Krátke správy redakcie

Martin Hanus pred 1 d

Pred volebným rokom 2020 skúša Donald Trump podobnú kartu, akú kedysi vytiahol na Baracka Obamu – Trump bol dlhé roky najvýraznejším hovorcom konšpiračného hnutia, podľa ktorého sa mal Obama narodiť mimo územia USA, a preto sa nikdy nemal stať prezidentom USA. Hoci na to neboli nijaké dôkazy, Trump až po rokoch uznal, že Obama sa naozaj narodil v USA a ešte si pripisoval zásluhy na tom, že tým ukončil dlhoročné polemiky.

Od tohto víkendu spustil Trump svoju tweetovu tirádu, v ktorej napadol štyri vyhranene liberálne demokratky (Rashidau Tlaib, Ilhan Omar, Alexandria Ocasio-Cortez a Ayanna Pressley) a vyzval ich, že ak sa im v USA nepáči, mali by Ameriku opustiť, vrátiť sa do svojich domovských krajín a budovať svoje rozvrátené krajiny. Trumpove tweety vyvolali obrovské rozhorčenie, hanbili sa za ne aj mnohí republikáni, štyri demokratky (z toho tri narodené v USA) si posilnili status antitrumpovských ikon. Väčšina demokratov s pár republikánmi dokonca presadila v Snemovni reprezentantov nezáväznú rezolúciu, ktorá odsúdila Trumpove „rasistické poznámky“, posilňujúce nenávisť voči ľuďom s cudzími koreňmi a inej farby pleti.

Samozrejme, zo strany Trumpa nejde o exces, ale volebnú stratégiu, aj týmto spôsobom chce mobilizovať voličov, okrem toho si želá, aby sa jeho demokratickým vyzývateľom stal niekto z tábora vyhranených progresívcov, ktorého potom ľahšie porazí. 

Ross Douthat, konzervatívny komentátor denníka New York Times, pripomína, že to bol práve Donald Trump, ktorý až do svojho zvolenia za prezidenta hovoril o „americkom krviprelievaní“ (Trump hovoril o zlyhaniach Ameriky, porovnával ju s Putinovým Ruskom a tvrdil, že už neverí na žiadnu americkú výnimočnosť, preto je potrebné, aby zvíťazil v duchu hesla „Make America Great  Again“).    

Ale stačilo, že Trump bol zvolený, a onedlho sa stal sám najväčším propagátorom americkej výnimočnosti, dnes Trump hovorí, že „Amerika nebola nikdy silnejšia ako teraz“, takže jedinou výzvou je udržať jej veľkosť (Keep America great!) a šíriť mentalitu „všetko je úžasné“. Ako píše Douthat, toto nastavenie si vyžaduje, aby každý, kto tvrdí, že v USA sú problémy, bol sám označený za problém, preto sú kritici zradcami, ktorým možno odporučiť, aby z USA odišli. 

Douthat na Trumpovi oceňuje, že sa pred rokmi vzoprel voči nekritickej viere v americkú výnimočnosť a sebazahľadenosť, pre ktorú republikánski konzervatívci neboli schopní vnímať narastajúce problémy krajiny a často len chrlili ideologické poučky.  

Dnes je to Trump, ktorý nie je podľa Douthata potrebným populistickým korektívom voči tejto viere vo výnimočnosť, ale je jej najhlúpejšou formou.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Donald Trump, FOTO TASR/AP

Adam Takáč pred 1 d

Tohtoročná Pohoda, ktorá sa konala minulý týždeň, priniesla okrem iného aj novinku v rámci duchovného programu. Ak ste sa na nej zúčastnili, uprostred festivalového areálu ste mohli zaregistrovať malú drevenú chatku.

Sedel v nej bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko, za ktorým ľudia prichádzali na spoveď alebo rozhovor. A podľa vlastných slov sa vôbec nenudil. „Celý čas ľudia využili, stále som mal s kým komunikovať,“ vraví biskup Haľko pre Postoj. „Niektorí ma navštívili cielene, iní sa na rozhovor pristavili, keď prechádzali okolo. Boli medzi nimi viacerí, ktorí prišli z túžby po Božom odpustení.“

Tvrdí tiež, že za ním počas dvoch dní, ktoré na Pohode strávil, prišli aj neveriaci.

