Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
28. január 2022

Rýchlo a (ne)zbesilo

Český miliardár fujazdil po diaľnici 417 km/h a Nemci nevedia, ako ho potrestať

Svetový rekord na verejnej diaľnici opäť otvoril otázku, či posledná európska bašta diaľničnej slobody predsa len nezavedie rýchlostné limity. 

Český miliardár fujazdil po diaľnici 417 km/h a Nemci nevedia, ako ho potrestať

Printscreen z videa Radima Passera, zdroj YouTube.

58-ročný Roman Passer patrí medzi najbohatších Čechov. Podľa časopisu Forbes sa majetok tohto developera ráta na 6,6 miliardy korún, no nemenej púta verejnú pozornosť svojou vášňou pre rýchle autá. Je jediným Čechom, ktorý vlastní najdrahšie a najrýchlejšie sériovo vyrábané auto Bugatti Chiron. Tento model stojí do troch miliónov eur, Passer ho rozhodne nechcel len na parádu v garáži, už na staršom modeli Veryon Passer ukazoval, ako rád si užíva superrýchlu jazdu.

Do tohto profilu akoby celkom nezapadá iný Passerov rozmer: je angažovaným kresťanom, konvertoval po smrti svojho syna, ktorý zomrel niekoľko mesiacov po narodení, v zbore adventistov často drží kázne, vybudoval materskú, základnú aj strednú školu s kresťanským pozadím, píše eseje o stave spoločnosti a civilizačných hrozbách.

V týchto dňoch však Passer fascinuje Nemcov veľmi svojskou evanjelizačnou misiou. Krajina, ktorá je celosvetovo známa tým, že na svojej rozsiahlej sieti kvalitných diaľnic neplatí všeobecný rýchlostný limit, práve rieši, či má zákonné nástroje, ako potrestať jeho poslednú bláznivú jazdu.

Rýchlo a (ne)zbesilo

Celá kauza sa prevalila po tom, čo miliardár zverejnil video, ktoré je ódou na Bugatti, jeho nový svetový rekord na verejnej diaľnici a na záver aj modlitebnou oslavou Boha, ktorý mu doprial radosť z takéhoto zážitku.

Passer si na svoju superrýchlu jazdu Chironom vybral diaľnicu A2 medzi Berlínom a Hannoverom, vyrazil z jedného odpočívadla, sprevádzali ho viaceré autá, ktoré v rôznych úsekoch filmovali jeho prudké zrýchľovanie, až o chvíľu nameral podľa GPS rýchlosť 417. Tento svoj výkon zverejnil 9. januára na YouTube, čím vyrazil dych nielen fanúšikom seriálu Rýchlo a zbesilo.

Prokuratúra medzitým spustila vyšetrovanie. Kým v iných štátoch by Passerovi hrozila za prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti o takmer 300 km/h v najlepšom prípade veľmi mastná pokuta, nemeckí právnici aj dopravní analytici si nad prípadom lámu hlavu a je možné, že Passer si svoj svetový rekord užije bez akejkoľvek sankcie.  

Argument Passera a prívržencov rýchlych jázd po nemeckých diaľniciach je jasný: keďže český podnikateľ roztúroval svoje Bugatti na úseku diaľnice, na ktorom niet žiadneho rýchlostného obmedzenia, a z videa je zrejmé, že dbal na bezpečnosť, vhodné počasie aj na hustotu premávky, nedopustil sa ničoho nelegálneho. 

Ani polícia najskôr nevidela dôvod na vyšetrovanie, po verejnom tlaku však zmenila názor a momentálne sa trápi dilemou, aké porušenia dopravných paragrafov by sa mu dali prišiť.

Podľa jedného paragrafu musí mať vodič aj na úsekoch, kde neplatia obmedzenia v rýchlosti, svoje vozidlo stále pod kontrolou. Je naozaj možné mať pod kontrolou auto, ktoré sa valí vyše 400-kilometrovou rýchlosťou?

Passer sa obhajuje tým, že aj keby sa pred uháňajúcim športiakom odohrala nejaká nepredvídaná udalosť – napríklad prekážka v ceste či vodič, ktorý by sa chystal v nepozornosti odbočiť do ľavého pruhu – Bugatti Chiron dokáže zo 400 km/h ubrzdiť na nulu do deviatich sekúnd, teda do 500 metrov. Okrem toho sa Passer bráni argumentom, že si vybral taký úsek diaľnice, aby mal pred sebou vždy viditeľnosť na dva až tri kilometre. Aj samotné Bugatti garantuje, že i jazda pri takejto obrovskej rýchlosti môže byť bezpečná, lebo auto disponuje brzdovým systémom ako menšie lietadlo.

Lenže proti tomu stojí námietka, že ide len o čisto teoretické úvahy, ktoré rátajú s dokonalým reakčným časom – stačí, ak vodič zareaguje o jednu či zopár sekúnd neskôr než treba a na ubrzdenie už nepostačí ani kilometer.

Polícia preto pracuje s paragrafom, podľa ktorého by bolo možné Passera potrestať pokutou až dvomi rokmi väzenia za to, že jazdil „hrubo (...) a bezohľadne s cieľom dosiahnuť čo najväčšiu rýchlosť“. Takisto sa mu pokúša prišiť paragraf, podľa ktorého sa dopustil aj „nedovolených automobilových pretekov“.

Pravdou je, že Passera sprevádzali ďalšie autá, zjavne však nie preto, aby s ním pretekali, ale aby z rôznych perspektív zaznamenali cestný svetový rekord. Passer si jednoducho z daného úseku verejnej diaľnice, ktorá bola v tom čase naozaj relatívne prázdna, spravil testovaciu jazdu, aké sa inak robia na špeciálne upravených okruhoch.  

Nemci, autá a sloboda

Niet divu, že jazda českého podnikateľa s misionárskym zápalom pre Boha a Bugatti nanovo otvára v Nemecku starú debatu, či už predsa len nenastal čas skoncovať s touto libertariánskou cestnou tradíciou uprostred Európy a zaviesť „tempolimit“.

Napokon, Nemecko je pre šoférov s vášňou pre rýchlosť poslednou baštou v Európe, kde sa dá dupnúť na plný plyn. Stačí prejsť do susedného Holandska, kde je počas dňa najvyššia povolená rýchlosť na diaľnici 100 km/h (na 130 možno zrýchliť až po 19.00), a ten kontrast bije do očí.

Inzercia

Pre nemalú časť Nemcov je táto národná špecialita zdrojom istej kolektívnej hrdosti. Najmä keď počúvajú z úst závistlivých Američanov rozjímanie o tom, ako je možné, že akurát v Nemecku, onom poručníckom štáte s nadmierou predpisov a zákonov, sa môžu vodiči oddávať takejto cestnej slobode.  

Nemecké špecifikum má svoje historické korene. Aj vďaka svetovo silnému automobilovému priemyslu sa kult osobného automobilu a s ním spojenej slobody presadil už krátko po druhej svetovej vojne. Auto a osobitne Volkswagen Chrobák sa stali synonymom povojnového hospodárskeho zázraku a nebývalého rastu prosperity. Predtým platné rýchlostné limity na diaľniciach aj všetkých ďalších cestách sa v západnom Nemecku zrušili začiatkom 50. rokov, teda paradoxne v čase, keď áut na cestách prudko pribúdalo. Neskôr sa obmedzenia rýchlosti aspoň v rámci obcí opäť zaviedli, ale rýchlostné limity na takmer všetkých cestách okrem diaľnic sa zaviedli až v 70. rokoch. Aj tieto regulácie prišli až po tom, čo Nemcov vystrašil príliš veľký počet smrteľných nehôd na cestách. 

Len na porovnanie: v posledných rokoch zomrie na nemeckých cestách ročne okolo 3 000 ľudí, v roku 1970 zomrelo v západnom Nemecku 21-tisíc pasažierov. Ak sa to preráta na počet áut, ktorý odvtedy násobne vzrástol, vtedy pripadalo na 100-tisíc áut 100 obetí smrteľných nehôd, dnes je to päť obetí. 

Požiadavka obmedziť rýchlosť aj na diaľniciach, ktorá by nehodovosť s tragickými následkami ešte viac znížila, sa celé desaťročia brala ako neprijateľný zásah do slobody občana-šoféra – právo na rýchlostne neobmedzenú jazdu vo svojom volkswagene, BMW či mercedese malo vo vedomí Nemca podobný status ako právo Američana na držbu vlastnej zbrane.

V Nemecku sa s nástupom čoraz rýchlejších áut rozvinul jav, pre ktorý sa ujalo pomenovanie „diaľničný turizmus“ – niektorí Číňania alebo Američania, ktorí si napríklad kúpia Porsche, si ho ešte pred nalodením prichádzajú osobne vyzdvihnúť do stuttgartskej fabriky v Zuffenhausene, aby ho ešte po širokom okolí riadne prevetrali, lebo to si už doma nikdy nedoprajú. 

Diktatúra bezpečnostných pásov

V tejto súvislosti je zaujímavé, že v Európe bolo sotva krajiny, kde by sa proti zavádzaniu bezpečnostných pásov na sedadle vodiča dvíhal taký systémový odpor ako práve v západnom Nemecku. Hoci už pred 50 rokmi bolo zjavné, že takéto pripútacie opatrenie má potenciál každoročne zachrániť tisíce životov, kým v NDR to jednou vyhláškou nariadil komunistický režim, západní Nemci o tom nechceli ani počuť. Aj ústavní sudcovia v prvých rozsudkoch dôvodili, že je príliš málo dát, ktoré by preukazovali užitočnosť pásov, a keď vláda napokon v roku 1976 tieto pásy zaviedla, urobila tak bez hrozby akejkoľvek sankcie, a to pre obavu zo žalôb a masovejších protestov.

No aj tak výsledkom nového predpisu bolo hlasné hnutie odporcov bezpečnostných pásov, ktorými sa podľa prieskumov pripútavala len polovica Nemcov, druhá to odmietala. Téma vzbudzovala polemiky a vášne, objavovala sa na titulkách novín a v hlavných televíznych správach.

Z dnešného pohľadu pôsobí vtedajší odpor úsmevno-bizarne: prívrženci slobody bez pásov napríklad argumentovali, že pásom spútaný vodič nebude mať v prípade, ak auto zachváti požiar alebo sa zrúti do vody, šancu uniknúť z auta. Alebo v jednej televíznej reportáži vyjadrovali vodičky obavu, či neustále používanie pásu nebude mať neblahý vplyv na tvar alebo objem poprsia. Pokuta za jazdu bez pásu sa zaviedla až v roku 1984 (previnilec zaplatil 40 mariek), v ďalších mesiacoch prudko padol počet mŕtvych na cestách.

Magazín Der Spiegel si koncom roka vtedajšie polemiky pripomenul sčasti trefnou, miestami trochu presilenou paralelou, že niekdajší odporcovia bezpečnostných pásov pripomínajú súčasných odporcov očkovania.

Zachráňme klímu 

Bezpečnostné argumenty však v dnešnej debate o zavedení tempolimitu nehrajú kľúčovú rolu, na čom veľa nezmení ani český dobrodruh na Bugatti a polemiky okolo jeho sankcionovania. Nemecko sa z hľadiska bezpečnosti na diaľniciach nijako zvlášť nevymyká z európskych štatistík, nehodovosť s tragickými následkami na životoch za posledných 30 rokov rapídne klesla ako všade inde v Európe. Hoci platí, že obmedzenie rýchlosti na európske štandardy by nemecké nehodové štatistiky ešte vylepšilo. 

Za zavedenie rýchlostného limitu sú dve ľavicové strany, SPD aj Zelení, brániť sa budú proti tomu liberáli z FDP aj opozičná CDU/CSU spolu s AfD. 

Ale ak v najbližšom čase táto posledná automobilová bašta diaľničnej slobody padne, tým víťazným argumentom bude – ako dnes v Nemecku pri všetkom vrátane revolučnej prestavby celého automobilového priemyslu – ochrana klímy. Najhorlivejšími zástancami tempolimitu sú totiž Zelení, ktorí svoje ideové obsesie vniesli aj do tejto témy. Zelený argument je v teórii nepriestrelný, pomalšie jazdenie než trebárs 150 km/h znamená naozaj nižšiu spotrebu paliva, a teda menej škodlivých emisií.

Až pri pohľade na konkrétne prepočty sa váha takýchto argumentov scvrkne. Podľa zelených expertov by zavedenie najvyššej povolenej rýchlosti na 130 km/h znížilo emisie skleníkových plynov o 1,9 tony. A keby sa podľa týchto modelov zaviedol horný limit ako v Holandsku, teda s maximálnou rýchlosťou 100 km/h, klímu by to ušetrilo ešte oveľa viac, o 5,4 milióna tony.

K tomu už len jedno číslo – autá v Nemecku vyprodukujú celoročne asi 160 miliónov ton plynov ako CO2. Nemci tak vedú ďalšiu bizarnú debatu, len osvietení Zelení dnes váhou svojich argumentov pripomínajú viac tých niekdajších odporcov bezpečnostných pásov.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.