„O tom, čo z dieťaťa bude, do veľkej miery rozhoduje výchovný štýl jeho rodičov. Ak dieťa nedostane to, čo potrebuje, vzniká patológia. A presne to pri šikane vidíme,“ hovorí Andrej Remšík. 

Pôsobil ako sociálny kurátor pre deti a mládež, dnes pracuje ako sociálny pracovník, slúži v krízovom centre pre deti a rodiny v Bratislave, poskytuje terapiu deťom aj dospelým a spolupracuje s kriminálnou políciou na zásahoch, pri ktorých je prítomné dieťa.

Rozprávali sme o tom, kedy do rodinného prostredia vstupuje štát, o typológii mladistvého agresora i o tom, ako zistiť, či sa šikana deje v našej triede.

Kedy ste začali ako psychoterapeut spolupracovať s políciou?

Keď som pracoval ako sociálny kurátor, mával som takzvanú pohotovosť. Ktorúkoľvek nočnú hodinu zavolali, že sa ide na výjazd, kde sa treba postarať o dieťa. Nikdy ste netušili, na čo natrafíte: zanedbávanie, týranie, sexuálnodeviantné správanie rodičov alebo aj záškoláctvo detí. Často bola potrebná aj spolupráca kriminálnej polície a tej som sa začal intenzívnejšie venovať. Čím viac skúseností zo psychológie som mal, tým viac som ich na týchto zásahoch využíval. Akcia je na mňa šitá, tá mi sedí. V Bratislave som však mal možnosť vidieť skôr tie ťažšie veci.

O aké situácie išlo?

Napríklad že v nákupnom centre je už niekoľko hodín dieťa bez rodiča a treba sa oň postarať. Dopátrali sme sa, že otec, ktorý mal striedavú starostlivosť, bol pod vplyvom drog a na svoje dieťa zabudol. Ale zažil som všeličo. Útočili na mňa nožom, prítomné boli strelné zbrane. Raz sme našli úplne opitú matku, okolo ktorej s krikom a v neuveriteľnom neporiadku pobiehalo päť malých detí. Najhoršie sú však situácie, keď sa plánuje odňatie dieťaťa z rodinného prostredia. Bohužiaľ, niekedy je to nevyhnutné. 

Dá sa na podobný výjazd pripraviť?

Väčšinou máme len veľmi málo informácií. Vieme, že je tam hliadka, boli tam násilnosti a dospelého spacifikovali. To je ten lepší prípad. Horšie je, keď sa veci začnú diať, ešte len keď prídeme. Raz sme vstúpili do bytu, kde sme našli zakrvavené dieťa s matkou a vo vedľajšej miestnosti muž v amoku, ktorý bol pod vplyvom. Museli prísť dokonca až kukláči a pri akcii zneškodniť aj ich agresívneho psa. Niekedy sa stane, že sa rodič zabarikáduje aj s dieťaťom. 

Čo robíte v takých prípadoch?

Dá sa to vyriešiť rýchlym policajným zásahom, jednoducho vyvaliť dvere, no to dieťa ešte viac traumatizuje. Pri podobnej situácii som radšej zvolil náročné trojhodinové vyjednávanie. Nakoniec bola matka ochotná dieťa pustiť. Išlo o veľmi ťažký prípad. Matka nemala spracovanú smrť otca a svoje dieťa, pôvodne chlapca, prerobila na dievča. Našťastie, po takmer troch rokoch intenzívnej pomoci je na tom chlapec už dobre. 

Z amerických filmov poznáme „sociálku“ ako sympatickú staršiu pani, ktorá pomáha riešiť náročné rodinné situácie, vnímame však aj čudné správy o odoberaní detí cez Barnevernet, sociálnu kuratelu v Nórsku. Ako vyzerá slovenská realita?

U nás sme vnímaní ako chodiaci strašiak. Skutočnosť je taká, že každý sociálny kurátor pracuje s inou vekovou štruktúrou a obvodom, má inú osobnosť, skúsenosti aj motivácie. Všetci rodičia, aj tí, ktorí by si potrebovali priznať, že výchovu zvládajú menej, silno cítia, že ich dieťa patrí k nim. „Sociálku“ preto vnímajú ako útok či ublíženie. Nevidia to, že aj oni svojim deťom niekedy ubližujú. Sú to veľmi stresujúce a citlivé témy. 

Všetci rodičia, aj tí, ktorí by si potrebovali priznať, že výchovu zvládajú menej, silno cítia, že ich dieťa patrí k nim. Nevidia to, že aj oni svojim deťom niekedy ubližujú.  Zdieľať

V ktorých prípadoch môže do rodinných procesov vstúpiť sociálny kurátor, teda štát?

Tým prvým je rozvod, keď rodič nezastupuje svoje dieťa preto, že je tam stret záujmov. Musí tam byť niekto nestranný, kto rozumie detským potrebám a pozná zákon. Druhým prípadom je, keď príde podnet zvonka, napríklad anonymne cez Bezplatnú telefonickú linku Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Ten musí byť prešetrený do dvadsaťštyri hodín. Zároveň inštitúcie, teda najmä škola a lekár, majú zo zákona povinnosť nahlásiť, keď vidia, že sa dieťaťu deje niečo zlé, napríklad aj závažná šikana v triede. 

Vašou úlohou je v hraničnej situácii ošetriť dušu dieťaťa. Čo vtedy potrebuje? 

V prvom rade zastaviť agresora. Dieťa si vtedy uvedomuje len to, že chce byť odrezané od toho zla. Keď vstúpite, dieťa hneď vycíti, že prišiel niekto, kto mu chce pomôcť. Nemusíte sa ani predstaviť. Potrebuje zažiť, že je tu niekto, kto ma ochráni, kto ma má rád a kto mi verí. To sa im snažíme aj dať. No, samozrejme, spracovanie dlhodobých následkov toho, čo zažilo, patrí do rúk terapeuta. 

Nedávny incident v Miloslavove otvoril tému detskej agresie. Prečo mladý človek prekročí hranicu prirodzených detských konfliktov a ide do šikany?

Ide o genetiku a rodinné prostredie. Mnoho duševných porúch či obmedzení vzniká na genetickej úrovni alebo aj kvôli úrazu. Ale ak toto vylúčime, ostane nám prevažne rodinné zázemie. O tom, čo z dieťaťa bude, do veľkej miery rozhoduje výchovný štýl jeho rodičov. Čo potrebuje každé dieťa a vlastne aj každý dospelý? Vedieť, že niekto má o mňa záujem, že ma ľúbi a prijíma – a najmä pocítiť to. Ak toto nie je prítomné, vzniká patológia. A presne to pri šikane vidíme. 

Takže vravíte, že dieťa, ktoré ubližuje druhým, je vo svojej podstate nemilované dieťa?

Nie je to také jednoduché. Zoberme si príklad dieťaťa, ktoré pochádza z rodiny policajta. Polícia, to je silová zložka, v ktorej človek koná istým spôsobom a mnoho ráz si to prenáša aj domov. Dieťa, ktoré už odmalička zažíva prísnu výchovu, zažíva menej lásky a viac pravidiel. Nikdy nevidí u rodiča slabosť, no ono ju potrebuje vidieť. Možno nemá dovolené si zakričať alebo raz za čas niečo vyparatiť tak, aby mu rodič potom vysvetlil, prečo sa to nerobí. Preto hľadá tieto príležitosti inde a vyvŕši sa na niekom slabšom práve v škole.

Dalo by sa hovoriť o akomsi profile agresorov u detí a mladistvých?

Existuje typológia, ktorá hovorí o štyroch profiloch detí, čo šikanujú: takzvaný hrubý typ, slušný typ, typ srandista alebo aj typ, ktorý využíva ekonomickú šikanu. 

Čo je to ekonomická šikana?

Tento typ agresora je často jedináčik. Od rodičov dostal všetky najdrahšie veci, ktorú sú práve in. Za takýmto rodičovským správaním je však často skrytá kompenzácia toho, že sa dieťaťu nevenujú. Keď takýto mladý človek príde medzi pubertálnych vrstovníkov, ktorí túžia po jeho iphone a značkových veciach, zdá sa mu, že jeho blahobyt je berná minca. Ja mám všetko, a preto môžem rozhodovať o druhých. Toto môžu byť aj slušní jednotkári, od ktorých by sme agresiu nečakali. 

