Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
25. január 2022

Menej konať, viac byť

Prácu a stres tak ľahko neskrotíme, radšej sa zamerajme na súcit

Červená, modrá a zelená – obyčajné základné farby. Nikdy by mi nenapadlo, že sa stanú predmetom toľkých rozhovorov a vyfarbia môj vnútorný svet.

Prácu a stres tak ľahko neskrotíme, radšej sa zamerajme na súcit

Foto: Pixabay

Prečítajte si ukážku z knihy Menej konať, viac byť o ceste zo zajatia výkonu. 

Červená, modrá a zelená 1 

Podľa výskumov a práce Paula Gilberta používa náš mozog minimálne tri veľké systémy na reguláciu emócií. Aj keď má každý z nich v našom tele inú úlohu, spolupracujú a vyvažujú sa. Keď sa jeden z týchto „emočných programov“ vďaka niektorej našej myšlienke, zážitku či emócii spustí, aktivuje sa celá sieť a špecifické zoskupenie mozgových buniek a my prežívame istý typ emočnej reakcie či túžby.

Realita nášho mozgu a tela je oveľa komplikovanejšia a prepája mnohé ďalšie mechanizmy, no hovoriť zjednodušene o týchto troch základných emočných programoch nám môže pomôcť lepšie pochopiť, čo sa deje v mozgu a duši človeka, ktorý je naladený na výkon.

Otvorili ste mailovú schránku a stiahol sa vám žalúdok? Oblial vás hnev pri myšlienke na človeka, ktorý neurobil, čo sľúbil? Vitajte v červenej. Prvý, takzvaný červený emočný systém sa zaoberá nebezpečenstvom. Jeho úlohou je dať nám najavo, že sa blíži hrozba, tým, že spustí emócie strachu, hnevu či znechutenia. Núti nás chrániť sa aktivovaním mechanizmu úteku, útoku alebo úplnej strnulosti. Účinkuje veľmi rýchlo, spolupracuje najmä s tou časťou mozgu, ktorú voláme amygdala.

Podľa Paula Gilberta nemáme zabúdať na to, že zmyslom tohto systému je sebaobrana. Preto je prirodzené, že mozog uprednostňuje reakciu na hrozby pred prežívaním niečoho príjemného. Hlavnými hormónmi tohto systému sú adrenalín a kortizol. Keď je tento systém nadmerne aktivovaný, výsledkom môže byť agresivita alebo, naopak, úzkosti či depresia.

Tri typy emočných regulačných systémov podľa Paula Gilberta



Keď som si skúsila napísať do nakresleného kruhu, ktoré oblasti v mojom živote predstavujú tento červený systém, objavili sa slová ako stres, termíny, neistota, obavy o budúcnosť, hádky, nezmyselnosť, úzkosti, nevyjadrený hnev, vystupovanie na verejnosti, rodinné traumy, tragédie a choroby.

Druhý, modrý emočný systém je zameraný na získavanie zdrojov a odmien... Zdieľať

Vyškrtnutie dokončenej úlohy z môjho farebného lepiaceho papierika bolo vždy obľúbenou súčasťou mojich dní. Dnes sa mi spája s modrou farbou. Druhý, modrý emočný systém je zameraný na získavanie zdrojov a odmien, teda vecí, zážitkov a situácií, vďaka ktorým sa bude dariť nám aj všetkým okolo nás. Tento systém nás rôznymi pozitívnymi pocitmi ako vzrušenie či potešenie povzbudzuje, aby sme jedli, zarábali, vyhrali súťaž či dokončili úlohu, ktorá je pred nami. Núti nás „ísť a získať“, čo má z veľkej časti na starosti hormón dopamín. 

Paul Gilbert vraví, že keď je tento systém v rovnováhe s ďalšími dvoma, pomáha nás nasmerovať k dôležitým životným cieľom. Bez neho by sme pravdepodobne len sedeli a zaháľali. Zle je, keď je stimulovaný nadmerne a naše úsilie stále niečo dosahovať nemá hranice. Na ceste za cieľmi a naplnenými túžbami sa často stretávame s prekážkami, ktoré mozog vyhodnotí ako hrozby, a spustí sa červený systém ohrozenia, ktorý so sebou prinesie úzkosť, frustráciu a hnev. Aj preto je také jednoduché zostať uväznený medzi modrým a červeným systémom.

Dokončenie zadania či úlohy nám robí dobre, no s pribúdajúcim množstvom práce sa pridávajú aj ďalšie termíny, zložitejšia komunikácia v tíme a prekážky, ktoré nás posielajú do červeného systému. A aby sme sa vyhli nepríjemným fyzickým pocitom, smútku, hnevu aj frustrácii, pustíme sa do ďalších (pracovných) úloh.