Nápad duchovnej služby na najväčšom slovenskom festivale navrhol organizátorom samotný biskup. „Oni to akceptovali a pripravili pekný drevený domček na stretnutia.“

Ísť na Pohodu ponúknuť možnosť spovede alebo rozhovoru vnímal ako Ježišov evanjeliový pokyn. „Mojou úlohou ako katolíckeho kňaza, biskupa je ohlasovať všade Ježiša, jeho prítomnosť, jeho náročnosť, jeho milosrdenstvo. Je to zásadný duchovný reštart, keď po uznaní vlastných vín s ochotou zmeniť sa nasleduje rozhrešenie. Vtedy sa niečo končí a niečo nové sa začína. Ježišov pokyn je ísť všade a „sharovať“, že najlepšia sloboda je v Bohu a z Boha. Slobody postavené len na ľudskom piesku končia otroctvom,“ dodáva biskup s tým, že ak bude príležitosť, rád pôjde na Pohodu aj budúci rok. 

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Drevená chatka, v ktorej na Pohode spovedal biskup Jozef Haľko.

Jaroslav Daniška pred 2 d

Časopis National Interest publikoval text, ktorý rozoberá prieskum verejnej mienky, kde polovica mileniálov túži potom, aby bola Amerika socialistickou krajinou. Červené súkno v americkej verejnosti kedysi odstrašovalo, dnes púta pozornosť. Dôkazom sú aj prebiehajúce primárky na úrad prezidenta medzi demokratmi, Bernie Sanders sa pomaly dostáva na okraj, dôvodom je aj to, že ho vedia presvedčivo zastúpiť iní kandidáti, jeho pohľad na svet medzi demokratmi teda silnie.

Časopis First Things upozornil na ďalšiu zaujímavú vec – knihu Bhaskara Sunkara (na obr.) s názvom Socialistický manifest (originál: The Socialist Manifesto: The Case for Radical Politics in an Era of Extreme Inequality), Sunkara (ročník 1989) je zaujímavý a úspešný príbeh, jeho kniha má úspech, hlavná kapitola nesie názov Deň v živote socialistického občana. Sunkara stojí tiež na čele progresívneho a radikálneho časopisu Jacobin, ktorý sa netají svojimi vzormi. Časopis chváli Chomsky a celá plejáda ďalších politických červenokožcov, Sunkara volá po opustení starých paradigiem zo studenej vojny a rozoberá pritom rozdiely medzi škandinávskou sociálnou demokraciou a demokratickým socializmom.

V politike je tvárou tohto hnutia najmä kongresmanka Ocasio-Cortézová (tiež ročník 1989), nuž a v spoločnosti dodáva oporu polovica generácie narodená v rokoch 1980 – 1996. Amerika je zjavne v pohybe.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Eva Čobejová pred 2 d

Nového Havla vidí v Zuzane Čaputovej český Respekt. V editoriáli Marek Švehla tvrdí, že Havel je späť. Je krajší než predtým a v novej sile. Po sérii pracovných ciest do susedných krajín, po návšteve Pohody a koncertu Stinga mu vraj Čaputová pripomína Havla.

Švehla doslova píše: „Může to znít jako klišé nebo možná trochu křečovité hledání nových politických hrdinů v časech, kdy se jich nedostává. Pokud ale časté nářky nad poměry napříč východní a střední Evropou zdůrazňují nedostatek osobností podobných těm, které před třiceti lety vedly odpor proti komunismu, pak za velmi krátký čas od jejího vstupu na politickou scénu se ukazuje, že Zuzana Čaputová takovou osobností je a bude. Dokonce si pracovně můžeme říct, že v regionu vyrostl nový Havel. Není napodobeninou toho starého. Vyrostl v nových poměrech, s jinými zkušenostmi, ale s podobnou přesvědčivostí, autenticitou a hlavně stejnými ideály, o něž se lze opřít.“

Mohli by sme byť pyšní, hrdí – predbehli sme Čechov, kým oni majú na Hrade starého narcistického muža, ktorému už ideály veľa nehovoria, my máme nového Havla! Aj keď si to zatiaľ hovoríme len „pracovne“. No práve takéto články Zuzane Čaputovej škodia. Ona si svoju politickú tvár ešte len hľadá, buduje, vytvára, určite bude robiť aj chyby, ale keď z nej urobíme ihneď ideál, tak tie očakávania budú neprimerané. A môže rýchlo nastúpiť rozčarovanie.

Pripomína to situáciu, keď v roku 2009 dostal Barack Obama Nobelovu cenu za mier. Dostal ju po necelých deviatich mesiacoch vo funkcii. Zuzana Čaputová je prezidentkou mesiac aj pár dní, a už je z nej Havel. Predsa len treba nadšenie trochu brzdiť a neklásť na Zuzanu Čaputovú takéto bremeno. Samozrejme, v tejto hre na hľadanie Havla cítiť najmä strašnú frustráciu českých intelektuálov zo svojho prezidenta. U nás toto necítime, takže hľadať nového Havla nepotrebujeme. Nám stačí, aby sa zo Zuzany Čaputovej stala dobrá prezidentka.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

FOTO: Martin Baumann – TASR

Lukáš Krivošík pred 3 d

Dnešné päťdesiate výročie štartu rakety, ktorá umožnila 20. júla 1969 pristátie človeka na Mesiaci, je významným jubileom. Išlo o pozoruhodný triumf ľudskej vynaliezavosti a snaženia. No má tiež v sebe istú trpkú príchuť.

Astronaut Neil Armstrong, ktorý urobil onen známy „malý krok pre človeka, no veľký skok pre ľudstvo“, si bol ešte v roku 1970 celkom istý, že „za našich životov“ budú na Mesiaci výskumné základne s ľuďmi, podobne ako v Antarktíde. Armstrong zomrel v roku 2012.

V skutočnosti sa po povrchu Mesiaca doteraz prechádzalo len dvanásť ľudí – všetko americkí astronauti (hoci jeden slovenského pôvodu) v rámci programu Apollo medzi rokmi 1969 – 1972. Odvtedy tam človek nebol.

Nejde len o návrat na Mesiac či občas zvažovaný pilotovaný let k Marsu, ktorý je už celé roky vzdialený „asi 15 rokov v budúcnosti“. Veľkolepé očakávania z minulého storočia o zdolaní poslednej hranice vo vesmíre sa proste zatiaľ nenaplnili.  

O dôvodoch by sa dalo veľa písať. Ide asi hlavne o kombináciu technologických výziev a ekonomických nákladov. Navyše, chýba podobne silný motív, ako bolo súperenie medzi superveľmocami počas Studenej vojny.

Niežeby sa od roku 1969 ľudstvo nikam neposunulo. Namiesto vykročenia do vesmíru sme vymysleli virtuálny vesmír v podobe internetu.

A aj pokiaľ ide o vesmír tam vonku, súkromné spoločnosti hľadajú spôsoby, ako zarobiť peniaze na obežnej dráhe – napríklad prostredníctvom vesmírneho turizmu. Ľudia sa nepochybne na Mesiac raz vrátia a azda sa tam usadia a vydajú i ďalej. Len to bude proste dlhšie trvať.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Na archívnej snímke NASA z 20. júla 1969 Buzz Aldrin počas pobytu na Mesiaci. FOTO TASR/AP

Adam Takáč pred 3 d

Z Afriky a Ázie odišlo len predvlani 6 700 kňazov. Emigrovali do Európy, Ameriky a Oceánie. Naopak, počet kňazov odchádzajúcich zo „starého kontinentu“ klesol za posledných štyridsať rokov viac ako o polovicu.

Vyplýva to z údajov Ústredného štatistického úradu Katolíckej cirkvi, ktorý sledoval obdobie rokov 1978 – 2017 a týka sa výlučne diecézneho kléru. Informuje o tom Vatican News.

Podľa zistení úradu, kňazov odchádzajúcich na misie do Afriky alebo Ázie klesol počet v Európe o 56,9 percenta, v Amerike o 55,8 percenta a Oceánie o 55,3 percenta.

Počet kňazov, ktorí emigrovali z Afriky sa, naopak, viac ako strojnásobil.

V roku 2017 odišlo z Ázie o 99 percent viac kňazov ako v roku 1987. Ako uvádza štúdia štatistického úradu, polovica z nich smerovala do Európy a viac ako tretina našla nový domov v Amerike.

Migračný pohyb diecéznych kňazov inkardinovaných v ázijských a afrických diecézach prispieva k pokrytiu úbytku kňazov v Európe a Severnej Amerike a zaslúžil by si podporu vzhľadom na rovné územné prerozdeľovanie ľudských zdrojov, väčšiu integráciu a vzájomné obohatenie medzi rôznymi zložkami cirkvi, tvrdia podľa Vatican News autori štúdie.

Ďalej konštatujú, že kňazi v Európe a Amerike dosiahli v priemere vysoký vek a v porovnaní s ostatnými kontinentmi sú pastoračne menej zaťažení. Podľa nich je obnova európskeho a amerického diecézneho kléru prakticky nulová, a preto sa dá očakávať, že v blízkom období ho nahradia kňazi z Ázie a Afriky, kde sa záujem o kňazstvo doposiaľ nezastavil.

Štúdia dodáva, že kňazská migrácia nie je jednoduchý problém, pretože práve na oných miestach v Afrike a Ázii, kde pribúdajú povolania ku kňazstvu, dochádza zároveň k expanzii katolicizmu.