Čím sa prejavuje typ srandista?

Bývajú to optimistickí, obľúbení a vtipní žiaci. Srandista druhých šikanuje najmä preto, aby pobavil seba aj ostatných, a keď ho pri šikane pristihnú, vyhovára sa, že to bol vtip a o nič nešlo. Často ide o rodinu, kde absentujú etické hodnoty. Alebo tam nie sú jasne zadefinované pravidlá či hranice. 

Naproti tomu, takzvaný slušný typ je z rodinného zázemia, v ktorom sú pravidlá nastavené príliš tvrdo. Ide až o vojenský dril, kde absentuje láska. Dieťa je pod vysokým tlakom a kompenzuje si to na slabších, ktorých vie veľmi dobre vycítiť. Väčšinou ide o inteligentného a kultivovaného žiaka, ktorý sa k autoritám správa ochotne a rešpektujúco. Často býva v kolektíve obľúbený, no len čo je autorita z miestnosti preč, prepne sa do režimu šikany. Tu môže ísť o cielené a rafinované ubližovanie, dokonca až mučenie.

A čo hrubý typ?

Ten si so šikanou asociujeme najčastejšie. Je to fyzický typ, ktorý kope, bije, páli či škrtí a samotné utrpenie obete si až užíva. Tu ide o patológiu, ktorá môže mať genetický pôvod alebo pochádza z prostredia, kde prejavy lásky absentovali úplne. Z neurovedy vieme, že ak dieťa v prvých troch rokoch nedostáva od matky či primárnej osoby prejavy náklonnosti, jeho neurónové prepojenia sa skrátka vytvoria inak. 

Najdôležitejšie je všímať si. No my často prídeme z práce ako roboti a strácame prehľad.  Zdieľať

To vyznieva, ako keby takmer každé dieťa mohlo byť iniciátorom šikany a za nikoho nemôžeme dať ruku do ohňa.

Úplne to vylúčiť asi nemôžeme nikdy. Spomínaná genetika a rodinné prostredie, ale aj aktuálna situácia tvoria súhrn faktorov, ktoré je ťažké predvídať s absolútnou istotou. No mnohé vieme ovplyvniť a so svojimi temnými stránkami vieme pracovať. 

Bývajú agresormi častejšie chlapci ako dievčatá?

Viaceré veci, ktoré tento fenomén ovplyvňujú, sa posledné desaťročia menia. Kedysi boli deti z neúplných rodín v triede výnimkou, dnes podľa štatistík vieme, že dieťa z úplnej rodiny je skôr v menšine. No jeden rodič nemá šancu nahradiť mamu aj otca, obaja sú nenahraditeľní. Podľa štúdie Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie ešte z roku 2003 bolo už vtedy vidno, že razantnejšie stúpol počet dievčat, ktoré sa prejavujú agresívnejšie. Až 44 percent siedmakov či ôsmakov priznalo, že bolo obeťou šikany. Z nich sa asi polovica zdôverila kamarátovi, len 30 percent sa zdôverilo aj rodičovi a 13 percent aj učiteľovi. 30 percent to však nepovedalo nikomu. 

Čím si vysvetľujete, že len tretina detí o šikane povie rodičovi? Nemajú spolu dôverný vzťah?

Dieťa niekedy šikanu zatají, aj keď má s rodičom dobrý vzťah. U detí, ktoré vyrastajú s jedným rodičom, sa napríklad stáva, že dieťa nechce mamu alebo otca zaťažovať, pretože toho majú veľa. Dôvodov, prečo nás dieťa „chráni“ a nič o svojom utrpení nepovie, môže byť viacero. Aj preto je dôležité, aby sa istou formou dozvedelo, že to, čo zažíva, nie je v poriadku a musí sa ozvať. 

Ako môžeme zistiť, že sa nášmu dieťaťu deje niečo podobné?

Najdôležitejšiu vec, ktorú môžeme v tejto veci ako rodičia a pedagógovia robiť, je všímať si. No my často prídeme z práce ako roboti a strácame prehľad. Ak vidíme akýkoľvek náznak, že sa niečo deje, je potrebné sa začať pýtať a pátrať. Inak sa to, že je dieťa obeťou šikany, často nikto nedozvie, až kým nedôjde k výbuchu, ako je Miloslavov. 

Čo si máme všímať?

Keď sa dieťaťa každý deň pýtame na to, ako sa má, sledujme, či reaguje inak ako bežne. Stiahlo sa a býva zrazu osamelé? Menia sa mu nálady a je výbušné? Menšie dieťa možno bolí brucho či hlava, odmieta jesť. Ak prestane mať záujem o školu, o seba či o kamarátov, ak do školy chodí s odporom a má absencie, mali by sme spozornieť. Treba si tiež všímať modriny a škrabance, aj keď, samozrejme, pri živých deťoch, čo trávia veľa času vonku, je to ťažšie.

Kedy by mal zvýšiť pozornosť učiteľ?

Napríklad keď dieťa vchádza do školy či do triedy až vtedy, keď prichádza dospelý. Znakom môže byť aj to, že má problém prehovoriť pred triedou. No vylúčiť trému a ďalšie veci chce čas a citlivosť, čo je pre učiteľov náročné. V triede je častým varovným signálom zosmiešňovanie alebo keď vidíme, že je niekto v kolektíve outsider. Aj hanlivá prezývka je forma ponižovania. Jasnejšími prejavmi sú povýšenecké príkazy a priamymi známkami sú kopance, modriny a dokonca aj naháňanie. 

Podľa čoho vieme, že nestačí len dieťa povzbudiť, aby sa ohradilo samo alebo aby si to „deti vyriešili medzi sebou“?

Toto možno platí u menších detí či v škôlke. Tam môžeme stáť opodiaľ a pozerať sa, ako deti veci vyriešili, a v prípade potreby to zastaviť a edukovať. No u starších detí je miera toho, čo sme schopní tolerovať, pri každom rodičovskom páre veľmi odlišná, čo súvisí s traumami, prípadne vzorcami z detstva. Preto nám môže pomôcť prostredník, teda odborník, alebo aj učiteľ. Vždy je lepšie sa aspoň ozvať s tým, že sa niečo deje. Radšej riešme veci zavčasu, než znášať následky, ktoré bude dieťa potrebovať spracovať s podporou psychológa. 

Ako to môže vyzerať konkrétne?

Keď sa rodič v škole zaujíma o známky, nech sa pýta aj na tieto veci. Alebo môže poprosiť učiteľa, aby odkázal druhej strane, že si isté veci neprajeme. Už to je dôležitý krok, aby to škola mohla začať riešiť, aj keď rôzne školy zvolia rôzny prístup. A keď ide o vážnejšie veci, máme tu výchovných poradcov, psychológov, Centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, sociálnoprávnu ochranu detí alebo aj políciu. No všetko sa to začína pri všímavosti, ktorú často podceňujeme. Agresori veľakrát pôsobia ako úslužní a dobrí študenti. Aj samotní pedagógovia bývajú prekvapení, keď sa to prejaví. 

Prevencia je o rozvíjaní sebaúcty a úcty k druhým aj empatie. No nedá sa stále ísť len cez hlavu, deti sa potrebujú vybúriť. Zdieľať

Kadiaľ ide deliaca čiara zodpovednosti medzi školou a rodičmi?

Zo štúdie, o ktorej sme hovorili, vysvitlo, že až 60 percent prípadov šikany nahlásili práve učitelia, ktorí si niečo všimli. Najpravdepodobnejším miestom šikany sú triedy počas prestávok a chodby. Tam sa deti vedia zašiť a nie je tam dozor. Naopak, najbezpečnejšie boli obedné prestávky v jedálni. Už toto je dôležitá informácia pre učiteľov a riaditeľov. 

Škola môže výskyt šikany zmierniť, no kľúčom sú rodičia. Dobrý rodič vie identifikovať dobré aj zlé vlastnosti svojho dieťaťa. A keď vidí tie zlé, mal by svoje dieťa učiť pracovať s nimi. No rodičia často na svojich potomkoch kopírujú to, čo sami zažili. Ide o akýsi generačný posun. O to dôležitejšie je presvedčenie, že chodiť s dieťaťom k psychológovi nie je hanba ani rodičovské zlyhanie. 

Čo môže pomôcť, aby sa incidenty agresie a ponižovania neopakovali?

Prevenciou šikany nie je len prednáška o násilí, ale aj to, keď učiteľ pozná svojich žiakov a vie, kto je viac výbušný a kto utiahnutý. Má potom „hmotu“, s ktorou môže pracovať. Prevencia je intervenčný program, kde deti učíme pracovať s emóciami a zodpovedať si otázku „kto som a odkiaľ pochádzam?“. Je to o rozvíjaní sebaúcty a úcty k druhým aj empatie. No nedá sa stále ísť len cez hlavu, deti sa potrebujú vybúriť. Fyzicky vybiť, aby v nich napätie nerástlo a nezmenilo sa na patológiu.

Máte na mysli dobrú „telesnú“?

Existuje dnes ešte telesná? Z mojej skúsenosti si dnes deti skôr „zahrajú“ telesnú online, ako by sa reálne hýbali. Ale nedostatok fyzického pohybu je pre šikanu rizikový faktor. Dospievajúce dieťa zažíva prílev hormónov, nevie, čo so sebou, hľadá sa a možno z každej strany počuje príkazy či zákazy, ty si taký či onaký. To v ňom rastie, ako to má dostať von? Tým, že si zacvičí. A keď všetkých nenávidí, tak sa z toho vybúcha a neschytá to niekto iný. Tu môže veľa pomôcť škola. Kto potrebuje ísť cez prestávku von, nech pod dohľadom pedagóga ide. Vytvoriť preliezky či hry, kde sa môže vyventilovať. Verím, že mnohé školy to pochopili. 

Čo potrebuje dieťa, ktoré sa stretáva s nevhodným správaním spolužiakov?

Jasný signál, že je tu niekto, na koho sa môže obrátiť. Niekedy sa aj dospelí nepriamo pridajú k žartu a deti to nesprávne vyhodnotia. Sú stratené a nevedia, kto je na ich strane. Dospelý by mal byť neutrálny a vedieť zhodnotiť, čo je bežná rivalita lídrovskejších typov a čo je cez čiaru. Tých, čo sú vyššie, treba učiť vycítiť potreby slabších. A tých tichších trochu potlačiť: Poď, ideme. Je to veľmi citlivá práca. 

Ako postupovať, keď už prípad šikany v školskom prostredí nastal?

Pedagógovia potrebujú vyjsť zo svojho stereotypu a získať vierohodné informácie o tom, čo sa stalo, a priamo sa na konkrétnych žiakov aj situácie zamerať. 

Minimum sú triednické hodiny na túto tému. Bohužiaľ, na škole majú učitelia často k dispozícii len tie, niekde môžu tieto veci otvoriť aj počas etickej výchovy alebo náboženstva. No práca s emóciami, sebaspoznanie a podobne môže byť súčasťou prírodovedy, spomínanej telesnej alebo aj poobedných klubov. Žiaľ, zostáva na kreativite školy, či a kde si okrem akademických hodín priestor na takéto vzdelávanie vytvorí. 

Na školu v Miloslavove nastúpil krízový tím. Čo podobný tím na škole robí?

V ideálnom prípade si za jeden stôl sadnú psychológovia, sociálni pracovníci, policajti a, samozrejme, vedenie školy s konkrétnymi učiteľmi. Nasleduje systematický proces, v ktorom sa pracuje s obeťami aj agresormi a ich rodičmi na konkrétnych veciach. Ide o niečo vrodené alebo je to pochybenie zo strany rodičov? Sú zúčastnení vo veku, keď majú trestnoprávnu zodpovednosť? 

Tím psychológov potom môže pracovať s triedou, v ktorej sa to udialo, a v ďalšej fáze túto prácu rozšíriť na celú školu. Ich úlohou je pomôcť deťom spracovať, že sa tu stalo niečo zlé a nebezpečné, pretože každý na to môže zareagovať rôzne, a spustiť program prevencie. V neposlednom rade ide aj o to, ako dať výstrahu verejnosti a ďalším mladým ľuďom, že toto sa nesmie zopakovať. 

Môže obeť a agresor zostať súčasťou jedného kolektívu?

V akútnej fáze je potrebné ich oddeliť a pracovať s nimi a ich rodičmi zvlášť. Veľa napovie psychodiagnostické vyšetrenie agresora aj obete a tiež hĺbkové preskúmanie rodinného zázemia oboch. Veci, ktoré sa javia jasné, sú v realite často inak. Nikto nechce svoje dieťa vidieť vo väzení či nápravnom zariadení, no ak ide o vážne ublíženie, niekedy je to nevyhnutné. 

V neakútnej fáze ide o dlhodobú terapeutickú prácu. Ak ide o poruchu a mladý človek je sledovaný v terapii, teoreticky sa do školského prostredia vrátiť môže. No keď na vás útočí celá dedina, rodina často radšej zdvihne kotvy a ide inam. A tu sa dostávame k téme médií a sociálnych sietí.

Čím viac som videl, tým viac som presvedčený, že láska je kľúčová.  Zdieľať

Tie fenomén šikany ešte skomplikovali, pretože na nich deti často komunikujú úplne bez prítomnosti dospelého.

Online svet je výzvou pre každého rodiča. Výhrou je, keď sa rodičia s deťmi bavia o tom, čo deti pozerajú, a spolu to hodnotia. No vieme, že sa to pre nedostatok času nedeje. V online prostredí je veľa vecí, ktoré deti vôbec nevedia vyhodnotiť. Kvôli displejom a závislosti, ktorá sa môže vytvoriť, majú deti narušený spánok, sú menej sústredené a podráždenejšie. Podľa prieskumov vychádza ako jedna z najškodlivejších sietí Instagram. Zameriava sa práve na porovnávanie, kriví vnímanie vlastného tela aj sociálnej skupiny a v konečnom dôsledku spôsobuje depresie aj úzkosti. Je potrebné, aby rodič nastavil pevné hranice, aj pri maturantoch.

Akú úlohu môže pri výskyte šikany zohrať pandémia?

Naša potreba socializovať sa je dlhodobo obmedzená a energia, ktorú musíme dostať von, potlačená. Do toho čítame hoaxy, informácie sú neisté, do kokteilu sa primiešal strach a nešťastná politika. Emócie, ktoré sa nahromadili, sú väčšie ako bežné, v ľuďoch rastie napätie a stres. 

Online výučba je vo svojej podstate vnútorný žalár. Vzdelávanie prebieha, no deti potrebujú vypnúť, hrať sa, vybiť správnym spôsobom svoju energiu. Jadro, samozrejme, drží rodič a škola môže týmto veciam pomôcť, no vidíme, že to často v oboch prípadoch pokrivkáva. Všetci sa potrebujeme vyventilovať a to sa deje rôznym spôsobom, napríklad aj týraním či šikanou. 

Takže šikany a násilia pravdepodobne uvidíme viac?

Som o tom presvedčený. Samozrejme, robí sa aj prevencia. No minulé roky dominovala prevencia drogová, ako keby existoval len tento problém. Aj preto spozornieneme, až keď niečo buchne. 

Mnohí dospelí nechcú počuť, že dôležitejšia ako režim je láska. Iní ju zase preháňajú. No čím viac som videl, tým viac som presvedčený, že láska je kľúčová. 

Dôležité je spýtať sa dieťaťa, ako sa má. Objať ho, aj keď možno s nami bojuje, no vnútri po tom túži. Dať dieťaťu pusu, keď zaspáva, a pozdraviť ho, keď sa zobudí. Povedať mu, že nám na ňom záleží. A prejaviť mu lásku najmä vtedy, keď sa hnevá: Vidím, že sa hneváš a máš na to právo, hnevaj sa. No ja ťa mám rád.

 

Foto: Andrej Lojan