Slováci nie sú monštrá, ale... (reakcia)

Slováci nie sú monštrá, ale... (reakcia)

V ochote pomáhať utečencom a akceptovať menšiny sme na chvoste Európy.

Reakcia slovenskej verejnosti na utečeneckú krízu je z hľadiska našej vlastnej histórie dôležitý okamih. K tomu, ako sme sa zachovali tvárou v tvár humanitárnej katastrofe, ktorej sme svedkami, sa budeme vracať aj v budúcnosti a budeme si na základe toho formovať aj obraz seba samých.

Vítam snahu Fera Múčku zhodnotiť to, čo sa odohralo za posledné mesiace v Európe a aký to malo vplyv na Slovensko. V rámci intelektuálnej poctivosti, ku ktorej nabáda sám autor, však musím povedať, že obraz skutočnosti, ktorý podáva vo svojom článku „Veď Slováci sú najhorší na svete“, je zavádzajúci.

Pokúsim sa vysvetliť prečo.

Predsudky ako hnací motor

Keď v prvej polovici roku 2015 správy o utečeneckej kríze začali rezonovať, stali sme sa svedkami vlny odmietania, strachu a neochoty pomôcť. Dôkazom postojov obyvateľov Slovenska neboli iba sociálne siete a odozva populistických politikov. 

Prieskumy verejnej mienky, ktoré od vypuknutia utečeneckej krízy uskutočňovali viaceré agentúry, ukazujú, že v ochote prijímať utečencov patríme na chvost Európy a opakovane sme v tejto otázke vyšli najhoršie aj spomedzi krajín V4. (Dôkazom je tento článok, alebo tento či tento.)

Hnacím motorom týchto postojov boli od začiatku krízy predsudky, živené emocionálnymi správami, z kontextu vytrhnutými informáciami, často priamo fámami a hoaxmi. Skúste nájsť článok alebo publicistický materiál, ktorý by v prvých mesiacoch po tom, čo sa téma stala stredobodom pozornosti, na Slovensku prinášal vecné informácie, fakty, dôveryhodné údaje, napríklad o demografickom zložení migrantov, o právnych otázkach, skúsenostiach s migráciou a podobne.

Prvé vecné informácie, založené na dôveryhodných zdrojoch, štúdiách a vedecky spracovaných údajoch, ktoré som zachytil, vniesli do diskusie Marek Linha a Martin Dubéci.

Mal Orbán pravdu?

Publicistika založená na faktoch hrala v téme druhé husle, rozhodujúcu úlohu hrali emócie. Na jednej strane sme videli tých, ktorí zdieľali fotky o neporiadku, ktorý za sebou zanechali utečenci, videá z násilných stretov s políciou, obrázky lodí plné mladých mužov.

Zástancovia utečencov sa snažili odpovedať dojemnými obrázkami matiek s malými deťmi, neskôr ľudskými príbehmi z osobných stretnutí s utečencami, ktorým priamo pomáhali na hraniciach.

Vystúpenia Viktora Orbána, ktoré spomína Fero Múčka vo svojom článku, nijako nevybočili z tejto schémy, pretože rovnako neboli založené na poctivej analýze, prezentácii komplexného pohľadu na problém a ponúknutí konštruktívnych riešení.

Boli iba ďalším bičovaním vášní, postavenom na emocionálnych obrazoch vytrhnutých z kontextu celej situácie. Nie snaha pomenovať veci pravým menom, ale emočná hra kartou strachu a predsudkov pobúrila Európu.

Vystúpenia Viktora Orbána neboli založené na poctivej analýze faktov. Zdieľať

Keď Fero Múčka používa článok z portálu Politico ako ilustráciu toho, že Orbán mal vlastne pravdu, dopúšťa sa argumentačného faulu. Pretože práve rozdiel medzi týmto článkom a Orbánovou politikou jasne ukazuje rozdiel medzi populizmom a snahou poctivo pristupovať k problému.

Článok z Politico vychádza z údajov, ktoré neboli k dispozícii v čase, keď Orbán staval ostnaté drôty (dáta zo Švédska z novembra 2015), snaží sa tieto údaje poctivo prezentovať, upozorniť na problémy, ktoré z nich vyplývajú (demografická nerovnováha v zložení utečencov) a ponúkať možné riešenia (kanadský prístup a podobne). Presný opak prístupu, aký ponúkajú Orbán, Fico, Zeman a ďalší.

Fero Múčka píše: „To nie sú zistenia, na ktoré bolo treba viac faktov, ako bolo k dispozícii pred rokom či piatimi. Bolo na ne treba len viac intelektuálnej poctivosti, respektíve odvahy.“ Tento argument v sebe obsahuje vážnu hrozbu. Ak ho prijmeme tak, ako bol podaný, môže sa stať, že v budúcnosti budeme šermovať svojimi predsudkami a hovoriť tomu intelektuálna poctivosť.

Fakty v argumentácii sú dôležité. Zdroje týchto faktov sú tiež dôležité. Rovnako ako poctivé narábanie s nimi.

Prístup našej krajiny: My vám nepomôžeme

Odporcovia ústretového prístupu k utečencom zvyknú vždy, keď sa vyskytne problém, vyhlasovať: „My sme vám to hovorili.“ Ak si chceme zachovať intelektuálnu poctivosť, nemôžme na tieto lacné triky skočiť. Musíme sa pýtať – čo presne ste hovorili? Na základe akých faktov? Čo ste urobili preto, aby problémy nenastali, alebo aby sme ich dokázali zmierniť?

Aj z čisto ľudského hľadiska mi príde nefér odsudzovať chyby utečeneckej politiky v krajinách, ktoré prijímajú státisíce utečencov, keď sami nie sme ochotní prijať viac ako zopár desiatok. Keď Merkelová vyhlásila svoje „Zvládneme to“, nepovedala „Nie je to žiadny problém“.

Zvládnuť znamená prekonať problémy, ťažkosti, urobiť všetko preto, aby sme sa nemuseli spreneveriť vlastným hodnotám. Vyžaduje to námahu a aj určitú obeť. Naša krajina prostredníctvom svojich politikov a za výraznej podpory verejnej mienky od začiatku povedala: „My vám nepomôžeme.“ Je ľahké a lacné pozerať na niekoho, kto sa snaží, a zo závetria poukazovať na jeho chyby a omyly.

Keď Fero Múčka píše, že utečencom na Slovensku podali vo významnej miere pomocnú ruku kresťania, má pravdu. Kresťanskí dobrovoľníci a osobnosti ako Krčméry spolu s mestskými treťosektorovými liberálnymi aktivistami tvorili menšinu, ktorá na Slovensku ukázala ochotu pomôcť.

V menšine boli aj napriek tomu, že sa Slovensko považuje za kresťanskú krajinu. Fero Múčka správne poznamenáva, že tri štvrtiny Slovákov vieru nepraktizujú a dáva tým za pravdu Magde Vašáryovej, ktorá to povedala tak, ako to naozaj je – nie sme kresťania.

Samozrejme, Slováci nie sú ani  „banda nenávistných zúfalcov“. Nemôžeme si však zakrývať oči pred tým, že máme problém s akceptáciou menšín, toleranciou inakosti, ochotou pomáhať tým, ktorí nepatria do nášho úzko vymedzeného priestoru, ktorému hovoríme „domov“. Túto skutočnosť dlhodobo potvrdzujú čísla zo všetkých možných prieskumov a netýka sa to iba otázky utečencov.

Nemaľujme obraz na ružovo

Posledné výsledky kvalitného celoeurópskeho výskumu s názvom Eurobarometer (október 2015) ukazujú vysokú mieru odmietania etnických a náboženských menšín obyvateľmi Slovenska. V mnohých prípadoch sme na tom najhoršie zo všetkých členských krajín EÚ.

V rámci výskumu sa napríklad zisťovalo, ako by reagovali ľudia na spolupracovníkov inej farby pleti, iného náboženstva alebo iného etnického pôvodu. Výsledky ukázali, že ak by mal byť spolupracovníkom obyvateľov Slovenska černoch, len 48 percent by s tým bolo spokojných, v prípade spolupracovníka z Ázie len 49 percent, v prípade Židov to bolo len 57 percent.

Všetky tieto čísla predstavujú najnižšiu mieru akceptácie v rámci EÚ. V prípade moslimov sme skončili na predposlednom mieste v rámci EÚ – iba 37 percentám by neprekážalo, keby mali za spolupracovníka niekoho, kto vyznáva náboženstvo islamu. Podobne vysokú mieru odmietania inakosti môžeme pozorovať aj v prípade súhlasu s tým, ak by si deti respondentov našli partnera iného vierovyznania, kde v prípade Židov a budhistov vykázali obyvatelia Slovenska opäť najnižšiu mieru akceptácie takéhoto vzťahu v rámci EU – len 36 percent u Židov a 29 percent u budhistov.

V prípade moslimov to bolo dokonca len 16 percent.

Slováci sú podľa európskych prieskumov najmenej ochotní akceptovať za spolupracovníka černocha, Žida, budhistu alebo moslima. Zdieľať

Tento stav pretrváva na Slovensku už dlhý čas a nemali by sme si pred ním zakrývať oči. Nič na tom nemenia pozitívne epizódy, akou bolo vypadnutie SNS z parlamentu, ktoré malo zrejme iné príčiny ako hodnotový posun Slovákov. Ostatne, posledné predvolebné prieskumy dávajú SNS opäť slušnú šancu.

Nízka miera akceptácie iných etník a vierovyznaní je faktom. Týmto faktom bolo podmienené aj to, akým spôsobom naša spoločnosť reagovala na utečeneckú krízu. Nemali by sme si maľovať obraz na ružovo a tvrdiť, že my sme vedeli niečo, čo tolerantnejšie krajiny Európy netušili, a že práve táto naša „uvedomelosť“ bola príčinou neochoty pomôcť.

Na záver článku Fero Múčka píše: „Cesta k chladnejšej hlave vedie cez zvýšenie zdravého sebavedomia. Cez pocit, že nie sme poslední lúzri ani monštrá, že keď sa zatneme, zvládneme aj veľké výzvy.“ S tým, samozrejme, súhlasím (mimochodom, nápadne sa to podobá na Merkelovej “Zvládneme to”).

Prvou takou veľkou výzvou by mohlo byť nájdenie odvahy pozrieť sa do zrkadla, prijať svoj vlastný obraz a následne urobiť všetko preto, aby sme sa zlepšili. Či už z hľadiska kresťanských alebo humanistických hodnôt, pretože v otázke pomoci utečencom sú v zhode pápež František aj sekulárni humanisti.

Autor je zakladateľ a editor magazínu priestori.sk, živí sa ako slobodný umelec a kreatívny producent.

 

Novinka z vydavateľstva

Posvätné manželstvo

Čo ak je Božím zámerom, aby sme boli v manželstve nielen šťa...

Bestseller o hodnote manželstva

O knihe
Cena u nás: 11,18 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo