Farár s hypotékou: Je čas to povedať!

Farár s hypotékou: Je čas to povedať!

Kostol sv. Alžbety v Banskej Bystrici, v ktorom Ján Krupa slúži gréckokatolícke liturgie (foto: virtualtravel.sk)

Tento článok z pera Jána Krupu zverejňujeme na jeho vlastnú žiadosť, ako reflexiu o rozhovore Hypotéka je zabijak, ktorý nám poskytol prednedávnom.

Od takmer dvanástich rokov som polosirota. Otec spadol z lešenia na stavbe. K mame si celý život hľadám cestu, aj keď sa o mňa a brata starala tak dobre, ako len mohla. Do otcovej smrti som sa nejako dobre neučil. Po nej som sa však veľmi zľakol a predčasne dospel, uvedomil som si, že život sa s človekom nemazná. Následne sa mi školský prospech zlepšil výrazne. Napokon som vyštudoval gymnázium. S ním sa mi spája pekná skúsenosť s Bohom. Celé roky som sa každé ráno krátko pomodlil za úspech v štúdiu a ono to skutočne fungovalo. Na záver jedného školského roka som od riaditeľa dostal hodinky za prínos pre školu. Dodnes sa domnievam, že mi k nim veľmi dopomohlo z mojej strany výrazné angažovanie sa v školskom časopise.

Často sa hovorí o tom, ako treba viesť deti k Bohu. Mňa viedli odmalička. A veľmi jednoducho: vždy ma privádzali do chrámu. Aj v zime, keď v ňom voda priam mrzla, a nielen v nedeľu. Aj v puberte na mňa silno tlačili, aby som nevynechával liturgie. Samozrejme, že sa až na konci ukáže, či som prijal kresťanstvo ako farbu pleti alebo len ako odev. V živote našej rodiny sa však počítanie času nedelilo na „pred pádom a po páde komunizmu“.

Jedna milá teta

Vo farnosti sme mali po sebe dve výrazné kňazské osobnosti. Od prvej som sa priučil úsiliu prenikať k podstate problému, od druhej optimizmu do života. V kňazskom seminári sa mi nepáčilo. Problém bol v tom, že nás kvôli získaniu zahraničnej pomoci prijali do ročníka priveľa, asi bez prílišného rozlišovania a to potom ponechali na pleciach špirituála, ktorý ma svojimi verejnými výrokmi, že niektorí z nás sem nepatria, dosť znepokojoval. „Som to azda ja, Pane?“ Pochybnosti sa mi vyriešili, keď do Prešova prišiel zakladateľ Collegia Orientale, aby som po súhlase biskupa Hirku aj s ďalšími tromi kolegami podstúpil osem objavných semestrov na jedinej katolíckej univerzite v nemecky hovoriacom priestore. Darilo sa mi a veľmi. Pripisujem to aj modlitbám starej mamy z maminej strany, ktorá ma neúnavne podporovala. Dôležitú rolu v mojom živote zohrala aj pani, od istého času som jej už hovoril teta, ktorá výrazne pomáhala biskupovi Hirkovi pri vedení eparchie a neraz mi prispela na knihy. Keďže v Nemecku bolo štúdium na vysokej úrovni, čoskoro som prepadol ambícii, že po návrate na Slovensko nastúpim na akademickú cestu. No na to bolo treba prísť s doktorátom.

K téme:
Hypotéka je zabijak  Zdieľať

Do karát mi zahralo, že na sklonku nemeckého štúdia sa mi rozpadol niekoľkoročný vzťah. Súčasnú manželku som spoznal v čase, keď som žil podľa zásady, že teraz si chvíľu nebudem nikoho hľadať, lebo aj tak chcem ísť ešte študovať do Ríma. Manželku som objavil počas takej osobnej odpustovej púte do zemplínskeho Klokočova. Všimol som si, že medzi dievčatami z obce, v ktorej som vyrastal, je jedna blondína, ktorú nepoznám, hneď sa mi zapáčila, lebo bola blondína a vedela tak neopakovateľne vysloviť slovíčko „ako?“ Svoju manželku dodnes považujem za dar od Boha, a nie za výsledok urputného hľadania nevesty. V tomto presvedčení ma uisťovala aj skutočnosť, že veľmi ochotne na mňa čakala a bola neraz ochotná vycestovať do Ríma. Mal som veľkú radosť zo svojho nového vzťahu, pretože v ňom neexistovalo mnohé z toho, čo som v tom predošlom považoval za neprekonateľné.

