V dňoch 22. až 24. júna si Poliaci v Poznani pripomenú 1050. výročie vzniku prvého biskupstva na svojom území. Založené bolo v roku 968 z iniciatívy kniežaťa Meška I. a jeho manželky Doubravky, dcéry českého kniežaťa Boleslava I.

Poľský katolicizmus je za takmer tisíc rokov svojej existencie v súčasnosti najvitálnejší v Európe. Naši severní susedia sú známi tým, že za prácou hojne migrujú a v zahraničí budujú komunity so silnou národnou a katolíckou identitou, pričom v niektorých krajinách má toto ich účinkovanie vo vzťahu k domácim katolíckym cirkvám často misijný charakter.

Až okolo 2,5 milióna Poliakov, čo je asi 6 % z ich populácie, momentálne žije a pracuje mimo svojej vlasti. Najviac, približne jeden milión, pripadá na Veľkú Britániu a asi 600 000 na Nemecko. O duchovnú starostlivosť poľskej diaspóry sa po celom svete stará viac ako 2 000 kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier z domovskej krajiny.

Veľký počet Poliakov v zahraničí inicioval pastiersky list poľského episkopátu, určený poľským vysťahovaleckým spoločenstvám. Biskupi v liste oceňujú ich pozitívny prínos v posilňovaní katolíckej viery lokálnych cirkví a povzbudzujú ich k aktívnemu zapájaniu sa do života tamojších farností. Taktiež im pripomenuli, „aby sa od domácich kultúr a tradícií neizolovali, ale aby vyhľadávali živé a pravidelné kontakty s domácimi katolíkmi, ako aj s katolíkmi iných národností, ktorí žijú v ich miestnych spoločenstvách.“

Pozitívnym príkladom vplyvu poľských migrantov na rozvoj miestnej katolíckej cirkvi môže byť napríklad Nórsko, kde funguje až 34 poľských farností. Prostredníctvom ich aktivít, ktoré sú v nórskom jazyku otvorené aj lokálnemu obyvateľstvu, sa podarilo oživiť náboženský život na viacerých miestach krajiny. Výrazne k tomu prispel aj dvojjazyčný nórsko-poľský vestník Informator Katolicki.

Foto: Akcja Katolicka w Polsce

„Válek je skvelý dokument, ktorý sa oplatí vidieť,“ hovorí bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko v jednom zo svojich krátkych videopríhovorov, ktoré pravidelne uverejňuje na svojom facebookovom účte.

Haľko oceňuje, že sa autorom filmu podarilo zozbierať „veľmi hodnotný obrazový materiál aj mimoriadne cenné spomienky dobových svedkov“. Ich výpovede na pozadí celospoločenského diania komentujú „Válka verejného aj intímneho, Válka politického aj rodinného, Válka aj katolícky zbožného a potom aj stranícky fanatického, keď povie, že strana ho robí človekom“. 

Haľko víta aj zverejnenie doteraz neznámej Válkovej básne a filmu vyčíta len nedostatočné uchopenie jeho cirkevnej politiky, ktorá mu ako bývalému ministrovi kultúry patrila do agendy.

Dokumentárny film Válek je dielom režiséra Patrika Lančariča a scenáristu Maroša Šlapetu, má 131 minút a hovorí o živote bývalého komunistického ministra kultúry, významného básnika a jedného z najrozporuplnejších postáv moderných slovenských dejín.

Foto: Portrét ministra kultúry Slovenskej socialistickej republiky Miroslava Válka. Archív TASR, autor I. Dubovský, 18. februára 1969.

V Ríme sa dnes uskutočnila verejná prezentácia vybraných spisov Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. s názvom Oslobodiť slobodu – viera a politika v treťom tisícročí.

Na tejto publikácii sú okrem iného zaujímavé dve skutočnosti. V knihe sa okrem už publikovaných textov emeritného pápeža nachádza aj jeden, ktorý bol zverejnený po prvýkrát.

Druhou zaujímavosťou je predslov publikácie, ktorý napísal úradujúci pápež František. Jeho preklad priniesla česká redakcia Vatikánskeho rozhlasu.

