Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
19. január 2022

Debata o našom susedovi

Keď slovenskí konzervatívci prehliadajú Ukrajinu

Niekoľko poznámok k diskusii konzervatívcov o našom východnom susedovi.

Keď slovenskí konzervatívci prehliadajú Ukrajinu

September 2020. Stretnutie ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského s vtedajším premiérom Matovičom. Foto: TASR/Martin Baumann

Keď v roku 1995 pricestoval premiér Vladimír Mečiar do Kyjeva, vyhlásil tam, že Ukrajina je pre nás bránou do Ruska. V podstate tým dal najavo, že táto naša susedná štyridsaťmiliónová krajina je pre nás zaujímavá len v perspektíve našich vzťahov k Rusku.

Na ozvenu tohto pohľadu narazíme vždy, keď sa u nás rozvíri debata o geopolitickej budúcnosti Ukrajiny, ako to bolo aj teraz počas rokovaní Ruska so Západom. Táto ozvena je silne prítomná aj v konzervatívnom prostredí.

Napríklad Vladimír Palko vidí nášho východného suseda ako krajinu rozčesnutú huntingtonovskou civilizačnou líniou, ktorú Západ nemá prekračovať a Rusko provokovať.

Máme skrátka veľa empatie pre ruské záujmy, ale len veľmi málo pre tie ukrajinské.

Stereotypy a mýty

Prehliadanie Ukrajiny sa podpisuje aj na všeobecne rozšírenom nezáujme o jej dejiny aj prítomnosť. O našom susedovi toho vieme žalostne málo a ani nás to veľmi netrápi. Výsledkom je verejná debata, v ktorej sa často až nadpriemerne dobre darí rôznym stereotypom a mýtom. Aj takým, s ktorými umne pracuje ruská propaganda.

Jedným z nich je presvedčenie, že Ukrajina vždy bola súčasťou toho, čo sa dnes v Moskve s obľubou nazýva „ruský svet“. Pritom boli rozsiahle teritóriá dnešnej Ukrajiny dlho súčasťou Poľsko-litovského štátu, útvaru, s ktorým sa spája prvá písomná ústava v Európe aj istý typ šľachtickej demokracie, a to v čase, keď už inde do módy prichádzal absolutizmus.

Pod ruskú kontrolu sa tieto územia dostali až v 18. storočí po delení Poľska. Ľavobrežná Ukrajina (na východ od Dnepra) sa pod Rusko dostalo o niečo skôr, po podpise Andrusovského mieru medzi Poľskom a Ruskom. Ale aj tu ešte nejaký čas fungovala kozácka autonómia na Záporoží.

Ďalším obľúbeným naratívom je, že Ukrajina je umelý štát. Iste, je to komplikovaný štát, ktorého regióny majú rôzne identity. Takýchto štátov je však na svete viacero a samotný fakt, že sú  komplikované, ešte nemôže byť argumentom proti ich existencii. A áno, ak vám tento argument o zlepenci a umelom štáte pripadá povedomý, máte pravdu, používali ho aj pohlavári NSDAP proti Československu.

Nikto navyše nemôže poprieť, že ukrajinské národné hnutie, podobne ako to slovenské, existovalo už v devätnástom storočí. Len škoda, že sa u nás v súvislosti s ukrajinským nacionalizmom skloňuje najmä meno problematického Stepana Banderu.

Kto tu tuší, že existoval aj nejaký Mychajlo Hruševskyj, rozhľadený intelektuál a historik? Mimochodom, bol to aj prezident prvého nezávislého ukrajinského štátu, ktorý podobne ako Československo vznikol na troskách mocenského poriadku rozvráteného prvou svetovou vojnou. Len na rozdiel od nás nezískal podporu veľmocí.

Iným obľúbeným mýtom, ktorý obzvlášť rezonuje v konzervatívnom prostredí, je preceňovanie úlohy extrémistov pri udalostiach takzvaného Euromajdanu v roku 2014. Latentne to je prítomné aj u ľudí, u ktorých inak neexistuje žiaden dôvod na podozrenia zo sympatií k ruskej propagande, ktorá tento mýtus intenzívne šíri.

Inzercia

Pravý sektor a extrémisti zohrali pri Euromajdane istú úlohu. Ich účinkovanie však nie je pre charakter tejto udalosti určujúce a nič nemení na tom, že išlo najmä o vzopätie proeurópskej a demokraticky orientovanej verejnosti.

O vplyve extrémistov na ukrajinskú politiku najlepšie vypovedá fakt, že líder Pravého sektora Dmytro Jaroš získal v prezidentských voľbách v máji 2014 len 0,67 percenta hlasov a jeho strana v parlamentných voľbách 1,6 percenta.

Náš záujem? 

Vladimír Palko oprávnene upozornil na istú civilizačnú rozorvanosť Ukrajiny. Otázkou však je, nakoľko ju máme brať ako nemennú konštantu a prekážku, ktorá by mala tejto krajine na veky vekov brániť v integrácii na Západ.

Pretože po anexii Krymu a vypuknutí vojny v Donbase sa aj z tohto pohľadu na Ukrajine veľa zmenilo. Rusko touto agresiou prišlo o veľkú časť svojho civilizačného vplyvu na Ukrajine, a ako to formuloval politológ Alexander Duleba, tieto udalosti pomohli dotvoriť ukrajinský politický národ.

V lete 2014 po prvý raz až 90 percent obyvateľov Ukrajiny vyjadrilo v prieskume hrdosť na to, že sú občanmi Ukrajiny. Predtým to bývalo okolo polovice. Aj ostatní dvaja prezidenti Petro Porošenko a Volodymyr Zelenskyj získavali vo voľbách hlasy naprieč celou krajinou a už nie dominantne len v jednej jej časti.

Zároveň platí, že Ukrajina sa borí s veľkými problémami, ťažkou ekonomickou situáciou a obrovskou korupciou. To nemá zmysel zakrývať.

Za povšimnutie však stojí aj to, že hoci jej politické dejiny v ostatných desaťročiach sú akýmsi cyklom opakujúcich sa obrovských vzopätí a následnej frustrácie, nikdy to neviedlo ani k dlhotrvajúcej revolučnej anarchii, ani k režimu pevnej ruky. Vývoj v tejto krajine sa – so všetkými problémami – udržal v mantineloch demokratického režimu a slobodných volieb.

Diskusia o intenzite spolupráce Ukrajiny so Západom je legitímna. Pokiaľ ide o NATO, tak platí, že zatiaľ na členstvo nie je pripravená ani Ukrajina, ani samotná Aliancia. Kývnutie na požiadavky Ruska a odsúdenie Ukrajiny na definitívnu príslušnosť k záujmovej sféry Moskve je však niečo iné. Nebezpečne iné.

Slovenskí konzervatívci by sa nemali na budúcnosť Ukrajiny pozerať len cez prizmu toho, aby bolo spokojné Rusko. A Ukrajinu prehliadať. Náš národný záujem sa dá definovať aj inak ako len nedráždenie Kremľa. Pre štáty, ako sú Poľsko, Slovensko, Maďarsko či Rumunsko, je existenčne dôležité, aby medzi Ruskom a našimi hranicami existovala silná prozápadná Ukrajina.

Znie to tak samozrejme, až to je trápne pripomínať.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.