Hoci moja budúca manželka už viackrát zavítala do obce, v ktorej som vyrastal, ja som ju spoznal až oveľa neskôr. Hádam všetky prázdniny som brigádoval v automobilke, ktorá má v logu štyri prepojené kruhy. Peniaze som míňal na knihy. Na toto správanie už existuje aj diagnóza.

Štúdium v Ríme bolo poznačené chudobou v porovnaní s Nemeckom a zápasom s gréčtinou a latinčinou na patristickom inštitúte, lebo po taliansky som sa nikdy nenaučil do takej miery, ako sa mi to podarilo s nemčinou. V Ríme som spoznal veľa zaujímavých ľudí a osvojil si veľké sympatie hlavne voči augustiniánskej reholi. Mal som možnosť chodiť na prednášky veľkých osobností a preto mi trvalo celé roky, kým som sa zmieril s tým, že túto školu som napokon nedokončil. Štúdium som síce absolvoval s vynikajúcimi výsledkami, ale zaváhal som s výberom témy záverečnej práce. Nádejal som sa, že ju dokončím doma na Slovensku popri pastorácii.

Farár bez fary a chrámu

Začínal som v roku 2005 ako kaplán v Prešove. Keďže farnosť, do ktorej ma pridelili, chcela ušetriť na výdavkoch, rozhodli sa už neprenajímať byt pre kaplána, ale zriadiť mu byt v rámci súkromnej pracovne, ktorá bola súčasťou farského bytu na prízemí, ale mala osobitnú sprchu a toaletu a kuchynku na varenie kávy. Bola na prízemí a bolo nám v nej zima. Báli sme sa počať dieťa do tohto prostredia. S manželkou sme sa preto pohotovo rozhodli kúpiť si byt v Prešove. Nejaké peniaze sme mali od rodičov. Niečo sme si požičali z banky. Nešli sme do nereálnych vecí. Kúpili sme si dvojizbový byt. Utešovali sme sa tým, že aspoň sa nám peniaze nerozkotúľali a budeme mať nejaké zázemie.

Po roku kaplánčenia som dostal dekrét do banskobystrickej farnosti zriadenej len tri roky predtým. Bez fary i chrámu. Diaspóra. Môj predchodca to tu pekne rozbehol. Kvôli myšlienkovej dynamike nebudem menovať všetky jednotlivosti. Chcem len uviesť, že prvé tri roky sme žili v podnájmoch, ktoré končili akosi vždy pomerne tragicky. Raz pre alkoholizmus majiteľa bytu, ktorý od nás peniaze síce bral, ale účty neplatil, takže nám sústavne vypínali elektrinu. Následne to boli komplikované vzťahy v rodine, ktorá nám poskytla ďalší prenájom. Stará pani bola síce zlatá a obetavá žena, no nakoniec sme sa museli opäť sťahovať. Už sme vtedy mali obe dcéry. Veľmi mi vtedy pomohol banskobystrický biskup Rudolf Baláž, ktorý mi niekoľko mesiacov prispieval na prenájom. Možno teraz čakáte, že začnem nadávať na gréckokatolíckych biskupov, ktorí mi mali pomôcť ako prví. Pozrite sa, som presvedčený, že obaja milujú Cirkev. A to ma vedie k tomu, aby som sa na svoje životné dobrodružstvo snažil pozerať aj Božími očami. Samozrejme, že obaja majú svoje chyby. Som ale presvedčený, že ich treba prikryť a nie rozpitvávať.

Sme chudobná cirkev. Väčšinu toho, čo sme postavili, sme dokázali z peňazí zahraničných nadácií.  Zdieľať

Nie je to autocenzúra. Niekedy sa neovládnem a poviem tvrdé slová na ich adresu. Ale veľa som sa o tom hádal s Bohom a postupne som začal vnímať svoje pôsobenie ako poslanie. Dnes som presvedčený: sme chudobná cirkev. Väčšinu toho, čo sme postavili, sme dokázali z peňazí zahraničných nadácií. Nie každý biskup má dar chodiť žobrať, ani ja som ho nedostal. Roky som študoval za cirkevné peniaze, raz to predsa musím splatiť. Mnohí gréckokatolícki kňazi žijú ešte v ťažšej situácii. Majú síce fary, ale v prestarnutých dedinkách a bez možnosti nájsť si nejaký ďalší zdroj príjmu. Mnohí živoria. Ich manželky sa trápia. Škoda len, že mnohí ľudia namiesto toho, aby využívali naše služby a vzájomne sme sa povzbudili, venujú čas jalovým myšlienkam a rečiam o tom, či sme alebo nie sme darmožráči.

Ako som si zložil korunu z hlavy

Keď bola manželka na materskej dovolenke, sústavne sme siahali po úsporách. V tejto nelichotivej situácii som sa začal ako muž hanbiť pred svojou manželkou pre svoju neschopnosť postarať sa o rodinu. Moju úctu k nej veľmi prehĺbilo to, že mi to až tak veľmi nevyčítala a preberala iniciatívu, keď som práve psychicky nevládal.

Po istom čase som si našiel brigádu na stavbe, ktorú viedol môj farník. Nosenie tehál ma pomerne bavilo, lebo každé ráno som si prečítal niečo z Písma a cirkevných Otcov, takže som mal o čom uvažovať. Nič netrvá večne. Biskup ma potom odporučil do Rádia LUMEN, kde pracujem dodnes ako náboženský redaktor. Pracujem za honorár, takže si môžem dovoliť ponúknuť ľuďom, ktorí sa chcú so mnou stretnúť, aby oni navrhli čas, kedy sa so mnou stretnú. Oba príjmy nám dopomohli k tomu, aby sme predali prešovský byt a vzali si hypotéku, čím sme sa dopracovali k stabilnému vlastnému bývaniu. Žijeme na sídlisku. Bolo to obdobie, keď mi už bolo jasné, že všetky prísľuby od cirkevného vedenia o kúpe farského bytu sú nereálne.

Odkedy platím hypotéku, neustále ma ženie hlas prikazujúci stále niečo ešte urobiť, aby som sa jej čo najskôr zbavil. Stratil som schopnosť oddychovať. Zdieľať

Tu sa začala písať moja skúsenosť s hypotékou. Pracuje aj manželka. Od pondelka do piatka do 17. hodiny. Náš život sa zaiste podobá životu mnohých mladých rodín na Slovensku, ktoré kvôli práci museli začať písať svoj životný príbeh s týmto tichým zabijakom. Priznám sa, že odkedy platím hypotéku, akosi ma neustále ženie hlas prikazujúci stále niečo ešte urobiť, aby som sa jej čo najskôr zbavil. Stratil som schopnosť oddychovať. Dokedy budem vládať to takto ťahať? Podľa názoru mojej banky ešte 25 rokov. Skutočnosť je taká, že nikdy nie som schopný zmôcť sa na nejakú mimoriadnu splátku. Rodina vždy niečo potrebuje. Je tu silný spoločenský tlak. Nechcem si ani predstaviť, že by som musel niečo závažné deťom odoprieť. A preto už niekoľko rokov vstávam veľmi skoro ráno, aby som niečo napísal či preložil, čo potom za honorár predám rádiu alebo nejakému časopisu či vydavateľstvu. Tieto slová píšem po tom, čo som sa primäl pomodliť rannú modlitbu. Istý čas som bol v situácii, že som bol taký pohltený zarábaním, že som sa vôbec nevedel sústrediť na modlitbu, hoci po jej odriekaní zakaždým pocítim pokoj a útechu. Uvedomujem si tiež, že Pán nás neskúša nad naše sily. Doposiaľ sme všetci zdraví. Uvidíme, čo nám budúcnosť prinesie.

O čo ide tomu chvastúňovi?

Otcovia a matky, potrebujete sa vzájomne podopierať, keď sa stane, že jeden z vás práve nevládze. Ostatné doplní Boh! Zdieľať

Zvykne sa tvrdiť, že život každého je jedinečný. To nepopieram. No predsa len je možné, že niečo podobné ste prežívali alebo prežívate aj vy. Doterajšie slová som nepísal kvôli sebaoslave, ale aby bolo zjavné, že viem, o čom hovorím, keď vyslovím nasledujúce poďakovanie:

Zo srdca ďakujem všetkým otcom a matkám, ktorí sa od svitu do mrku ochotne naháňajú pre dobro svojej rodiny. Chcem vás ale poprosiť, aby ste napriek všetkým povinnostiam dovolili Bohu aspoň občas vstúpiť do vášho života a našli si čas na seba. Vyhnete sa tak vzájomnému odcudzeniu. Prosím, nezabudnite, že si máte byť vzájomne darom. Nie ste spolu preto, lebo ako pár ste kombináciou tých najlepších vlastností a schopností. Potrebujete sa vzájomne podopierať, keď sa stane, že jeden z vás práve nevládze. Ostatné doplní Boh! Držme si palce navzájom a modlime sa za seba!

Ján Krupa

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo