Takto vyzeral výhľad na centrum New Yorku presne pred 60 rokmi, na Veľkú Noc 1956. Záber tejto panorámy Manhattanu vznikol zo strechy radnice, tri výškové budovy na fotke patrili súkromným firmám (Services Co.; City Bank – Farmers Trust Co.; the Forty Wall Street Corp.). 

Foto – Profimedia.sk

„Kotlebu väčšinou nevolili priaznivci skutočne radikálnych prúdov v spoločnosti, tí sa ovplyvniť politickú scénu na Slovensku zatiaľ iba chystajú a práve v osobe Kotlebu našli svojho zradcu,“ povedal pre topky.sk Radovan Bránik, zakladateľ Modrého anjela a odborník na extrémizmus. Radikálnejší extrémisti považujú Kotlebu podľa Bránika za kolaboranta so štátom. „Napravo od neho sa však po jeho odchode začína konsolidovať scéna, ktorá síce nie je veľmi viditeľná a ani sa zatiaľ zviditeľniť nesnaží, predstavuje však rozhodne vysoké riziko pre samotný systém. Na rozdiel od Kotlebu totiž jej príslušníci neprejavujú ani náznak ochoty ku kompromisu s existujúcim štátnym zriadením. Sú pripravení aj na variant, že dôjde k priamemu silovému konfliktu so štátnou mocou.“

Ich voličský potenciál Bránik odhaduje na 15-20 percent. Rast ich popularity pripisuje „personálnej vyčerpanosti a nedostatku osobností, tento stav bude už iba horší a otvára sa teda priestor pre ďalší nárast zlosti, hnevu a frustrácií.“

David Brooks napísal v dnešných New York Times výborný text, jeden z najlepších za dlhšie obdobie. Je o kríze stredného veku.

Kríza stredného veku je bežne zaužívané spojenie, má len jeden problém – je to nepravdivé klišé. A potvrdzujú to aj výskumy, ktoré ukazujú, že ľudia po štyridsiatke zažívajú zmenu, ale tá môže byť skôr „povznášajúca ako hrozivá“. 

Brooksov argument znie asi takto: Ľudia už vedia, čím všetkým byť nemôžu, ktoré sny sú nereálne, preto sa dokážu viac zamerať na to, v čom nachádzajú uplatnenie. Alebo na vzťahy, v ktorých nachádzajú uspokojenie. Akoby to už nebolo o neustálej potrebe hľadania vysnívaného šťastia, ale o tom, že vieme, čo nás šťastnými naozaj robí. Jedným slovom o zrelosti.

Slovami Brooksa: „Vaša identita je už sformovaná, viete, kto ste, niečo ste už vybudovali a teraz máte veľkú príležitosť urobiť niečo veľké („big risks“) pretože si môžete byť istý tým, čo už máte.“ Autor odkazuje aj na slová Karla Bartha, ktorý to videl rovnako, alebo životnú skúsenosť Abrahama Lincolna, ktorý v jeden moment pocítil, akoby celý jeho život bol prípravou na zrušenie otroctva.

Autor tvrdí, že takémuto pohľadu na život praje viacero vecí naraz, vek dožitia sa predlžuje, ľudia v strednom veku sú menej vystavení riziku vlastného ega a viac vedia, po čom reálne túžia. Je to teda etapa, ktorá môže byť až prekvapivo „inšpirujúca“.

„Mnohé z možností života sú zrazu pasé, ale obmedzenia sú často oslobodzujúce. K zostávajúcim možnostiam možno pristúpiť odvážnejšie a prežiť  ich hlbšie,“ končí svoj text David Brooks.

Foto: wikimedia

Peter Stach, poslanecký asistent Anny Záborskej, ktorý žije a pracuje v Bruseli, nám píše:

Český týždenník Respekt priniesol v novom čísle rozhovor s hercom Jaroslavom Duškom. A reč bola o pôste.

Dušek nedrží pôst z náboženských ani tradičných či iných duchovných dôvodov. Robí tak z radosti. Čo zase nie je až také vzdialené kresťanskému poňatiu, ktoré tak mnohých ľudí zbytočne straší. Rozhovor je ale zaujímavý intenzitou pôstu, aký dokáže Dušek držať.

Dušek: „Prostě přestanu mít hlad a nejím. Vzbudím se, nemám hlad. Je poledne, pořád nemám hlad. Hlad nepřichází ani večer. Piju jen vodu. A začnu půst.“

Najdlhšie sa Dušek vydržal postiť 30 dní, ako hovorí, bol to veľmi intenzívny zážitok: „Hodně zhubnete, jste vyzáblý, když si lehnete, tlačí vás žebra, půst se vám zakousne do zásob, buněk, do svalů, tělo přejde na úsporný režim. Vnímáte zbystřenou a zjemněnou mysl, vjemy, čich, sluch jsou intenzivnější, tělo lehké, jste v euforii.“

Pôst je, samozrejme, veľká téma, ale keďže sa blížime k jeho koncu, témou je aj jeho koniec. Napríklad sv. František z Assisi dokázal držať 40-dňový pôst, ale aby nespyšnel, na úplnom konci ho vedome porušil. Chcel tým pokorne ukázať, že nie je ako Kristus.

Ja som najkrajší záver pôstu zažil pred rokmi v malebnom španielskom mestečku Cádiz, až úplne dole, v Andalúzii. Obrady na Bielu sobotu sa začali o polnoci, takže v podstate v nedeľu. A po polnočnej omši sa konala v átriu starobylého kostola sv. Augustína hostina. Nebolo nás veľa, a tak som mnohých cadizských kresťanov spoznal a musel si s nimi vypiť.

Nechcem nikomu kaziť záver pôstu, ale bolo to jednoducho skvelé. Jedlo, alkohol, všetko.

Voľby sú dávno za nami, ale jedna vec, ktorá sa diala v tú istú volebnú sobotu, žije. Je to boj proti hazardu. A je to veľká sociálna téma. Som zvedavý, či si politici, ktorí práve zostavujú program novej vlády, na ňu spomenú.

Automaty, ktoré sú hlavným nástrojom hazardu u nás, sú v každom ohľade nevýherné. A majú schopnosti drogy! Opantávajú mozog človeka tak umelecky, že si už sám nedokáže pomôcť.

Pre mňa je tento zápas niečo osobné, keďže pred pár rokmi sa v našej rodine objavil tento diabolský fenomén patologického hráčstva a zasiahol ju tak drasticky, že sa na tom takmer rozpadla. A zažil som v tú volebnú noc niečo také osobné, že som o tom musel napísať dlhší článok.

Poznámka redakcie: Onedlho článok zverejníme na hlavnej stránke.

Včerajšok patril Petrovi Krupovi, novému poslancovi za Kotlebovu stranu. Do parlamentu prišiel s legálne držanou zbraňou, sám na to upozornil a pištoľ pri vchode odložil.

Pointa je jasná. Tí chlapci sú naozaj iní. A to platí aj napriek tomu, že pištoľ už slovenský politik v parlamente mal, pamätníci spomínajú, ako si niekdajší poslanec SNS Víťazoslav Móric svojho času čistil vo federálnom zhromaždení svoju pištoľ. Vraj bol z toho povyk najmä medzi českými poslancami, nečudo.

Krupov incident je ale iný. Nie je to šaškovanie, Krupa sa svojím spôsobom správal štandardne. Zbraň môže nosiť, vlastní ju legálne, ešte na jej držanie aj upozorní. A predsa demonštruje, že je iný.

Napokon presne tak sa správa aj predseda strany – Marian Kotleba. Do parlamentu prišiel normálne oblečený (nenosiť kravatu je už u nás, žiaľ, parlamentná norma), veľa sa usmieval, ochotne odpovedal na otázky. Nejeden divák si musel položiť otázku, toto je ten nebezpečný extrémista?

Foto: TASR/Pavel Neubauer

Štefan Hríb reaguje na moju krátku správu, jeho reakciu uverejňujeme v plnom znení:

„Severokórejčania sa rodia mŕtvi – žijú, ale život nemajú, pretože tam človeku nepatrí vôbec nič, ani on sám sebe,“ povedal minulý týždeň v rozhovore pre české Lidové noviny ruský režisér Vitalij Manskij. V uplynulých týždňoch sa v Českej republike v rámci festivalu Jeden svet premietal jeho posledný film V lúčoch slnka, ktorý dokumentuje súčasný život v totalitnej KĽDR.

V rozhovore Maskij približuje, s akými absurditami sa jeho štáb počas nakrúcania strétával, že výsledná podoba filmu je úplne iná, ako pôvodne zamýšľal. Mal nakrútiť príbeh rodiny dievčatka Zin-mi, ktoré práve vstupuje do socialistického zväzu mládeže, no po nakrúcaní pochybuje, že šlo o skutočnú reálnu rodinu. Hoci nakrúcal na oficiálne pozvanie režimu, výsledné zábery, v ktorých nakrútil aj neplánované veci, musel nakoniec z krajiny prepašovať, inak by mu hrozila možno aj poprava.

Každá obrazová podoba zvnútra dnešnej KĽDR je veľmi unikátna a Manského dielo je aj v databáze imdb.com hodnotené pomerne vysoko. Film v Českej republike od apríla vstupuje do oficiálnej kinodistribúcie, na Slovensku sa zatiaľ nepremieta.