Všetci vedia, že hlavným mestom Talianska je Rím, Taliani však dnes aj vzhľadom na rímsku mizernú a skorumpovanú komunálnu politiku riešia, či morálnou dušou Talianska nie je v skutočnosti Miláno, momentálne dejisko svetovej výstavy Expo. Eugenio Scalfari, talianska novinárska legenda, však v týždenníku l´Espresso túto debatu odmieta. Ako píše, žiadne „morálne hlavné mesto“ neexistuje, Rím aj Miláno majú podľa neho iba dve rozdielne morálne vízie mesta.

Kým Rimania majú „vysokú mieru ľahostajnosti voči vlastnému mestu“ a mnohí z nich sú k nemu veľmi kritickí, i keď si vážia jeho slávnu imperiálnu minulosť, Milánčania sú na súčasnosť svojho úspešného mesta doslova hrdí. Podľa Scalfariho je milánsky zmysel pre komunitu vyvinutejší kvôli lepšej ekonomickej štruktúre mesta. Bohatší Milánčania preto viac doprajú sebe aj blížnym v núdzi. Ale ako dôvodí Scalfari, aj tak by si nemali namýšľať, keďže šantenie mafie aj miera korupcie sú v oboch mestách na rovnakej úrovni. Ako by podobné porovnanie dopadlo medzi Bratislavou a Košicami? 

Môj obľúbený český komentátor Dan Kaiser píše o mužovi, ktorý – zdá sa – jediný dokáže dnes korigovať a zajtra možno aj odstaviť Angelu Merkelovú v CDU. Tento „vrah na vozíku“ je veterán CDU Wolfgang Schäuble. Na Danovom texte je ale najkrajšie niečo iné, použité adjektívum, ako kancelárka „benešovsky naznačila, že má plán“.

A ešte nezanedbateľná informácia, že Nemci už menia politiku aj voči Sýrčanom a tiež to, že pravicová AfD mala v prieskume verejnej mienky 10 percent. Nuž, v Nemecku sa budú čoskoro diať veľké veci.

Dúfame v čo najlepšie správy z Islandu, kde leží Juraj Kušnierik v nemocnici po niekoľkohodinovej operácii. Juraj je pre viacerých z nás bývalým kolegom z .týždňa, je to vzácny človek a veselá duša svojej redakcie, ako o ňom na tomto mieste píše Eva Čobejová. Myslíme na Juraja a jeho rodinu a modlíme sa za jeho uzdravenie.

Odišiel nemecký velikán a štátnik, za ktorého niet náhrady. Vo veku 96-rokov dnes zomrel Helmut Schmidt, bývalý nemecký kancelár (v rokoch 1974 až 1982), ktorý sa do svetovej politiky zapísal najmä tým, s akou vervou presadzoval rozmiestnenie rakiet stredného doletu v Európe, pretože sa obával rozpínania Sovietskeho zväzu. Jeho vlastní sociálni demokrati ho za to nenávideli, z protestu proti jeho politike vyrástla strana Zelených, ale pragmatik Schmidt bol aj mužom silného presvedčenia, ktorý sa nebál riskovať svoju kariéru.

Keď pod tlakom z vlastnej strany opustil vrcholovú politiku, mal 67 rokov, jeho hviezda však nevyhasla, ale v istom zmysle stúpala nahor – Helmut Schmidt sa stal doslova intelektuálnou inštitúciou, keď ešte ďalších takmer 30 rokov formoval spoločenskú diskusiu, svojimi knihami, brilantnými analýzami, vkusným humorom. Nemci ho pokojne mohli zvoliť za doživotného prezidenta krajiny, vyčnieval nad bežnou politikou aj straníckymi ideológiami. Bol ľavičiarom, svoju ľavicu však vždy provokoval – napríklad keď horlil za dereguláciu pracovného trhu, alebo keď ideológiu multikulturalizmu označil za „ilúziu intelektuálov“.

Svoju dobu prevyšoval aj ako renesančný človek, miloval klasickú hudbu, najmä Bacha, dokonca ju aj sám komponoval, mal vášeň pre filozofiu, s obľubou si dopisoval s Karlom Popperom. Bol azda jediným Nemcom, ktorý si mohol do konca života dovoliť nerešpektovať antifajčiarsku legislatívu a fajčiť aj v televíznych diskusiách. Ako protestant bol veľmi kritický voči svojej aj voči katolíckej cirkvi. Hlavný dôvod, prečo napokon z cirkvi nevystúpil, bol pre neho ten, že cirkev vnímal ako protiváhu voči morálnemu úpadku dneška. 

Podiel majetku päťdesiatich najbohatších Ukrajincov na ukrajinskom HDP je 46 percent. V Rusku je to 16,6 percenta a v USA 4,5 percenta. V Česku a na Slovensku je to približne 10 až 11 percent. Tieto čísla uviedol Ivan Mikloš v zaujímavom rozhovore pre český denník MF Dnes. Za pozornosť stojí aj fakt, že ukrajinská vláda presadí v parlamente iba 36 percent návrhov zákonov, hoci disponuje celkom pohodlnou parlamentnou väčšinou. 

Jeden z našich blogerov Juraj Institoris mi zaslal reakciu na predošlú krátku správu o článku Roberta Reillyho o reformácii a islame. Juraj píše: „Nechcem viesť dlhú diskusiu, ale Luther bol opak 'voluntaristickej' teológie, keď učil sola gratia. Jeho učenie o milosti ako základe spásy je v protiklade dôležitosti našej vlastnej vôle (a akejkoľvek inej našej vlastnej schopnosti). A najmä spájať sola fide s tým, že rozum je pobehlica, je prinajmenšom drastická skratka. Sola fide sa vzťahuje na spasenie, tu mu išlo o protiklad k učeniu o spáse na základe skutkov. Luther týmto nenavádzal k uzatváraniu rozumu, naopak napr. preložil Bibliu do nemčiny, aby aj jednoduchý ľud mohol sám za seba svoj rozum otvoriť (sola Scriptura). Táto skratka pôsobí podobne zavádzajúco, ako keby niekto uvádzal, že katolíci sú spasení na základe svojho rozumu a pritom zavrhli vieru a Písmo."

