Rád by som upozornil na pozoruhodný blog Eduarda Šebu, podnikateľa a vinára, ktorý patrí k živo diskutujúcemu okruhu okolo nadácie Asa, sám seba nazýva konzervatívnym socialistom. Na našej stránke bloguje už nejaký čas, rád jeho texty čítam, jeho posledný text je o prebiehajúcej politickej kríze a katastrofe, ktorá sa stala Smeru, a najmä zodpovednosti Roberta Fica.
Oplatí sa prečítať celý text, tu je niekoľko citátov, medzititulky sú moje:
Politickú krízu vyvolal Robert Fico
„Ak sa ale pozrieme politicky na vraždu pána Kuciaka, tak nám nemôže ujsť, že takéto hrozné činy nie sú ojedinelé, nevynímajúc z toho ani krajiny EÚ. Čo nás musí prekvapiť v tomto kontexte, je, že v žiadnej krajine takýto čin nebol spájaný s demisiou vlády. Iba na Slovensku vyvolal politickú krízu, a to neadekvátnou reakciou vlády a najsilnejšej strany Smeru. Prispela k tomu neracionálna reakcia vlády a excitovaná obhajoba pána Kaliňáka zo strany bývalého premiéra, ktorej kadenciu by sme mohli akceptovať, iba ak by išlo o existenciu štátu či vládneho Smeru. Ťažko ju ale možno prijať pri obhajobe výsledkov ministerstva vnútra a najmä jeho personálneho zloženia. Toto je hlavná príčina, že z tragickej vraždy dvoch mladých ľudí sa vytvorila politická kríza, ktorá otriasla Slovenskom.“ (...)
Veľké politické straty Smeru
„Úlohu, ktorú občania i prezident očakávali od nového ministra Druckera, t. j. uvoľniť policajného prezidenta, však novovymenovaný minister vnútra nedokázal zrealizovať z dôvodu jeho požiadavky uchovať si vlastnú integritu, pretože on na policajnom prezidentovi „nič zlého nenašiel“. Čo však ráno, v deň abdikácie pána Druckera nebolo možné, to bleskovo poobede vykonal premiér Pellegrini a k 1. 6. 2018 odvolal policajného prezidenta.
Smer prišiel tak nielen o perspektívneho ministra vnútra, ale aj o schopného ministra zdravotníctva. (...) Smeru sa napriek nebývalým protestom podarilo presadiť na ministerstve vnútra svoj program konsolidácie. Mnohí si však pamätajú zo sedemdesiatych rokov, že dosiahnutie ideologickej a organizačnej jednoty spoločnosti, ktoré sa zabezpečovalo iba jedinou otázkou (aký je váš vzťah k vstupu spojeneckých vojsk?), nemá dnes veľkú nádej na úspech.
Ak máme zhodnotiť výsledky „bitky o MV“, musíme skonštatovať, že skončila pre Smer hotovou katastrofou. Smer stratil nielen svojho „najlepšieho ministra“, ale stratil aj svojho trojnásobného premiéra, perspektívneho ministra zdravotníctva a nakoniec i policajného prezidenta.“ (...)
Smer je nedemokratický ako OĽaNO
„Bilancia tohto zápasu v širšom časovom rámci, ktorej cenou bolo ukončenie pána Fica vo vláde, strata pozície pána Kaliňáka vo funkcii ministra vnútra, si nakoniec možno vyžiada aj poslednú obeť, a tou bude ukončenie života politickej strany Smer, ktorá trestuhodne zúžila svoj politický program na boj za udržanie kontroly nad ministerstvom vnútra...
Predseda Smeru pán Fico napriek tomu zhodnotil tento boj na poslednom sneme Smeru ako úspešný. Tieto straty sú podľa jeho názoru obeťou za zamedzenie politického chaosu a vydania tejto krajiny do rúk polobláznom. Ak sa však pozrieme na stranu Smer s jeho šesnásťtisícovou členskou základňou, tak musíme skonštatovať, že v porovnaní s hnutím Obyčajných ľudí, ktoré má iba 18 členov, nie je žiaden zásadný rozdiel.
Ba dokonca, podľa toho, ako bol pripravený posledný snem Smeru v Častej papierničke, kde nikto nevedel, čo bude predmetom jeho rokovania, mohli by sme s nemalým nadsadením povedať, že v hnutí OĽANO (18 členov) sa podieľa viac ľudí na rozhodovaní ako v Smere. (...) Zdá sa, že v kreovaní nového predstavenstva Smeru skôr šlo o posilnenie či odmenenie najväčších bojovníkov z vojny o „ministerstvo vnútra“ (Fico, Kaliňák, Saková, Pellegrini, Glváč, Stromček, Číž).
Vznikol tak orgán, ktorý by sme pri troche škodoradostnosti mohli označiť ako Výbor neúspešných (pán Fico neúspešný prezidentský kandidát, pán Kaliňák abdikovaný minister, páni Blanár a Raši, neúspešní župani z posledných volieb).“
Stranu nemožno riadiť ako štát
„Zdá sa, že posledný snem pokračuje v nebezpečnej línii v hľadaní zodpovednosti mimo seba a v snahe uzatvárať sa a ignorovať názory členskej základne i občanov SR.
Podľa môjho názoru je to výsledok snahy riadiť stranu ako štát, čo bolo zrejme výsledkom dlhoročného spojenia funkcie predsedu strany s funkciou premiéra, kde hlavnou úlohou strany bolo iba neustále napádanie opozície.
Strana nemôže byť iba pomocníkom vlády pri likvidácii jej politických oponentov, nemôže byť iba nejakým dvojnásobným vrhačom kameňov na všetkých, ktorí s ňou nesúhlasia. Rovnako jej úlohu nemožno zredukovať iba na mobilizáciu stúpencov počas volieb.
Strana má svoje vlastné programové a personálne úlohy a z toho vyplývajúcu povinnosť vysvetľovať svoju politiku, analyzovať svoje problémy a slabiny, ktoré sú badateľné v jej upadajúcej pozícii. Strana je tu nato, aby kriticky posúdila doterajšie prístupy a kvality svojich nominantov a poučila sa z vlastným chýb.“
Komentár pána Šeba je tak trochu zúfalým pokusom o záchranu strany diskusiou. Zúfalý preto, že tuším, aké bude mať dôsledky. Celý text si možno prečítať tu.
Foto: Martin Baumann/TASR