Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V skratke
19. 09. 2019, 19:59

Pre gynekológov, ktorí nechcú robiť potraty, je to v Bratislave čoraz ťažšie

Pre gynekológov, ktorí nechcú robiť potraty, je to v Bratislave čoraz ťažšie

Budem pôsobiť trochu rodinkársky, ale pokiaľ mi pamäť siaha, ešte žiaden slovenský gynekológ, ktorý odmieta vykonávať potraty, nepomenoval tak otvorene, akej atmosfére títo lekári čelia vo svojich kolektívoch.

Môj švagor Matúš Chuda hovorí, ako si ho kolegovia v ružinovskej nemocnici chceli otestovať, keď ho zaradili do služby na potrat, ale aj o istej hrubosti v tomto prostredí: „Pred rokmi sme mali prípad pôrodu chlapčeka bez rúk a nôh, ktorý „ušiel“ ultrazvukovému vyšetreniu. Boli to starší rodičia, pre ktorých to bola posledná šanca mať dieťa, a narodilo sa im takto postihnuté dieťa. A viacerí kolegovia vtedy strašným spôsobom odsúdili prenatálnu starostlivosť obvodného gynekológa so slovami, ako sa „toto“ mohlo narodiť. Po rokoch som v obchodnom centre videl zvláštne utekať chlapčeka na špičkových protézach na rukách i na nohách. Hneď mi napadlo, či nejde o toho chlapčeka z našej nemocnice. Mne to nedalo, prihovoril som sa otcovi a opýtal som sa ho, či sa jeho syn nenarodil náhodou v Ružinove v tom a v tom roku. Bol to on a jeho otec mi vyrozprával dojímavý príbeh o tom, že by svojho syna nevymenil za nič na svete. Je najšikovnejší v triede, vybavili mu protézy z Rakúska preplatené poisťovňou a ich chlapec je poklad. Ja som vtedy povedal, že všetci tí kolegovia, ktorí mi tam rozprávali tie historky, by mali dnes stretnúť tohto chlapca a najmä jeho rodičov, ktorí sa tešili zo svojho jediného syna.“

Matúš Chuda ďalej hovorí, že v nemocnici v Ružinove, sa začali robiť opäť potraty na požiadanie, hoci predtým si aspoň tu držali líniu, že potraty na pôdu univerzitnej nemocnice nepatria, keďže nesúvisia s medicínou. Opisuje tiež, ako sa zhoršuje atmosféra voči lekárom, ktorí ich nechcú robiť, a ich hlavnou ochranou je tak len výhrada vo svedomí.  

Na záver vysvetľuje, prečo víta nedeľňajší Pochod za život: „(...) Vo svojom pracovnom prostredí si pripadám často ako úplný exot a zrazu sa tu vynorí masa ľudí, ktorá ide do ulíc s rovnakým názorom, aký mám aj ja, s veľkou podporou, že v tom nie som sám.“

Celý rozhovor si môžete prečítať na portáli www.nm.sk.

Ďakujeme, že čítate Postoj. Píšeme vďaka darom od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Podporte nás, prosíme.

Odporúčame