Reillyho text bol veľmi krátky, možno mu redakcia nechala iba obmedzený priestor. V súvislosti s Jurajom spomínaným sprístupnením posvätných kníh materským rečiam však môže byť zaujímavé paradoxné zistenie baptistu Davida Garrisona, ktorý so svojím tímom skúmal moslimské krajiny. Podľa Garrisona moslimovia čítajúci Korán vo vlastných jazykoch bývajú nespokojní, objavujú v ňom postavu Isu a začínajú sa viac zaujímať o kresťanstvo, prípadne aj tajne konvertujú.

V Poľsku sa rodí nová vláda, a preto opäť padajú silné slová. Víťaz volieb Jaroslaw Kaczynski vyhlásil, že návrat PiSu nebude v znamení „pomsty a odvety“. Správny prístup, poviete si. Šéfredaktor týždenníka DoRzeczy Pawel Lisicki to tiež privítal, ale hneď požiadal aj vyvodenie zodpovednosti za tragédiu pri Smolensku a zodpovedanie niekoľkých ďalších otázok, napríklad či si bývalý minister vnútra Sienkewicz (áno, potomok toho slávneho spisovateľa) naozaj objednal u tajných služieb podpálenie búdky pred ruskou ambasádou, čo mala byť provokácia zameraná na poškodenie Kaczynského strany. 

Denník Rzecpospolita oceňuje na nomináciách novej vlády ekonomickú kompetentnosť. Zdá sa, že mená Pawła Szałamacha, Mateusza Morawieckého a Krzysztofa Tchórzewského by mali strach z orbanizácie poľskej ekonomiky – čoho sa u nás obáva Milan Šimečka – vylúčiť. Denník tiež cituje zadanie Kaczynského: nová vláda má urobiť Poľsko atraktívne pre investorov.

Ale všetko prebil komentár Wojciecha Czuchnowského v Gazete Wyborczej s názvom „Návrat vlkolakov. Vitajte v štáte PiS“. Czuchnowskému prekáža návrat dôležitých mužov poslednej Kaczynského vlády k moci, osobitne Zbigniewa Ziobra, ktorý sa vráti na spravodlivosť, Mariusz Kaminského, ktorý v minulosti viedol antikorupčnú službu CBA a teraz bude riadiť všetky tajné služby, či veterána Antoniho Macierewicza, ktorý bol prvýkrát ministrom vnútra ešte v roku 1991 a posledné roky dôsledne držal tvrdú líniu Jaroslawa Kaczynského v témach Smolensku a súvisiacich témach. Czuchnowski je mimoriadne dôsledný, aj keď jedna maličkosť stojí za zmienku: Kaczynski Ziobra dlho považoval za zradcu, keďže tento „poľský Lipšic“ odišiel z PiSu a budoval vlastnú stranu, takže jeho návrat skôr ukazuje Kaczynského v inom svetle.

Majiteľ Fun rádia Boris Kollár mieri podľa dnešných správ do politiky. Kollár už viac neprezradil, len toľko, že chce  chrániť rodinu, ktorá je základnou bunkou spoločnosti (ako otec deviatich detí, ktorým doprial sedem matiek, presne vie, o čom hovorí), že je rodený pravičiar, ktorý trúchli za kedysi silnou SDKÚ. Kollár nepovedal, za akú stranu bude kandidovať, v bratislavskom zákulisí sa šepká, že pôjde za Dankovu SNS, viac sa dozvieme asi tento týždeň.

Doplnenie: Kuloáre sa môžu mýliť, minimálne samotná SNS takéto chýry pre Denník N poprela, takže sa nechajme prekvapiť. Kollár chce svoje plány konkretizovať v stredu na svojom Facebooku, kde v posledných mesiacoch svoj narastajúci fanklub zahlcoval protiutečeneckou propagandou.

Štrnásť slovenských biskupov začalo dnes v Ríme ad limina apostolorum. Týmto termínom sa označuje uctenie hrobov apoštolov, stretnutie so Svätým Otcom a návšteva úradov Rímskej kúrie. Koná sa spravidla raz za päť rokov. Naši biskupi boli na ad limina naposledy v roku 2007. Program začali rannou svätou omšou nad hrobom apoštola Petra, potom navštívili Kongregáciu pre kauzy svätých. O priebehu cesty vás budeme podrobne informovať.  

Majú vysokú spotrebu drog, alkoholu a vysokú mieru samovrážd. Ale pozor, táto epidémia zúfalstva, ktorá je podľa článku Rossa Douthata v New York Times horšia ako AIDS, sa týka jednej z najbohatších krajín sveta: USA a tam konkrétne – a teraz pozor – bielych Američanov. 

Tento trend sa začal krátko po roku 2000 a bežné vysvetlenia akosi nestačia, európski belosi sa napríklad správajú inak. Čím to je? A najmä, ako na problém reagovať? Konzervatívec a momentálne najlepší stĺpčekár Timesov sumarizuje diskusiu na túto tému a v závere textu mnohých prekvapí: Zdá sa, že na problém treba reagovať nielen duchovne, ale aj materiálne a teda – tabu netabu – silnejším sociálnym štátom.