Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Politika
23. január 2022

Jaroslav Naď o hrozbe vojny

Dúfame, že Putin len napína svaly, ale chystáme sa na najhoršie

Jaroslav Naď hovorí o námietkach k obrannej dohode s USA, o hrozbe vojny u nášho východného suseda i o modernizácii slovenskej armády.

Dúfame, že Putin len napína svaly, ale chystáme sa na najhoršie
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Jaroslav Naď hovorí o námietkach k obrannej dohode s USA, o hrozbe vojny u nášho východného suseda i o modernizácii slovenskej armády.

Minister obrany Jaroslav Naď hovorí o tom, ako prijal rozhodnutie prezidentky Zuzany Čaputovej pripojiť k obrannej dohode s USA interpretačnú doložku. Reaguje tiež na najvýznamnejšie argumenty proti tejto dohode. Zároveň minister tvrdí, že dohoda by pohodlne mala prejsť ratifikáciou v parlamente.

Minister tiež približuje, ako vníma Slovenská republika zvyšovanie napätia na ukrajinsko-ruskej hranici, a odpovedá na argument, že ruská agresia je vlastne len obrannou reakciou na rozpínavosť NATO.

Záverečná časť rozhovoru sa venuje modernizácii našej armády.

Prezidentka Zuzana Čaputová sa rozhodla, že obrannú dohodu so Spojenými štátmi nedá posúdiť Ústavnému súdu. Zároveň však ku zmluve pridala interpretačnú doložku, ktorá konkretizuje, že z dohody nevyplýva budovanie amerických vojenských základní ani prítomnosť ich vojakov, ani prítomnosť jadrových, chemických či biologických zbraní. Ako vnímate toto rozhodnutie?

Veľmi si cením, že sme s pani prezidentkou o tejto téme opakovane diskutovali. Zavolala si k tomu predsedu parlamentu, premiéra, mňa, ministra zahraničných vecí, ale aj veľa ďalších odborníkov. Venovala tomu dostatok času a považujem jej rozhodnutie za veľmi zodpovedné a štátnické. Môžem sa pod to podpísať.

Z tejto dohody netreba vytvárať žiadny problém. Robili na nej odborníci na obranu a bezpečnosť zo štyroch vlád, je to štandardná rámcová zmluva, ktorú podpísalo 23 z 29 členských krajín NATO s USA.

Potešilo ma, že pani prezidentka konštatovala, že v dohode nie je nič, čo by vôbec vytváralo dôvod predložiť ju na rokovanie Ústavného súdu.

Ak však prezidentka k obrannej dohode pripojila interpretačnú doložku, tak v dohode evidentne sú pasáže, ktoré sa dajú rôzne interpretovať.

Práve naopak. My sme mali možnosť tú doložku vidieť a nikto s ňou nemá problém, pretože všetci čítame tú dohodu rovnako. Keďže však vidíme kadejakých Blahov a Ficov, ktorí klamú a pristupujú k tejto veci farizejsky, tak je dobre, že dohoda bude aj s doložkou.

Posledným dôležitým krokom k ratifikácii dohody je jej odsúhlasenie parlamentom. Nie je úplne jasné, ako budú hlasovať niekoľkí poslanci z vášho hnutia OĽaNO a otázny je aj postoj Sme rodina. Ako v tejto chvíli odhadujete výsledok hlasovania v národnej rade?

Možno vás prekvapím, ale ja som naozaj rád, že táto diskusia prebieha. V našej koalícii nie je 83 Kolesíkov, moji kolegovia majú svoj názor. Dnes (t. j. štvrtok 20. januára, pozn. redakcie) som bol spolu s ministrom zahraničných vecí Ivanom Korčokom na stretnutí s poslaneckým klubom OĽaNO a vyše dve hodiny sme viedli férovú diskusiu.

Aký je jej výsledok?

Myslím si, že dohodu podporia všetci poslanci OĽaNO s výnimkou dvoch ľudí, ktorí ešte váhajú, ale ani oni nie sú zásadne proti tejto dohode. Budúci utorok nás čaká stretnutie s poslancami hnutia Sme rodina, ale pokiaľ viem, drvivá väčšina z nich je za schválenie obrannej dohody.

Ak teda dnes máme 90 koaličných poslancov plus Ján Krošlák, Ján Mičovský, Miroslav Kollár a Tomáš Valášek, tak aj pri nejakých absenciách počítam s tým, že dohoda prejde s podporou viac ako 85 hlasov.

Aké najvážnejšie pochybnosti registrujete u koaličných poslancov, ktorí nie sú rozhodnutí dohodu podporiť?

Väčšinou vnímam tendenciu uveriť dezinformáciám, ktoré niektorí opoziční politici zámerne šíria. Tieto dezinformácie totiž ovplyvňujú aj voličov koaličných poslancov a tí nám potom kladú rovnaké otázky, aké vyvolávajú Ficove, Blahove či Chmelárove klamstvá, šírené vo verejnom priestore.

Jeden z najvýraznejších hlasov, ktorý obrannú dohodu kritizoval, patril sudkyni Dane Jelinkovej Dudzíkovej, ktorá po svojej právnej analýze poukazovala na slabé miesta dohody aj vo verejnoprávnej televízii.

Vy ste jej argumenty odmietali a zdá sa, že ste mali pravdu minimálne v tom, že pani Jelinková Dudzíková nemala porovnávať našu zmluvu s českou, lebo Česi s Američanmi túto dohodu doteraz nepodpísali a pani sudkyňa zrejme vychádzala len z návrhu zmluvy, ktorý mala americká ambasáda na svojej webovej stránke...

... najmä to však bola zmluva o trvalej americkej základni v Českej republike. Týkala sa radarového systému v Brdoch, ktorý mal slúžiť na protiraketový dáždnik. Bola to teda absolútne neporovnateľná zmluva. To však nebol najlepší „kúsok“ tejto sudkyne. Ona totiž porovnávala chorvátsku zmluvu o nákupe obrnených vozidiel z USA s našou statusovou dohodou s USA.

Pani Jelinková Dudzíková poskytla rozhovor aj televízii TA3 a tam sa vyjadrila aj k problému, ktorého sa zrejme obávajú viacerí občania. Obava spočíva v tom, že sem prídu americkí vojaci, dopustia sa trestného činu a my ich nebudeme môcť potrestať, pretože to bude podľa dohody spadať do jurisdikcie USA.

Pani sudkyňa vysvetľovala, že keď nastane taká situácia, tak americké orgány budú v prvom rade skúmať, či sa skutok stal v rámci plnenia služobných povinností alebo nie – záväzné teda bude stanovisko americkej strany. Podľa pani Jelinkovej Dudzíkovej si viaceré krajiny – na rozdiel od nás – vyrokovali to, že takéto rozhodnutie americkej strany môžu preskúmať a napadnúť jeho platnosť. Čo vy na to?

Keď sledujem vyjadrenia tejto krajskej sudkyne, tak sa trochu obávam, v akom stave je slovenské súdnictvo. Presne túto konkrétnu vec si na moje požiadanie prešli traja experti na medzinárodné právo a všetci ju vysmiali. Prešli sme to aj na legislatívnej rade vlády, kde sú profesori a docenti, ktorí brali do úvahy aj súčasnú platnú dohodu SOFA, ktorú sme podpísali, keď sme vstupovali do NATO, a všetci konštatovali, že všetky tieto potenciálne slabiny sú absolútne kryté.

Práve naopak, my sme jediná krajina, ktorá si vyrokovala to, že sa vzdávame jurisdikcie pri trestných činoch so sadzbou do 3 rokov. Ostatné krajiny to majú definované všeobecnejšie ako „minor offenses“. Zároveň pri vzniku každej konkrétnej situácie, aj so sadzbou do troch rokov, môže Slovenská republika vziať svoje vzdanie sa jurisdikcie späť.

Dalo sa zrejme očakávať, že schvaľovanie obrannej dohody s USA vyvolá množstvo negatívnych reakcií a objaví sa množstvo dezinformácií. Nezaspali ste s jasnou komunikáciou k tejto téme?

Nie. Počítali sme s tým, že prídu vyjadrenia od jedincov, ktorí vo všetkých témach, ktoré sa týkajú USA, klamú a strašia. Boli sme pripravení. Presne sme vedeli, ako to chceme komunikovať – že budeme vecní a nepôjdeme do politiky. Prekvapilo nás však zásadne politické a absolútne neodborné stanovisko generálnej prokuratúry.

Keby svoje mylné stanoviská hovoril Eduard Chmelár a jemu podobní ľudia, nikto by to neriešil. Teraz sa však títo ľudia prikrývajú autoritou generálnej prokuratúry, a to napriek tomu, že tie pripomienky boli politické deklarácie...

Druhá strana však argumentuje, že generálna prokuratúra má legislatívne dosť široký priestor na to, aby sa rozhodla, aký typ argumentácie použije...