Foto – TASR/AP

Až 42,6 percenta obyvateľov Slovenska sa domnieva, že ľuďom sa lepšie žilo pred rokom 1989 ako teraz. O tom, že lepšie sa žije v súčasnosti, je presvedčených 32,1 percenta ľudí. Vyplýva to z prieskumu agentúry FOCUS pre Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika.

Napriek prevahe tých, ktorým sa za socializmu žilo lepšie, nostalgia v spoločnosti klesá. V roku 2001 sa totiž uskutočnil podobný prieskum. Vtedy bolo skoro 62 percent Slovákov presvedčených, že pred rokom 1989 sa žilo lepšie. Len podľa necelých 13 percent bol život po roku 1989 lepší.

Takmer sa nezmenil podiel tých, ktorí si myslia, že sa približne rovnako žilo vtedy aj teraz. V roku 2001 i v súčasnosti je ich asi 16 percent.     

Výskum vznikol v rámci projektu KI „Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte“.

FOTO: Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. Obrázok je ilustračný. Zväčšený graf i údaje z neho nájdete TU.

Evanjelium prikázaného sviatku Nanebovstúpenia Pána (štvrtok 10. 5. 2018) jednoducho konštatuje, že „Ježiš bol vzatý do neba a zasadol po pravici Boha“ (Mk 16,15-20). K tomu len táto jedna poznámka.

Sväté písmo často vykladá Ježišovo vystúpenie do neba tak, že „zasadol po pravici Boha“. Robí tak evanjelista Marek (Mk 16,19), apoštol Pavol (Ef 1,20), sv. Štefan, keď ho kameňovali, videl „otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7,56). 

Je to nový spôsob Ježišovej prítomnosti s nami (Benedikt XVI., 273), Boh nebo pre nás vytvára skrze vzkriesenie a vyvýšenie Krista (W. Kasper), „slávime deň, v ktorom bola naša úbohá ľudská prirodzenosť vyzdvihnutá s Kristom až k trónu Boha Otca“ (sv. Lev Veľký), a sv. Augustín uvádza, že Ježiš je neustále prítomný určitým spôsobom medzi nami: „Neopustil nebo, keď prišiel na zem, a nevzdialil sa od nás, keď vystúpil do neba“ (v: Cantalamessa, 124).

Zrnko duchovnej múdrosti: asi by sme si mali dôsledne zapamätať, že kde je Ježiš, tam je nebo. Prečo hľadáme nebo inde?

Požehnaný sviatočný deň prajem všetkým.

Ján Duda

Foto: ikona Nanebovstúpenia Pána, https://grkatinacovce.webnode.sk

Je len pár mesiacov po tom, čo došlo k vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, čo všade vychádzali články o charaktere talianskej 'ndranghety, donedávna sa na námestiach v desiatkach miest konali desaťtisícové zhromaždenia pripomínajúce si pamiatku Jána a Martiny, len uplynulý víkend sa konal koncert na ich počesť, lebo im (pravdepodobne) mafia brutálne zrušila svadbu a vzala život.

Verejnoprávna (!) RTVS dnes v primetime vysiela Krstného otca, film nakrútený podľa románu Maria Puza, ktorý vykresľuje, ako sa z rodiny Corleonovcov po príchode do Ameriky po niekoľkých generáciách stane najmocnejšia mafiánska skupina v USA. Samozrejme, je to slávny a svojím spôsobom fascinújuci film, ale nech sa na to pozeráme akokoľvek, cez vykreslenie rodinných príbehov a vytvorenie spoluúčasti k motiváciám hlavných hrdinov toto dielo mafiu v podstate hlboko romantizuje. Naozaj je v rámci zvýšeného záujmu o témy mafie práve toto dobrý nápad pre verejnoprávnu televíziu, v čase, keď sme všetci stále AllForJan?

Generálny prokurátor Jaromír Čižnár dnes absolvoval asi najpozoruhodnejšiu tlačovku svojej prokurátorskej karíery: ostro kritizoval políciu a prokuratúru na východe Slovenska, teda štátne orgány, ktoré v minulosti zlyhali pri vyšetrovaní talianskej mafie alebo v tom, že dopustili podvody s agrodotáciami na úbohých východoslovenských farmároch. Čižnár hovoril doslova o tom, že „štát absolútne zlyháva“ a „je to naša hanba“, obvinil Pôdohospodársku platobnú agentúru, že všetko musela vedieť a roky sa tomu len prizerala, a podal si aj ministerku Gabrielu Matečnú, ktorá vraj na rozdiel od neho utiekla pred nespokojnými farmármi, a odkázal jej, nech si spraví poriadok vo svojom prehnitom rezorte.

Čižnár hovoril miestami tak, akoby bol členom poslaneckého klubu OĽaNO či redaktorom tých voči vláde najkritickejších novín.

Čo si máme o tom myslieť? Je faktom, že už dlhš čas sa v zákulisí povráva, že medzi Čižnárom a Ficom a spol. sa zhoršili vzťahy a generálny prokurátor sa emancipoval od politickej elity, ktorá ho silou-mocou pretlačila do funkcie. V tomto zmysle by sa dalo veriť, že jeho dnešný hnev nie je hraný, je výsledkom postupného precitnutia z pomerov a najmä šoku z dvojnásobnej vraždy. Podľa tejto optimistickej interpretácie Čižnár pochopil, že to zašlo priďaleko a on už nechce byť ako figúrka súčasťou skorumpovaného systému.

Lenže je tu aj menej optimistická interpretácia, že Čižnár sa na rozhorčeného šerifa, ktorý sa chystá narobiť poriadok a rozpútať peklo, iba hrá, lebo tak mu to káže doba aj povaha. Napokon, stačil pohľad na tlačovke, kde vedľa Čižnára sedel jeho námestník Peter Šufliarsky (dlhoročné stelesnenie stavu na prokuratúre), aby bolo jasné, že na generálnej prokuratúre sa pod Čižnárovým vedením podstata nezmenila, možno sa len viac kričí na chodbách. Čižnár síce spustil kanonádu proti ministerke SNS Matečnej, tá je však politicky príliš ľahkým terčom na to, aby na to musel naberať odvahu. Naopak, Kaliňák, ktorého zodpovednosť za neduhy je stonásobná, mal ako minister vnútra od Čižnára pokoj. 

Je fajn, že sa Čižnár hotuje upratať pár okresných prokurátorov na východnom Slovensku. Ale aby sme mu uverili, že jeho tlačovky nie sú v prvom rade ochotníckym divadlom, chce to na prokuratúre oveľa väčšie upratovanie. Na začiatok by celkom stačilo, keby šerif začal vo svojom bezprostrednom okolí.     

Na snímke generálny prokurátor SR Jaromír Čižnár počas tlačovej konferencie o výsledkoch preskúmania spisových materiálov súvisiacich s posledným článkom Jána Kuciaka v Bratislave  9. mája 2019. FOTO TASR – Marko Erd
 

Donald Trump včera oznámil, že USA odstupujú od jadrovej dohody s Iránom. Následne podpísal aj memorandum, ktorým sa obnovujú sankcie proti Iránu. EÚ aj samotný Irán na tento krok reagovali, že dohodu budú aj naďalej dodržiavať.

Toto Trumpovo rozhodnutie určite nie je dobrou správou. USA odstupuje od fungujúcej dohody, kedže aj opakované inšpekcie Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu potvrdili, že Irán svoje záväzky dodržiava. Krok USA môže tiež viesť k ďalšiemu rastu napätia v regióne a posilniť zástancov tvrdej línie v Teheráne, ktorí začali okamžite volať po obnovení jadrového programu. 

Foto: TASR/AP

Rád by som upozornil na pozoruhodný blog Eduarda Šebu, podnikateľa a vinára, ktorý patrí k živo diskutujúcemu okruhu okolo nadácie Asa, sám seba nazýva konzervatívnym socialistom. Na našej stránke bloguje už nejaký čas, rád jeho texty čítam, jeho posledný text je o prebiehajúcej politickej kríze a katastrofe, ktorá sa stala Smeru, a najmä zodpovednosti Roberta Fica.

Oplatí sa prečítať celý text, tu je niekoľko citátov, medzititulky sú moje:

Politickú krízu vyvolal Robert Fico

„Ak sa ale pozrieme politicky na vraždu pána Kuciaka, tak nám nemôže ujsť, že takéto hrozné činy nie sú ojedinelé, nevynímajúc z toho ani krajiny EÚ. Čo nás musí prekvapiť v tomto kontexte, je, že v žiadnej krajine takýto čin nebol spájaný s demisiou vlády. Iba na Slovensku vyvolal politickú krízu, a to neadekvátnou reakciou vlády a  najsilnejšej strany Smeru. Prispela k tomu neracionálna reakcia vlády a excitovaná obhajoba pána Kaliňáka zo strany bývalého premiéra, ktorej kadenciu by sme mohli akceptovať, iba ak by išlo o existenciu štátu či vládneho Smeru. Ťažko ju ale možno prijať pri obhajobe výsledkov ministerstva vnútra a najmä jeho personálneho zloženia. Toto je hlavná príčina, že  z tragickej vraždy dvoch mladých ľudí sa vytvorila politická kríza, ktorá otriasla Slovenskom.“ (...)

Veľké politické straty Smeru

„Úlohu, ktorú občania i prezident očakávali od nového ministra Druckera, t. j. uvoľniť policajného prezidenta, však novovymenovaný minister vnútra nedokázal zrealizovať z dôvodu jeho požiadavky uchovať si vlastnú integritu, pretože on na policajnom prezidentovi „nič zlého nenašiel“. Čo však ráno, v deň abdikácie pána Druckera nebolo možné, to bleskovo poobede vykonal premiér Pellegrini a k 1. 6. 2018 odvolal policajného prezidenta.

Smer prišiel tak nielen o perspektívneho ministra vnútra, ale aj o schopného ministra zdravotníctva. (...) Smeru sa napriek nebývalým protestom podarilo presadiť na ministerstve vnútra svoj program konsolidácie.  Mnohí si však pamätajú zo sedemdesiatych rokov, že dosiahnutie ideologickej a organizačnej jednoty spoločnosti, ktoré sa zabezpečovalo iba jedinou otázkou (aký je váš vzťah k vstupu spojeneckých vojsk?), nemá dnes veľkú nádej na úspech.

Ak máme zhodnotiť výsledky „bitky o MV“, musíme skonštatovať, že skončila pre Smer hotovou katastrofou. Smer stratil nielen svojho „najlepšieho ministra“, ale stratil aj svojho trojnásobného premiéra, perspektívneho ministra zdravotníctva a nakoniec i policajného prezidenta.“ (...)

Smer je nedemokratický ako OĽaNO

„Bilancia tohto zápasu v širšom časovom rámci, ktorej cenou bolo ukončenie pána Fica vo vláde, strata pozície pána Kaliňáka vo funkcii ministra vnútra, si nakoniec možno vyžiada aj poslednú obeť, a tou bude ukončenie života politickej strany Smer, ktorá trestuhodne zúžila svoj politický program na boj za udržanie kontroly nad ministerstvom vnútra...

Predseda Smeru pán Fico napriek tomu zhodnotil tento boj na poslednom sneme Smeru ako úspešný. Tieto straty sú podľa jeho názoru obeťou za zamedzenie politického chaosu a vydania tejto krajiny do rúk polobláznom. Ak sa však pozrieme na stranu Smer s jeho šesnásťtisícovou členskou základňou, tak musíme skonštatovať, že v porovnaní s hnutím Obyčajných ľudí, ktoré má iba 18 členov, nie je žiaden zásadný rozdiel.

Ba dokonca, podľa toho, ako bol pripravený posledný snem Smeru v Častej papierničke, kde nikto nevedel, čo bude predmetom jeho rokovania, mohli by sme s nemalým nadsadením povedať, že v hnutí OĽANO (18 členov) sa podieľa viac ľudí na rozhodovaní ako v Smere. (...) Zdá sa, že v kreovaní nového predstavenstva Smeru skôr šlo o posilnenie či odmenenie najväčších bojovníkov z vojny o „ministerstvo vnútra“ (Fico, Kaliňák, Saková, Pellegrini, Glváč, Stromček, Číž).

