Vatikánske múzeá na budúci rok pripravujú výstavu diel predstaviteľa pop artu Andyho Warhola, ktorého rodičia boli rusínskej národnosti a pochádzali z obce Miková pri Stropkove.

Warhol (na snímke z roku 1987, TASR/AP) s nimi v detstve navštevoval chrám sv. Jána Zlatoústeho v Pittsburghu.

„Je veľmi, veľmi dôležité, aby sme viedli dialóg so súčasným umením,“ vysvetlila dôvod výstavy riaditeľa múzeí Barbara Jatta.

V spolupráci s Múzeom Andyho Warhola v Pittsburghu budú vystavené najmä diela s náboženskou tematikou. Historik umenia Alain Cueffa pre Vatikánsky rozhlas vysvetlil, že dôležitú rolu pri dešifrovaní Warholových diel zohrávajú ikony.

Jeho prvým veľkým dielom náboženského charakteru je séria červených a žltých krížov z roku 1982. V diele Posledná večera z roku 1986 zasa reprodukoval známu maľbu Leonarda da Vinciho.     

Skupina českých katolíkov napísala list pápežovi Františkovi, v ktorom ho žiada, aby nepredlžoval mandát pražského arcibiskupa Dominika Duku. Ten na jar dosiahne kanonický vek 75. rokov. Signatári, ktorých mediálnou tvárou je filozof Ján Bierhanzl, Dukovi vyčítajú nahnedlé nacionalistické smerovanie českej katolíckej cirkvi pod jeho vedením, papalášizmus a údajné sympatie pre Miloša Zemana, Václava Klausa a Tomia Okamuru.

List vyvolal silnú protireakciu a na Dukovu obranu vystúpilo veľké množstvo ľudí. Oveľa viac, ako je signatárov kritizujúceho listu. Duku sa zastali aj mnohí nekatolíci. Filozof a vydavateľ Alexander Tomský označil list za komickú akciu ľudí, ktorí sa snažia za každú cenu zviditeľniť a na umlčanie protivníka používajú namiesto vecnej diskusie ideologické argumenty. 

 Pod verejný ďakovný list, ktorý kardinálovi Dukovi poslal režisér Jiří Strach, sa podpísali stovky ľudí. 

Foto: TASR/ Pavel Neubauer

Aktivistka Romana Schlesinger prirovnala odporcov Istanbulského dohovoru k zástancom rasovej protižidovskej segregácie a k lekárom, čo by chceli duševné poruchy liečiť lobotómiou. Vyzvala tiež, aby bol kresťanským odporcom zamietnutý prístup k legislatívnemu dialógu.

Na sociálnej sieti facebook pod statusom ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej, ktorý sa týkal odloženia ratifikácie dohovoru, napísala: „Takto, pani ministerka. Prečo táto kostolová lobby má byť partner do diskusie, keď sme sekulárny štát podľa ústavy? Vy ich stále legitimizujete a robíte ich partnermi. Ale to je absolútne sci-fi. Pretože ich argumenty vychádzaju primárne z cirkevného práva a sekundárne z nejakého spoločenského úzusu 19. storočia. Povedzte mi, či by sa legitímne mohli do diskusie na ministerstve financií o nejakej ekonomickej záležitosti zapájať združenia, ktoré odporujú monetarizmu a trebárs propagujú nastolenie feudalizmu. Alebo či by ste akceptovali za okrúhlym stolom na ministerstve dopravy niekoho, kto by chcel, aby sa židia nevozili v električke a iné rasy museli stáť. Alebo či by ministerstvo zdravotníctva rokovalo so združením nejakých lekárov, ktorí by chceli otravu riešiť pijavicami, duševné poruchy lobotómiou alebo s tými rodičmi z modrého koníka, čo by radi liečili savom. Prečo už konečne nepoviete, že sme sekulárny štát a chceme sa riadiť progresom v otázkach zlepšenia postavenia všetkých ľudí, a nie podľa nejakého kánonu? (...)“

Kontroverzný Istanbulský dohovor je nosnou témou LGBT-organizácií a okrem riešenia násilia na ženách zavádza do legislatívy a škôl aj prvky rodovej ideológie, ktorá rod vysvetľuje ako vec osobného rozhodnutia. Kritici mu vyčítajú nevedeckosť a experimentovanie na deťoch. V posledných týždňoch sa v slovenských mestách konajú niekoľkotisícové zhromaždenia proti jeho prijatiu a pribúdajú ďalšie protestné iniciatívy.

Foto: TASR/Michal Svítok

To, o čom môžu kláštory v západnej Európe len snívať, sa v Egypte stáva realitou – čím ďalej tým viac mužov a žien sa rozhoduje pre zasvätený spôsob života. Treba povedať, že vzhľadom na ťažkú situáciu koptských kresťanov v majoritne moslimskej krajine na Níle by sa očakával skôr pokles ako progres v počte rehoľných povolaní. V súčasnosti si však predstavitelia koptskej cirkvi starosti s rehoľným dorastom robiť nemusia.

K najznámejším kláštorom patrí Anba Bishoy (pomenovaný po rovnomennom svätcovi zo 4. storočia) v púštnom údolí Wadi Natrun na polceste medzi Káhirou a Alexandriou. Dodnes sa za jeho vysokými múrmi skrývajú pozostatky z ranokresťanských čias. Pochovaný je tu koptský pápež Schehuda III. (1923 – 2012) a terajší pápež Tawadros II. sem denne prichádza na modlitby.

Pred dvomi generáciami sa zdalo, že osud tohto a iných kláštorov v Egypte bude čoskoro spečatený. Ešte v roku 1971 žilo v Anba Bishoy len symbolických sedem mníchov a posledný  z nich tam vstúpil v roku 1965. Dnes tu nadväzuje na prastarú tradíciu koptského mníšstva 200 mníchov a 20 novicov. Druhé najpočetnejšie spoločenstvo mníchov v počte 140 žije v kláštore sv. Makária. Nielen na týchto miestach, ale v celom Káhirskom patriarcháte sa počet rehoľníkov a rehoľníčok zvýšil na takmer 7 000, čo je asi desatina toho, koľko ľudí tu v približne 1 500 kláštoroch žilo v 4. storočí.

Napriek tomu, že v Egypte sú kresťania diskriminovanou menšinou, ktorá musí čeliť násiliu, je tento trend zjavný na území všetkých 47 diecéz koptskej cirkvi v celej krajine. Kláštory doslova „praskajú vo švíkoch“ a mnohé musia pristúpiť k prestavbe, aby pokryli dopyt po mníšskom spôsobe života. Starokresťanské Tertuliánovo heslo: Sanguis martyrum – semen christianorum (Krv mučeníkov je semenom kresťanov) tu momentálne platí doslovne a dáva nádej, že súčasná renesancia mníšstva čoskoro prinesie ďalšie bohaté duchovné ovocie.

Foto: Mních z kláštora Anba Bishoy – Flickr.com

Prezident Andrej Kiska dnes navštívil Rakúsko a so svojím náprotivkom Alexandrom Van der Bellenom si podľa fotiek aj televíznych záberov zjavne rozumeli. Rakúske médiá si návštevu slovenského prezidenta všimli najmä kvôli téme rodinných prídavkov tých pracovných migrantov, ktorých deti žijú v zahraničí.

Kurzova vláda ich chce totiž výrazne okresať. V roku 2016 sa z rakúskeho rozpočtu minulo vyše 270 miliónov eur na prídavky detí, ktoré žijú v zahraničí, pričom ich rodičia pracujú v Rakúsku. Veľká časť tejto sumy, zhruba 63 miliónov eur, putovala na Slovensko pre asi 30 500 detí, sme teda po Maďarsku druhí najväčší beneficienti. Nová vláda ľudovcov a slobodných to chce s podporou verejnej mienky výrazne znížiť o 100 miliónov eur, opiera sa pritom o jeden odborný posudok, podľa ktorého to nejde proti európskej judikatúre. Medzi rakúskymi právnikmi je však silný aj opačný názor.

Tak ako nedávno hájil Viktor Orbán vo Viedni maďarský záujem a kritizoval prístup rakúskej vlády, tak aj prezident Kiska označil zamýšľaný plán za „nefér“, keďže ten, kto pracuje v Rakúsku a prispieva tam do sociálneho systému, by mal „požívať rovnaké výhody sociálneho systému“. Pre rakúske médiá bolo preto jednou zo správ tohto dňa, že Van Der Bellen jemne podporil Kisku, keď varoval pred „právnymi problémami na európskej úrovni“. Rakúsky prezident označil problém veľkorysých rakúskych prídavkov na deti, ktoré žijú v chudobnejších krajinách, za „morálnu otázku“.

Denník Der Standard cituje tiež slová Van der Bellena, ktorý pripomenul, že v Rakúsku pracujú tisíce zdravotných sestier a opatrovateliek, pre ktoré sú tieto rodinné prídavky dôležité, a ťažko odhadnúť, čo by spravilo s rakúskym opatrovateľským systémom, keby nebolo Sloveniek.

Der Standard dopĺňa, že v Rakúsku pracuje 40-tisíc opatrovateliek, podľa jedného prieskumu až 40 percent z nich uviedlo, že ak by sa im výrazne znížili prídavky na deti, svoju prácu v Rakúsku by prehodnotili, keďže by sa im už viac neoplatila.

Rakúsky prezident Alexander Van der Bellen a slovenský prezident Andrej Kiska sa usmievajú po rozhovoroch 19. februára 2018 vo Viedni. FOTO TASR/AP

Justin Trudeau nie je synom Fidela Castra! Kanadská vláda minulý týždeň dementovala fámu, ktorá sa začala šíriť na sociálnych sieťach po samovražde syna kubánskeho diktátora na začiatku februára. Castrov syn Fidelito mal údajne zanechať list na rozlúčku, v ktorom kanadského premiéra Trudeaua nazýva svojím nevlastným bratom.

No ako uviedla agentúra AP, ide o obyčajnú klebetu. Justin Trudeau sa narodil štyri roky pred tým, než jeho matka vôbec navštívila Kubu. Jeho otcom bol Pierre Trudeau, ktorý zastával post premiéra Kanady v rokoch 1968 – 79 a 1980 – 84.   

Fámy o rodičovskom pôvode súčasného kanadského predsedu vlády prvý raz začali, keď Fidel Castro ako 90-ročný v novembri 2016 zomrel. Justin Trudeau vtedy spôsobil menší rozruch vyhlásením k jeho úmrtiu. Kanadský premiér v ňom kubánskeho diktátora označil za „mimoriadneho vodcu“, ktorého jeho otec s hrdosťou považoval za „priateľa“.

Kanadský premiér Justin Trudeau. Ilustračná foto: TASR/AP

Robert Fico poslal v nedeľu odpoveď na čudnú mediálnu diskusiu, ktorú vedú slovenskí komentátori: „Chceme opäť vyhrať voľby, chceme opäť zostaviť vládu“, Fico má „jasnú víziu, ako urobiť sociálnu demokraciu naďalej úspešnou“, okrem sociálnych tém a približovania sa k priemeru EÚ to vyžaduje „zmenu spôsobu riadenia strany“, výmenu polovice krajských predsedov a výmenu mnohých okresných predsedov. „Slovensko slzám neverí.“

Koniec citátov. Zdá sa vám, že takto reční predseda Ústavného súdu?

Oná čudná diskusia, nemôžem si pomôcť, predsa len o niečom svedčí. Nie až tak o psychológii premiéra, ako skôr o psychológii mediálnej pravice, ktorá sa vyžíva v kabinetnej politike. 

Na doživotie odsúdený a prezidentom Zemanom omilostený Jiří Kajínek vyrazil na turné po českých kultúrnych domoch. Týždenník Respekt v tejto súvislosti opisuje ošiaľ, aký na cestách sprevádza „dvojnásobného vraha, toho času celebrity“. Vstupenka stojí 330 korún, Kajínek pred fanúšikmi reční o tom, aká je jeho obľúbená pištoľ, čo rád je, že volil Zemana a možno aj on raz bude kandidovať, veď aj Havel, Zápotocký a Husák sedeli v base.

Fanúšičky sú nadšené a presvedčené, že Kajínek nevraždil, že žijú v „strašnej krajine“, kde politici beztrestne kradnú a nevinní putujú do väzenia.

Kajínek útočí na „moralistov“, to sú všetci tí, ktorým prekáža, že mu poskytujú priestor kulturáky, kníhkupectvá či kiná.

Ale nesmejme sa Čechom za omilosteného Kajínka. Proti odsúdeným Nitranom, ktorí uniesli, znásilnili a zabili Ľudmilu Cervanovú, stojí ešte viac dôkazov než proti Kajínkovi, ich obhajobná stratégia plná fabulácií sa v poslednom období celkom rozpadla, no aj tak získali teraz verejný honor ako nikdy predtým.

Štefan Hríb pred pár týždňami špeciálne poďakoval Františkovi Čermanovi a Stanislavovi Dúbravickému za to, že zadarmo budovali nový klub .týždňa (na videu od 40.30 min), stalo sa tak v prítomnosti zrejme nič netušiaceho prezidenta Kisku či Karla Schwarzenberga. A aby to nestačilo, hlavnému sponzorovi Čermanovi v klube umiestnili aj čestnú tabuľu (na videu od 7.10), hneď vedľa tabule s menom Antona Zajaca (spolumajiteľa Esetu) a Matúša Valla (architekta a kandidáta na primátora Bratislavy).

Nesmejme sa teda českým kulturákom, že tlieskajú vrahovi na jeho egotripe, u nás tak činí – a to doslova – bratislavská kaviareň.

Prvá pôstna nedeľa (18. 2. 2018) je nedeľou pokúšania Pána Ježiša na púšti. Tohto roku je v Markovej verzii (Mk 1,12-15).

(1) Podľa niektorých autorov Ježišovo pokúšanie bolo zápasom o podobu jeho mesiášstva. Na jednej strane to bolo mesiáštvo námahy, poníženia, utrpenia a kríža. Túto cestu chcel Boh. Na druhej strane diabol ponúka Ježišovi alternatívu: mesiášstvo moci, úspechu, panovania bez kríža. Je to ponuka diabla. Ako keby sa opakoval príbeh raja, keď Adam pokušeniu podľahol. Kristus pokušeniu odolal (Benedikt XVI, 217). Je to aj naše pokušenie a spočíva v tom, akého „spasiteľa“ a akú cestu spásy si volíme: Tú, ktorú ponúka Boh? Alebo tú, ktorú ponúka Pokušiteľ?

(2) Výklad pokušenia Ježiša sa nachádza aj v liturgických textoch prvej pôstnej nedele. V Piesni vďaky (prefacii) sa píše, že Ježiš podstúpil pokušenie, „aby nás naučil odolávať zvodom hriechu“ (Misál, 87). Aj sv. Augustín uvádza tento dôvod: „Keby nebol býval pokúšaný, nebol by ťa mohol naučiť, ako zvíťaziť, keď budeš v pokušení“ (Liturgia hodín, II., s. 53). Zvíťaziť môžeme iba v sile Krista a pravá cesta k spáse spočíva v nasledovaní Ježiša. Všetky ostatné ponuky sú falošné.

Ponaučenie: kto s Kristom žije, kto s ním umiera, s ním aj povstane k novému životu. 

Požehnaný čas prvej pôstnej nedele prajem všetkým.

Ján Duda

Obrázok: Pokúšanie na púšti, www.otcenas.sk

Nepríjemná správa pre nemeckú sociálnu demokraciu (SPD): V poslednom prieskume volebných preferencií, ktorý pre verejnoprávnu ARD vypracovala spoločnosť Infratest-dimap, oslovila SPD len 16 percent voličov.

Pre porovnanie, v septembrových voľbách do Spolkového snemu získala SPD 20,5 percenta hlasov, čo už vtedy bol najhorší výsledok sociálnych demokratov v nemeckých povojnových dejinách. Zdá sa, že pokles popularity strany, ktorá historicky na seba dokázala pravidelne viazať viac ako tretinu nemeckých voličov, nepozná žiadne dno.     

Kresťanskí demokrati (CDU/CSU) Angely Merkelovej, ktorí chcú so sociálnymi demokratmi pokračovať v spoločnom vládnutí vo veľkej koalícii, by voľby opäť vyhrali s 33 percentami. V podstate rovnaký výsledok, aký získali vo voľbách.

Zlý výsledok SPD v poslednom prieskume šokuje o to viac, že sociálni demokrati získali len o jeden percentuálny bod viac ako tretia strana v poradí, ktorou je Alternatíva pre Nemecko (AfD). V prieskume získala 15 percent (v septembrových voľbách 12,6 percenta). Ak sa pokles SPD ukáže ako trvalý, AfD sa môže etablovať ako druhá najsilnejšia nemecká strana namiesto sociálnych demokratov.

Aj keď kresťanskí demokrati urobili SPD počas vyjednávaní o veľkej koalícii veľké ústupky, medzi sociálnymi demokratmi panuje veľká nespokojnosť. Mnohí majú obavu, že ich ďalšie štyri roky vládnej spolupráce so stranou Angely Merkelovej ešte viac zdecimujú.

Zjazd SPD v decembri 2017. Ilustračné foto: TASR/AP