavicové tendencie, ktoré sa zakorenili za Baracka Obamu.

Niektorí tradiční kresťania sa už-už pripravovali na presun do katakomb. Výrazom týchto pocitov bola aj kniha Roda Drehera Benediktova voľba, ktorú v slovenčine vydalo naše vydavateľstvo. Autor sa v nej venuje možnostiam ďalšej mimopolitickej existencie kresťanov, keď sa neprajná verejná sféra stane pre nich úplne neprístupnou v dôsledku víťazného postupu ľavicového liberalizmu.

Dnes sa zdá, že všetko je inak. No aj keby konzervatívec mohol Kuperov žalospev čítať s istým uspokojením, ba pobavením, v skutočnosti platí, že nie je všetkým dňom koniec. Už novembrové voľby do amerického Kongresu môžu priniesť iný vietor.

Či už ste sociálny liberál, alebo tradičný konzervatívec – politika a spoločenský vývoj často prinášajú nepredvídateľné náhle zvraty šťasteny a nikdy nič nie je definitívne vyhraté ani stratené. Pre žiadnu zo strán.

Po knižnom spracovaní od autorky Åsne Seierstadovej, ktorá v diele Jeden z nás priniesla podrobnú psychologickú sondu Andersa Breivika, ale aj príbehy jeho obetí a hĺbkovú analýzu nórskeho masakru, sa 22. júl 2011 dočkal tiež filmového spracovania. 

V kinách si môžeme momentálne pozrieť drámu od režiséra Erika Poppea s názvom Utøya, 22. júla. A dráma je to od začiatku do konca, zvlášť keď si uvedomujete, že tento brutálny teroristický útok sa skutočne stal len pred niekoľkými rokmi v jednej z najvyspelejších krajín Európy.

Dej filmu zobrazuje 72 minút hrôzy (toľko trvalo Breivikovo vražedné vyčíňanie na malom ostrove Utøya, neďaleko Osla) z perspektívy jednej z účastníčok tragédie, 18-ročnej ambicióznej dievčiny menom Kaja. Postavy sú fiktívne, no scenár vytvorili autori na základe reálnych svedectiev preživších. Žiaden hudobný podmaz, žiadne prifarbenia.

Film je natočený jednozáberovo, bez strihu, kamera celý čas sleduje udalosti z perspektívy hlavnej postavy, čo umocňuje jeho autentickosť. Dokážete si tak lepšie predstaviť chaos, v akom sa zo sekundy na sekundu ocitli účastníci letného tábora sociálnodemokratickej strany, strach, ktorý sa stupňuje s intenzitou a blízkosťou výstrelov, a neustále si kladiete tú zúfalú otázku, prečo tak dlho nik neprichádza na pomoc. Samotného Breivika zazrie divák vo filme len ako nejasnú vzdialenú siluetu muža prezlečeného za policajta. 

Utøya, 22. júla je silné dielo, na ktoré sa pozerá každou minútou ťažšie a možno práve to dokazuje, že splnilo svoj zámer.

Foto: Facebook