Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
18. január 2022

Výchovná poradňa

Máme hovoriť s deťmi o tom, čo sa stalo v Miloslavove?

Udalosti v Miloslavove šokovali mierou detskej agresie. Mnohí rodičia stoja pred dilemou, či je dobré s deťmi o tom hovoriť a ako si poradiť s témou šikanovania.

Máme hovoriť s deťmi o tom, čo sa stalo v Miloslavove?

Ilustračné foto - Pixabay.com

Udalosti v Miloslavove šokovali verejnosť mierou detského násilia a brutality. Rodičia sa boja, že sa s niečím podobným môžu stretnúť aj ich deti. Mnohí stoja pred dilemou, či je správne otvárať s deťmi tému detskej agresie a šikanovania.

Máme sa s deťmi rozprávať o tom, čo sa v Miloslavove stalo? Ako by sme s nimi mali hovoriť o možnom šikanovaní medzi rovesníkmi? A otvárať vôbec túto tému, ak ju samotné deti neriešia? Spýtali sme sa na to odborníkov na výchovu.


Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov

Prípad v Miloslavove ukázal, ako veľmi potrebujeme byť prítomní v životoch detí. Hovoriť s nimi o šikanovaní má zmysel, aj keď by sme si mysleli, že nás a ani naše deti sa to netýka. Ak sa teda rozhodneme s deťmi rozprávať o Miloslavove konkrétne alebo o šikanovaní všeobecne, nech je z toho jasné posolstvo:

1. Prečo je neakceptovateľné nielen šikanovanie, ale aj akékoľvek násilie. V závislosti od veku dieťa už má chápať dôsledky svojho správania a mať stanovené hranice a vedomie úcty k druhým ľuďom. Toto sa však dieťa nenaučí za jeden rozhovor s rodičom. Ale rodič by mal dieťa každodenne viesť k hodnotám. 

2. Čo robiť v prípade, ak vidím šikanovanie, ak o ňom viem. Tu vstupuje veľmi dôležitý prvok vo vzťahoch, a to dôvera. A na to, aby sa nám dieťa zdôverilo, potrebuje vedieť, že ho počúvame, že mu venujeme svoj čas a že ho berieme vážne a nezľahčujeme to, čo hovorí. Ak dieťa nevie, čo si má myslieť, ako si má poradiť s násilím, alebo sa ocitne v nebezpečenstve, je kľúčové, aby sa nebálo prísť za akýmkoľvek dospelým s dôverou, že on danú situáciu dokáže vyriešiť a podporí ho. 

Na záver by som povedala, že neexistuje jednoduchá odpoveď, ako sa rozprávať s deťmi o šikanovaní. Udalosť v Miloslavove nám plnou silou ukázala, ako málo niekedy poznáme vlastné deti a ako veľmi nás potrebujú vo svojich životoch.

Pri akomkoľvek šikanovaní dnes už nestačí „hodiť vinu“ na zavreté školy, lockdown, dlhé hodiny pred internetom a detskú nudu. Treba prebrať zodpovednosť a uvedomiť si, že táto udalosť nastavila zrkadlo celej spoločnosti – rodičom, pedagógom a aj deťom. Treba sa s deťmi o tom rozprávať, vychovávať ich a zaujímať sa o nich.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Univerzita Pardubice

Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. V tomto prípade je to pravda. Mnohí dospelí/rodičia precitli z polospánku. Z témy temer výlučne odbornej sa stala téma verejná. Celkom iste budeme na nejaký čas oveľa citlivejší na signály, ktoré by mohli súvisieť so šikanovaním. A budeme môcť tak včas hasiť ohník, kým z neho nebude požiar.

Inzercia

Veľa detí sa už so šikanovaním stretlo – ako aktér, obeť i divák. Pred dospelými však mlčali. Prečo? Sú v tom nielen ich obavy, tušia, že to nie je O. K., ale aj nedobrá skúsenosť s nami dospelými. 

Mali by sme s deťmi hovoriť o tom, čo sa stalo v Miloslavove (deti to už dávno majú prebrané), aj o našich obavách, ale predovšetkým o tom, ako to funguje u nich v triede. Mali by sme sa učiť viesť trpezlivý dialóg. V tomto prípade to znamená nie „vypočúvať“, ale so záujmom načúvať. Neskákať do reči. Mať na rozhovor čas. Vedieť, s kým a kam dieťa ide a čo zažilo. A deliť sa s ním o jeho zážitky.

Svet okolo nás nebude menej agresívny. Naša rodina a blízki však môžeme byť pre dieťa bezpečným prístavom.

Peter Fudaly, špeciálny pedagóg, poradca, lektor a supervízor, pracuje v o. z. Návrat

Aj napriek tomu, že v prípade Miloslavova ide naozaj o závažný prejav agresívneho konania medzi rovesníkmi, nemyslím si, že je teraz potrebné umelo vnášať tému šikanovania do rozhovorov s deťmi. Na druhej strane ak v komunikácii s deťmi či medzi deťmi navzájom zachytíme túto informáciu, môže to byť vhodný podnet na rozhovory o šikanovaní ako fenoméne, ktorý sa niekedy vyskytuje v rovesníckych vzťahoch.

Udalosti v Miloslavove a následná verejná diskusia o šikanovaní však poukazujú na jednu dôležitú tému, na ktorú sa v rozhovoroch s deťmi mnohokrát zabúda. Mám na mysli rozhovory o vzťahoch, ktoré naše dieťa má alebo aj nemá, o tom, ako ich vníma či ako ich prežíva.

Vnímam iba dva dôvody, prečo sa s deťmi o šikanovaní rozprávať. Prvým je, že sa nás to nejako osobne týka a to znamená, že ako zodpovedné výchovné autority máme problém, lebo „problém“ tu už je a my sa ho snažíme nejako riešiť. Obrazne povedané, hasíme oheň, ku vzniku ktorého sme mohli prispieť aj my našou nečinnosťou či nevšímavosťou. V takejto situácii sú však účinnejšie konkrétne opatrenia ako rozhovory o šikanovaní.

V druhom prípade je cieľom edukácia detí, aby vedeli v správaní rovesníkov identifikovať cielené a vedomé ubližujúce správanie a následne aj na to primerane reagovať. Problém šikanovania ako takého to však nevyrieši...

Považujem preto za oveľa užitočnejšie upriamiť svoju pozornosť na vzťahy našich detí, úprimne sa o ne zaujímať a rozprávať sa o nich. To však predpokladá mať v prvom rade bezpečný a otvorený vzťah so svojím dieťaťom. Rodičom by som teda odporúčal snažiť sa o budovanie takéhoto vzťahu s dieťaťom. Buďte spolu, stolujte spolu, hrajte sa spolu, rozprávajte sa spolu, modlite sa spolu... Pre dieťa tak bude potom prirodzené rozprávať aj o tom, čo sa deje mimo bezpečia rodiny, napríklad aj o prípadnom šikanovaní.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.