KOMENTÁR: Červený sen

Ubehne 20 rokov od novembra 1989. Od udalosti, ktorá mala za cieľ poslať komunistov do minulosti. Nestalo sa. Ba naopak, mnoho Slovákov ich veselo drží v súčasnosti. Červený sen je na Slovensku prisladký. Čas zobudiť sa?

V pravidelných intervaloch sa u nás už dve desiatky rokov objavujú teórie o hrubých čiarach za minulosťou. Ľudia s čistým štítom samozrejme nie sú ich pôvodcami. Nevymýšľajú si ich ani všetci bývalí komunisti. Sú totiž medzi nimi aj takí, ktorí cítia, že vážne pochybili a radšej sa stiahli do ústrania. Druhá časť komunistov, ktorá sa po novembri ´89 odmietla stiahnuť, však toľko pokory v sebe nemá. Naopak, má dostatok drzosti. Práve oni sú pôvodcami odporných hrubých čiar.

Tieto čiary sú bohužiaľ smutnou súčasťou moderných slovenských dejín. Mnohí Slováci radi zabúdajú, no neradi súdia, neradi reflektujú, neradi pripomínajú. Práve to však neuveriteľne vyhovuje všetkým komunistickým oportunistom. Nesúdiť, nereflektovať, nekritizovať, zabúdať. Za podpory aktívnej menšiny, no najmä tichej väčšiny, zostali preto nepotrestané zločiny rokov 1948-1989. Obete kričia. No my hráme hluchých. Kde sa stratila obyčajná ľudská odvaha zakročiť, keď vidíme neprávosť? Alebo táto odvaha ani nikdy nebola? Nech si odpovie každý za seba. Každopádne, slovenský alibizmus by mohol ísť na export.

Kombinácia spomenutej menšiny a väčšiny už dvadsať rokov dovoľuje, aby nám vládu zostavovali, v parlamente hlasovali a v prezidentských kreslách sedávali práve odchovanci červenej ideológie. Bývali zväzáci, horliví členovia strany, jej čelní predstavitelia, ba aj agenti zločineckej ŠtB. Všetko ľudia, ktorí mali zaslúžene na určitú dobu skončiť na okraji spoločnosti, ju napokon riadia. Pre zmenu, na dobu neurčitú. A kto kričí? Pár odvážlivcov, väčšina opäť ľahkovážne mlčí. Brnkanie po nose by mohlo ísť tiež na export.

Z červeného sna sa nedobre zobúdza. Je totiž veľa snívajúcich. Náhle prebudenie by mohlo byť priveľmi kruté. A kto vie, čo by sa ešte bolo prihodilo. Optimisti čakali, že snívať prestane nová generácia. No aj jej sa sen zapáčil. Aspoň to tak vyzerá. Vlastne aj Kryl tvrdil, že noc nebude krátká. No žeby svitlo ráno až o dve generácie?

Dvojgeneračný sen by bol pridlhý. Preto je na záver nutné niečo zdôrazniť.

Politickým väzňom, ktorí boli brutálne mučení vo väzení. Obetiam justičných vrážd. Tisíckam Slovákov, ktorých komunisti vyvraždili v gulagoch. Matkám a manželkám, ktoré nevedia, kde sú pochovaní ich najbližší. Kňazom, ktorí boli na smrť ožiarení v jáchymovských uránových baniach. Ľuďom, ktorých zastrelené telá zostali visieť na ostnatých plotoch hranice. Rehoľníkom, ktorí boli vyhnaní z kláštorov. Ľuďom, ktorým znárodnením ukradli majetok. Tým, ktorí boli kvôli svojmu presvedčeniu vyhodení z práce. Rodinám, ktoré boli ponižované kvôli svojej viere. Študentom, ktorí nemohli študovať. Obetiam augusta 1968. Tehotnej žene, ktorú kopú policajti do brucha počas pokojnej protikomunistickej demonštrácie. Všetkým, ktorým táto ideológia zničila životy.

Tým všetkým bezočivo napľujete do tváre. Vždy, keď vedome podporíte komunistov. Najmä vo voľbách.

Dušan Čurila

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo