Nad Srholcovou truhlou

Nad Srholcovou truhlou

Pohreb Antona Srholca bola jedinečná udalosť. Duchovne a nábožensky, ale aj spoločensky a politicky.

Pochybujem, že by sa u nás našiel ďalší kňaz, ktorému by sa prišla pokloniť taká pestrá a rôznorodá skupina ľudí. Stál som vonku, pred vchodom do Blumentálu, a v okolí niekoľkých metrov som videl politického väzňa Rudolfa Dobiáša, poslanca Petra Osuského, maliara Ruda Sikoru, historika Michala Slivku, filozofa Juraja Šústa, novembrového tribúna Jána Budaja, ekonóma Petra Gondu s občianskym aktivistom Ondrejom Dostálom, básnika Michala Chudu a, ak sa nemýlim, aj bývalého hovorcu českého prezidenta Klausa Tomáša Klvaňu. Bol to zvlášny pocit. Neznáma pani za mnou sa šeptom zdôverila, že nie je veriaca, ale dnes do kostola musela prísť. Viacero ľudí nie celkom vedelo, ako sa správať (keď napríklad tlieskali), ale človek mal pre to porozumenie. Či už v momente, keď vyniesli z kostola truhlu alebo pomedzi ľudí prechádzal arcibiskup Bezák.

Odvtedy rozmýšľam nad tým obrazom spred chrámu. Mal svoju osobitú silu. Kázeň mal Ján Sucháň, ako si zosnulý Anton Srholec želal, na záver rečnil prezident Andrej Kiska, pastor Daniel Pastirčák, profesor Vladimír Krčméry a František Mikloško. Všetko malo svoj zmysel, vrátane toho, že svätú omšu koncelebroval biskup Jozef Haľko. Srholcovi sa prišli pokloniť všetci. A prišli do chrámu.

A práve v tom to je.

Pred pár týždňami som zažil podobný pohreb inej legendy, kardinála Korca. V Nitre bolo asi toľko ľudí ako teraz v Bratislave. Pravda, zloženie bolo trochu iné, aj keď aj tu svojsky pestré.

Truhla je zavretá, Srholcovo telo leží v zemi, jeho duša – ako veria kresťania – a jeho odkaz – ako veria všetci – sú živé.

Nad truhlou sa zvyknú odohrať rôzne udalosti. Na pravdepodobne najväčšom pohrebe v našich dejinách v roku 1938 sa premiér Milan Hodža poklonil pamiatke svojho úhlavného politického oponenta Andreja Hlinku. O vyše polstoročie neskôr, v roku 1991, sa na pohrebe posledného komunistického prezidenta Gustáva Husáka zúčastnili bývalí disidenti a čelní politici slobodného režimu Ján Čarnogurský a František Mikloško. Keď sa lídri VPN dozvedeli o Husákovej smrti, Miroslav Kusý podal návrh na minútu ticha.

Majestát smrti je mocnejší než politické rozdiely, akokoľvek zásadné. Pravda, nie vždy to znamená, že nad truhlou príde k zmiereniu. Sú pohreby, ktoré polarizujú, aj takých sme si v 20. storočí užili dosť. Niektoré iné pohreby ale dokážu zavŕšiť naplnený a požehnaný život. Taký bol pohreb Dominika Tatarku, ktorý odchádzal zmierený s Bohom, či Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho. Pohreb Antona Srholca bol tomu podobný. A predsa v niečom iný.

Budem osobný. Nad Srholcovou truhlou som cítil volanie po zmierení.  

Srholcov príbeh patrí k dejinám slovenského katolicizmu 20. storočia. Bolo to pravdepodobne posledné storočie, ktoré mimoriadnym spôsobom definovali katolícki kňazi. Rôzni katolícki kňazi: od Andreja Hlinku, Jozefa Tisa cez Vladimíra Jukla, Jána Chryzostoma Korca až po Antona Srholca. A mohli by sme pridať ďalšie mená. Týchto päť však stojí nad nimi.

K Antonovi Srholcovi nepatrila len jeho autorita a charizma, jeho životný príbeh by nebol úplný bez zmyslu pre ľudskú drámu a konflikt. Mnohým prekážali niektoré jeho výroky a gestá, nikto si ho však nedovolil spochybniť. A keď sa o to pokúsil, pôsobilo to trápne.

Už preto, že jáchymovský väzeň je kategória sui generis, ale aj preto, že po roku 1990 to bol on, kto stanovil štandard, ako sa správať k bezdomovcom a ľuďom z okraja spoločnosti. Že ak im chce niekto pomôcť, musí v nich v prvom rade vidieť ľudí, seberovných ľudí, až potom ich núdzu a potreby.

Ako som napísal už inde, Srholec vo svojom živote nerobil a nehovoril len rozumné veci. Veď kto z nás je vždy len rozumný. Ale Srholca nebolo možné prehliadnuť ani ignorovať, pretože to, čo robil, robil z presvedčenia a v dobrej viere. Všetci vieme, ako chcel po roku 1989 pokračovať v práci kňaza vo svojej farnosti, a nebolo mu to umožnené. Ale vieme aj to, že naďalej kňazom zostal, tešil sa mnohým pozvaniam verejne kázať a vystupovať, a najmä pomáhať tam, kde cítil povolanie.

Všetci, ktorí sa prišli zosnulému Antonovi Srholcovi pokloniť, vedia, že to bolo na prospech našej krajine a spoločnosti. Inými slovami, tak ako má svoje opodstatnenie, že niektorí kňazi sa nestanú biskupmi, zároveň platí, že cirkev je dosť veľká, aby v nej mali stále svoj domov a svoje miesto. Preto si myslím, že Srholcov odkaz je, aby naša slovenská cirkev ukazovala nielen pevnosť v svojich hodnotách a vieroučných postojoch, ale aj veľkorysosť.

Tradične založení veriaci majú pravdu, keď sa obávajú relativizmu v radoch cirkvi. História iných cirkví je toho dôkazom. Keď Anton Srholec vystupoval na rôznych sekulárnych fórach, možno tým nepresvedčil ku konverzii mnohých z tých, ktorí ho radi počúvali a vyhľadávali. Hoci práve to je takým dôležitým poslaním kňaza. Ale aj keby to tak bolo, nie je bez významu, že títo ľudia počúvali a vyhľadávali spoločnosť kňaza. A vďaka nemu počuli aj slová, ktoré by akokoľvek ušľachtilý humanista nikdy nepovedal.

Alebo inak: keď sa pozriete na niektoré spoločnosti na Západe, nechýba im len nábožnosť, ale aj kňazi ako Anton Srholec. Preto by sme si ich na Slovensku mali viac ceniť.

Foto: TASR/Martin Palkovič, Martin Baumann

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo