Krátke správy redakcie

Martin Hanus pred 536 d

„Čo sa deje s nemeckými Turkami?“ pýta sa liberálny denník Die Süddeutsche Zeitung – až dve tretiny tamojších Turkov totiž hlasovali v neďelu za zvolenie Erdogana v tureckých prezidentských voľbách. Erdogan tak získal v početnej tureckej komunite v Nemecku percentuálne viac hlasov než v samotnom Turecku, ako dodáva denník, ešte nikdy za neho nehlasovalo také vysoké percento nemeckých Turkov, navyše pri zvýšenej volebnej účasti.

Komentátor Die Süddeutsche Zeitung Matthias Drobinski píše, že to všetko by mohol byť dôvod na nemecký hnev, pretože tamojší Erdoganovi voliči si v Nemecku „užívajú a využívajú tie slobody, ktoré ich idol v Turecku likviduje“.  Na druhej strane platí podľa Drobinského aj to, že „väčšina Turkov, ktorí na nemeckej pôde hlasujú za Erdogana, sú v každodennom živote dobrými občanmi Bochumu, Berlína alebop Hamburgu, väčšinovo sympatizujú s SPD a nijako neodmietajú liberálnu demokraciu svojej nemeckej vlasti.“

Ich áno pre Erdogana je podľa Drobinskeho sčasti vzdorovitou demonštráciou inakosti v krajine, ktorá moslimov vníma čoraz väčšmi ako nositeľov nebezpečného náboženstva, akoby dnes chceli nemeckí Turci povedať: „Vy väčšina, vylezte mi na hrb!“

Lukáš Krivošík pred 537 d

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika zverejnil výsledky ďalšieho zo svojej série prieskumov o vnímaní socializmu zo strany verejnosti a o jej vnímaní úlohy štátu v ekonomike. Teraz Focus pre KI testoval mieru (ne)súhlasu s rôznymi výrokmi. Výsledky?

Najviac ľudia súhlasili s nasledujúcimi tvrdeniami o socializme:

„Ľudia si viac pomáhali, solidarizovali sa medzi sebou a boli si bližší.“ (celkovo až 81 %)

„Za socializmu sa žilo bezpečnejšie, násilná kriminalita bola nižšia.“ (79 %)

„Vďaka plánovanému hospodárstvu bol dostatok užitočnej práce pre všetkých, a preto neexistovala nezamestnanosť.“ (77 %)

Len v prípade troch tvrdení o socializme prevažuje nesúhlas nad súhlasom:

„Pred rokom 1989 existovala socialistická demokracia, voľby boli slobodné a demokratické.“ (celkový nesúhlas 52 %)

„Dovolenka pri mori bola dostupnejšia pre väčší počet ľudí ako dnes.“ (celkový nesúhlas 60 %)

„Bežný človek, ak chcel, mohol slobodne cestovať kamkoľvek do zahraničia.“ (celkový nesúhlas 71 %)

Prieskum tiež testoval mieru (ne)súhlasu s výrokmi o sociálnom štáte. Drvivá väčšina respondentov si podľa ich výsledkov nevie predstaviť, že by zdravotnícke alebo vzdelávacie služby poskytoval ktokoľvek iný ako štát.

Napríklad 71 % opýtaných tiež súhlasí s tvrdením, že „vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším“. Teda nie azda kvôli produktívnemu súkromnému sektoru či legislatívnemu prostrediu, ktoré povzbudzuje ľudí k podnikateľstvu, tvorivosti a vynachádzavosti.

Prieskum vznikol v rámci projektu KI „Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte“. V jeho rámci už boli zverejnené výsledky prieskumu o tom, koľko ľudí si myslí, že za socializmu sa žilo lepšie; výsledy prieskumu o tom, k akému typu ekonomického usporiadania sa Slováci prikláňajú; a tiež výsledky prieskumu o tom, koľko ľudí sa u nás hlási k ľavici, pravici a stredu.

Foto: Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. Obrázok je ilustračný. Zväčšený graf i údaje nájdete TU.

Ján Duda pred 538 d

Na 12. nedeľu v cezročnom období tohoto roku pripadá liturgická slávnosť narodenia sv. Jána Krstiteľa (24. 6. 2018). Evanjelium je o tom, že sa rodičom Zachariášovi a Alžbete narodil chlapček a rodičia mu dali meno Ján (Lk 1,57-66.80).

Obvykle nie je jednoduché podať správny duchovný výklad toho, prečo Boží Syn Ježiš potreboval človeka menom Ján, aby bol jeho predchodcom, aby „šiel pred ním“.

(1) Niektorí autori poslanie Jána vysvetľujú tým, že kresťanstvo je náboženstvom duchovného rastu a na túto úlohu je potrebný predchodca, ktorý prichádza vopred a skôr, vysvetľuje, pripravuje cestu, aby Pán nebol odmietnutý, ale prijatý (Messori, 120). Všetci proroci Izraela sú v podstate predchodcami Krista. 

Ani Cirkev nemá rýchlosť vo svojej DNA. Ale duchovný rast potrebuje čas i trpezlivosť... Napokon Písmo konštatuje: „A chlapec (Ján) rástol a mocnel na duchu“ (Lk 1,80).

(2) Ku kresťanskému duchovnému rastu patrí fakt, že je potrebné vo svojom vnútri vyhradiť Bohu určitý priestor a čas. Písmo tento priestor a čas nazýva obrazne: žiť na púšti (Lk 1,80). O duchovnom raste nemožno hovoriť, ak Boha a Božie veci vyhodíme úplne z našej duše, mysle i srdca. Alebo ak hmotné veci sa dostanú na absolútny piedestál nášho záujmu.

(3) A je tu ešte jeden aspekt: prišiel deň, keď (Ján) vystúpil pred Izrael a ohlásil, že Pán je už tu (Lk 1,80). Niektorí kresťania si myslia, že dar viery je ich súkromnou záležitosťou. Nie je to tak. Netvrdím, že je o tom potrebné vytrubovať do sveta. Ale raz musí prísť aj ten náš deň, keď sa prejavíme ako kresťania, hoci nemusí to byť radikálne.

Mladý liberálny ateistický a antiklerikálny lekár Agostino Gemelli sa jedného dňa stal františkánom, chodieval bosý v sandáloch, opásaný povrazom. Vittorio Messori nazval tento jeho počin, že „spadol z koňa“ ako Pavol z Tarzu (V. Messori, Prečo verím, s. 208). Dnes je „Gemelli“ známou špičkovou katolíckou nemocnicou v Ríme.

Zrnko duchovnej múdrosti: majme ochotu vykonať vážne životné rozhodnutie a stať sa Pánovým predchodcom.

Požehnanú nedeľu prajem všetkým.

Ján Duda

 

Foto: www.bibletimeprophecies.info

Lukáš Obšitník pred 540 d

V USA vo veku 68 rokov zomrel vplyvný konzervatívny publicista a intelektuál Charles Krauthammer. Za svoju prácu získal viacero ocenení vrátane Pulitzerovej ceny.

Od roku 1984 písal pravidelné týždenné komentáre pre denník Washington Post, prispieval aj do Weekly Standard, okrem iných ho pravidelne oslovovala aj televízia Fox News. Patril medzi najvýznamnejších amerických neokonzervatívcov. Odmlčal sa v auguste minulého roka, keď podstúpil operáciu rakovinového nádoru. Napriek viacerým komplikáciám sa najprv zdalo, že sa vylieči.

Pred dvoma týždňami však vo Washington Post uverejnil svoj posledný text, v ktorom oznámil, že sa mu rakovina napokon vrátila v agresívnej a rýchlo sa šíriacej podobe a že lekári mu odhadujú už iba zopár týždňov života. Tento svoj text využil aj na rozlúčku s verejnosťou, vyjadril v ňom hold lekárom a priateľom, ktorí sa o neho v posledných mesiacoch starali, a zakončil ho slovami:

„Ďakujem aj svojim kolegom, čitateľom a divákom, že mi umožnili urobiť si kariéru a dali mojej životnej práci význam. Verím, že hľadanie pravdy a správnych myšlienok pomocou poctivej diskusie a dôkladných argumentov je ušľachtilým úsilím. Som vďačný za to, že som mohol zohrať malú úlohu v diskusiách, ktoré pomohli usmerniť osud tohto výnimočného národa.

Opúšťam tento život bez žiaľu. Bol to nádherný život naplnený veľkými láskami a veľkou námahou, vďaka ktorým to stálo za to. Som smutný, že odchádzam, ale odchádzam s vedomím, že som prežil život tak, ako som zamýšľal.“

Ťažko si predstaviť ušľachtilejšiu formu rozlúčky. Krauthammer bol „nenáboženský žid“, s manželkou mal jedného syna. Requiescat in pace.

Foto: wjla.com

Adam Takáč pred 540 d

V Austrálii schválili nový zákon, ktorý vyžaduje od náboženských organizácií a ich členov, aby informovali o všetkých prípadoch a takisto o podozreniach zo sexuálneho zneužívania. Platí to aj pre kňazov, ktorí sa o takých prípadoch dozvedia pri spovedaní. Inak im hrozí obvinenie z trestného činu.

Zákon, ktorý vlani pripravila Austrálska kráľovská komisia vyšetrujúca prípady sexuálneho zneužívania, už prijali štáty na juhu kontinentu ako Južná Austrália a Teritórium hlavného mesta (Canberra). Na odporúčanie komisie zvažujú prijatie zákona aj ďalšie štáty.

Komisia zdôvodňovala jeho potrebu svedectvami, podľa ktorých niektorí násilníci pokračovali v páchaní deliktov aj po tom, čo sa z nich vyspovedali. Objavili sa tiež prípady, keď sa kňazi počas spovede dozvedeli o sexuálnom zneužívaní od samotných obetí.

Austrálski kňazi považujú zákon za útok na náboženskú slobodu. Tvrdia, že radšej pôjdu do väzenia, ako by mali porušiť spovedné tajomstvo.

„Ak štát zasahuje do našej náboženskej slobody a podkopáva podstatu toho, čo znamená byť katolíkom, budeme sa brániť,“ hovorí kňaz zo Sydney Michael Whelan.

Podobne vlani reagoval na návrh zákona arcibiskup Melbourne Denis J. Hart, ktorý je predsedom austrálskej biskupskej konferencie. Zopakoval nulovú toleranciu sexuálnych deliktov, no zároveň odmietol porušovanie spovedného tajomstva. Aj on je ochotný ísť radšej za mreže ako porušiť jednu zo základných povinností spovedníka.

Profesor práva na Austrálskej katolíckej univerzite v Melbourne Frank Brennan sa vyjadril, že spoveď vytvára priestor, aby kňaz vyzval či už násilníka, alebo obeť nielen k náprave, ale aj k nahláseniu toho, čo sa stalo, príslušným úradom.

Ak osoby prichádzajúce na spoveď nebudú mať istotu diskrétnosti, radšej neprídu a všetko si nechajú pre seba.  

Ilustračné foto – TASR/Martin Baumann

Martin Hanus pred 540 d

„Ako keby som žil v inom meste, než keď som sem prišiel pred desiatimi rokmi,“ píše Christian Esch, spravodajca týždenníka Der Spiegel, ktorý pri príležitosti futbalových MS 2018 predstavuje Moskvu, ako zdôrazňuje, celkom novú a zmenenú Moskvu.

Ešte v roku 2008, keď sa sem Esch prisťahoval, to bolo mesto s postsovietskym vyžarovaním, kde sa nad viacprúdovým Kutuzovského Prospektom týčili bilbordy s viagrou, na chodníkoch parkovali krížom-krážom naukladané autá, takmer žiaden vodič nezastavil na priechode pre chodcov, ešte stále bolo cítiť, že po 70 rokov vládnucom komunizme vtrhol do mesta divoký kapitalizmus 90. rokov. Moskva bola síce živá a vzrušujúca, ale aj veľmi nepohodlná na život, napriek množstvu peňazí bola tunajšia kvalita života nízka, „bývať tu vás stálo nervy“.

To všetko sa postupne zmenilo po tom, čo Kremeľ v roku 2010 odvolal dlhoročného primátora Jurija Lužkova a dosadil Sergeja Sobjanina. S demokraciou to nemalo veľa spoločného, ale táto výmena znamenala, že sa mesto začalo neuveriteľnou rýchlosťou europeizovať.

Moskovčania si to najprv všimli na Gorkého parku, čo bol dovtedy akýsi ošarpaný zábavný park, z ktorého dýchal gýč a 90. roky. Park vo veľkom štýle prebudovali, vstup bol odrazu zadarmo, čistý, kultivovaný, európsky. Moskovčania boli z premeny parku takí nadšení, až sa začalo hovoriť o „kulte Gorkého parku“. Takýmto spôsobom – teda ako na povel zhora – sa menil verejný priestor aj na iných miestach, širokánske cesty sa zužovali a chodníky sa rozširovali, z chodníkov mizli rôzne nevzhľadné predajné stánky a búdy, ktoré tu vyrašili v 90. rokoch, sadili sa stromy, Moskva zaviedla modernú parkovaciu politiku, niečo, čo bolo predtým „pre anarchistických moskovských vodičov neslýchané“, za miesta sa platí a úrady dodržiavanie poriadku prísne kontrolujú.

Christian Esch si myslí, že za premenou mesta je aj cynický kalkul Putinovho režimu. V Moskve bol najväčší odpor proti Putinovi, najmä v rokoch 2011 a 2012 masy Moskovčanov protestovali v uliciach. Ako keby im dnešní budovatelia čoraz európskejšieho mesta hovorili: „Slobodu vám síce nemôžeme dať, zato však môžete mať pekné, moderné mesto. Úrady pre občanov, cyklistické cesty, Open-Air festivaly – nech sa páči, len si vyberte!“

Symbolom tejto nevyslovenej dohody medzi vládou a občanmi je podľa Escha námestie Triumfalnaja. Pred rokmi sa tu stretávali opoziční demonštranti, potom bolo uzavreté kvôli stavebným prácam, dnes je celkom bez áut, všade visia hojdacie siete a námestie je obľúbeným miestom mladých ľudí. „Nedemonštrovať, ale hojdať sa, tak znie ponuka,“ pointuje príbeh námestia Esch.

A, samozrejme, ešte sú tu futbalové majstrovstvá sveta, s ktorými prišli ďalšie masové investície. Len program „Moja ulica“, z ktorého sa sanovali celé štvrte, stál vlani pol miliardy eur, do zveľadenia verejného priestoru sa len v minulom roku investovalo 3,3 miliardy eur (naozaj nejde o preklep).

Ako píše Esch: „Táto krajina miluje veľké projekty, inak to asi ani nevie. Buď sa hýbe veľkými krokmi, alebo sa nehýbe vôbec.“

Na fotke dievča v hojdacej sieti počas horúceho dňa v Moskovskom parku v Moskve 7. august 2016.  FOTO TASR/AP

Adam Takáč pred 541 d

V roku 2015 žilo vo svete 1,285 miliardy katolíkov, o rok neskôr ich bolo 1,299 miliardy, čo je nárast o 1,1 percenta. Vyplýva to zo štatistických údajov, ktoré každoročne zverejňuje Svätá stolica.

Najrýchlejší rast počtu katolíkov prebieha už niekoľko rokov na africkom kontinente. Kým v roku 2010 tam žilo 185 miliónov, o šesť rokov neskôr ich bolo už 228 miliónov, čo je asi 23-percentný nárast.

Celkovo žije na „čiernom“ kontinente 17,6 percenta celosvetovej populácie katolíkov. V Amerike je to 48,6 percenta (z toho necelé dve tretiny v Južnej Amerike), v Ázii 11 percent a v Európe 22 percent z celkového množstva katolíckych veriacich.

Najnovšia Cirkevná štatistická ročenka (Annuarium Statisticum Ecclesiae) hovorí o tzv. kríze povolaní. Dôvodom je pretrvávajúci úbytok počtu seminaristov. Medzi rokmi 2010 až 2012 ich počet stúpol, no odvtedy klesá.

Celkovo sa v roku 2016 na kňazstvo pripravovalo 116 160 bohoslovcov, čo je o takmer štyri tisícky menej ako v roku 2012. Najviac ich ubúda v Európe a Amerike, kým v Afrike a Ázii záujem o kňazskú službu narastá.

Podobne je to s množstvom vysvätených biskupov. Pred dvomi rokmi ich bolo vo svete 5 353, pričom najviac ich pribudlo v Ázii, kým najmenej v Európe.

Z celkového počtu 414 969 kňazov vo svete patrí 67 percent k diecéznemu kléru, zvyšok tvoria rehoľníci. Oproti roku 2014 zaznamenal počet kňazov 0,2-percentný pokles, najmä kvôli úbytku v Európe, Severnej Amerike a na Blízkom východe.

Zaujímavou skutočnosťou je nárast počtu trvalých diakonov, najmä v Ázii, Južnej a Strednej Amerike. Spolu ich vo svete pôsobí 46 312.

Foto – TASR/AP

Martin Hanus pred 542 d

Americký prezident Donald Trump opäť šokoval Nemcov, keď na svojom twitteri napísal, že kriminalita v Nemecku stúpla o 10 percent, „odkedy boli prijatí migranti“, len úrady to nezahŕňajú v štatistikách. Amerika by mala byť preto rozumná a neprijímať migrantov.

Kancelárku Angelu Merkelovú zrejme zdvihlo zo stoličky, reagovala však s pokojným chladom, ako je to u nej zvykom. Vyhlásila, že nedávno zverejnené policajné štatistiky o kriminalite v Nemecku ukazujú na mierne pozitívny vývoj a tieto čísla hovoria za všetko.

Samozrejme, komentáre prezidenta USA o štatistikách kriminality v inej krajine sú pomerne svojským spôsobom komunikácie Donalda Trumpa so svojimi voličmi. Pozrime sa však bližšie, ako je to so štatistikami a realitou. Merkelová správne tvrdí, že počet trestných činov na základe oficiálnych dát v Nemecku klesá, čím sa nedávno chválil minister vnútra Horst Seehofer. Reportéri týždenníka Der Spiegel Jörg Diehl a Philipp Seibt však minulý mesiac prišli s analýzou, z ktorej vyplýva, že nemecké policajné štatistiky sú zrejme podobne ako takéto štatistiky v iných krajinách (vrátane Slovenska) nastavené tak, aby vytvárali lepší obraz o bezpečnosti v danej krajine, než je skutočnosť.

Podľa autorov je totiž problém v tom, že oficiálne údaje o kriminalite dlhodobo ukazujú len časť toho, čo polícia robí a vidí. Na základe porovnania dát z policajnej štatistiky a dát o trestných stíhaniach, ktoré začala prokuratúra, možno totiž povedať, že až 20 percent úradne nahlásených trestných činov v oficiálnej štatistike chýba. Ide o rôzne dopravné delikty, ale aj porušenie zákonov proti verejnému poriadku či politicky motivované trestné činy, ku ktorým patrí aj terorizmus. Štatistiky nezahŕňajú ani podvody, ktoré robia organizované skupiny zo zahraničia cez telefón alebo počítač, pričom tieto delikty poškodili už zhruba milión Nemcov. 

Problém je aj s plánovanými či uskutočnenými činmi, ktoré súvisia s radikálnym islamizmom, keďže podozrení na terorizmus v posledných rokoch prudko pribudlo (v Severnom Porýní-Vestfálsku je týchto nahlásených podozrení od roku 2014 dvojnásobne viac). Der Spiegel tiež pripomenul, že sama polícia sa usvedčila z toho, že jej štatistiky netreba brať veľmi vážne. Minulý rok totiž oznámila, že registruje 293-tisíc deliktov, akých sa malo dopustiť 174-tisíc migrantov, ktorí prišli krátko predtým do Nemecka. Napriek tomu stúpol počet registrovaných deliktov len mierne. „Ako je to možné?“ pýtajú sa reportéri Spieglu. „Bolo zvyšné obyvateľstvo také verné zákonom, že takmer 300-tisíc dodatočných trestných činov neviedlo k zodpovedajúcemu nárastu celkového počtu trestných činov? Asi sotva.“

Podľa Spieglu teda oficiálne štatistiky nezobrazujú reálnu bezpečnostnú situáciu: nielen preto, že tieto štatistiky zachytávajú len časť nahlásených trestných činov, ale aj preto, že o mnohých deliktoch sa polícia nedozvie. Podľa odborných štúdií sa napríklad polícia dozvie len asi o 36 percentách prípadov, ktoré súvisia s ublížením na zdraví, pričom najhoršie je to pri sexuálnych deliktoch: na základe výskumov sa odhaduje, že polícii sú nahlásené napríklad len dve percentá prípadov sexuálneho zneužitia.

Ilustračné foto TASR/AP

Lukáš Krivošík pred 543 d

Strana SPOLU – občianska demokracia, ktorú vedie Miroslav Beblavý, dnes podporila do prezidentských volieb kandidatúru vedca a podnikateľa Roberta Mistríka. Politicky je to zaujímavý a trochu prekvapujúci krok.

Hoci Mistrík nie je stranícky prezidentský kandidát, blízko má k SaS, v ktorej kedysi pôsobil. No ako prezradil Richard Sulík v našom dnešnom rozhovore, definitívne rozhodnutie liberálov o podpore Mistríka padne až 25. júna.

Na druhej strane, v prípade Beblavého strany by skôr pozorovateľ slovenskej politickej scény očakával podporu prezidentskej kandidatúry právničky Zuzany Čaputovej z Progresívneho Slovenska. SPOLU a PS totiž od začiatku pôsobili trochu ako centristické dvojičky.

Dnes však Miroslav Beblavý ešte naložil Progresívnemu Slovensku v rozhovore pre SME, kde vyhlásil, že Andrej Kiska má k SPOLU bližšie ako k PS:

Ideovo určite, pretože prezident podľa mňa nevyznáva typ vypätého ľavicového liberalizmu, ktorým sa Progresívne Slovensko profiluje v témach ako práva LGBTI alebo potraty. Prezident sa skôr snaží hľadať témy, ktoré spoja umiernených ľudí na oboch stranách, než by sa snažil rozdeľovať tým, že bude bojovať za jeden extrém.

O čosi nižšie ešte Beblavý dodáva, že v politike Progresívneho Slovenska vidí „veľa Štefunka a takmer žiadneho Trubana“, narážajúc na prílišný odklon PS doľava...

V skutočnosti je Beblavého podpora pre Mistríka a nie Čaputovú logická. Odkedy sa obe partie rozhodli kráčať každá vlastnou cestou, bolo jasné, že PS a SPOLU si budú svoje značky budovať nielen vymedzovaním sa voči tretím stranám, ale aj voči sebe navzájom.

Beblavého strana SPOLU musí v tomto vystupovať dokonca dôraznejšie ako Progresívne Slovensko. V prieskumoch sa zatiaľ obidva subjekty nachádzajú pod prahom zvoliteľnosti. No PS má s 3,9 percentami v poslednom Focuse o niečo vyššie preferencie ako SPOLU (2,9 percenta). Inými slovami, Beblavého politický projekt sa stále nachádza v tieni toho Štefunkovho.

„Odlíš sa alebo zomri“ platí aj v politike. Aby Miroslav Beblavý dokázal svojbytnosť vlastného projektu, nesmie pôsobiť len ako automatický dodávateľ podpory pre štefunkovcov. Preto dal pred kandidátkou PS prednosť umiernenému exsaskárovi Robertovi Mistríkovi. Podpora pre tohto prezidentského kandidáta, dokonca ešte skôr než od SaS, lepšie podčiarkuje odôvodnenosť samostatnej existencie strany SPOLU.     

Poslanec NR SR a predseda strany SPOLU – občianska demokracia Miroslav Beblavý. FOTO TASR – Martin Baumann

Martin Hanus pred 544 d

V Nemecku zavládol po včerajšej prehre s Mexikom (0:1) takmer národný smútok, Nemci, ktorí sú zhýčkaní víťaznou érou, vôbec nečakali, že by mohli v základnej skupine zakopnúť. A už vôbec nie v prvom zápase, ktorý prehrali naposledy v roku 1982 proti Alžírsku. A tak hoci sa vyostruje konflikt medzi CSU a CDU o podobu migračnej politiky, v tieto hodiny všetkých trápi, čo sa deje v tíme Joachima Löwa. Týždenník Der Spiegel práve rieši, že hráči, kapitán aj tréner ignorujú novinárov.

Spiegel píše, že po včerajšom šoku už netreba myslieť na finále s účasťou Nemcov, hlavnou výzvou je poraziť Švédov v skupine. „Poraziteľný tím zo Škandinávie sa zrazu stáva veľkým postrachom, stačí ešte porážka a naši by po základnej skupine cestovali domov. Niečo nepredstaviteľné. Až dovčera.“

Pre Spiegel aj ďalšie noviny je porážka s Mexikom predzvesťou hroziaceho úpadku nemeckého futbalu, majstri sveta totiž starnú, ako pripomína týždenník, tréner Löw síce namieta a tvrdí, že má „relatívne mladé mužstvo“, ale ak sa podľa Spiegla pozrieme na hlavných ťahúňov, platí to len o Timovi Wernerovi (22 rokov) a Joshuovi Kimmichovi (23 rokov).

 

Mexický futbalista Hirving Lozano a hráčNemecka Jerome Boateng, ktorý blokuje jeho strelu v zápase základnej F-skupiny medzi obhajcami titulu z Nemecka aMexikom na MS vo futbale v Moskve 17. júna 2018. FOTO TASR/AP