Do modrého kruhu u mňa patrili slová ako efektivita, zoznam úloh, mobil, počítač, emaily, ciele a méty, odmeny, uznania a pochvaly, únava, rýchlosť a prepínanie. Zapísala som si aj: výsledok, produkt, tréningy, sebazlepšovanie, premáhanie sa, meranie času, výkon a perfekcionizmus. A konkrétnejšie: vynikajúce vzdelanie, zmena Slovenska, zaujímaví ľudia, povolanie, služba a užitočnosť.

Keď sme v zelenom systéme, máme všetkého dostatok, nepotrebujeme nič dosiahnuť ani robiť. Zdieľať

Zelená, to je sedieť večer s priateľmi pred horskou chatou a pozerať sa na Belianske Tatry. Tretí, zelený systém je utišujúci. Jeho stredobodom je spokojnosť a prijatie. Keď sme v zelenom systéme, máme všetkého dostatok, nepotrebujeme nič dosiahnuť ani robiť. Sme spokojní a pokojní, veci sú v rovnováhe. Cítime sa bezpečne a prijatí: stačí nám, že veci sú tak, ako sú, a že sme, akí sme.

Ako vysvetľuje Paul Gilbert, tento pozitívny pocit sa zásadne líši od toho, keď sa nám niečo podarí v modrom systéme. Zelená však nie je nuda či pocit prázdnoty. Je to skôr, ako keď počúvame krásnu hudbu, cítime sa spojení s Bohom aj s ľuďmi a zažívame vnútorný pokoj.

Podľa autora je tento systém priamo prepojený s láskavosťou a záujmom, ktoré dostávame od druhých. Tak ako sa dieťa upokojí pri matkinom dotyku, aj naše pocity bezpečia a stíšenia využívajú tie isté mozgové prepojenia ako pocity spolupatričnosti, láskavosti a prijatia. K týmto pokojným pocitom nám pomôžu endorfíny aj oxytocín a vďaka nim sa cítime milovaní, chcení, začlenení do spoločenstva a chránení.

Do zeleného kruhu mi slová pribúdali pomalšie: dôverný rozhovor, láskavosť, pozeranie na hviezdy, príroda, počúvanie hudby, spoločenstvo, objatie. Farby boli pripravené, prišiel čas vyfarbovať.

A ty máš koľko modrej?

Keď som sa prvýkrát stretla s prácou Paula Gilberta, dostala som za úlohu nakresliť na papier tri farebné kruhy – veľké mali byť podľa toho, koľko miesta v mojom živote zaberajú tieto tri systémy.

Nebolo pochýb, žila som veľmi modrý život. Keby ste dnes v tejto chvíli mali do tohto prázdneho priestoru nakresliť, koľko času trávite v červenom, modrom a zelenom nastavení, aké veľké by boli vaše tri kruhy?

Toto jednoduché cvičenie a uvedomenie, ktoré s ním prišlo, bolo pre mňa začiatkom cesty k harmónii. Verím, že môže byť aj pre vás. Otázka, ktorá sa sama pýta na svet, znie: ako vytvoriť trojfarebnú rovnováhu? Vynakladala som veľké úsilie na to, aby som dostala svoju prácu pod kontrolu. Absolvovala som kurzy manažmentu času, dávala som si limity na používanie jednotlivých aplikácií, verejne som sa zaviazala pred kolegami, že každý deň z práce odídem najneskôr o šiestej.

Túžila som zažívať menej stresu, smútku aj strachu. No krotenie tohto draka nebolo úspešné. Až tvrdenie Paula Gilberta mi zmenilo pohľad na vlastnú situáciu aj tému výkonovej choroby. Červený ani modrý kruh nemôžeme zmenšiť. Jedinou cestou je zväčšiť zelený kruh. Spoločnosť, v ktorej žijeme, nadmerne stimuluje modrý systém, ktorý nás pozýva chcieť a robiť viac, ale aj červený systém hrozieb. Na ceste k rovnováhe vlastných emócií a túžob je kľúčové, aby sme sa naučili aktivovať a rozvíjať svoj upokojujúci systém.

Usilovala som sa pracovať menej a zažívať menej stresu. Z vlastnej skúsenosti dnes už viem, že snaha dostať červenú a modrú pod kontrolu skrátka nefunguje. Zásadná zmena v mojom živote prišla až s túžbou a snahou mať v živote viac zelenej.

Keď sa modrá vyleje a zaplaví celý svet

Kým sa vydáme na cestu rozvíjania zeleného systému, je dobré uvedomiť si niekoľko vecí. Tou prvou je, že mozog nám pomáha zvládnuť situácie, ktoré sú u nás na dennom poriadku. Vytvára a posilňuje tie prepojenia, ktoré využívame často. Ako potvrdzuje mnoho výskumov, deti vyrastajúce v generačnej chudobe či zažívajúce domáce násilie a zneužívanie, ktoré vedci opisujú ako toxický stres, majú „červené dráhy“ vyvinuté silnejšie ako ich rovesníci.

Inzercia

Snažila som sa stíšiť, nič nechcieť a nič nerobiť, no do zelenej som sa akosi nevedela dostať. Zdieľať

Ich mozog doslova vyzerá a funguje inak. Podobne je to aj u dospelých. Ak sme jedno či dve desaťročia strávili zameraním na výkon, náš mozog sa prispôsobil tomu, čo sme zažívali každý deň. A naopak, prepojenia, ktoré nevyužívame, slabnú. No aj tak ma prekvapilo tvrdenie, že hoci sa ja „modrá“ o oddych, spočinutie a prijatie usilujem, možno nie som fyzicky schopná zažiť ich. Tieto „zelené“ mozgové prepojenia mi chýbajú alebo sú len veľmi slabé. Moja skúsenosť to potvrdzovala. Snažila som sa stíšiť, nič nechcieť a nič nerobiť, no do zelenej som sa akosi nevedela dostať.

Druhým dôležitým uvedomením je, že modrá je skrátka príjemnejšia ako červená. Keď pochádzame z náročného prostredia alebo sme zažili obdobia plné smútku, hnevu či strachu, nečudo, že sa uchýlime k výkonu. Nepríjemné emócie opustenosti, zranenia či hanby vymieňame za uspokojenie, ktoré zažívame, keď niečo dokončíme.

Toxický stres radi vymeníme za dopamín, ktorý sa vyplaví, keď sa niečo podarí alebo keď nás niekto pochváli. Tieto situácie sa tak stávajú našou malou závislosťou. Keďže zelený systém máme často podvyživený a nemáme k nemu prístup, zostávajú v našom živote len dve oblasti. Konanie a príjemné pocity, ktoré s ním prichádzajú, a negatívne emócie, ktoré nastávajú, keď sa nám nedarí, keď je toho priveľa alebo keď sa zastavíme po príchode domov. Tak sa náš život zredukuje na prepínanie z červenej do modrej.

Možno ste sa pri čítaní o vrcholnom období mojej výkonovej choroby pýtali, prečo som nevidela, že veci nie sú v poriadku. A prečo som pokračovala, aj keď som už zistila, že zotrvaním v tomto nastavení sa to jednoducho nemôže skončiť dobre.

Problémom bolo, že som nevedela nájsť alternatívu. Zdieľať

Je pravdou, že mnohé signály som necítila a veľa vecí som nevidela. No prichádzali aj momenty jasnosti a často som po zmene túžila. Problémom bolo, že som nevedela nájsť alternatívu. Až toto vedecké vysvetlenie mi pomohlo porozumieť, že vlastne žiadna nebola. Chcela som žiť a prežívať svoje dni inak, no bola som uväznená medzi modrou a červenou. Modrá je príjemnejšia a vieme si ju preniesť úplne kamkoľvek, dokonca aj do oddychu, kde sa maskuje za zelenú. Z novej kuchárskej knihy tak vznikli preteky, koľko receptov zvládnem tento týždeň vyskúšať. Z voľného víkendu zase súťaž, koľko zážitkových aktivít sa doň zmestí.

Športovanie na vyvetranie hlavy sa premenilo na súperenie o osobný rekord v športovej aplikácii. A z prípravy na pohostenie pre priateľov sa stal vlastne súboj s časom. Z modrého žalára som videla len červený svet vonku. Výkonovú chorobu som sa márne pokúšala skrotiť. Oslobodením pre mňa bolo, že nad ňou vyhrať nemusím. Spôsobom, ako získať stratenú rovnováhu, nie je bojovať proti modrej, ale vedome vpustiť do svojho života viac zelenej.

Viac zelenej

Dôležitou správou je, že náš mozog je neuveriteľne plastický. Zelené dráhy, ktoré máme možno veľmi slabé, si dokážeme postupne dobudovať. A tu prichádza na rad súcit a láskavosť k sebe aj druhým. Tie totiž dokážu tento tretí, v našom živote často tak málo prítomný systém stimulovať.

Knihu so zľavou 20 % nájdete v našom eshope a každom dobrom kníhkupectve. 

Zjednodušene by sme mohli povedať, že červený systém, ktorý nám pomáha reagovať na hrozby a nebezpečenstvo, sa rozvíja už od momentu, keď sme sa narodili. Žijeme vo svete obmedzených zdrojov a nedokonalých ľudí. Modrý systém, vďaka ktorému sa vydávame konať, aby sme získali veci, zážitky a odmeny, sa aktivuje veľmi skoro tým, že spoznávame svet a zatúžime po jeho sladkostiach.

A v mnohých rodinách – aj keď neskôr možno pochopíme, že láska v nich bola prítomná – zelené chvíle z dôvodu rôznych zranení nezažívame. Zdieľať

Zapne sa v nás aj vtedy, keď vstúpime do novej sociálnej skupiny a začneme sa porovnávať. No zelené chvíle si nedokážeme privodiť sami. Potrebujeme ich dostať od druhých. A v mnohých rodinách – aj keď neskôr možno pochopíme, že láska v nich bola prítomná – zelené chvíle z dôvodu rôznych zranení nezažívame. Modrý systém stimulov a získavania zdrojov je sám osebe dobrý a dôležitý. Aj vďaka nemu nám na veciach záleží, snažíme sa o lepší svet pre druhých aj pre seba a pociťujeme radosť z toho, keď niečo vytvoríme. Až donedávna boli naše túžby viac pod kontrolou tým, že sme mali obmedzené zdroje.

Dnes však už našim túžbam často nekladie medze vôbec nič. Práve naopak: celé naše prostredie nás stimuluje k tomu, aby sme túžili, kupovali, zažívali, pracovali a dosahovali viac. Vymysleli sme obrovské množstvo spôsobov, ako získať potešenie a naplniť svoje túžby, ale neučíme sa, ako ich krotiť a pristupovať k potešeniu s mierou. Keď je tento systém aktivovaný príliš a neustále zažívame prílev dopamínu, ktorý je s ním spojený, zároveň sa odvraciame od súcitu.

Od prílevu vzrušenia aj dopamínu sa vieme stať závislí. Ak sa nám túžby a ciele napĺňať nedarí, ak medzi nás a potešenia vstúpia prekážky, aktivuje sa červený systém. Ten v nás vyvolá nepríjemné pocity nedostatku, ohrozenia či smútku, hnevu a obáv a tiež pocity zlyhania či odporu voči sebe. Tie dokážu ešte posilniť sklony k perfekcionizmu, za ktorým sa skrýva strach z odmietnutia a neúspechu.

Preto je podľa Gilberta kľúčom k vyváženiu týchto troch systémov práve láskavosť a súcit. Zdieľať

„Tu systém hrozieb a systém stimulov spojili sily.“ Vtedy prichádza na scénu tretí, zelený systém „stíšenia a spokojnosti“, ktorý pomáha modrý aj červený systém dostať do rovnováhy. Je zároveň zdrojom našich pocitov šťastia, vyrovnanosti a spojenia s druhými. „Zelené“ nie sú len pocity, keď sa cítime mimo ohrozenia, ale aj intenzívne pocity radosti a vychutnávania si toho, čo už máme.

Pomocou tohto istého emočného systému a nervových prepojení v mozgu zažívame aj lásku, starostlivosť a záujem (o) druhých ľudí. Preto je podľa Gilberta kľúčom k vyváženiu týchto troch systémov práve láskavosť a súcit. „Budovanie súcitu a láskavosti v nás samých aj voči druhým je možnosťou, ako rozvíjať spokojnosť a rovnováhu, čo zároveň upokojuje systém hrozieb a sebaobrany a rovnako aj systém stimulov a získavania zdrojov.“

Súcit a láskavosť sú však obojsmerná diaľnica, ktorá nás spája s druhými. To, ako sa k nám správajú a či sú k nám láskaví, ale aj čo si (podľa našej mienky) o nás myslia, či nás prijímajú, zaváži. Nestačí, aby sme sa snažili tento zelený systém rozvíjať sami u seba, potrebujeme ho zažiť aj od druhých.

Aj preto je také dôležité, aby sme sa láskavosti učili a navzájom ju darovali jeden druhému. Intuitívne chápeme a vierou sa rozhodujeme, že kľúčom k šťastiu aj spáse je láska. Dnes navyše veda dosvedčuje, že ak dáme do stredu svojich vzťahov a spôsobu, akým komunikujeme, súcit a láskavosť, „budeme si navzájom ko-regulovať mozgy a neurologické stavy“.

1Spracované podľa knihy The Compassionate Mind (Terapia zameraná na súcit) od Paula Gilberta. Priame citáty sú v úvodzovkách.

Stanislava GAJDOŠOVÁ: Menej konať, viac byť. Vyd. Postoj Media 2021. Knihu so zľavou 20 % nájdete v našom eshope a každom dobrom kníhkupectve. 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.