Štvrtkovú debatu republikánskych prezidentských kandidátov vyhral Donald Trump, píše komentátor National Review David French. Podľa neho Trump presvedčivo vyvrátil komentáre, ktoré predpovedali, ako sa svojimi výrokmi sám zničí a voliči prejdú k „uhladenejším kandidátom“. Podľa Frencha sa stal opak. Trumpa za víťaza označili aj ABC News, pričom doplnili, že to bola doteraz najtvrdšia debata.

Na začiatku sa kandidáti sporili o tom, či narodenie Teda Cruza v Kanade ho môže diskvalifikovať z výkonu funkcie prezidenta, pričom túto námietku Cruz podľa Frencha „vyvrátil tak ľahko a tak prirodzene, že som si myslel, že to bude Cruzova noc“. No potom prišlo na Cruzovu námietku voči Trumpovi, teda či rodák z liberálneho New Yorku vôbec môže zmeniť pomery vo Washingtone. Na čo Trump odpovedal, že z USA nie je možné vyškrtnúť akúkoľvek časť a pripomenul útoky z 11. septembra 2001, keď „celá Amerika bola New York“, na čo aj Cruz zatlieskal.

Celkovo Trump podľa Frencha v ničom svojich fanúšikov neodradil, skôr našiel ďalších a presvedčil, že je schopný konfrontovať aj Clintonovú. Cruz bol podľa neho druhý, dobre kombinuje svoje znalosti a humor a najlepšie vie zatlačiť na Trumpa. Tretí bol Marco Rubio. 

Zaujímavé bolo, že Trump si s Cruzom počas výmeny názorov navzájom ponúkli funkciu viceprezidenta v prípade, že vyhrajú. Záznam celej debaty sa dá pozrieť tu.

Možno si to v záplave udalostí nestíhame ani úplne uvedomiť, ale jedným zo silných signálov toho, že vývoj v Európe ide zvlášnym smerom, je aj to, keď sedemdesiat rokov od holokaustu sa Židia na našom kontinente musia opäť skrývať a utekať z neho.

Minulý rok emigrovalo zo západnej Európy do Izraela takmer desaťtisíc Židov. Veľká časť z nich odišla z Francúzska, kde žije jedna z najväčších židovských komunít na svete, ktorá sa však po viacerých antisemitských útokoch prestáva v tejto krajine cítiť bezpečne. Po nedávnom útoku na židovského učiteľa v Marseille dokonca židovské autority vyzvali veriacich mužov, aby kvôli bezpečnosti prestali nosiť na hlave jarmulku. 

Foto: TASR/AP

David Brooks v článku o Cruzovi úmyselne prekrútil skutkový stav právnej veci Michaela Haleyho, napísal komentátor Wall Street Journal James Taranto. Haley totiž neukradol iba kalkulačku, ale predtým spáchal dva ďalšie zločiny. Keďže v Texase platí zásada „trikrát a dosť“, obžalovaný sa po treťom prečine posudzuje prísnejšie. 

Cruz potom nechal komplikáciu v prípade týkajúcu sa načasovania deliktov vyriešiť Najvyšší súd. V ňom ako texaský prokurátor zastupoval svoj štát, respektíve ako to spomenul Rob Garver, urobil tak podľa nariadenia nadriadeného generálneho prokurátora. Ako napísal Jay Richards, Brooks pokojne môže mať výčitky k zásade „trikrát a dosť“, no potom by mal kritizovať texaské zákonodarstvo, nie Cruza. Navyše, rozhodujúcim orgánom bol Najvyšší súd a ten vtedy potvrdil Cruzovo stanovisko v pomere hlasov 6:3 aj s podporou niektorých liberálnych sudcov nominovaných Billom Clintonom.

Na Brooksov článok vyšlo viacero rozhorčených reakcií. Pre web Conservative Review napísal Jeffrey Lord, bývalý člen administratívy Ronalda Reagana, že Brooksov útok na Cruza je „hanebný“. Lord okrem iného odmietol obvinenie Cruza z „brutality“ a čuduje sa, ako môže „konzervatívny stĺpčekár“ vytýkať Cruzovi napr. snahu zastaviť financovanie Planned Parenthood.

Lord Brooksov článok prirovnal k útoku liberálneho senátora Edwarda Kennedyho na rešpektovaného konzervatívca Roberta Borka, ktorého Reagan svojho času vymenoval za sudcu Najvyššieho súdu. Kennedy vtedy odsúdil Borka z „fanatizmu“ a podobných vlastností, teda pre typické emocionálne stereotypy, aké majú „progresivisti“ voči konzervatívcom. „Atak bol taký nečestný, aký bol hanebný.“ Podobne podľa Lorda urobil teraz Brooks. Lord to vysvetľuje tým, že Cruz podobne ako Trump predstavuje ohrozenie pre zavedený establišment.

Včera večer začala Česká televízia vysielať politický seriál Dom z kariet, ktorý ukazuje cynickú povahu americkej washingtonskej politiky. Prvá séria tohto slávneho seriálu je niekoľko rokov stará, napriek tomu som bol plný očakávaní. Hoci niektorí kolegovia sa na mne láskavo smejú, keďže oni prvú aj druhú sériu už dávno videli, predsa len som sklamaný. Zápletky boli až príliš očakávateľné, machiavelizmus neprekvapivý. 

Dám ešte Kevinovi Spaceymu a jeho šarmantnej televíznej manželke šancu, ale skôr kvôli kostýmom než deju.

Ak by si ale niekto chcel prečítať skvelú knihu o tom, aká kríza lomcuje politickým Washingtonom, odporúčal by som skvele napísanú This Town od Marka Leibovicha. Na knihu tohto redaktora New York Times Magazine pred časom upozornil Fareed Zakaria a je to naozaj strhujúce čítanie.

Iracký Kurdistan má problém. Klesajúce ceny ropy, ktoré tvoria hlavný príjem tohto kvázi-štátu totiž spôsobujú výpadok príjmov, ktorý Kurdistan nedokáže nahradiť. Momentálne má Kurdistan dlh už vo výške 18 miliárd dolárov. Problém je zvyšujúca sa nezamestnanosť aj neschopnosť vyplácať mzdy civilným zamestnancom, píše editoriál dnešných New York Times.

Medzi irackým Kurdistanom a centrálnou vládou v Iraku boli dlhodobé rozpory, Kurdi neodvádzali časť príjmov z ropy do Bagdadu, keďže – ako tvrdili – tamojšia vláda sa nestarala o ich potreby, výsledkom bola legalizácia statusu quo, takže od roku 2014 Bagdad nefinancuje Erbil a kurdský Erbil zase funguje „za svoje“. Američania sa snažia Iraku aj Kurdom pomôcť s pôžičkami z Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, ktorá už Bagdadu požičala 1,7 miliardy dolárov, ale dostať sa k týmto zdrojom môže byť pre Kurdov trochu problém. 

Dôsledky sú závažné: Kurdi sú jedinou bojaschopnou a svojimi záujmami prozápadnou jednotkou v konflikte, ich oslabenie preto môže pomôcť všetkým, ktorých záujmy sú viac či menej v rozpore s naším pohľadom na konflikt s ISIS aj sunitsko-šíitskou regionálnou vojnou.

Kolínska noc násilia zmenila v Nemecku atmosféru a Merkelovej CDU pritvrdzuje rétoriku voči veľkej časti utečencov. Generálny sekretár CDU Peter Tauber sa vyjadril, že Nemecko musí dramatickým spôsobom zefektívniť deportácie utečencov, ktorí sa dostali v posledných mesiacoch a rokoch do Nemecka, pričom im bola zamietnutá žiadosť o azyl. Podľa Taubera by mali spolkové krajiny výrazne zvýšiť počet takýchto deportácií, spolu by vraj malo ísť o tisíc odsunutých ľudí denne (!).

K tomu moja poznámka: Ťažko si predstaviť, že Tauber mohol takéto vážne stanovisko vyjadriť bez vedomia kancelárky a líderky CDU Angely Merkelovej. V minulom roku Nemecko deportovalo asi 20-tisíc neúspešných žiadateľov o azyl, pokiaľ by sa teda mali naplniť Tauberove slová, musel by počet deportovaných v tomto roku vzrásť zhruba o 18-násobok. Netuším, ako by to v takomto tempe mohli Nemci zvládnuť (deportuje sa lietadlami, pričom neúspešní uchádzači sa vedia deportáciám vyhnúť tým, že v deň príchodu policajnej eskorty jednoducho zmiznú, navyše násilným odsunom účinne bránia aj treťosektoroví aktivisti). Ak by aj Nemci dákym byrokratickým zázrakom takéto masívne deportácie zvládli, razom by sa pripravili o doterajší imidž európskej morálnej veľmoci (v priebehu roka by museli deportovať státisíce zúfalých ľudí, z ktorých mnohí prišli do Merkelovej krajiny v odôvodnenej viere, že ich tam čaká otvorená náruč).

Tauberove slová najmä ukazujú na bezradnosť v Merkelovej tábore. A potvrdzujú, že nemecká utečenecká politika, ktorá odmietala ochranu hraníc a kontrolu prichádzajúcich ľudí, nebola v skutočnosti humanizmom, ale naivizmom. 

SLOVAK FASHION COUNCIL, o. z., si stanovil za cieľ zozbierať čo najviac nosičov pre bábätká a malé deti a pomôcť tak putujúcim rodinám utečencov. Matky a otcovia nosia svoje deti v náručí tisícky kilometrov a práve nosiče sú pre nich v tejto chvíli veľkou pomocou. Spôsobov, ako sa do tejto akcie zapojiť, je viacero: ušiť vlastný nosič, darovať svoj starý nepotrebný nosič alebo zorganizovať šitie nosičov vo svojom okolí (v materskom centre a pod.). Viac o tejto výzve sa možno dočítať na stránke domovnamame.sk.

Bratislavský arcibiskup Zvolenský sa v novoročnej trochu nepovšimnutej kázni venoval utečencom a potrebe im pomôcť. Zdá sa, že z jeho slov vyplýva, že cirkev chce v tejto téme zvýšiť úsilie, čo je len dobré.

Arcibiskup Zvolenký o. i. povedal aj toto:

„Pán biskup Viliam Judák pozval do svojej diecézy 149 irackých kresťanov. V posolstve, ktoré adresoval svojim veriacim pred Vianocami, prosil, aby sa na tých miestach, na ktorých žijú, stali hlasom v prospech nespravodlivo prenasledovaných. Pridajme sa k tomuto hlasu. Aby sme sa ich zastali tam, kde žijeme a pracujeme, aby sme sa za nich prihovárali u ľudí aj u Pána Boha, prosili za nich v modlitbách.

Prítomnosť prenasledovaných kresťanov môže byť pre nás duchovne veľmi obohacujúca. Nielen preto, že sa pri nich snažíme napĺňať slová Svätého písma, ktoré nás pobáda konať skutky milosrdenstva: hladných kŕmiť, smädným dať piť, pocestných sa ujať, chorých navštíviť atď. Ale aj preto, že táto naša blízkosť nespravodlivo prenasledovaným robí náš zážitok viery konkrétnejším, hlbším, autentickejším. Ak možno zápasíme s problémom, ako si vieru zachovať, prípadne odovzdať nasledujúcim generáciám, myslím, že práve utečenecká kríza je pre nás nielen skúškou, ale aj príležitosťou.

Zaujali ma slová jedného z dobrovoľníkov, mladého muža, otca rodiny, ktorý keď začal irackým kresťanom pomáhať, zo začiatku možno len „pre pokoj v rodine”, aby vyhovel svojej manželke, zrazu si uvedomil, že ak tým ľuďom chce naozaj pomôcť, potrebuje sa modliť, musí prestať hrešiť a nadávať a nemôže žiť vieru len povrchným spôsobom. Rozprával mi o tom, ako zrazu zistil, že nemôže žiť v nesúlade s tým, čo učí Sväté písmo a katechizmus, keď sa zapája do diela, ktoré je nielen fyzicky, ale predovšetkým duchovne náročné.

Nesústreďme sa len na obavy, vezmime novú situáciu ako príležitosť a využime ju pre dobro – naše vlastné i tých, ktorí potrebujú pomoc. Keď na nich pozeráme, môžeme si uvedomiť jednu vec, ktorá azda viacerým z nás uniká: ich túžby sú veľmi jednoduché. Nemajú prehnané ambície. Sú radi, že môžu byť s rodinou a dostať skromnú šancu na nový život. Nesústreďujú sa na seba. Upriamujú pozornosť na svoje deti, pre ktoré dúfajú v lepšiu budúcnosť. Mnohých vecí, ktoré my pokladáme priam za nevyhnutné, sa dokázali zriecť. S vierou upierajú pohľad na Boha. Na betleheme v utečeneckom tábore, z ktorého k nám prišli, mohli sme to vidieť na fotografii z tábora, na betleheme bolo napísané: „Náš domov je tam, kde je Ježiš.” („Our home is where Jesus is”)."

Nemecko práve sleduje fajčiarsky proces, akých asi ešte veľa nebolo. Hlavným hrdinom je 77-ročný dôchodca Friedhelm Adolfs z Düsseldorfu, tuhý fajčiar, ktorého chce prenajímateľka pomocou súdov prinútiť k odchodu z bytu, v ktorom býva 40 rokov. Na súde vypovedali aj ďalší nájomníci, ktorí pociťovali zápach cigaretového dymu v činžiaku ako odporný. Príbuzní síce Adolfsa hájili, že svoj byt vždy vetrá, prvostupňový súd však rozhodol, že ho musí vypratať. Adolfs sa odvolal, odvolací súd však tento rozsudok zrušil a vrátil späť, takže sa ďalej čaká.

Ešteže sa vyústenia tohoto súdneho sporu nedožil legendárny kancelár Helmut Schmidt (na obrázku), ktorému antifajčiarska kultúra ako jedinému Nemcovi až do jeho nedávnej smrti (zomrel v minulom novembri vo veku 96 rokov) tolerovala aj také zločiny ako fajčenie priamo v televíznom štúdiu. Lebo ako tvrdil: „Človek potrebuje vôľu. A cigarety.“

V preplnenom kostole Blumentál v Bratislave práve prebieha posledná rozlúčka s Antonom Srholcom. Svätú omšu celebruje provinciál saleziánov Jozef Ižold, koncelebrantom je bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko, medzi prítomnými je aj prezident Andrej Kiska. Vo svojej kázni Ján Sucháň označil zosnulého za „kráľa múdrosti a svetla“, ktorý sa stal pre spoločnosť prorockou výzvou. Kriticky poznamenal, že po roku 1989 „pre Antónia už miesto v cirkvi nebolo“. V závere príhovoru Sucháň predniesol báseň K Pamiatke zosnulých od Srholcovho obľúbenca Milana Rúfusa. „Budeme vyvolaní po mene a bude nás tam veľa. Poodkladáme krídla zlomené ku nohám Stvoriteľa.“

Foto – TASR/Martin Baumann