Vznikol tak orgán, ktorý by sme pri troche škodoradostnosti mohli označiť ako Výbor neúspešných (pán Fico neúspešný prezidentský kandidát, pán Kaliňák abdikovaný minister, páni Blanár a Raši, neúspešní župani z posledných volieb).“

Stranu nemožno riadiť ako štát

„Zdá sa, že posledný snem pokračuje v nebezpečnej línii v hľadaní zodpovednosti mimo seba a v snahe uzatvárať sa a ignorovať názory členskej základne i občanov SR.

Podľa môjho názoru je to výsledok snahy riadiť stranu ako štát, čo bolo zrejme výsledkom dlhoročného spojenia funkcie predsedu strany s funkciou premiéra, kde hlavnou úlohou strany bolo iba neustále napádanie opozície.

Strana nemôže byť iba pomocníkom vlády pri likvidácii jej politických oponentov, nemôže byť iba nejakým dvojnásobným vrhačom kameňov na všetkých, ktorí s ňou nesúhlasia. Rovnako jej úlohu nemožno zredukovať iba na mobilizáciu stúpencov počas volieb.

Strana má svoje vlastné programové a personálne úlohy a z toho vyplývajúcu povinnosť vysvetľovať svoju politiku, analyzovať svoje problémy a slabiny, ktoré sú badateľné v jej upadajúcej pozícii. Strana je tu nato, aby kriticky posúdila doterajšie prístupy a kvality svojich nominantov a poučila sa z vlastným chýb.“

Komentár pána Šeba je tak trochu zúfalým pokusom o záchranu strany diskusiou. Zúfalý preto, že tuším, aké bude mať dôsledky. Celý text si možno prečítať tu.

Foto: Martin Baumann/TASR

Hlavnou témou evanjelia šiestej veľkonočnej nedele (6. 5. 2018) je láska (Jn 15,9-17). Je láska, o ktorej hovorí Ježiš, v niečom iná, než je bežná ľudská láska? 

(1) Hlavná predstaviteľka Verdiho opery „La Traviata“ spieva: „Miluj ma, lebo ja milujem teba.“ Zdá sa, že je to niečo recipročné a postavené na báze spravodlivosti (= dávam, aby som dostal; milujem, aby som bol milovaný). Mám rád tých, ktorí majú radi mňa, a nemám rád tých, ktorí nemajú radi mňa. Možno by sme takúto lásku mohli nazvať v istom zmysle „láskou ľudskou, uzavretou v nejakom začarovanom kruhu“. Niektorí autori nazývajú takúto lásku „egoizmom milovaných“ (Cantalamessa, 119).

(2) Ježiš v nedeľnom evanjeliu hovorí o troch rovinách lásky: prvou rovinou je láska Boha Otca k svojmu Synovi, druhou rovinou je láska Syna k ľuďom (= ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás). Treťou rovinou je láska ľudí medzi sebou (= aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás). Tieto tri roviny tvoria jeden celok.

Sv. Augustín to nazval takto: „Je šťastný, kto miluje teba, Pane; a miluje svojho priateľa v tebe a svojho nepriateľa pre teba“ (s. 249).

Sv. Ambróz sa modlil k Bohu takto: „Prosím ťa, Pane, neoddeľ ma po smrti od tých, ktorých som miloval tu na zemi“ (s. 250).

(3) Prameňom lásky, o ktorej hovorí Ježiš, je Boh. To on roztína (nezriedka egoistický?) rámec ľudskej lásky. Eucharistia (= Kristus) a slávenie eucharistickej obety vytvára a živí spoločenstvo lásky Boha a ľudí, i ľudí navzájom. Preto sv. Ján Zlatoústy povedal: „Ubi charitas, ibi festivitas“ (= kde je dobročinná láska, tam je slávnosť, sviatočnosť) (s. 246). Preto Cantalamessa tvrdí, že „milovať neznamená dívať sa na seba navzájom, ale dívať sa jedným smerom: dopredu, k Bohu“ (s. 120).

Zrnko múdrosti: láska (= charitas) znamená dívať sa smerom k Bohu. A modlime sa so sv. Ambrózom, aby nás Boh po smrti neoddelil od tých, ktorých tu na zemi sme milovali a milujeme.

Požehnanú veľkonočnú nedeľu prajem všetkým.

Ján Duda

Foto: http://mikiartim.eu