V Stredozemnom mori stúpa počet utečencov plaviacich sa z Turecka na grécky ostrov Lesbos, hovorí priamo z ostrova český reportér Jan Šibík. Oproti stavu spred jeden a pol mesiaca „jezdí daleko větší počet člunů a daleko větší počet národností. Jezdí takové národnosti jako Iránci, Iráčani, lidi z Pákistánu, z Bangladéše, samozřejmě plno Afgánců i Syřanů.“

Šibíka tiež prekvapila drzosť tureckých pašerákov, ktorí utečencov prevážajú na chatrných drevených člnoch, často priamo až k brehu gréckeho ostrova a potom sa bez problémov vrátia naspäť do Turecka. „Je to tři dny po atentátu v Paříži a nikdo tady není, není tady jeden jedinej policista.“

Šibík ešte koncom októbra nakrútil krátku reportáž z Turecka, hovoril: „V Turecku je 25-tisíc parešáků lidí, proti kterým doposud nikdo nezasahuje. Zde není problém sehnat webovou stránku, na které jsou kontakty, včetně telefónního kontaktu, na pašeráky, který nabízí za 1200 euro dostat se do Řecka a za 6000 euro přímo do Německa. Ani proti těmto lidem zatím místní policie ani vláda nezasahuje.“ Utečenci mu v Istanbule povedali, že na to, aby zarobili potrebnú sumu, tam musia pracovať jeden rok.

Zdá sa, že reakciou Ruska na zostrelenie ich bombardéra Turkami bude zbližovanie Moskvy s Kurdami. Šéfka Centra pre Áziu a Blízky východ Anna Glazova v rozhovore pre ruský denník Pravda povedala, že Rusko doteraz vo vzťahu ku Kurdom vždy bralo do úvahy záujmy Turecka. Útok na vojenské lietadlo Rusku umožňuje zmeniť politiku vo vzťahu k irackým a sýrskym Kurdom. A bez ohľadu na názor Turecka s nimi zintenzívniť politické, ekonomické a vojensko-technické vzťahy. Kľúčovým faktorom pre Rusov sa podľa Glazovej stáva to, že Kurdi sú reálnou silou v boji proti islamským radikálom v regióne. 

Foto – Flickr.com/Jan Sefti

Robil som rozhovor s Monikou Kaveckou, odborárskou šéfkou zdravotných sestier, môžete si ho prečítať vedľa, a nemôžem sa ubrániť dvom pocitom: 1. Ak naozaj vstúpi do politiky a bude v marci kandidovať do parlamentu, poškodí tým najmä sestričky. Už vidím, ako to premiér Fico s chuťou využije na tlačovke, kde bude reagovať na protest sestričiek. 2. A s odborárskou eufóriou v parlamente nedosiahne nič. Väčšina v parlamente a väčšina na ulici sú totiž trochu odlišné veci. 

Samozrejme, že jej účasť na kandidátke Siete či u Matoviča by týmto stranám trošku pomohla, ale to je iná téma, so sestričkami súvisí asi tak do 5. marca. 

Čerstvá správa, podľa ktorej predsedníčka Najvyššieho súdu Daniela Švecová žiada odvolať Štefana Harabina z funkcie sudcu, ukazuje síce na rozdiel medzi vládami Fico I. a Fico II., ale to ešte nestačí na zvolanie „vivat, Borec“! 

Za prvej Ficovej vlády, v ktorej mal obrí Smer za asistentov HZDS a SNS, Harabin ako Mečiarov nominant úplne ovládol justíciu – najskôr ako minister spravodlivosti, potom ako šéf Najvyššieho súdu. Bolo to obdobie justičného temna, v ktorom sa stala hlavným princípom spravovania súdov Harabinova chorobná zloba a pomstychtivosť. Ja sám som nerozumel, prečo si Fico vtedy neporiešil justíciu sám a prenechal ju prízrakom z HZDS. Keď som sa na to pýtal ľudí zo Smeru, krčili plecami, tí úprimnejší krútili hlavami a tiež hovorili, že tomu nerozumejú (ale, samozrejme, tým sa ich disidentský postoj končil). Osemročné besnenie Harabina, to bol vôbec jeden z najväčších hriechov Roberta Fica, ktorý ukazuje jeho vzťah ku krajine – sám predsa vedel, kto Harabin je, jeho ére mohol ľahko zabrániť, stačilo lúsknuť prstom.

To, že sa za druhej Ficovej vlády začalo pod ministrom Borecom s deharabinizáciou súdnictva, som kvitoval, aj by som to teraz rád nahlas ocenil. Ale nejde mi to celkom cez hrdlo. Len sa čistí hnoj, ktorí tam pred rokmi sami naviezli a nechali v ňom vyváľať tých najlepších a najpoctivejších sudcov, čo tu máme. 

V Moskve majú stanicu metra pomenovanú po vrahovi cára Mikuláša II. a jeho rodiny a Moskovčania nie a nie stanicu Vojkovska premenovať. Neúspešný bol aj tretí pokus, keď návrh pravoslávnej cirkvi na zmenu názvu odmietla v internetovom hlasovaní väčšina z vyše 300-tisíc hlasujúcich. Proti premenovaniu bolo 53 percent, za zmenu 37 percent Moskovčanov, správu priniesla dnešná Gazeta Wyborcza.

Piotr Lazarevič Vojkov (na obrázku) bol absolvent Ženevskej univerzity a pôvodne menševik, neskôr boľševik a komisár pre zásobovanie Uralu. V júli 1918 sa podľa záverov vyšetrovania „bieleho“ admirála Kolčaka podieľal na zavraždení cára a jeho rodiny. „Svet sa nikdy nedozvie, čo sme im urobili,“ mal údajne povedať po cárovražde 29-ročný Vojkov. 

Neskôr bol vyslancom v Poľsku, kde prišiel v roku 1927 o život. Vo Varšave ho zavraždil 18-ročný Boris Koverda, príslušník ruského bieleho exilu. Rusi považovali atentát na Vojkova za akt vojny a cárovraha pochovali v Kremli medzi svojimi najvýznamnejšími hrdinami. Koverda, naopak, ušiel do Nemecka a následne získal azyl v USA, kde v roku 1987 vo veku 79 rokov zomrel, pochovaný je na pravoslávnom cintoríne.  

Popularita Marine Le Pen po teroristických útokoch v Paríži opäť rastie. Za prezidentku by ju volilo už 41 percent Francúzov, na čelo kandidátov sa dostala v septembri a odvtedy stále posilňuje. A jej kritici to majú stále ťažšie: V Národnom fronte sú už aj moslimskí kandidáti, takže na kritiku, že je proti moslimom, dokáže ľahko reagovať. Darí sa aj jej strane, podľa Economistu pravdepodobne v decembri vyhrá dvojkolové regionálne voľby v Nord-Pas-de-Calais-Picardie na severe krajiny (regionálne voľby ešte FN nikdy nevyhrala). Socialistický poslanec Malek Boutih začal Le Penovú označovať za budúcu francúzsku prezidentku, realisti upozorňujú, že stále platí, že v druhom kole prezidentských volieb by prehrala aj so Sarkozym, aj s Hollandom. 

Obyvatelia susednej Ukrajiny si v týchto dňoch pripomínajú druhé výročie udalostí, ktoré sa odohrali na kyjevskom Majdane. Denník Ukrajinská Pravda vo svojom článku Čo Majdan chcel a čo dostal analyzuje, ako nová postmajdanská politická elita naplnila svoje sľuby, ale aj očakávania občanov. Autori oceňujú, že od udalosti na Majdane sa konali troje volieb – prezidentské, parlamentné a regionálne –, ktoré všetky prebehli demokraticky, bez väčších manipulácií. Ako problém vidia len polovičaté reformy, najmä v oblasti spravodlivosti a boja proti korupcii. 

Vladimír Palko má nesporne vo svojom poslednom článku v mnohom pravdu. Až dnes môžeme oceniť, že európski lídri nenačúvali hlasom tých jastrabov v USA aj tu v Európe, ktorí tvrdili, že najväčším ohrozením svetového mieru je Rusko, a žiadali, aby na Ukrajine vojensky zasiahlo NATO. Súhlasím, že to boli bláznivé úlety, ktoré vychádzali zo sebaklamu, že Rusko dnes je to isté ako Sovietsky zväz včera.

K Palkovmu textu mám však jednu výhradu a jednu poznámku: jednak si myslím, že v posledných rokoch došlo na pravicovom fronte k veľkému vytriezveniu z americkej zahraničnej politiky. A aj súčasná utečenecká kríza ukazuje, že dnešná politická pravica je vo svojich postojoch oveľa bližšie k Ficovi než k volaniu médií. Palkov text teda nie je určený pravici ako takej, ale iba jej mediálnemu výseku.

A po druhé, svoj konšpiračný svet, ako ho opisuje Vladimír Palko, si nevybudovala iba časť liberálnej pravice, ale aj časť konzervatívcov. Tá už dlhšie koketuje s obrazom Putina ako záchrancu civilizácie, ktorý aj keď spraví niečo zlé, tak to len preto, že ho k tomu vraj dotlačil zlý, liberálny Západ. Našťastie, toto proruské konšpirovanie sa týka len výraznej menšiny konzervatívcov na čele s Jánom Čarnogurským, za ideového dediča ktorého sa pokladá aj Vladimír Palko.

Francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq tvrdo kritizoval francúzskych politikov. Politických oportunistov kritizoval za vojenské avantúry a neschopnosť brániť záujmy francúzskeho obyvateľstva. Na záver dochádza k trochu bizarnému vyústeniu, ale tón a obsah textu by mal zaujať aj slovenskú umeleckú obec. Spor spisovateľa a politika môže vyzerať aj dramaticky inak, ako sme si na to zvykli u nás.