Tieto regióny budú vyžadovať nový príliv pastoračných pracovníkov a zvlášť kňazov. Otázkou teda je, či si africké a ázijské diecézy budú môcť dovoliť prepustenie plných pätnástich, respektíve deviatich percent inkardinovaných kňazov (15,5 percenta v Afrike; 8,9 percenta v Ázii), ako to urobili v posledných štyridsiatich rokoch.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Ilustračná foto: TASR/AP

Jaroslav Daniška pred 4 d

Carrie Lamová, guvernérka Hongkongu, by podľa informácií denníka Financial Times rada rezignovala na svoj post, ale čínska vláda nesúhlasí. Nikto vraj nemá o tento post záujem a problémy, ktoré vytvorila, má sama vyriešiť a situáciu upokojiť. Trochu to ukazuje, ako funguje čínska moc v nepokojnej provincii, kde sa uplynulé týždne konali najväčšie demonštrácie v histórii mesta. Po vyše dvojmiliónových demonštráciách sa cez víkend konali ďalšie protesty, tentokrát aj na hranici s Čínou, kde došlo k násilným incidentom a zatknutiu asi 40 demonštrantov.

FT vo svojom texte pripomínajú, že všetci traja predchádzajúci guvernéri mesta skončili zle, buď odstúpili po protestoch, alebo dokona skončili vo väzbe. Hongkong je skrátka nádej a svedomie čínskeho sveta, dnes viac ako Taiwan.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: wikimedia

Adam Takáč pred 4 d

V susednom Česku sa pripravuje návrh zákona o legalizácii eutanázie. Prichádzajú s ním poslanci z Babišovho hnutia ANO na čele s Věrou Procházkovou. 

Podľa nových podmienok by pacient, ktorý je v stave trvalého fyzického alebo psychického utrpenia, mohol požiadať o asistovanú smrť, ak vyhodnotí, že jeho stav je bezvýchodiskový. Autori návrhu tvrdia, že zákon bude mať jasné pravidlá, aby zabránili jeho zneužitiu.

Súčasťou debaty o návrhu je aj katolícky kňaz Marek Vácha. Pred pár dňami sa s poslankyňou Procházkovou stretol v diskusii internetovej televízie DVTV (pozrieť si ju môžete tu). 

Vácha varuje, že vo viacerých štátoch, ktoré eutanáziu legalizovali, sa po čase vymkla kontrole. Vo svojom blogu cituje slová holandského profesora Thea Boera, ktorý bol spočiatku obhajcom eutanázie. Dnes však vzhľadom na to, čo sa v Holandsku v súvislosti s eutanáziou deje, konšatuje v rozhovore s názvom „Nerobte našu chybu“ toto:

„Bol som podporovateľom tohto zákona. Avšak teraz, po dvanástich rokoch skúseností, mám odlišný názor. Prinajmenšom, prosím, počkajte na pravdivé a intelektuálne uspokojujúce analýzy, prečo došlo k takému explozívnemu nárastu eutanázií. Bolo to preto, že zákon mal mať lepšie záruky, aby bol dodržiavaný? Alebo je to preto, že už len existencia takého zákona nás uvádza do situácie, keď vnímame asistovanú samovraždu a eutanáziu ako normalitu na miesto poslednej možnosti? Kým nebudú tieto otázky zodpovedané, neprijímajte ju. Ak je džin vypustený z fľaše, nie je pravdepodobné, že by sa do nej niekedy vrátil.“

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Foto: Marek Vácha (archív, Pavol Rábara)

Ján Duda pred 6 d

Evanjelium 15. nedele v cezročnom období (14. 7. 2019) je Ježišovým podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). K tomu len dve poznámky.

(1) „Znalec zákona sa obrátil na Ježiša s otázkou: Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Evanjelista túto otázku uviedol svojím komentárom: „Aby pokúšal Ježiša.“ Čo je na tejto otázke zlé? Ako môže takáto otázka byť pokušením?

Pokúšanie Boha (tentatio Dei) spočíva vo vyzývavom postoji voči Bohu, ktorého chceme podrobiť skúške (KKC 2119). Korene tohto hriešneho postoja sú v pýche a spupnosti človeka.

(2) Znalec zákona položil Ježišovi druhú otázku: „A kto je môj blížny?“ A evanjelista povedal, že sa touto otázkou chcel Ježišovi ospravedlniť. Ako sa možno položením otázky ospravedlniť? Páči sa mi vysvetlenie, podľa ktorého „blížny vopred nejestvuje, blížnym sa stávame“ (Cerutti, s. 168). Naozaj, potom ako Ježiš dokončil podobenstvo, opýtal sa znalca zákona: „Čo myslíš, ktorý z týchto troch stal sa/bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ Samaritán sa stal blížnym... A znalec zákona už s pokorou povedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo!“

Nech sme v akomkoľvek postavení, s pokorou a dôstojne zaobchádzajme s inými, lebo blížnymi sa stávame ja, ty, my.

Požehnaný Pánov deň prajem všetkým.

Ján Duda

 

Obrázok: Kto je môj blížny? (www.sozmyslom.com)

Lukáš Obšitník pred 7 d

KDH by si malo osvojiť tému registrovaných partnerstiev, napísal v SME publicista Matúš Ritomský. Článok má názov „Ako čeliť Chromíkovi“, vyšiel 11. júla, deň po uzavretí dohody medzi KDH a PS/Spolu o predvolebnej spolupráci.

Anton Chromík totiž verejnou petíciou vytvoril tlak na KDH, aby sa hnutie spoluprácou s progresívnym táborom nevzdalo svojho nesúhlasu s registrovanými partnerstvami. Na petíciu následne podráždene reagoval Alojz Hlina a Ritomský dobre vie, že animozity v konzervatívnom prostredí treba využiť.

Ritomský Chromíka v texte zosmiešňuje (kým Hlina chce spolupracovať, „Chromík už burcuje pravoverných“, „Hlina rozpráva o KDH ako o modernej kresťanskodemokratickej strane, pre Chromíka je však modernita výzvou do boja“) a ukazuje Hlinovi príklad západných „konzervatívnych“ strán, ktoré presadili registrované partnerstvá. Keďže KDH je potenciálny partner progresívcov, dá sa Ritomského text chápať aj ako budúca podoba verejnej diskusie zo strany kultúrne-ľavicového tábora – presadzovať ďalej svoju liberálnu agendu a kritiku konzervatívcov, ktorá s tým súvisí, nemieriť na KDH, ale na konzervatívnych občianskych aktivistov.

Len na pripomenutie, prečo sa Chromík angažuje práve proti registrovaným partnerstvám. Pred štyrmi rokmi stál v čele občianskych aktivistov, ktorým sa podarilo vyzbierať 400-tisíc podpisov na témy rodiny a zorganizovať tak jediné slovenské referendum vyvolané nie politickou stranou, ale občianskou spoločnosťou. (A občianske referendum je jedným z vrcholných nástrojov modernity, dalo by sa odkázať Matúšovi Ritomskému.)

Účasť potom síce nedosiahla 50 percent, ale 940-tisíc zúčastnených voličov (teda 21 percent) nie je málo – je to približne tretina všetkých ľudí, ktorí chodia voliť v parlamentných voľbách. Je to iná oblasť, ale z hľadiska podpory verejnosti je to na úrovni sily približne 33-percentnej politickej strany.

Takmer 100 percent účastníkov referenda v každej z troch otázok hlasovalo „konzervatívne“ a počet vyše 900-tisíc ľudí, ktorí napriek výraznej antikampani prejavili svoj hlas, má jednoducho váhu. Otázku o samotných registrovaných partnerstvách vtedy síce Ústavný súd zrušil, ale zostalo tam prihlásenie sa k definícii manželstva a celá referendová kampaň zosobňovala aj nesúhlas s registrovanými partnerstvami.

Človek nemusí mať rád štýl Chromíkovej komunikácie, verejné kampane všeobecne často naozaj nadobúdajú podoby, ktoré by sa niekedy dali označiť aj za hysterické (ako ich označil Hlina). Ale ak sa angažuje v tejto téme, iba pokračuje v činnosti a legitímne zastupuje vec, ktorá si získala širokú podporu verejnosti. Mimochodom, 900-tisíc hlasov v referende je oveľa viac, než malo KDH kedy voličov.

A nakoniec, jedným z výsledkov referendovej kampane bol aj ústavný zákon o definícii manželstva, ktorým sa KDH rado chváli – oprávnene, keďže bolo jedným z jeho hlavných predkladateľov. Ale bez vytvoreného verejného tlaku Alianciou za rodinu by SMER ten zámer vtedy vysmial a KDH by nič nedokázalo.

Ak sa KDH za Chromíka (a teda aj za témy, ktoré obhajuje) v konzervatívno-liberálnych sporoch nepostaví a nechá sa progresívnym táborom dotlačiť do toho, aby ho úplne vypudilo zo svojho prostredia, bude to jednak vrcholne neférové, jednak sa tým podriadi progresívnym hrám a v konečnom dôsledku zneistí svoj program a riskuje aj tých niekoľko percent voličov, ktorí mu zostali.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Reprofoto: sme.sk