Pripomienkovanie pre povinne pripomienkujúci subjekt znamená to, že buď nemajú pripomienky, alebo ich majú, ale zo zásady sa dávajú pripomienky, ktoré sa týkajú vecnej pôsobnosti daného subjektu. Z 35 zásadných pripomienok generálnej prokuratúry sa 27 ani okrajovo nedotýkalo vecnej pôsobnosti generálnej prokuratúry. Predstavte si, že by som ako minister obrany pripomienkoval to, aký má byť študijný program na materskej škole.

Do pravidiel pripomienkovania určite netreba písať samozrejmé veci. Je jasné, že generálna prokuratúra sa má vyjadrovať k veciam, ktorým rozumie, a nebude riešiť hlučnosť letiska Sliač alebo to, prečo nie je k zmluve priložená fotokópia identifikačnej karty amerického vojaka, ako to urobil Maroš Žilinka. To sú jednoducho bludy.

Už ste sa mediálne vyjadrili, že generálny prokurátor Maroš Žilinka predložil tieto pripomienky preto, aby sa zapáčil Moskve, kam onedlho cestoval...

Presne tak. Je v poriadku, keď niekto predloží zásadné pripomienky, robím to aj ja ako minister obrany voči iným ministerstvám. Ale keď to už urobím, tak len vo veciach, ktoré sa týkajú môjho rezortu. Ďalej jasne definujem, kde je problém, navrhnem vecné riešenie a človeku, ktorému pripomienky dávam, to zreteľne komunikujem.

Pán Žilinka to však urobil tak, že v posledný deň pripomienkového konania mi tesne po obede zavolala RTVS s otázkou, čo hovorím na 35 zásadných pripomienok generálnej prokuratúry. Ja som však o ničom nevedel! Rýchlo som si otvoril informačný portál Slov-Lex – a nič tam nebolo. Následne som si všimol, že pán Žilinka zavesil na svoj facebook status o tom, že má zásadné pripomienky, a až večer okolo pol šiestej – po pracovnom čase to dal na Slov-Lex.

Keď sme sa na tieto pripomienky pozreli s odborníkmi z ministerstva obrany a zahraničných vecí, hovorili sme si, že sa nám snáď sníva. Svojimi pripomienkami politického rangu pán Žilinka úplne dehonestoval inštitút generálneho prokurátora.

Boli tam však aj nepolitické pripomienky.

Identifikovali sme osem pripomienok, ktoré sa aspoň zďaleka týkali pôsobnosti generálnej prokuratúry. Zástupcov prokuratúry sme si zavolali na rozporové konanie, na ktorom sa výhrady vysvetľujú. Pán generálny prokurátor neprišiel. Sám dával najavo, že je to pre neho zásadná téma – napísal status, nahrával svoj hlas pre stanoviská do rôznych médií. Ale neprišiel. Poslal úradníkov. Sedeli s našimi odborníkmi a nezhodli sa. Nie je pravda to, čo hovoria, že sme neboli ochotní baviť sa s nimi.

Dal som však tomu ďalšiu šancu a poslal som to na legislatívnu radu vlády, kde sú profesori, docenti práva a odborníci na medzinárodné právo. Povedali, že v stanoviskách generálneho prokurátora nevidia žiadne rácio.

Ozval sa mi aj bývalý premiér, ktorý povedal, že nechápe, čo tým chcel pán Žilinka dosiahnuť, ale je jasné, že to nebolo odborné, ale politické stanovisko.

Stojí za touto obrannou dohodou s USA aj Igor Matovič?

Áno.

Pamätáte sa na jeho tlačovku z roku 2019, kde hovoril o tom, ako zmenil svoj pohľad na USA ako na garanta medzinárodnej stability a že USA sú podľa neho chaosom svetovej politiky, zodpovedajú za migračnú krízu a treba posilňovať bezpečnostnú politiku EÚ? Táto dohoda však posilňuje naše vzťahy s USA. Bol to vtedy len marketing Igora Matoviča?

Ja som už vtedy povedal, že sa s tým tvrdením nestotožňujem. Bolo to v nejakom časovom období a odvtedy sa už Igor takýmto spôsobom nevyjadril – a to ma teší. Máme schválené programové vyhlásenie vlády, bezpečnostnú a obrannú stratégiu, ktoré jasne definujú naše bezpečnostné zmeranie.

Bola tá tlačovka len marketingom pred eurovoľbami?

Možno to súviselo s nejakou konkrétnou situáciou, ale ja som sa k tomu už vtedy jasne vyjadril. Odvtedy sa to nezopakovalo, som za to vďačný a razíme jednoznačnú líniu na úrovni celej vlády.

Vytiahnem jednu vec „z kuchyne“. Ivan Korčok sa na stretnutí s prezidentkou vyjadril, že v takmer 30-ročnej existencii Slovenskej republiky sa azda ešte nestalo, aby mali prezidentka, predseda vlády, predseda parlamentu, ministri zahraničných vecí a obrany a vlastne všetci koaliční lídri jednotný pohľad na zahraničnopolitické smerovanie krajiny tak, ako to je dnes. To sa prejavilo aj pri tejto dohode.

Vojna na Ukrajine

Keď sme na jar videli veľké pohyby ruských vojsk, tak ste sa vyjadrili, že podľa informácií vojenského spravodajstva „neočakávame nejakú konkrétnu vojenskú akciu väčšieho rozsahu zo strany Ruskej federácie voči Ukrajine“.

Vidíme však, že situácia sa mení a na západ Ruska sa presúvajú aj jednotky zo Sibíri či z Ďalekého východu. Čo na to hovorí vojenské spravodajstvo?

Môžem vám povedať, že aktuálne je situácia z hľadiska vojenskej prítomnosti a aj krokov, ktoré realizujú ozbrojené sily Ruskej federácie, oveľa horšia ako na jar minulého roku. Zároveň vidíme aj ďalšie presuny. Rusi tiež už ani nemajú ambíciu hovoriť, že ide len o nejaké cvičenie – s výnimkou jednotiek, ktoré mali spoločné cvičenie s Bieloruskom.

Zároveň tu máme nerealizovateľné požiadavky, pred ktoré ruská vláda postavila USA alebo členské krajiny NATO. Všetci dúfame, že ide o napínanie svalov, ale zároveň pozorne sledujeme situáciu a pripravujeme sa na najhoršie.

Prezident USA Joe Biden sa nedávno vyjadril, že podľa neho Rusko reálne vstúpi na ukrajinské územie. Otázne je, či napadne len časť územia Ukrajiny alebo pôjde o masívny útok na celú krajinu. V každom prípade sa otvorene hovorí o vojne u našich susedov.

Sledujeme to veľmi pozorne a s veľkým znepokojením. Prípadný vojenský konflikt má priamy dosah na naše obranné plány. Ak sa to tam začne, musím okamžite podniknúť kroky na zabezpečenie našej východnej hranice. Nevieme, kde sa tá vojna skončí, aký bude mať dosah a ako bude napríklad vyzerať presun utečencov.

Ak by sa Putin rozhodol „len“ prepojiť Krym s Donbasom ako vojenskú operáciu s lokálnym nasadením, znamenalo by to presun viac ako piatich miliónov ľudí. Odhaduje sa, že aspoň milión z nich by išiel mimo územia Ukrajiny – a všetci na západ. Ten milión by sa rozdelil medzi Poľsko, Slovensko a Maďarsko. Len si predstavme situáciu, že k nám príde 50-tisíc utečencov z Ukrajiny.

Denník New York Times prišiel so scenárom, podľa ktorého by rozprášená ukrajinská armáda začala s Ruskom viesť dlhoročnú partizánsku vojnu, pričom by povstalecké jednotky mohli dostávať zázemie, výcvik a podporu vo východných krajinách NATO vrátane Slovenska. Uvažovali ste niekedy o tejto možnosti?

O tejto možnosti neprebehla žiadna diskusia so Slovenskou republikou – ani zo strany USA, ani v rámci NATO. V samotnom článku sa píše, že tieto informácie im dodali „nespresnené zdroje z Pentagonu“.

Pýtal som sa americkej ambasády, odkiaľ majú tieto informácie, pretože nikde sme o tom nerokovali. Sú to skôr voľné úvahy, ale keď niečo napíše NY Times a odvoláva sa na americkú administratívu, tak to potom zneužijú ľudia ako Blaha alebo Fico na šírenie bludov.

Ak by však nastala situácia, akú NY Times opisuje a ukrajinské jednotky by potrebovali podporu, ako by ste reagovali?

Prečo by nás mal niekto ťahať do vojenských či iných operácií, ktoré by mala Ukrajina s Ruskou federáciou? My budeme v prvom rade dbať na bezpečnosť a obranu Slovenskej republiky. Ak by vznikol vojenský konflikt na Ukrajine, tak vám garantujem, že budeme mať plné ruky práce, aby sme to udržali v zmysle ochrany našich hraníc, nieto ešte vymýšľali akcie s nejakými diverzantmi.

