Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
25. január 2022

Greenflácia

Špirála zeleného zdražovania

Zvyšovanie cien vyvolané politikou tzv. energetickej transformácie má už v ekonómii svoje vlastné meno – greenflácia. Čoraz viac sú reálne obavy, že inflácia nepoľaví, ale bude ešte rásť.

Špirála zeleného zdražovania

FOTO TASR – Tomáš Halász

Mesiace trvalo, kým bola Európska centrálna banka ochotná priznať, že s infláciou to nebude také jednoduché. Iste, pesimistické odhady z úst centrálnych bankárov dokážu rozkývať trhy do nepredvídateľných vibrácií a niekedy narobiť viac škody ako úžitku. No falošný a hraný optimizmus je minimálne rovnako nebezpečný.

Ešte pred časom sa ECB snažila upokojovať situáciu a stále opakovala, že nárast cien energií je len dočasný a rovnako ako rýchlo ceny vystúpili, tak aj klesnú alebo aspoň prestanú stúpať. Tvárou tohto chlácholenia bola najmä guvernérka Christine Lagardeová.

V januári však prišiel zlom. Nemecká ekonómka, členka výkonnej rady ECB Isabel Schnabelová povedala: „Zatiaľ čo v minulosti ceny energií často klesali tak rýchlo, ako stúpali, potreba zintenzívniť boj proti klimatickým zmenám môže znamenať, že ceny fosílnych palív už nielenže zostanú na vysokej úrovni, ale ak chceme splniť ciele parížskej klimatickej dohody, budú musieť aj naďalej stúpať.“

Rovnica je úplne jednoduchá a vychádza z toho najzákladnejšieho ekonomického pravidla – vzťahu ponuky a dopytu. Odchod od konvenčných zdrojov energie z fosílnych palív a v prípade niektorých krajín aj od jadra znamená zníženie ponuky. Dopyt po energii však neklesá. V takejto situácii je možný jediný smer, ktorým sa cena bude hýbať – nahor.

Isabel Schnabelová v tejto súvislosti upozornila na problémy plynúce z tzv. obnoviteľných zdrojov: „V súčasnosti nie je obnoviteľná energia ešte dostatočne flexibilná na to, aby uspokojila rýchlo rastúci dopyt... Kombinácia nedostatočnej výrobnej kapacity obnoviteľných energií v krátkodobom horizonte, utlmených investícií do fosílnych palív a rastúcich cien uhlíka znamená, že riskujeme, že budeme čeliť možno zdĺhavému prechodnému obdobiu, počas ktorého budú účty za energiu rásť. Ceny plynu sú toho príkladom.“

Ešte v septembri 2020 pritom Isabel Schnabelová hovorila o výraznom spomalení inflácie v tomto roku.

A nielen plyn, ale aj elektrina sa dnes obchoduje za päť- až desaťnásobok priemeru ceny z rokov 2010 – 2020. Podľa obchodníkov je len otázkou času, kedy cena ropy Brent prekročí hranicu 100 dolárov za barel, a na rekordných úrovniach sú aj ceny uhlia.

Ako píše česká ekonomická komentátorka Markéta Šichtařová, rast indexu spotrebiteľských cien, tzv. CPI index, bol v decembri potvrdený na 0,4 % medzimesačne a na 5,0 % medziročne. Jadrový index na 2,6 % medziročne. Aj to podľa Šichtařovej muselo prinútiť ECB, aby konečne zreálnila svoj pohľad na situáciu.

Varovania, ktoré prichádzali od kritikov európskeho Green Dealu, tak už začína vnímať aj Európska centrálna banka. Energetická transformácia bude bolieť. Európska komisia pri jeho predstavovaní tieto riziká dlho zľahčovala.

Na „čistý“ svet potrebujeme „špinavú“ meď a hliník

Fosílne palivá však nie sú jediným ťahúňom greenflácie. Ako pripomína čoraz viac ekonomických komentátorov, orientácia na elektrické autá zvyšuje aj ceny ďalších komodít. Pokiaľ chceme postaviť našu budú ekonomickú činnosť na elektrine, potrebujeme doslova milióny kilometrov káblov. A veľká časť z nich musí byť obalená vhodnou izoláciou, najčastejšie z plastu. „Prkotina“ – ale pri tých kilometroch je z toho úctyhodná hromada ropných produktov.

Rastie dopyt po medi, ale aj ďalších kovoch, ktoré sú potrebné na výroby elektrických zariadení. Stúpajú ceny lítia, hliníka, cínu, kobaltu. A prospektori ťažobných spoločností sa rozbiehajú po svete, aby hľadali ich nové ložiská. A ťažba týchto surovín nie je o nič menej neekologická ako ťažba fosílnych palív. Energia je potrebná aj na ich spracovanie a prepravu.

Hoci bankári už svoj pohľad korigovali, otázkou je, či na to zareaguje Európska komisia a svoje plány prispôsobí realite. Prechod na elektrický pohon hospodárstva totiž okrem iného v podaní Green Dealu znamená, že aj elektrina by mala byť vyrábaná len z obnoviteľných zdrojov.

Už len odhadovaná potreba na pohon elektroáut by znamenala potrebu zdvojnásobiť výrobu elektriny. Avšak tu neplatí len jednoduché nahradenie fosílnych palív (alebo jadra) vetrom a slnkom jedna k jednej. Keďže je výkon slnečných a veterných elektrární nestabilný a závislý od počasia, celková kapacita by musela byť štvornásobná oproti dnešku – na udržanie stability prenosovej sústavy.

Hoci Európska komisia v súčasnom zložení asi ťažko v dohľadnom čase prizná omyl v predpokladoch, ostatné návrhy týkajúce sa jadra a plynu naznačujú, že sa z celej záležitosti snaží nenápadne vycúvať.

Zaradenie jadra do zelenej taxonómie, teda jeho označenie za čistý zdroj, sa síce stretáva s mohutným verbálnym odporom Nemecka, ktoré v tomto roku odstavuje svoje posledné jadrové elektrárne. Nemcom sa však na oplátku podarilo vylobovať, aby bol medzi čisté zdroje (aspoň dočasne) zaradený aj plyn.

Vlaňajšia skúsenosť im totiž ukazuje, že na vietor a slnko sa spoliehať zatiaľ nemôžu. Slabší vietor v Severnom mori znížil výrobu elektriny na najnižšiu úroveň za ostatných 20 rokov a väčšia oblačnosť počas leta zrazila výkon nemeckých solárnych parkov.

Inzercia

Do toho sa navyše zamiešalo až trestuhodné zanedbanie vytvorenia dostatočných zásob plynu, takže energetický nedostatok nezachránili ani plynové elektrárne. Nemecko tak verbálne brojí proti jadru, no nepriznane sa spolieha na atómové elektrárne Francúzska a Česka a uhoľné zdroje Poľska. Plyn v Nemecku znamená aj presah do geopolitiky, ktorý modeluje ich zdržanlivejší postoj k Rusku v aktuálnej kríze okolo Ukrajiny.

Green Deal síce dočasné zdraženie predpokladá, navrhuje však zavedenie rôznych sociálnych dávok, ktoré by zmiernili dosah na ľudí, ktorí sa nachádzajú v riziku energetickej chudoby. Dávky by však tiež smerovali z rozpočtov jednotlivých vlád alebo Európskej únie.

Tieto peniaze môžu mať len dva možné zdroje. Buď ich vytvorí ekonomika – teda firmy a ľudia svojimi daňami, no aj to len v prípade, že sa bude ekonomike dariť. Druhým zdrojom je tlačiareň, odborne sa tomu hovorí kvantitatívne uvoľňovanie, je to v podstate výroba nových peňazí a ich vypúšťanie do obehu.

Hoci laicky je inflácia vnímaná ako rast cien, v ekonomickej kategórii je to objem peňazí v obehu. A teda čím je ich viac, tým sú ceny tovarov vyššie, ďalšie nalievanie tento efekt len podporuje. Financovanie z daní zas naráža na prirodzenú nespokojnosť ľudí, pretože ak majú vládne výdavky pokryť ďalšie nové potreby, štát potrebuje daní vybrať viac, a teda ich zvýšiť.

A nemusí ísť primárne o dane z príjmu (v skutočnosti sa nimi hýbe len zriedka). Omnoho jednoduchšie a aj výnosnejšie pre štát je zvyšovanie spotrebných daní. A v dobe zelenej sa ako vhodné na ďalšie spotrebné zdanenie núka všetko, čo sa len mihne okolo emisií uhlíka.

Zákaz investovať

Hlavný stratég Morgan Stanley Investments Management Ruchir Sharma vo svojom komentári pre Financial Times pomenúva greenfláciu ako jav vyplývajúci z obmedzenia investícií – tie sa týkajú všetkého, čo má príliš vysokú uhlíkovú stopu – naopak, bonifikované sú tie, ktoré aspoň deklaratórne k zníženiu emisií prispievajú.

„V minulosti bol prechod na nový zdroj energie veľkým impulzom pre ten starý. Nástup parnej energie inšpiroval výrobcov plachetníc, aby za 50 rokov inovovali viac ako za predchádzajúcich 300. Elektrina mala podobný vplyv na plynové osvetlenie. Budovanie zelených ekonomík teraz v prechodnom období spotrebuje viac ropy, no výrobcovia nereagujú rovnakým spôsobom, pretože politický a regulačný odpor zatemnil budúcnosť fosílnych palív,“ píše Sharma.

Paradoxy však idú ďalej. Ako sme spomenuli, meď a hliník sú kovmi, ktoré sú nevyhnutné na prechod na elektrinou poháňanú ekonomiku. „Svet potrebuje viac medi na zastavenie globálneho otepľovania, no ochrancovia životného prostredia nedávno pomohli zablokovať novú baňu na Aljaške – v dôsledku environmentálnych vplyvov,“ poznamenáva. Ťažbu obmedzujú aj nové ekologické zákony v Peru a Čile – veľkých dodávateľov medi. Hliník ako ďalší dôležitý komponent potrebuje pri spracovaní ohromné množstvá energie. Napríklad slovenská fabrika Slovalco v Žiari nad Hronom patrí k najväčším spotrebiteľom elektriny u nás. Narástli aj ceny týchto komodít z Číny, ktorá v poslednom období odstavila veľa uhoľných elektrární.

Celý systém sa dostáva do výraznej nerovnováhy. Ceny ropy a plynu rastú, a tým aj zisky ropných a plynárenských spoločností. Zároveň rastie tlak na to, aby svoje ďalšie investície výrazne obmedzili. Investície krátia aj energetické firmy, ktoré vyrábajú a predávajú elektrinu, keďže časť zdrojov už patrí medzi ekologicky nežiaduce.

„Blokovanie nových baní a ropných plošín nebude vždy ekologicky a sociálne zodpovedným krokom. Vlády, a najmä zelení, si musia uvedomiť, že pri pokuse o príliš rýchle odstavenie starej ekonomiky hrozí, že cena výstavby čistejšej sa dostane mimo rozumných hraníc,“ uzatvára svoj komentár Ruchir Sharma.

Zelené sociálne dávky

Zanedbávať netreba ani politické rozhodnutia. V predchádzajúcich dňoch francúzska vláda rozhodla, že zastropuje ceny energií pre domácnosti v Électricité de France (EDF). Vo firme má štát 70-percentný podiel, takéto rozhodnutie si teda môže dovoliť.

Motívom sú zaiste tiež nastávajúce prezidentské voľby vo Francúzsku, no aj prostá obava politikov zo vzbury davov v uliciach. V Emmanuelovi Macronovi ešte nevychladli spomienky na vyvádzanie Hnutia žltých viest po skokovom zvýšení spotrebnej dane z fosílnych palív.

Energetická chudoba sa totiž týka, z nášho pohľadu, aj bohatých západných krajín. Čoraz viac spotrebiteľov napríklad tiež v Nemecku vníma zvyšovanie cien, ktoré nezostáva len pri elektrine a kúrení, ale prelieva sa do všetkých tovarov. Dá sa teda očakávať, že k stropovaniu, zeleným sociálnym dávkam a ďalším opatreniam, ktoré na chvíľu prelepia nespokojnosť, pristúpia aj iné európske vlády.

Tu totiž prichádza k slovu ďalší klinec do rakvy. Všeobecné očakávania, že spotrebitelia pomôžu naštartovať pocovidovú ekonomiku svojimi úsporami nahromadenými počas obmedzení, sa zrejme nenaplnia. Nielenže inflácia úspory znehodnocuje, veľká časť z nich pôjde na vyššie účty za energie. Do zväčša energetických monopolov, ktoré majú zároveň obmedzené pole investícií, aby mohli produkciu zvyšovať a aby cena mohla reálne klesnúť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.