Inzercia

Veľkú časť ruských jednotiek vidíme aj v Bielorusku a sú to jednotky, ktoré by mohli ohroziť aj Kyjev. Špekuluje sa, že ich cieľom môže byť zvrhnutie ukrajinskej vlády a dosadenie proruskej garnitúry. Zároveň však môže ísť len o diverznú akciu, ktorej cieľom je upútať pozornosť Ukrajincov, aby stiahli viac jednotiek z potenciálneho východného frontu. Myslíte si, že pripadá do úvahy aj možnosť násilného zvrhnutia vlády v Kyjeve?

Ako člen vlády nemôžem špekulovať. Všetci si želáme, aby sa to skončilo napínaním svalov a nebol tam žiadny vojenský konflikt. Želáme si komunikáciu s Moskvou. Zároveň vidíme motiváciu Ukrajincov brániť sa. Ukrajina nie je malá krajina, nemá malé ozbrojené sily a za posledné roky sú dobre vycvičené. Ani pre Ruskú federáciu by potenciálny vojnový konflikt nebol bezproblémový, nehovoriac o obrovskom dosahu sankcií Západu.

Prezident Putin žiada o návrat do status quo z roku 1997. Keď žiada nesplniteľné veci s tým, že má na hraniciach s Ukrajinou vyše stotisíc mužov, ako čítajú kompetentné slovenské orgány jeho motivácie? Čo chce Putin dosiahnuť?

Túto otázku si kladú top analytici sveta. My si o tom myslíme, že tým, že kladie nesplniteľné požiadavky a má vojakov na hraniciach, si vytvára zdôvodnenie na realizáciu vojenských krokov. Na druhej strane, ak to urobí, bude to mať šialené dosahy na Ruskú federáciu.

Akú to má potom logiku?

Množstvo krokov, ktoré Putin urobil v poslednom období, nemá žiadnu logiku. Podľa mňa sa pripravuje na všetky možnosti a na konci dňa to bude Putinovo rozhodnutie. Stále veríme, že sa nakoniec rozhodne proti vojnovému konfliktu.

Nikto naňho neútočí, nikto na neho spoza hraníc nič nechystá, nikto mu neuzatvára prísun energetických surovín, nikto neprovokuje Ruskú federáciu. Preto sú všetky jeho kroky nebezpečné a úplne zbytočné. Nerozumieme tomu, prečo to robí, ale robí všetko tak, akoby chystal vojnový útok na Ukrajinu. To je fakt. Nevieme, či ho reálne urobí, ale pripravujeme sa na všetko.

Okrem vnímania aktuálneho napätia a hrozby vojenského konfliktu je dôležité pozrieť sa aj na dlhodobé korene tejto situácie. Jedna línia uvažovania hovorí o nepatričných imperiálnych chúťkach Vladimira Putina, čoho dôkazom má byť okrem iných krokov aj anexia Krymu.

Iný pohľad, ktorý prináša napríklad Vladimír Palko, tento naratív problematizuje. Palko tvrdí, že súčasnú krízu odštartovalo dlhodobé ťaženie NATO a Ameriky smerom na východ a snahu o rozšírenie NATO o Ukrajinu považuje za historický omyl, ktorý vyústil do „vojnovej tragédie, ktorá sa ešte neskončila“. Čo vy na to?

Kde je problém v tom, že si slobodné krajiny sveta samostatne určujú svoju zahraničnú politiku? Prečo by sme mali akceptovať, že nejaká krajina chce inej určovať, či chce alebo nechce byť v NATO alebo v EÚ?

To, že nám Sovietsky zväz od roku 1948 do roku 1989 určoval, čo máme robiť, a do roku 1991 nás okupoval, je hádam už za nami.

Jednou vecou sú medzinárodné dohody, určujúce svojbytnosť a územnú celistvosť Ukrajiny či iných štátov. Druhou vecou je reálna situácia a Rusom sa evidentne nepáči, že Ukrajina sa zbližuje so Západom – a sú preto schopní situáciu maximálne vyhrotiť. Nemali by sme okrem formálnych dohôd prihliadať aj na katastrofálne dôsledky, ktoré môže mať eskalácia napätia s Ruskom?

Je podľa vás normálne, že keď sa Rusku nepáči, čo sa deje v jeho susednej krajine, tak jej berie územie? To je normálne správanie? Rusi sa cítia sklamaní, že Ukrajina už nechce byť s nimi, ale chce ísť do Európskej únie, aby sa ľuďom lepšie žilo, a tak nasadia desiatky tisíc vojakov a vezmú im časť územia a spôsobujú trvalý konflikt v Donbase a v Luhansku. Okrem toho im vypínajú plyn, znižujú dodávky uhlia... To nie je normálne.

Nech robia takú politiku, ktorou zaujmú krajiny, s ktorými sa chcú zbližovať. Teraz sa napríklad zbližujú s bieloruským režimom – nech to robia, koľko chcú, ak si to praje bieloruský národ a jeho reprezentácia. Ale ak to nechce legitímna ukrajinská vláda, ak to nechce ich prezident, tak Rusi sa nemajú čo starať do interných záležitostí iných krajín.

Som rád, že v tejto veci sa všetky krajiny Európskej únie a aj NATO zhodli na tom, že takéto správanie Ruska, vrátane vyhrážok voči Ukrajine vo forme bezdôvodného zhromažďovania obrovského množstva vojsk na hraniciach, je neprípustné.

Ukrajina už v roku 2008 dostala prísľub členstva v NATO. Zároveň jej nikto nebol schopný dať akčný plán, podľa ktorého by sa členom aj naozaj stala. Ubehlo 14 rokov a nikam sa to nepohlo. Nesľubovalo NATO Ukrajine niečo, čo nemôže splniť?

Nie je to celkom tak. Po prvé, osobne by som bol radšej, ak by Ukrajina bola bližšie k NATO a k EÚ, pretože pre Slovenskú republiku je životným záujmom, aby náš východný sused do týchto zoskupení vstúpil. Nejde len o oživenie ekonomiky východného Slovenska, ale aj o našu obranu a bezpečnosť. Ľudia, ktorí u nás bojujú proti členstvu Ukrajiny v NATO a v EÚ, bojujú proti záujmom Slovenska. To je veľký problém.

Po druhé, Ukrajinci majú vlastný plán reforiem, ktoré musia plniť, aj vo veci svojho členstva v NATO a v EÚ. Niektoré kroky robia, ale zďaleka nie sú na konci zoznamu úloh, ktoré majú urobiť. Nie je to jednoduchý proces, ale určite by konali rýchlejšie, keby videli nejaké svetlo na konci tunela. Preto Slovenská republika jednoznačne podporuje členstvo Ukrajiny v NATO a v EÚ. Pre nás musí byť prvoradý náš záujem, a nie záujem Ruskej federácie.

Nevysielali však predstavitelia krajín NATO v minulosti signály, že Aliancia sa nebude rozširovať na východ?

Vzťahy NATO a Ruska sú postavené na zmluve NATO-Russia Founding Act z roku 1997, kde sa o rozširovaní NATO nepíše ani pol slova. Šíria sa aj dezinformácie, že keď zanikala Varšavská zmluva, tak sa údajne povedalo, že na základe toho zanikne aj NATO alebo sa NATO nebude rozširovať. Tieto slová sa vkladajú do úst Gorbačovovi. Sám Gorbačov však veľakrát jasne deklaroval, že je to vymyslené a nič také nebolo.

Principiálne platí, že každá krajina má právo rozhodovať o vlastnej zahraničnej a bezpečnostnej politike a nikto nemá právo do toho vstupovať. A už vôbec nie nejakými vyhrážkami vojenským útokom či anexiou územia.

Vladimír Palko konkrétne tvrdí, že vláda prezidenta Busha staršieho dávala v roku 1990 Gorbačovovi sľuby nerozširovať NATO, aby dosiahla jeho súhlas so zjednotením Nemecka. NATO sa však rozšírilo v roku 2004 a podľa Palka bol „klincom do rakvy“ vzťahov Aliancie a Ruska samit NATO v Bukurešti v roku 2008, kde sa hovorilo o rozšírení Severoatlantickej aliancie o Ukrajinu a Gruzínsko. Západ teda podľa tohto robil voči Rusku ofenzívne kroky.

Prinútilo NATO Ukrajinu a Gruzínsko mať záujem o členstvo? Nie! Ak pán Palko absurdne tvrdí, že Západ robí ofenzívne kroky, tak je to omyl. Skôr mám opačný pocit, že niektoré krajiny Západu sú proti členstvu týchto krajín v NATO, držia si odstup a chcú ešte čakať.

Sú to však občania Gruzínska či Ukrajiny, ktorí si legitímne zvolili také vlády, ktoré chcú do týchto organizácií vstúpiť, lebo v nich vidia bezpečnostné záruky a zlepšenie svojich ekonomických podmienok. Nech Rusko robí takú politiku, že tie krajiny budú túžiť vrátiť sa späť do Sovietskeho zväzu, ktorý chce Putin obnoviť.

Modernizácia armády

Slovensko postupne zvyšuje svoje výdavky na obranu na 1,8 až 1,85 percenta HDP. Momentálne je najväčším projektom obstarávanie obrnených transportérov. Nakoniec sme však dostali omnoho menej ponúk, ako sa pôvodne očakávalo...

Toto nie je správny naratív. My sme očakávali osem ponúk, ale od ôsmich krajín, ktoré aj pôvodne deklarovali, že sa prihlásia. Lenže ony mali prísť s rôznymi modifikáciami tej istej platformy. Čakali sme napríklad ponuku od Poľska, ale Poľsko by prišlo s Patriou, možno ponuku od Slovinska alebo od inej krajiny, ktorá má tiež Patriu.

Patria však zakázala ostatným krajinám, ktoré majú od nich licenčnú výrobu, aby sa do tejto súťaže prihlásili, lebo ona dáva jedinú ponuku. V konečnom dôsledku však platformu Patria máme. Do súťaže sa v podstate prihlásili štyri platformy, lebo Piranha prišla od Rumunov a od Španielov – tam to volajú Dragon. Prišla americká ponuka, prišla ponuka od Čechov na Pandur a od Fínov na Patriu. V podstate sme teda dostali tie ponuky, ktoré sme chceli. Do konca marca predložíme rozhodnutie o tom, ktorú z tých ponúk budeme považovať za najvhodnejšiu.

Zároveň do konca mesiaca očakávame ponuky na pásové vozidlá. Veríme, že prídu aspoň tie tri, ktoré prišli v Českej republike a v Maďarsku, a to je ponuka na vozidlo Lynx, vozidlo ASCOD a ponuka na vozidlo CV 90 od Švédov. To sú tri štandardné platformy, ktoré súťažia v európskom priestore. Cítim veľký tlak od lobistov, čo je dobré, lebo to znamená, že nikto nemá dopredu nič vyhraté a súťažia medzi sebou.

Obrnené vozidlá, či už pásové, alebo kolesové, sú alfou a omegou modernizácie, ktorú musíme absolvovať. Je to aj vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu veľmi dôležitá vec. Pozemné sily musíme mať v lepšom stave.

V prípade fínskej Patrie boli isté špekulácie o tom, že to vozidlo je veľmi ľahké, aby bolo plavbyschopné, a preto nebude vojakom poskytovať dostatočnú ochranu. Zároveň vidíme, že nasadenie v Afganistane sa skončilo, aj v Mali sa zdá, že Francúzi a Nemci sú na odchode.

Budeme teda mať stále menej nasadení out-of-area a dôležitejšia bude obrana či už Slovenska, alebo našich spojeneckých štátov v rámci Aliancie v konfliktoch vysokej intenzity. Nemôže sa nám stať, že obstaráme niečo, čo bude nedostatočné na európskom bojisku?

Nie. Nestotožňujem sa s vaším pozitivizmom, že nasadenia out-of-area budú upadať. Predpokladám, že do Mali nasadíme vojakov aj my. Irak je stále témou. Kedysi sme zvykli relativizovať ochranu Aliancie a sústredili sme sa na Afganistan, teraz je zase tendencia hovoriť len o ochrane Aliancie. No ja si myslím, že vždy to bude aj o dlhodobom nasadzovaní a aj o ochrane Aliancie.

Po druhé, tento argument by platil, ak by sme nešli do nových pásových obrnených vozidiel, ktoré majú balistickú ochranu na úrovni STANAG 5. Tie slúžia presne na to, aby boli „nárazníkom“. Zároveň by trojka balistika bola minimum, ktoré sme dali do súťaže...

Boxer by mal štvorku...

Áno, ale možno aj štvorku navyše z hľadiska ceny. My musíme stále vychádzať z toho, čo je udržateľné. Nemusíme mať špičkové vozidlo exkluzívnej triedy, keď nám stačí stredná trieda. Slovenská republika má svoje finančné limity a nemôžme si dovoliť kupovať tie najlepšie high-endové veci.

Hľadajme zlatú strednú cestu, ktorá splní naše požiadavky, ktoré nie sú nízke, ale zároveň nie je úplne špičková aj z hľadiska ceny. Jasné, že je rozdiel za jedno obrnené vozidlo zaplatiť štyri milióny alebo osem miliónov. Najmä keď tých vozidiel potrebujete 500.

Modernizácia nie je iba o technike, ale aj o výcviku, doktrínach. Keď Budapešť obstarávala nové pásové BVP aj tanky, hneď zmenila veľkosť posádok a zmenšila výsadok na šesťčlenný nemecký model. Česi zatiaľ počítajú s osemčlenným. Uvažovalo aj Slovensko o zmene štruktúr a možno aj o zmene doktrín, aby sa prispôsobilo súčasnému stavu?

Maďari to spravili tak, že si vybrali techniku a na základe toho upravili posádky.

Čiže to je niečo, čo sa bude rozhodovať až dodatočne?

Keď to bude potrebné. Ale ja sa pýtam, či by sme mali kvôli technike meniť svoje posádky. Nechajme, nech súťaž určí, ktorá technika je pre nás najlepšia. Zároveň platí, že personál musí prechádzať kompletným preškolením. Hovoríme o úplne novej technike. BVP, ktoré máme, sú zo 70. a 80. rokov.

Teraz však budeme disponovať takou technológiou, s akou sa naši vojaci budú len učiť robiť. Okrem iného po dlhom čase tento rok navyšujeme počet vojakov, a to o 900 ľudí.

Majú ľudia záujem vstúpiť do armády?

Evidujem veľký záujem o vstup do ozbrojených síl. Na jedno miesto máme zatiaľ deväť žiadostí. Od 10. januára máme 500 nových vojakov a to sa nestalo snáď od čias, keď sme vytvorili profesionálne ozbrojené sily. Personál sa priebežne mení a aj skvalitňuje z hľadiska práce s novou technikou. Máme to celkom slušne naplánované. Azda sa nám podarí dotiahnuť modernizačné projekty do konca a ozbrojené sily budú v omnoho lepšom stave, ako boli.

Keď som nastúpil do funkcie, tak v tomto rezorte bola katastrofálna infraštruktúra. Opravujeme budovy, priestory, kde vojaci pracujú, splesnivené sociálne zariadenia. Dávame do toho viac peňazí, aby sme mali lepšie podmienky a mali v službe tých najlepších ľudí, ktorí sú ochotní za dobrý peniaz pracovať v dobrom kolektíve s dobrou technikou.

Tesne po nástupe do funkcie ste spomínali, že pre Slovensko by bol najužitočnejší tank. Keď Maďari objednávali tanky, tak si vopred stanovili, že ich budú mať 44, podľa nemeckého modelu. Poliaci zas majú iný model práporov s vyše 50 tankmi. Česi navýšili z 30 na 50. Ako sa to bude vyvíjať na Slovensku?

My máme T-72-ky, aktuálne tridsať kusov. Opäť, je to otázka zdrojov. Ja by som najradšej išiel do tuzexu a nakúpil si všetko, čo potrebujeme. Ale takto to, žiaľbohu, nefunguje. Maďari sa rozhodli ísť cestou priamej komunikácie s Nemcami, vláda-vláda, bez akýchkoľvek súťaží. Taktiež skokovo navyšujú svoj obranný rozpočet. Vydali bezpečnostnú stratégiu, v ktorej povedali, že sa chcú stať do roku 2030 „najsilnejšou armádou v Karpatskej kotline“. Začali zásadným spôsobom modernizovať ozbrojené sily.

Ja však v tomto volebnom období nevidím priestor na nákup nových tankov. Nedá sa za štyri roky stihnúť to, čo sa zanedbalo tridsať rokov. Vyriešili sme radary. Riešime pásy a kolesá z hľadiska obrnených vozidiel, dofinancujeme stíhačky, dokúpili sme dva vrtuľníky pre špeciálne jednotky. Ešte je pre mňa veľmi dôležité, aby sme urobili súťaž na nové nákladné autá, lebo stále máme staré V3S-ky, ktoré tento rok oslávia sedemdesiatku.

To je neuveriteľné.

Za tieto investície budem bojovať, ale je jasné, že keď príde nový minister, bude musieť robiť ďalšie veci. Vozidlá 4x4, tanky, ďalšie vrtuľníky. Bavme sa ešte v tomto volebnom období o výcvikových lietadlách, lebo máme L-39, ktorým sa končí životnosť, a my potrebujeme robiť výcvik pilotov na F-16. Budeme ich donekonečna posielať do Ameriky? Výcvik jedného pilota stojí tri milióny dolárov. Bavme sa aj o prezbrojení ručnými zbraňami. Máme tu samopal vzor 58, čiže potrebujeme nové útočné pušky.

Desaťročia sa do toho neinvestovalo a teraz vidíme, ako to vyzerá z hľadiska geopolitiky. Obrana je strategický záujem každej krajiny. Nemá to vyzerať tak, ako keď v roku 2009 prišla ekonomická kríza a Fico z roka na rok škrtol 35 percent rozpočtu obrany. Zasekol tým akúkoľvek modernizáciu. Keby sme modernizovali vtedy, tak dnes tú techniku máme a sme pripravení na akýkoľvek vývoj situácie.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.